ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď René a Van Stiphout odídu od riaditeľa, riaditeľ sa zamyslí.

A možno je dobre, myslí si, že redaktor píše o divadle a kronikár o slnku, ktoré sa podobá prísľubu. Situácia v závode je teraz síce naozaj zaujímavá, ale aj trochu nejasná. Môže sa vyvinúť dobre, ale čo ak sa vyvinie zle?

Doteraz sa všetko darilo — ale nestali sa práve preto všetci trochu bezstarostnými? Nestali sa bezstarostnými tí, ktorých on, riaditeľ, riadi, i tí, ktorí riadia jeho, riaditeľa? Nestal sa bezstarostným i on sám?

Hľa, koľko vecí sa podujali urobiť odrazu!

Zdvojnásobiť výrobu! Najprv to mal byť len skok z 55 000 prijímačov na 100 000, ale v septembri mu minister prihodil ešte 10 000. Vraj je to takto schválené už na ÚV — zbytočné protestovať. Pýtal si teda väčší plán práce. Ale aj ten je vraj už schválený, nedá sa s ním hýbať — počet zamestnancov môže zvýšiť iba minimálne. Znižovať prácnosť! Áno, časom majú prejsť na lisované spoje — lenže kedy to bude? A pritom — ani prácnosť sa nedá znižovať donekonečna. Ale čo mal robiť, keď chce aj on vyzerať hore pekný? Prijal to. Napokon — trúfal si.

A zároveň s týmto prudkým rastom výroby sa má prebudovať celá technológia závodu — prejdú na pohyblivé pásy. Musia si trúfnuť aj na toto, ak si trúfajú na zvýšený plán. Bez novej technológie výrobu nezdvojnásobia. Hoci zdvojnásobovať ju aj zavádzať novú technológiu — má sa to robiť odrazu? Hádam sa to však podarí.

Takéto dve veľké úlohy by vlastne aj na jeden rok stačili. A predsa majú ešte niekoľko ďalších malých a najmä tú tretiu, najväčšiu. V priebehu prvého štvrťroka sa má skončiť výroba Mánesa, Mánes má v apríli „vybehnúť“, ako sa hovorí v nárečí priemyselnej výroby, a hneď po ňom má „nabehnúť“ nový typ; v septembri potom jeho ďalšie dve vzhľadové mutácie. Nový typ konštrukčne aj technologicky pripravili doma — je to prvé vlastné dielo Tesly Orava, doteraz vyrábali osvedčené výrobky, prevzaté z iných fabrík. Pravdaže, aj nový typ má dedičnosť, mal ju mať čo najväčšiu a hovorili mu iba „zlepšený Mánes“. Vymyslieť nové názvy, Oravan, Kriváň, Muráň však museli preto, že vnútorný obchod už o starom názve Mánes nechcel ani počuť. No keby bol nový iba názov! Ale keď fabrika funguje, trúfa si každý. Aj tí mládenci z vývoja. Narobili toľko zmien, že sa to už na Mánes pomaly celkom prestalo podobať. Niektoré zmeny sú nevyhnutné. Vynucuje si ich tlak trhu, vývoj televíznej techniky. Napríklad dvanásťkanálový tuner alebo, ako mu radšej hovoria vo výrobe, VF-diel. Aj v Strašniciach ho už vyvinuli a v Pardubiciach druhý. Ale tí mládenci z vývoja chceli vyvinúť vlastný — tretí tuner v republike. Zakázal im to. Nech preberú jeden z vyvinutých, strašnický alebo pardubický, môžu si vybrať. Vedúci vývoja vybral strašnický, ale potom, keď už na tom robili, prišiel technický námestník s názorom, že by sa mal prebrať pardubický, museli to prerábať — zase stratili čas.

