ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Teraz sa choďte ubytovať a príďte zajtra, — rozlúči sa s Reném aj súdružka Pandulová a odovzdá ho hospodárskemu správcovi, súdruhovi Žuffovi.

Súdruh Žuffa vedie Reného najprv do skladu a už je to tu: aj René vyfasuje biely plášť. Skúša si ho. Je dlhý. Rukávy takisto.

— To si zahnete, — hovorí hospodársky správca a vedie Reného k tabuli podelenej na množstvo štvorcov, na každom štvorci pripnutá oranžová kartička s menami. Hospodársky správca sa hlboko zamyslí.

— Dám vás k Třískovi.

Zvesí jednu kartičku, neopýta sa, ako sa René volá, a pripíše na ňu Reného meno. René sa poteší: zvykajú si už na jeho meno, zvyknú si i naňho.

— Je to na tristosedemdesiatke, tamten dvojposchodový dom, — ukáže hospodársky správca Renému jeho budúci domov z okna. — Zatelefonujem domovníčke.

A už si René k tomu domu aj vykračuje, v ruke svoj nepraktický kufor. Oveľa smelšie si už počínal na vrátnici, keď si ho vyzdvihoval, áno, bude tu pracovať. Ani rukoviatku nestlačil.

Domovníčka v dvojposchodovej tristosedemdesiatke ho už čaká. Plavá, pekná. Čo tak zaľúbiť sa do domovníčky? Odomyká byt hneď oproti domovníckemu — z núdze urobili slobodáreň z bytoviek. Byt je trojizbový, za domovníčkou a Reném vbiehajú do jeho predsiene i dvaja malí chlapci, plaví, pekní, domovníčkine deti, teda vydatá.

Domovníčka: — Ešte tu býva len pán Tříska.

Naozaj: na sklených dverách do jednej z izieb je kovová tabuľka MIROSLAV TŘÍSKA.

Domovníčka otvorí sklené dvere, chlapci vbehnú prví a hodia sa na postele.

— Pán Tříska im vždy kreslí. Aj vy kreslíte?

— Nie, nekreslím.

Domovníčka, akoby sklamaná, že René nekreslí, vyženie deti, i sama odíde. René zatvorí za ňou dvere a poobzrerá sa po izbe. Postele sú tri. To sa Renému nepozdáva. Na myšlienku, že bude bývať s Třískom, si už začal zvykať. Ale traja? Sadne si na jednu z postelí a je chvíľu skleslý. Keď si trochu oddýchne, vstane a otvára skrine. Sú dve a obidve sú už plné Třískových vecí. René skrine zase zavrie, kufor nechá nerozbalený. Izba má balkón. René naň vyjde. Z balkóna je výhľad na rieku a na kopec za ňou, v tejto časti roka celý biely. Breh rieky je od domu na pár krokov, vedie k nemu cestička a tam, kde sa končí, začína sa malý, ale elegantný visutý most pre peších, možno i pre cyklistov. Mrzne, René vojde zas dnu. Na Třískovom rádiu si prezrie za stupnicou zastrčenú fotografiu. Je na nej niekoľko žien v plavkách, pekná je iba blondínka uprostred. Ku ktorej má vzťah Tříska? Na rádiu leží niekoľko čísel Sdělovacej techniky. René vezme jedno číslo do rúk a začne v ňom listovať. Sú tam veci, akým sa celý život vyhýba. Nerozumie absolútne ničomu. Zaumieni si, že využije svojho spolubývajúceho, aby sa s týmito vecami aspoň trochu oboznámil. Odloží časopis a zvalí sa na posteľ najvzdialenejšiu od rádia, teda iste voľnú. Sú dve hodiny, Tříska by mal prísť.

Tříska príde až pred treťou. Tesne predtým, ako vojde, strhne sa pred dverami bytovky hluk: aj domovníčkini chlapci zrejme striehli na Třískov návrat. Vzápätí sa vrútia do izby a za nimi vstupuje vysoký muž v ušianke. René s uspokojením konštatuje, že si pri kúpe pokrývky hlavy v Žiline počínal rovnako múdro, a pozrie sa, kde je jeho ušianka: jeho ušianka je v povetrí. Jeden z chlapcov ju vzal zo stola a bravúrne do nej kopol. Druhý krúti gombíkom rádia. René však nemá kedy sledovať dráhu ušianky až do konca, svižne sa dvíha. Keď sa mu okolo druhej zdalo, že Tříska musí už-už prísť, zaujímal ušľachtilejšie polohy; teraz, keď Tříska naozaj vstupuje, nezaujíma René polohu, ktorá by bola obradu zoznámenia práve najadekvátnejšia.

