ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Ako len vzbĺkol mesiac, voľný v tej chvíli trvajúcej uprostred dvoch mrákav! Ako keď uprostred vozňa sedí muž, voľný vo svojich veľkých šatách. Alebo ako čosi, čo sa presúva voľne v kufríku, ktorý drží muž na kolenách… 2 Pamätáš? Vlak bol plný takých mužov. „Pozrite!“ povedal ktosi. „Ó!“ Vstávali. Dívali sa. Zas bolo okno na vyklonenie po pás. Zas bolo okno na padanie po zem. 3 Potom sa znova sedí. Mlčí. A cez prsty sa pozerá, zatiaľ čo mesiac blčí, voľný v tej chvíli trvajúcej uprostred dvoch mrákav…

Jozef Feldek sudca * 9. 10. 1906 † 30. 12. 1962 Odpočívaj v pokoji Biely pomník vrastajúci do zeme akoby z hrobu vychádzal biely kôň, ktorého hlava zakrýva mesačné moria pokoja i búrok. Dávno som tam nebol. Nie je tam nikto. (Paracelsus, 1973)

Keď prebral som sa v nemocnici z narkózy a z jej vízií, zazrel som, ako na akejsi šibenici operovaná ruka visí mi. Aj biely gyps. A k nemu kontrast strohý. Trápne, no inak veselé — dve moje absolútne čierne nohy na onom konci sveta… totiž postele. Ó škvara gymnaziálneho dvora, kde sa hralo, kým sa to potom v telocvični mojej ruke stalo — bezhviezdna noc je proti tebe málo! Darmo som skúšal aspoň skryť ich — bol to pár ozaj dlhých nôh, o to dlhších, že neumytých… Tak — v porovnaní s nohami dosť maličký — vyčkával zvyšok môjho tela na vizitu v obavách, aký asi verdikt vysloví tu nad mojou hygienou primár-boh a ako uškŕňať sa budú anjeli jeho — krásne sestričky… Vtedy sa zdvihol pacient na vedľajšej posteli — pamätám si len, že sa volal Šupka. Prečítal bez jedného slova moje pocity. A hoci s námahou a so vzdychaním (i jeho tieň som videl trpieť za ním) zvládol to včas. Pár čiernych nôh bol do vizity umytý. Skôr ako jeho pustili ma z lazaretu. Najbližšie, keď som po kontrole kráčal okolo, chcel som ho navštíviť a ponúknuť mu cigaretu — no jeho medzi živými už nebolo. Práve v to ráno Šupku plachtou zakrytého odvážali na ostrov ticha ako znalca tamojšieho jazyka. Len mydlom voňajúce nohy ešte spod plachty mu trčali a odrážali sa z tohto konca sveta… totiž vozíka. (Plakať je krásne, 1987, 1990)

V Kyjeve ako člen delegácie umeleckých zväzov na družobných dňoch Kyjev-Bratislava zúčastnil som sa na besede s hrdinom ZSSR Gerusom. „Nie je náhodou niekto z vás od Žiliny?“ opýtal sa, kým sa rozhovoril. „Náhodou som sa tam aj narodil.“ Rozprával potom obrátený zväčša ku mne ako za vojny zhodili ho do tyla nepriateľa a viedol oddiel, operujúci v horách nad Hričovom. Bol to ten oddiel, v ktorom bojovala aj legendárna partizánka Tamara, hrdinka ZSSR ako on. A práve Tamara raz pri prestrelke utrpela zranenie, ktoré sa dalo vyliečiť len v nemocnici. Nemocnica bola v Žiline a Žilinu mali Nemci. No spojka, ktorú do Žiliny vyslali, sa vrátila so správou, že primár chirurgickej kliniky MUDr. Gejza Kauzál je ochotný to riskovať. Preobliekli sa teda do ukoristených nemeckých uniforiem, do jednej i Tamara, nasadli na ukoristené nemecké auto a pohli sa z hôr do mesta. Cestou ich kontrolovala nemecká hliadka, ktorú museli zneškodniť, a nebezpečnosť akcie ešte vzrástla. Napriek tomu sa všetko šťastne skončilo. MUDr. Gejza Kauzál tri týždne liečil Tamaru pred očami Nemcov na izbe I. triedy pod falošným menom — len prehovoriť nesmela — a po troch týždňoch sa mohla vrátiť do hôr. Keď po ňu znova prišli na podobnom aute, ošetril MUDr Gejza Kauzál ambulantne ešte aj celkom čerstvé zranenie hrdinovi ZSSR Gerusovi, ktorý nám stopy po tom zákroku ukázal na záver svojho rozprávania. Neodolal som — tiež som si vyhrnul rukáv. „Hľa, toto sú zas moje jazvy po zákroku MUDr. Gejzu Kauzála — pravdaže, stalo sa to už šesť rokov po vojne, nie v horách, ale v telocvični, pri preskoku koňa na dĺžku, keď som sa príliš prudko odrazil v strachu o celkom inú významnú časť tela.“ Zasmiali sme sa, ale po besede hrdina ZSSR Gerus zase zvážnel, keď na chvíľku sme osameli pri vešiaku, a spýtal sa ma: „A što Kauzál? On postradal, da?“ „Postradal.“ „Ja znaju. Jego semja prosila meňa, štoby ja napisal. Ja napisal. Tamara tože pisala. A ne pomoglo, da?“ „Ne pomoglo.“ Tak sme tam za Kauzála pri vešiaku stáli minútu ticha v kancelárskom hluku, len rukáv na pol žrde nevydržal a akoby sa hanbil, tak sa spúšťal, až ukryl moju ľavú, vyšívanú ruku… (Plakať je krásne, 1987, 1990)