Žičia im vôbec Strašnice a Pardubice? Veď tým, že začínajú vyrábať vlastný televízor a že ho idú vyrábať v takom množstve, začínajú rozhodujúci útok na prvenstvo vo výrobe televízorov v republike, časom sa im možno podarí dosiahnuť i monopolné postavenie… Pravdaže im to nežičia. A dávajú im cítiť, ako od nich závisia. Inžinieri, čo tam chodia, sa sťažujú, že nedostávajú všetky informácie, ktoré by potrebovali, že ich dostávajú pomaly…

On, riaditeľ, býval kedysi považovaný za špecialistu v plánovaní nábehov nových výrob. I pre tento nový televízny prijímač naplánoval nábehovú krivku osobne: dvojmesačnú. Keď zistil, že nový výrobok sa vzdialil od Mánesa viac, než predpokladali, začala sa mu tá krivka zdať i krátka — no ako ju predĺžiť? Začať s výrobou skôr? Vývojári spotrebovali veľa času. Aj keď formálne vývoj ukončili, experimentovali v skutočnosti ďalej — veď na konci roku 1959 nebol ešte hotový prototyp. Nemali im to dovoliť — primálo času ponechali technológom, to nikdy nebýva dobre. A odložiť nábeh nového televízora sa tiež nedá. Nedbal by vyrábať Mánes až do júla — vnútorný obchod by čosi také predsa zniesol. Aj poveril obchodného námestníka, aby v tichosti prešetril, či by sa takáto možnosť dala uskutočniť, ale jeho správy sú nemilosrdné. Výbeh Mánesa a nábeh Oravana musí klapnúť presne na deň a hodinu — všetky kooperujúce závody, a je ich neúrekom, sa už tomuto dátumu prispôsobili, k tomu dňu majú zabezpečené materiálové a ďalšie zmeny, nedá sa už cúvnuť. Výroba nového tunera musí nabehnúť v marci, výroba nového prijímača v apríli… A nábeh tunera sa nevydaril. Jeho overovacia séria sa mala rozbehnúť 15. februára, ale pre ťažkosti s materiálom sa začala až 1. marca. To posunulo nábeh výroby tunera až na 20. marca. Ale 15. marca sa mala začať overovacia séria celého prijímača. Ako bez tunerov? Posunula sa na 23. marca. A z pôvodného množstva 200 kusov znížili plán overovacej série na 50. Trochu málo. Nábehová krivka nielenže sa nedala predĺžiť, ale ešte sa skracuje. Stáva sa, že takáto skrátená nábehová krivka sa potom za skracovanie pomstí a predĺži sa sama od seba: treba dúfať, že im sa to nestane. A ďalšia vec: Mánes, s ktorým tak pekne plnili celý čas plán, by mal byť vo finiši hoden svojej povesti a vybehnúť presne podľa plánu. No aby sa to podarilo, potrebovala výroba každé ruky — nikoho nemohla uvoľniť na overovačku Oravana. Overovačku Oravana nechali teda robiť učňov. Toľko problémov sa už ohlásilo — a učni! Nebola aj to chyba? „Tak nám to kluci zvrzali. Voni měli kluci snahu, ale zvrzali to,“ prišiel mu hlásiť technický námestník, keď prijímače vyrobené na overovačke učňami nefungovali. Technický námestník a spol. tam potom pri oživovaní prijímačov z overovačky trávili noci — zavinili chyby, ktoré odstraňovali, naozaj len učni? Nakoniec tých 50 kusov horko-ťažko fungovalo. Ale sériová výroba je čosi iné ako partizánske oživovanie. Stáli pred zásadným rozhodnutím, či pustiť Oravana do výroby. No zásoby materiálu na Mánes sú úplne vyčerpané. A 15. apríla sa už majú expedovať prvé Oravany, ale veď nie sme prvý raz v bojovej situácii. V uplynulých dvoch rokoch sme nerobili azda zázraky? Musí sa nám podariť zvládnuť aj toto. Rozhodol som — zajtra, 8. apríla, sa to spustí…!

Na riaditeľovom stole zazvoní telefón.

Hlas v telefóne: — Súdruh riaditeľ, príďte sa pozrieť! O chvíľu vybehne z mechanického pásu ovenčený posledný Mánes! Za ním sa vezie plná paleta cukríkov!

Riaditeľ: — Blahopřeji! A už tam běžím!

