ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Žiliny René pricestuje večer pred procesom. Matka ho už netrpezlivo očakáva. Proces s protištátnou skupinou Antonius a spol. sa mal začať ráno a trvať tri dni. Okrem Reného otca, právnika na dôchodku, majú byť obžalovaní ešte štyria lekári, a tak Žilinčania už dali tomu procesu prívlastok „lekársky“. Všetci obžalovaní chodievali svojho času na sobotňajšiu partiu karát k svojmu kamarátovi, mäsiarovi Kubalovi. Asi tak pred rokom sa však Kubala pre rozličné machinácie dostal na desať rokov za mreže – a teraz má byť korunným svedkom v politickom procese. V meste sa povráva, že si svedeckou výpoveďou polepší – odhaduje sa, že mu za spoluprácu s obžalobou odpustia najmenej polovicu trestu. Svojich priateľov má usvedčiť z protištátnej činnosti i z účasti na svojom vlastnom rozkrádaní: má vraj dosvedčiť, že ich pri kartách hostil kradnutou šunkou, ba občas im zabalil aj domov kradnutú sviečkovicu a klobásy. René má zmiešané pocity: cíti, že sa za svojho otca trochu hanbí a bol by radšej, keby bol proces iba politický – veď tie vedľajšie, klobáskové obvinenia sú také ponižujúce! Lenže po Stalinovej smrti a Chruščovových odhaleniach čisto politické procesy už vyšli z módy, nenaletela by na ne už ani robotnícka trieda – režiséri procesov to dobre vedia, nuž vedia i to, že kvôli verejnej mienke musia svoje politické obete aj klobáskovo ponižovať. O čo politickejší však by bol ten proces, o to by mohol byť rozsudok krutejší! Nuž i René zároveň cíti, že by sa za svojho otca nemal hanbiť, radšej by sa mal zaňho modliť. René je však ešte mladý, neskúsený, viac sa hanbí ako modlí, a zároveň si uvedomuje, že ak si nedá pozor, vymknú sa mu aj vlastné pocity spod kontroly: ten sviniar, prokurátor Nezmar, ktorý to vraj všetko vymyslel, nemanipuluje iba s verejnosťou a zákonmi, pokúša sa manipulovať už aj s ním.

René odhovorí matku od účasti na pojednávaní, čo sa bude zbytočne rozrušovať, a sám sa ráno vyberie do budovy súdu, ktorú dobre pozná: kedysi, keď ešte jeho otec bol predsedom súdu v Žiline, v nej bývali – odsťahovať sa museli až potom, keď po februári 1948 prišiel nový predseda súdu, tzv. sudca z ľudu, a keď sa začal otcov nezadržateľný pád. Najprv ho zbavili predsedníctva, a potom – keď sa odmietol zachrániť tým, že by odsúdil na smrť známeho bratislavského zlatníka – ho zo súdnictva celkom vyhodili. No kým k tomu došlo a kým tu ešte bývali, posledná miestnosť ich bytu bola zároveň prvou kanceláriou — otcovou pracovňou, cez ktorú sa dalo vojsť do ďalších kancelárií, a René, keď bol malý, sa tam po skončení úradných hodín často hrával. Písal na písacích strojoch. Kradol papier. Krivo prisahal v pojednávacích sieňach, s prstami na krucifixe, ktorý v nich vtedy ešte býval. No na sieň, do ktorej vstupuje teraz, si René akosi nespomína.