— Som René.

— Tříska. Tak co vy u nás budete dělat?

— Redaktora.

— A jó! S Pandulovou.

Tříska medzičasom vychádza z izby, v kuchyni niečo cvakne, Tříska sa vracia.

— Nech ujovu čepici! Dnes se kreslit nebude!

Chlapci sú vyhnaní.

Tříska prináša z kuchyne dve kávy a pozýva Reného za stôl.

— Vy ste slobodný? — nadpriada René konverzáciu.

— Ne. Rozvedenej.

— Jaj tak.

— To víte… Manželka s klukem zůstali v Lanškrouně. Já tam dělal v Tesle, ale po tom všem jsem vodešel. Čet jsem to náborový číslo s těma článkama o rybaření, to jste ještě neviděl, že ne?

— Nie.

— No, vona vám to Pandulová ukáže. Měl jsem z toho všeho porouchaný nervy, já mám už vůbec dávno porouchaný nervy, tak rybařím. To víte.

— Ale nejaké správy o manželke a synovi máte.

— Ne, nepátrám po nich. Už se vdala.

V tejto chvíli René vylúči možnosť, že by aspoň jedna zo žien na fotografii za stupnicou rádia mohla byť Třískova bývalá manželka. Nová milenka? Tříska počas rozhovoru vstáva a púšťa sa do vyprázdňovania jednej skrine. Medzi vecami, ktoré vyberá, sú aj udice, motoristická blúza a súčiastky zväčšováku. Možno fotografia za stupnicou rádia je iba náhodným záberom neznámych žien, o ktorom sa Tříska domnieva, že sa mu zvlášť vydaril. Keď je skriňa prázdna, René vstáva a začína vybaľovať svoj kufor. Priviezol si aj niekoľko kníh — rozhovor sa skrútne na literatúru. Tříska vymenuje niekoľko spisovateľov, ktorých kedysi často čítal, medzi nimi Čapka. Náhodou si René priviezol aj jednu Čapkovu knihu — hneď ju Třískovi ponúkne a vzápätí už kniha leží na rádiu, na poslednom čísle Sdělovacej techniky, tam bude odteraz nadlho miesto jej odpočinku. Potom na Reného radosť Tříska navrhne, aby rozobrali tretiu posteľ:

— Když ji rozebereme, tak nám sem Žuffa už nikoho nenacpe.

Rozobratú posteľ znesú do pivnice, bielizeň odovzdajú domovníčke. Na Třískov návrh si však ponechajú obidve deky. Tříska ich pripináčikmi upevní na zasklené dvere z izby do predsiene. Renému vysvetlí, že dvere sa takto stávajú svetlotesnými. Oblečení polihujú.

Třískova posteľ stojí pri stene vzdialenejšej od balkónových dverí, Reného pri tej, na ktorej je okrem balkónových dverí aj ústredné kúrenie. Keď leží, nohy má pri dverách, rebrá paralelne s rebrami radiátora. Radiátor pracuje, v izbe stúpa teplota. Tříska si to pomyslí v tej istej chvíli ako René a povie:

— Je tady veliká teplárna, snad jste si už všiml, za fabrikou. Mnohem větší, než zatím fabrika potřebuje, je postavena perspektivně. Ale všechno to teplo se musí spotřebovat, protože ventily jsou všude na hovno. Šáhněte si na to!

René si siahne. Rebrá sú napočudovanie len vlažné.

— Né na ty, na ty dál, ty první tři žebra nehřejou.

René siahne o niekoľko rebier ďalej a prudko odtiahne ruku, nech Tříska vidí, že mu dáva úplne za pravdu. Tříska sa chechtá. Ktosi zaklope.

— Dále!

Vojde mladý muž.

— Hreje vám ústredné kúrenie?

— Hřeje.

— Nám hore nehreje, máme tam normálnu zimu.

Tříska poradí mladému mužovi, čo má ísť urobiť do pivnice. Mladý muž odíde, o chvíľu sa vráti, požiada o kliešte a znova odíde. René problematiku celkom nechápe a Tříska je rád, že mu môže vysvetliť dvojitý cyklus. No o chvíľu je tu mladý muž z pivnice zas — ani s kliešťami sa mu nedarí urobiť to, čo mu kázal Tříska. Tříska sa obuje a odíde s mladým mužom. O chvíľu sa vráti a spokojne Renému oznamuje, že všetko dal do poriadku. Potom dokončí výklad dvojitého cyklu, ale René nepochopí. Tříska sa teda znova obuje, vyzve Reného, aby urobil to isté, a dnes už po druhý raz zídu spoločne do pivnice.