René žurnalistickú lahôdku zmešká. Nik mu o tom nepovie — dozvie sa o slávnom okamihu až na druhý deň. No napísať o takýchto veciach — to už stihne vždy. Má dojem, že svoju počiatočnú chybu, obchádzanie výroby, odstránil. Každý deň sa prechádza pomedzi pásy, zisťuje, ako sa plní plán. V každom čísle má články o výrobe. Keď vyšlo minulé číslo, sedel na konci svojho stola, smelo sa díval na súdružku Pandulovú, ktorá sedela za písacím stolíkom a čítala voňavý, čerstvý exemplár, a čakal teraz už naisto jej pochvalu.

Súdružka Pandulová: — Hm, hm. Celá fabrika sa vám smeje.

René: — A to prečo?

Súdružka Pandulová: — Tu píšete: „V najbližšom čísle zaiste už budeme môcť, vďaka súdruhom, ktorí napriek prekážkam úspešne zvládli overovačku, pripraviť pre vás záber z úspešného nábehu.“

René vedel, že sa overovačka neskončila slávne, ale myslel si, že také veci sa stávajú. Je tu štvrť roka, za ten čas sa naučil, že fabrika, aj keď má sem-tam ťažkosti, vždy ich prekoná a beží ďalej. Osvojil si aj správny novinársky štýl: o ťažkostiach sa treba zmieniť na začiatku alebo uprostred článku, na konci má byť happyend alebo aspoň optimistická perspektíva. Bol rád, že sa už vo fabrike vyzná a že vie o nej aj písať. Hádam sa len fabrika ako na potvoru nezačína práve teraz meniť? Hádam len netreba teraz o nej začať písať ináč? René čosi také nepredpokladal — veď všetci, od ktorých získava informácie, hovoria s ním presne tým istým spôsobom ako doteraz.

Tříska Renému síce nadrážal: — Přijď k nám, Ivane, udělat intervjú s hlavním technologem a hlavním konstruktérem, uvidíš ten bordel.

Ale Třískovi René celkom neveril, Tříska tak hovorí o všetkom.

Napokon však poslúchol jeho radu a vybral sa za hlavným konštruktérom a hlavným technológom.

Dozvedel sa od nich, že hoci pomoc učňov trochu sklamala ich očakávania, netreba na nich zvaľovať všetku vinu, naopak, treba kladne hodnotiť ich ochotu a dobrú snahu.

Nuž René hodnotil kladne. A čo ešte treba hodnotiť kladne?

Vôbec, spolupráca bola najsvetlejším bodom overovacej série a vďaka nej sa podarilo prekonať všetky ťažkosti.

Treba kladne hodnotiť spoluprácu!

Hlavný konštruktér a hlavný technológ mali strach. Klamali Reného, ako sa len dalo. Ale René o tom nevedel, René si značil, čo mu vraveli.

— Podotýkam, že overovačka je vlastne nato, aby sa ťažkosti objavili a odstránili, v iných podnikoch overovačky nerobia a nedostatky im potom vyplávajú na povrch pri nábehu, čo je spojené s ťažkosťami oveľa väčšími, — klamal Reného hlavný technológ.

— Namiesto vzájomného obviňovania, ktoré patrí minulosti, nastúpilo teraz, aj pri chybách, ktoré sa spravili (koniec koncov errare humanum est), vzájomné pochopenie, všetci sme mali pred sebou len jediný cieľ: dostať posledný televízor z overovačky na poslednú operáciu, a podarilo sa nám to, — klamal Reného hlavný konštruktér.

A René si to značil a čím väčšia lož, tým väčšmi sa mu páčila.

— Napísal som, čo mi povedali, — bráni sa René, keď sa dozvie, že celý závod sa mu smeje a že z tých päťdesiatich kusov v skutočnosti vydržalo fungovať len zopár.

A súdružka Pandulová: — Hm, hm.