Pri dverách do pojednávacej siene stojí nízky muž a legitimuje ľudí. Vpúšťa iba príbuzných alebo tých, ktorých na vstup oprávňuje iná okolnosť. Chodba je natrieskaná nevpustenými zvedavcami a René pri pohľade na nich pocíti pýchu, že má právo vstúpiť. Nahlas povie svoje meno a zároveň sa legitimuje. Nízky muž sa mu pozrie do tváre, vážne, ale spriaznene. Miesta pre divákov sa ešte iba začali zapĺňať. Prvý rad za lavicami obžalovaných je celkom prázdny, a preto si doň nesadne ani René. Sadne si do druhého. Ako sa miestnosť zapĺňa, začína byť Renému teplo. Poobzerá sa, kde by si zavesil svoj kožušinou podšitý kabát, najbližšou možnosťou je kľučka na okne medzi tribunálom a lavicami obžalovaných. Cestu k nej i od nej sa René usiluje prejsť čo najpokojnejšie, pokojný však nie je. Jeho otec je na tom relatívne najlepšie, no i najhoršie. Najhoršie preto, že ho zatkli už pred deviatimi mesiacmi, z dnešnej skupiny obžalovaných prvého. Mal už pre to mäso i jeden súd, iba on sám, odsúdili ho na šesť mesiacov a tie si odpykal. Keď však čakali René a jeho matka po šiestich mesiacoch pred bránou ilavskej väznice na otcovo prepustenie, dozvedeli sa, že nevyjde: znova je vo vyšetrovacej väzbe, lebo medzičasom zatkli ďalších. A vyšetrovacia väzba trvá až dodnes. René z otcovho zvláštneho postavenia na dnešnom pojednávaní nemá veľkú radosť, obáva sa, aby s ním scenáristi nemali zvláštne úmysly – aby sa z neho nevykľul druhý korunný svedok. Známi možnosť čohosi takého Reného matke niekoľko ráz naznačili. Na druhej strane má Reného otec výhodu v tom, že ho už nemôžu súdiť za prijímanie kradnutého mäsa, za čo ostatných žrútov ešte iba budú žalovať. No za čo ďalšie ich to ešte chcú súdiť? Známi matke naznačili i to, že už nepôjde iba o mäso, že sa črtá čosi politické, a že keď sa hovorí o skupine, treba rátať s najhorším. Prichádzajú manželky lekárov a sadajú si do prvého radu, pred Reného. René si pomyslí, že zajtra si tam možno sadne tiež.

Na chodbe sa zdvihne šum a ľudia natlačení pri dverách sa rozostupujú. Do pojednávacej siene vstupuje príslušník väzenskej stráže, za ním primár Antonius, chirurg, ktorého René dobre pozná, operoval mu v mladosti ruku, potom ďalší príslušník a ďalší obžalovaný a tak ďalej, Reného otec je posledný a sprievod uzatvára opäť muž v uniforme. René otca takmer nepoznáva. Dlho ho nevidel a Reného otec sa vo väzení veľmi zmenil, schudol, zmenšil sa. Iste aj preto, že bol dlho chorý. Všimnú si to aj iní, René začuje, ako vzadu medzi divákmi ktosi hovorí:

— Aký je starý René chudý!

Každý z väzňov, keď ešte kráčajú, pozrie do hľadiska na svojich príbuzných, iba Reného otec hľadí uprene pred seba. Ani keď si už sadnú na dve lavice obžalovaných, nepokúša sa obzrieť, hoci ostatní sa o to pokúšajú. René si myslí, že jeho otec najlepšie zo všetkých vie, že je to zakázané, a teda sa i najviac zo všetkých bojí. Obžalovaní aj uniformovaní sprievodcovia, ktorí ich od seba oddeľujú, nehybne sedia na dvoch laviciach, nič sa nedeje, ľudia i René pozerajú na ich chrbty. René si všimne, že jeho otec má na sebe svoj oblek, ale pritom akoby to nebol jeho oblek, akoby to bol oblek požičaný od niekoho s celkom inou figúrou — taký je jeho otcovi vlastný oblek teraz veľký.

O niekoľko minút sa na chodbe znova zdvihne šum , vstúpi skupinka mužov v talároch a René v človeku kráčajúcom na ich čele spoznáva muža, ktorý kontroloval legitimácie. Začuduje sa — je syn právnika, ale to, že predsedovia senátu mávajú aj vrátnické povinnosti, až dodnes nevedel. Sudcovia sa usadia na svojich miestach, pojednávanie sa začne.