Bol ako živý ba živý bol môj otec zaručene, keď na patológii uprostred Sasinkovej ulice vytiahli ho na kolieskovom lôžku z ľadnice, aby ho ukázali mne a mojej žene. Za živa sa už iba mračil, akoby dávno za sebou mal smrť, aj mal — veď sa mu život krátky vymkol z rúk ledva po dožití päťdesiatky, chod dejín takmer všetko mu v ňom preinačil, cez zvyšok choroba mu urobila škrt. Disident mozog, napojený na diverzantov — na algeny ustavične mu kamufloval cieľ: chcel to, čo nechcel, nechcel to, čo chcel. Po smrti chirurg vybral mu ho von — a otec ožil. Znova to bol on, predseda súdu, s veľkou hlavou lysou, čo na rodinu bodro volá: „Jedem!“ akoby kolieskové lôžko pred ľadnicou zas bolo starou Tatrou, typ 57. A pretože sa veľmi náhlil azda a v eufórii ho štrajchla britva — zas tu bol jeho úsmev (Ak sa tak dá nazvať tá zubatá a suverénna jazva, čo na temene nechala mu pitva.) (Plakať je krásne, 1987, 1990)

Ako chlapec som chcel vedieť, či je naozaj môj otec pán nad životom a smrťou. Pokiaľ ide o život — zaiste áno, splodil ma. Ale pokiaľ ide o to druhé — dal ako sudca aj niekoho popraviť? „Nie, nikdy,“ povedal. „Aj doživotie bolo proti mojim zásadám. Ale raz, krátko po vojne, keď sa hromadili výhrady zhora, že moje rozsudky sú nízke, dostal som správu, že istý obžalovaný, bývalý esesák Lepeši, ušiel za hranice a dal som mu in contumatiam u mňa výnimočný trest…“ Potom sa správa ukázala nesprávnou, chlapa chytili niekde pri Aši a rozsudok nadobudol platnosť…“ O dobrých desať rokov pokračoval otec v tomto príbehu: „A nič tam nebolo pre mňa hroznejšie, ako keď sme raz stáli nastúpení na nádvorí a spoluväzeň za mnou sa mi šeptom prihovoril: „Vy ste sudca Feldek? Pýta sa na vás jeden väzeň, volá sa Lepeši…“ A tu sa odmlčal, až po chvíli dodal: „Ja som už vonku — on ešte stále sedí…“ V tomto sa otec mýlil. Vonku bol už len jeho tieň, nie telo. A tieň sa zo slobody neteší. Otec je mŕtvy. No ďalej ešte žije jeho dielo. Na doživotie odsúdení: ja a Lepeši. (Plakať je krásne, 1987, 1990)

My sa práce nebojíme, pôjdeme k stoličkám a do kresiel, pretože si všetci ctíme mužov práce, tých mužov od vesiel! Ten, kto raz už rozlomil ťažké okovy, stvrdne ako my, nič ho nezlomí. Kto ti drží stoličku, s tým sa pevne spoj, hotový vždy na boj! (Umenie neodísť, 1988)

Sloboda otcov — u detí. My dospelí — my tiež sme deti. Sme deti muklov, obetí, zlomených sŕdc a ľudských smetí, ktoré nás nesú na rukách, vztýčených z hrobov, z plání snežných, nech nám už srdce nepuká, ako im, v časoch menej nežných… Otče, som ty. A ty si ja. A som svoj syn. A bez odvety je nežná revolúcia zrodená zo slobody detí. Ako v rozprávke bolo to: „Do vreca!“ skríknuť na obušok. „Von z pivníc, sudy životov!“ Len bude teraz robotou vypiť ten sud na jeden dúšok… (Usmiaty otec, 1991)

„V minulom storočí, v tom osemdesiat- deviatom, otče, komunizmus padol. A dnes? Zas plačú tí, čo mali plesať, a horných desaťtisíc nešlo nadol. Šikovne zásluh nakradli si jedni a druhí nakradli si miliónov. Zas bránu k biede odomkli si biedni, čo štrngotali kľúčmi: „To je ono!“ A na vás muklov všetci svorne kašlú. Buď rád, že mastíš karty s Kristom v nebi. Nevešajú… No sám si hodím mašľu a pôjdem za tebou tam do veleby.“ „Len nepoblúď, keď sa už na cestu dáš. Sme s Kristom v pekle. Nebo — samý Judáš.“ (Lekárnička zamilovaných, 2004)