Čo má Renému na to povedať? Veď aj ona vraví len to, čo jej povedali. Ani ona nevie, ako bude. A o týždeň sa prihodí Renému to isté znova. Napíše pekný článok o nábehu: Koniec-začiatok. Opíše vybehnutie Mánesa, aj keď pri tom nebol, nezabudne spomenúť paletu plnú cukríkov ani to, že posledný Mánes mal číslo 92 830. A už píše o ďalšom dni, o nábehu nového televízora. Zaznamená i názor mladého technológa, ktorý sa sťažuje, že konštruktéri robia na televízore ešte zmeny, hoci sa už rozbieha výroba. Zaznamená i to, čo mu povedia konštruktéri: v podstate ide len o jednu vážnejšiu zmenu, o premiestnenie jedného kondenzátora. A zas dá slovo hlavnému konštruktérovi. A zaznamená jeho výrok: „Nemôžeme byť byrokratickí, musí nám ísť predovšetkým o kvalitu.“ Zase sa Renému výrok hlavného konštruktéra páči. A v závere článku zas nezabudne prisľúbiť skorý happyend: „V budúcom čísle prinesieme ďalší záber a iste v ňom už budeme môcť hlásiť, že veľa problémov sa vyriešilo a že prvé prijímače už prebehli svoj maratón od prvej operácie po expedíciu.“

A zase Renému optimistická perspektíva nevyjde. Ani jeden prijímač nefunguje! René nechce veriť vlastným očiam. Naozaj, len čo si pomyslel, že sa vo fabrike začína vyznať, už zase sa v nej nevyzná: naozaj sa fabrika mení. Mení sa na rozprávkový hrnček-var. Výroba sa rozbehla — ťažko ju zastaviť, veď ľudia musia chodiť do práce, a keď chodia do práce, musia aj čosi robiť. Hudba hrá, výrobné kruhy sa krútia, každú chvíľu opúšťa E-pás jeden aparát, nie ešte zabudovaný do skrinky, ale načo ho aj zabudovávať — ani jeden aparát nefunguje. Okolo výrobných kruhov, okolo stien haly i po chodbách, vo voľných kútoch skladov, všade sa hromadia nefungujúce aparáty. Tým hromadám, o ktoré sa potkýnajú všetci, čo zmätene chodia hore-dolu, sa hovorí cintorín. Cintorín stále rastie — už sú nefungujúcich aparátov stovky. Mali byť už dávno na trhu, a sú tu. Plán sa neplní, nemá sa čím, ale fabrika, ako ten rozprávkový hrnček-var, chrlí ďalej.

Ale tentoraz sa René nemusí obávať posmechu. Nemá sa mu veľmi kto smiať, nikto nemá na to, aby sa mu smial, ani čas. Hádajú sa medzi sebou. Nechce sa im veriť, takisto ako Renému, že čosi také je možné. Sú presvedčení, že kdesi sa stala akási smiešna chybička, ak sa im podarí chybičku nájsť, podarí sa im katastrofu zastaviť. Nik, pravda, nehľadá chybičku u seba, bodaj by aj, veď tá chybička zaváňa kriminálom a kto si prvý prizná prvú chybičku, môže i prvý doňho ísť. Ale čím menej je ochoty hľadať chybičku u seba, tým ťažšie sa chybička hľadá. Už i preto, že to nie je chybička, že chybičiek je veľa, každý, keby hľadal u seba, by nejakú našiel, a dohromady je z tých chybičiek jedná veľká, spoločná chyba.

René je zvedavý, čo na to vraví súdruh riaditeľ. Vyberie sa po informácie k doktorovi Sýkorovi.

Doktor Sýkora: — Riaditeľ je na služobnej ceste v Rumunsku.

René: — To odišiel v takejto situácii?

Doktor Sýkora: — Ale kdežeby. Oslávil posledný Mánes a odišiel, keď ešte takmer všetko bolo v poriadku.

René: — A dokedy v tom Rumunsku bude?

Doktor Sýkora: — Príde ešte pred koncom apríla.

René: — No ten bude prekvapený.

Doktor Sýkora: — To teda bude.

Riaditeľ Pospíchal sa vráti 24. apríla z Rumunska a prekvapený ani tak veľmi nie je. Čosi už po overovacej sérii tušil, čosi mu zatelefonovali. Najviac ho prekvapí, že neurobili takmer nijaké opatrenia. Hľadali chybičku, to áno, horúčkovito celé dni a noci ju hľadali — ale pritom si nevšimli, že to nie je chybička, že je to z chybičiek zložená chyba. Tu nestačí iba vŕtať sa v televízore, tu treba urobiť veľkorysejšie opatrenia. Hneď 25. apríla zastaví riaditeľ rozprávkový hrnček-var, zastaví výrobu a nariadi, aby na pásy nastúpili komplexné brigády. Do výroby odíde 42 technikov a inžinierov z nevýrobných oddelení s úlohou urýchlene odstrániť nedostatky nového výrobku.