Najprv prokurátor doktor Nezmar prednesie obžalobu. Štyria lekári a Reného otec sú obvinení z trestného činu spolčovania proti Republike. Toto spolčovanie spočíva v tom, že na svojich kartárskych stretnutiach u kamaráta mäsiara nielen jedli kradnutú šunku, ale aj viedli protištátne rozhovory. Najmä Reného otec usmerňoval skupinu informáciami o stredoeurópskej federácii, ktoré mal z rôznych prameňov, najmä zo zahraničného rozhlasu, a tak sa dajú jeho názory v konečnom dôsledku kvalifikovať ako snaha o zmenu spoločenského zriadenia, o vytrhnutie našej vlasti zo socialistického tábora a o zrušenie spojenectva so Sovietskym zväzom. Pri uskutočňovaní týchto zámerov všetci vo svojich rozhovoroch sústavne ohovárali našich predstaviteľov, naše zriadenie a našu životnú úroveň. Lekári ohovárali aj naše zdravotníctvo, kvalitu zdravotníckych potrieb a liekov. V obžalobe sa objavili aj ďalšie majetkové trestné činy. Lekári sú obvinení z prijímania úplatkov. Hlavný obžalovaný primár Antonius je zahrnutý celou sériou obvinení. Pri bytovej prehliadke našli uňho zamurovanú skrýšu. V skrýši vkladné knižky a nejaké zlaté predmety. Našla sa uňho aj celá škatuľa rybárskych háčikov, čo sa hodnotí ako špekulácia, pretože rybárske háčiky sú úzkoprofilovým tovarom. Zistilo sa tiež, že si vždy po nejakom čase kupoval nové auto, a že staré auto predal vždy za takú cenu, za akú ho pôvodne kúpil (čím sa obohacoval, pretože autá kupoval so zľavou na poukaz). A ďalej – kdesi na dolniakoch má vinicu, z ktorej neplatí dane. A ďalej – našli sa uňho dve neprihlásené poľovnícke pušky. Ďalšie dve pušky vraj radšej, akoby ich mal prihlásiť, hodil z budatínskeho mosta do Váhu. Vyloviť sa ich pre potreby tohto konania nepodarilo, no má sa ako svedok objaviť človek, ktorý primárovi pomáhal hádzať pušky z mosta, a takisto mu pomáhal aj pri budovaní skrýše.

Ach jaj, pomyslí si René, ale v duchu sa musí aj usmiať, keď si predstaví primára

Antonia, ako si vykračuje po budatínskom moste s prázdnymi rukami, zatiaľ čo pušky nesie chlapík tri kroky za ním. Opatrnejší človek by si pušky odniesol a aj z mosta by ich hodil sám, ale primár Antonius potreboval na to sluhu, pretože nevzal na vedomie diktatúru proletariátu a aj za socializmu ostal pánom. René mal tohto fúzatého obra spomedzi priateľov svojho otca najradšej, obdivoval nielen jeho renesančný zjav ale aj jeho renesančného ducha, bodrý humor, hlučný smiech. V pamäti mu utkvel najmä jeden rozhovor, ktorý si vypočul v primárovom aute, keď sa raz spoločne viezli na výlet: „ Vieš do akej najhoršej situácie sa môže dostať chirurg pri operácii?“ spýtal sa primár Antonius Reného otca. Reného otec nevedel, čakal na dramatické pokračovanie, a aj počúvajúci René si myslel, že bude nasledovať čosi hrozné, ale primár Antonius sa rozchechtal a zvolal: „Keď je prechladnutý a z nosa mu visia sople! Keď sú sople veľmi dlhé, ani sa chirurg nenazdá, a zašije taký sopeľ pacientovi do brucha. Preto som si nechal narásť také veľké fúzy – každý sopeľ sa v nich zachytí.“