Tříska vysvetľuje: — Těmahle proudí voda nahoru a těmahle dolů.

René cíti, že kameň, na ktorom stoja, je studený a vlhký a že ho Třískov výklad nezaujíma. Na konci však, aby sa výklad neopakoval, alebo aby sa Tříska neurazil, povie:

— Aha!

Zo zdvorilosti sa ešte Třísku opýta, čo to je na rúrach.

— Vodní kámen.

Medzitým sa zvečerí.

Vyzlečú sa a ľahnú si, v posteliach ešte chvíľu hovoria a počúvajú rádio. Potom Tříska rádio vypne a požiada Reného, aby pootvoril dvere na balkón. René si kľakne na posteli, pootvorí dvere a uvidí červené svetielko nad náprotivným kopcom.

Tříska Reného diriguje: — Víc… Víc… Míň… Tak! Teď tu bude v noci teplota kolem dvaceti stupňů. Mám to vodzkoušený. Dobrou noc.

— Dobrú.

Od tejto chvíle prestávajú pre seba jestvovať, hoci ani jeden z nich ešte nespí. René premýšľa o zajtrajšku. Ráno vstane a prvý raz pôjde na šiestu do práce. Bude sa musieť umyť. Mydlo si ešte nedal do kúpeľne — je v igelitovom vrecúšku, ktoré zavesil do skrine, aj zubná pasta a kefka, bude si tu musieť začať poriadne čistiť zuby, keby Tříska videl, že jeho kefka je každé ráno suchá, odsúdil by ho. Pojednávanie s otcom je o dva dni, bude si na to musieť zobrať voľno. Už dnes to mal na jazyku, ale odložil to. Stačí zajtra. „Načo vám je voľno?“ opýta sa súdružka Pandulová. „Musím si vybaviť ešte nejaké záležitosti.“ „Aké záležitosti?“ „Súkromné záležitosti.“ „Aké súkromné záležitosti?“ Čo vie doktor Sýkora, vie iste aj súdružka Pandulová, René pochopí, že tajiť je zbytočné. „Mám zavretého otca.“ „Prečo ste to neuviedli v dotazníku?“ „Nebola tam taká rubrika.“ „Prečo ste to neuviedli v životopise?“ „Chcel som vyčkať, kým bude prípad skončený — možno otca oslobodia.“ „Vášho otca? Chachacha! Prečo by ho oslobodzovali, cár?“ „To si ty, Van Stiphout?“ „Nie, to som ja, dlhonohá sexbomba Angela Baníková.“ „Som rád, že vás poznávam, naučím vás, ako sa rýmuje Angela a iné pekné rýmy.“ „Aj rytmus?“ „Aj rytmus. Príďte za mnou do redakcie.“ Nie, do redakcie ju nesmie volať, kým nemá vlastný stôl. Ale čo — sadne si za stôl súdružky Pandulovej. „Vitajte, Angela. S vaším menom Angela zrýmujeme anjela, pekné?“ „Pekné. Toto je váš stôl?“ „Môj.“ „Ale ja som tu už bola a vtedy za ním sedela súdružka Pandulová.“ „Sedela, ale už nesedí, teraz za ním sedím ja.“ Angela sa smeje, rastie od smiechu do šírky a René vidí, že to nie je Angela Baníková, ale je to súdružka Pandulová, tvári sa neobyčajne vážne a hovorí: „To nie je váš stôl, súdruh René, a vôbec nebudete mať stôl, pretože cigánite, teraz ste cigánili, aj v dotazníku ste cigánili…“

A tu sa náhle otvoria dvere do predsiene, René sa strhne, ale neprichádza nik, bol to prievan. Chladný ťah vzduchu mu ovieva chodidlá trčiace spod prikrývky — izba je v tejto chvíli otvorená na dve strany, akoby ani nespali v izbe, ale v nejakom parku na lavičkách, v nejakej chodbe, v nejakej čakárni. A Tříska, ktorý tiež ešte nespí, vstáva a ide zatvoriť dvere do predsiene, utesnené proti svetlu dvoma dekami, a pritom zahundre:

— Dělaj je z nevyschlýho dřeva.

René mlčí, Tříska si znovu líha.