Pásy už nechrlia nefungujúce aparáty. No čo nemôže riaditeľ zastaviť, je čas. Zatiaľ čo ženy pri stojacich pásoch štrikujú, zatiaľ čo inžinieri a technici odstraňujú, dni bežia a manko v plnení plánu zo dňa na deň rastie.

I René zistí, že napríklad 12. mája dlhuje závod štátu už 3352 Oravanov v hodnote 6 000 000 Kčs.

Riaditeľ robí ďalšie opatrenia.

René vidí, že sa 15. mája i v hosťovskej izbe bytovky, kde býva, objavili noví obyvatelia: patria k skupine inžinierov a technikov z Tesly Strašnice, ktorá prišla na mesačnú brigádu.

A práve tak Renému, ako aj riaditeľovi sa zdá, že opatrenia sú účinné. Chyby nového výrobku sa predsa len darí postupne odstraňovať. S niekoľkými prijímačmi sa robia skúšky v teréne na trase Ostrava-Brno-Nové Mesto-Trenčín-Žilina. Prichádzajú správy, že prijímače všade fungujú výborne. I plnenie plánu ako keby chcelo pomaličky stúpať.

Riaditeľ si vydýchne — začína veriť, že sa všetko doženie. Odloží sa celozávodná dovolenka, vyrovná sa schodok. Treba, aby vedenie závodu, CZV KSS, ZV ROH i CZV ČSM spoločne vyzvali zamestnancov vyrovnať ho. Urobia to.

A čo René? I on v časopise znova nasadí bodrejší tón.

Ale tešia sa predčasne. Vidia, že plnenie zase klesá. Zase na chvíľu stúpne. A zase klesá. Objavujú sa nové chyby na aparátoch. Už sa malo začať s expedíciou — našťastie sa nezačalo.

26. mája sa konečne zdá, že sú všetky technické chyby odstránené, malo by sa začať pracovať normálne. Riaditeľ dáva pokyn na postupné odvolávanie inžinierov a technikov z úseku výroby na pôvodné pracoviská. Napokon — ich schopnosti výroba teraz využije iným spôsobom. Kolektív vývojárov prichádza s iniciatívou zriadiť pracovisko technickej cti. Zatiaľ čo pobeží normálna výroba, budú inžinieri a technici na tomto pracovisku v nadčasoch postupne opravovať chybné aparáty z cintorína.

I Renému sa zdá, že sa našiel spôsob, ako zažehnať krízu. Ale čo to? Manko zase vzrástlo. Dozvedá sa, že kým sa riešili technické problémy, poklesla technologická disciplína pri pásoch. A vôbec disciplína. V celom závode. Jedna smena splní plán, druhá to pokazí. Ľudia sa hádajú, nadávajú.

I riaditeľ vidí, že vydýchnuť si bolo predčasné.

Do závodu prichádza ministerská kontrola a 30. mája im pre zlú kvalitu pozastavuje 410 kusov, ktoré pokladali za dobré. Manko už v tento deň dosahuje výšku 8892 prijímačov v hodnote 17 712 864 Kčs. Vyrobených je iba 2908 kusov a z nich sa mohlo expedovať len 1626 kusov.

I Štátna banka robí riaditeľovi starosti — 1. júna odmieta poskytnúť úver na mzdy zamestnancov.

A manko stále vzrastá, vidí René. A pracovná morálka stále klesá. Riaditeľ musí zhltnúť ďalšie pilulky — rozbor situácie prichádzajú urobiť pracovníci Ministerstva všeobecného strojárstva a pracovníci Tesly Bratislava.

9. júna sa zaoberá situáciou byro OV KSS v Dolnom Kubíne.

13. júna prichádza 6-členná komisia vyslaná byrom OV KSS, vypracováva správu.