Ale chuť usmievať sa v duchu Reného hneď prešla. To, čo počúval v súdnej sieni, už také smiešne nebolo a spomenul si pri tom na bytovú prehliadku. Tí eštébáci, čo aj im prehľadávali byt, sa predstavili ako ľudia, ktorí pátrajú po akýchsi spisoch, ale potom nazerali do každého hrnčeka a preštúrali aj také malé škáry, do akých by sa nikdy nijaký spis nezmestil, a René zrazu pochopil, o čo im ide: o cenné predmety. Svoje podozrenia si vymýšľajú najmä na ľudí, o ktorých si myslia, že sa im podarí zhabať u nich nejaké vzácne kovy. Potvrdili to aj tie časti obžaloby, ktoré sa týkali ďalších lekárov – aj v nich sa popri konzumácii kradnutého mäsa spomínali zlaté šperky a neprihlásené doláre. Iba v časti, ktorá sa týkala jeho otca, sa nič také nespomínalo, pretože u nich nijaký cenný predmet nenašli, veď aj pri peniazoch boli Reného rodičia naposledy vtedy, keď zistili, že René chodí poza hudobnú školu, a tak jeho otec predal klavír, ale hneď potom prišla menová reforma a dvanásť tisíc za klavír bolo fuč. René vtedy, pri bytovej prehliadke, cítil škodoradosť, keď videl sklamané tváre eštébákov, a zároveň ďakoval Bohu, že je jeho otec chudobný ako kostolná myš, ďakuje za to Bohu aj teraz na procese, a zároveň banuje, že sa prokurátor-scenárista nedozvedel o chudobe jeho otca vopred – možno by sa vôbec neunúval dávať ho do scenára. Ale nie, dal by ho tam aj tak, veď Reného otec nežil ustráchano. Keď zistil, že v socializme sa jeho právnická kariéra skončila, a keď sa mu, vďaka chorobám, podarilo uniknúť diktatúre proletariátu na invalidný dôchodok, právnické schopnosti ho ani na dôchodku neopustili, veď vždy sa objavil niekto, kto potreboval radu a Reného otec mu ju – tak ako mu to kázala právnická prísaha – bezplatne poskytol. Písal svojim známym odvolania proti rozsudkom žilinského súdu, a keď nejaký taký prípad niekde na vyššej inštancii vyhral, nenechával si radosť pre seba, ale šiel sa s ňou pochváliť do kaviarne, ak sedel vo vedľajšom boxe nejaký prokurátor, nahlas si z neho uťahoval, a robil to až dovtedy, kým mu to nezrátali: to, že na dôchodku vykonával nepovolenú advokátsku činnosť, bolo vlastne hlavné obvinenie, ktoré vzniesli voči Reného otcovi už aj pri tom prvom súde, no nepodarilo sa im – okrem mäsiara Kubalu – nájsť nijakého svedka, ktorý by to potvrdil.

Po prečítaní obžaloby je prestávka a po prestávke výsluchy obžalovaných. Lavice obžalovaných sú cez prestávku prázdne a po prestávke sa zapĺňajú postupne. Obžalovaní prichádzajú po jednom, aby vypočúvaný nemohol vedieť, čo hovorili tí pred ním. No kto bol vypočutý, ostáva už sedieť v sále. Reného otec je vypočutý ako posledný.

Pri vypočúvaní sa objavujú nezrovnalosti. Lekári sa k niektorým protištátnym výrokom priznávajú, iné popierajú. Z niektorých výrokov sa usvedčujú navzájom. Jeden z lekárov označuje za pôvodcu niektorých výrokov aj Reného otca. Nízky muž, predseda senátu, pomáha pamäti vypočúvaných citovaním zápisníc z vyšetrovacej väzby. Keď sa ich nové výpovede so zápisnicami nezhodujú, pýta sa obžalovaných, či si to vyšetrovateľ vymyslel. Lekári sa boja tvrdiť čosi také – kapitulujú, uznávajú, že vyšetrovateľ si nevymýšľa. No nezľaknú sa vždy. Jeden z lekárov, doktor Cmar, sa priznáva k výroku, že západné lieky sú lepšie ako naše – a dodáva, že to bude tvrdiť vždy. Primár Antonius vypovedá, že víno z vinice mal len pre vlastnú potrebu. Autá striedal preto, lebo je vášnivý motorista a voz, ktorý mu nesedel, po čase vždy predal. Priznáva, že predával za takú cenu, akú bol ochotný zaplatiť kupec, a nevidí na tom nič zlé. Háčiky mal, pretože je rybár. Pušky mal, pretože je poľovník. Priznáva, že spočiatku mal viac pušiek, ako bolo povolené, a potom sa už bál tie nadpočetné odovzdať, radšej ich zlikvidoval.

Ako posledný je vypočutý Reného otec. Je obviňovaný z protištátnych výrokov, nepriznáva sa k nijakému. Pracuje s presnými dátumami a objavuje nezrovnalosti v obžalobe. Dokáže, že v čase, ktorý uvádza obžaloba, bol inde, a teda sa nemohol dopustiť toho, z čoho ho obžalova obviňuje. Nikoho z ničoho neusvedčuje. Renému odľahne – čo sa v meste povrávalo o jeho otcovi ako o možnom druhom korunnom svedkovi, boli táraniny. Alebo ak aj scenáristi naozaj mali taký plán a uväznili Reného otca vopred preto, aby ho zlomili – plán im nevyšiel, nezlomili ho. Teraz sa René obáva hlavne toho, aby jeho otca neusvedčili iní. Celú noc nespí, premýšľa o otcovi aj o sebe.

Na druhý deď dopoludnia vypočúvajú svedkov. Akási protivná žena usvedčuje jedného z lekárov, že sa k podriadeným správal brutálne. Vypovedá primárov verný pomocník, budovateľ skrýše, nosič a vrhač pušiek. Niet nad verného sluhu. Iný muž má svedčiť, aké vtipy sa rozprávali v spoločnosti – aj on sa zo dva razy vyskytol medzi kartármi. Porozpráva

oplzlú anekdotu. Diváci v sále sa zasmejú. Predseda senátu sa hnevá, pretože pri pôvodnom výsluchu vypovedal tento svedok inak. Na scénu prichádza korunný svedok, mäsiar Kubala. Nepamätá sa, že by jeho hostia viedli protištátne rozhovory. Predseda senátu mu však prečíta, čo povedal do zápisnice, ktorá je pripojená k obžalobe. Mäsiar: „Ja mám na krku desať rokov, aj tak to nevydržím, mne je všetko jedno.“ Predseda senátu: „Tak vám bolo jedno, čo hovoríte pri výsluchu?“ Mäsiar: „Jedno. Keď povedali, že treba napísať tak, povedal som, napíšte tak.“ Medzi divákmi sa zdvihne šum, predseda senátu ho tíši. Mäsiar Kubala potom znova potvrdí, čo povedal do zápisnice. Ďalším svedkom mal byť bývalý živnostník, ktorý je podobne ako mäsiar vo výkone trestu – dostal sedem mesiacov za akúsi špekuláciu. Pretože je momentálne chorý, nemohol byť predvedený – jeho výpoveď iba prečítajú. I tento bývalý živnostník zopár ráz navštívil mäsiarov kartárský klub a počul akési protištátne výroky. Po výsluchu svedkov vyhlási predseda senátu obedňajšiu prestávku. René si odskočí domov niečo zhltnúť a ponáhľa sa späť na súd, aby nezmeškal pokračovanie.

Keď sa René vráti do pojednávacej siene, obžalovaní už sedia na svojich miestach.