A manko stále vzrastá, vidí René. Každý deň o 200 až 300 kusov a chyby sa objavujú pomaly už vo všetkom. Nielen konštrukčné a technologické. Nielen v zlom zásobovaní a v zlej pracovnej morálke. Nekvalitné sú vraj i súčiastky, dodávané predvýrobou. I meracie prístroje sú nanič. 21. júna sa dokonca dozvie, že výroba sa možno nedarí preto, lebo sú nekvalitné letovačky.

28. júna zisťuje riaditeľ, že prišiel list byra OV KSS pracujúcim Tesly Orava. V liste sa vyzývajú pracujúci závodu, aby smelo poukazovali na nedostatky a vinníkov. Ak by sa však táto aktivita pracujúcich naozaj vyvolala, nezhoršilo by to situáciu ešte väčšmi? V tejto obave sú riaditeľ i ostatní vedúci činitelia závodu zajedno. Pracujúcich závodu s obsahom listu predbežne radšej neoboznámia.

A René vidí, že manko naďalej vzrastá — niekedy o 40 kusov za deň, niekedy o 400. A dozvedá sa, že úsilie splniť plán za každú cenu má už prvé negatívne ohlasy — do závodu prišiel prvý list nespokojného spotrebiteľa, po ňom ďalšie. Valent Sestrienka zo Zemianskych Kostolian píše: „Ako k tomu prídem, aby som ja na svojom pracovisku podával dobrý výkon, a pritom musel prijať zlý výrobok od iných?“

A manko vzrastá.

Iba jedna smena, na jedinom páse ako začarovaná, začína od 5. júla plniť plán. Urobili tam majstrom akéhosi Taligu. Ako je možné, že nik neplní a Taliga plní, čuduje sa René, čuduje sa i riaditeľ.

— Čert sa v tom vyzná, — vraví Renému Taligov bezprostredný nadriadený, dielovedúci v cechu výroby Mucha. — Už pred dvoma rokmi bol majstrom, ale hrubo jednal s ľuďmi, museli sme ho funkcie zbaviť, robil údržbára. Teraz sme ho zase spravili majstrom — a jemu jedinému to ide. Možno preto, že nedovolí ľuďom flákať sa. Všetko si sám zariadi. Ešte pred spustením pásu si pozháňa materiál.

Možno je to naozaj v disciplíne, myslí si René. Možno je toto bojová situácia, a preto i disciplínu si vyžaduje vojenskú. Mäkkí ľudia si ju nevedia zjednať — zato hrubému Taligovi sa to darí.

Ukazuje sa, že je to naozaj bojová situácia, myslí si aj riaditeľ. Manko nám vzrástlo na 12 000 kusov a prichádza k nám i sám generál — minister ľahkého priemyslu Řádek.

Řádek, bývalý vojak, naozaj 6. júla, deň po tom, ako Taliga začal plniť plán, príde a dá si od riaditeľa poskytnúť len základné informácie. Spýta sa technického námestníka — koľko máš ľudí? Päťdesiat. Všetkých päťdesiat do výroby! Ale tentoraz nie už ako technická výpomoc. Tentoraz všetci zadelení do normálnych výrobných funkcií! Ako majstri. Alebo ako obyčajní opravári. S plnou zodpovednosťou. Podriadení až do odvolania len a výlučne výrobnému námestníkovi. Výrobný námestník — koľko ich potrebuješ ešte navyše? Tridsať. V poriadku. Prídu z iných Tesiel. Koľko trvá táto porada? Už dve hodiny. Stačilo, súdruhovia.

Mohli sme na takéto riešenie prísť aj sami? premýšľa riaditeľ po ministrovom odchode. Možno mohli — keby sme mali väčší odstup od šraubíkovej problematiky. No ktovie, čo by zase bolo, keby sme ho mali.

A René, keď o deň nazrie do akejsi listiny na stole doktora Sýkoru, vidí, že je to finančná bilancia včerajšej krátkej, ale takej dôležitej porady. Minulo sa na nej 6 fliaš piva, 4 fľaše minerálky, 20 dkg kávy, 2 škatuľky sardiniek, 1kg cukru — bude do zásoby — a 1 kg chleba. Celkový účet 79,75 Kčs.