Ovzdušie je na chvíľu uvoľnené. Ženy lekárov podávajú svojim manželom kávu, stráže sa tvária, že si to nevšímajú. René má pri sebe iba cigarety, podá ich jednej zo žien, aby ich podala jeho otcovi, otec cigarety odmietne. Vojde senát, obžalovaní ako vždy v takejto chvíli vstanú a znova si sadnú. Popoludní je na programe konfrontácia – aj pri nej, zoči-voči, sa lekári navzájom usvedčia z niekoľkých výrokov. Korunný svedok mäsiar Kubala ich usvedčí z konzumácie a prijímania kradnutého mäsa. Úžasný hostiteľ, pomyslí si René. To aby sa dnes človek každého, kto ho ponúkne šunkovým chlebíčkom, opýtal, či šunku na ňom náhodou neukradol. Ale pozor! Toto znie hrozivo! Reného otca usvedčuje mäsiar Kubala z výroku: „ Budem ešte vešať komunistov.“ Reného otec to mal vraj vysloviť v mäsiarovom aute, vo chvíli, keď sa spolu viezli okúpať sa do Rajeckých Teplíc. Reného otec popiera, že by čosi také povedal. Viac svedkov na tento výrok nie je. Predseda senátu sa pýta mäsiara, či si myslí, že Reného otec už niekedy niekoho vešal. „Nie,“ odpovedá svedok. „Pokiaľ ja viem, nevešal nikdy nikoho.“ Ten predseda senátu nechce môjmu otcovi ublížiť, pomyslí si René. Nie je to on, kto si vymyslel túto frašku. Jeden z lekárov znova tvrdí, že počul z úst Reného otca protištátny výrok – vraj mu rozprával o stredoeurópskej federácii, ktorá bude podľa rádia Slobodná Európa najlepším riešením po páde komunizmu. René sa znova zľakne. Poradí si s tým otcov obhajca? Obžalovaní majú aj obhajcov, ale od samého začiatku je jasné, že sú to ľudia, ktorí sa síce usilujú, ale zároveň sa aj boja, vždy sa odvážia zájsť iba po určitú hranicu, cítia to všetci, a najlepšie to cíti Reného otec, právnik – a Reného zbytočné obavy sa zrazu zmenia na úžas, pretože vidí, že obhajca je v tejto chvíli nepodstatný, jeho otec sa rozhodol vziať celú vec do vlastných rúk.

Keď dostane Reného otec slovo, najprv pokojne pripustí, že o stredoeurópskej federácii hovoril, ale iba citoval, čo počul. A potom začne poukazovať na rozpory medzi výpoveďami lekárov, i medzi výpoveďou mäsiara Kubalu a chorého živnostníka. S pomocou týchto rozporov nielenže dokáže svoje vlastné alibi, ale aj alibi všetkých ostatných obžalovaných. Celá sála vzdychá od vzrušenia, keď sa Reného otcovi podarí dokázať, že obžaloba nemá ani na jediný svoj bod dvoch svedkov – a tým činom padá obvinenie zo spolčovania proti republike, pretože na tento skutok sú, podľa paragrafu 79, potrební minimálne dvaja svedkovia. Tam, kde je iba jeden svedok, je možné hovoriť iba o trestnom čine poburovania podľa paragrafu 83.

Zaiste, aj poburovanie je trestný čin, ale nedá sa ani porovnať so spolčovaním: ešte nikdy v živote nepocítil René taký obdiv k svojmu otcovi ako v tejto chvíli. Hľa, ako dobre ešte funguje odvaha a rozum v tom zničenom tele! Možno to nie je celkom prirodzené, možno je to zvláštny úkaz, čosi, čo presahuje možnosti toho tela – ale darí sa to, človek je tak stavaný, že sa vie v ťažkej situáciách vypnúť k nadľudskému výkonu. I lekári na lavici obžalovaných si uvedomia ten nečakaný zvrat, uvedomia si, že bola hlúposť navzájom sa pousvedčovať, zamrzí ich to a – akoby kdesi v ich dušiach vstávala zrazu z mŕtvych odvaha – vystrú sa, i z držania ich tiel je zrejmé, že sa s nimi čosi deje. Najodvážnejší z nich, doktor Cmar, sa dvíha a žiada predsedu senátu, aby mu dovolil porušiť lekárske tajomstvo. Predseda senátu mu to dovolí. Lekár potom oznamuje súdu, že neprítomný svedok – chorý bývalý živnostník – trpí progresívnou paralýzou, a žiada, aby sa jeho výpoveď nebrala do úvahy. Aj ďalší lekári sa dvíhajú a menia svoje svedecké výpovede. Obžaloba sa rúca, prokurátor Nezmar škrípe zubami, predseda senátu sa usmieva, naozaj to nie je asi človek, ktorý by želal obžalovaným čosi zlé, pomyslí si znova René a domov prichádza oveľa pokojnejší ako včera. Porozpráva matke, ako dobre sa držal otec, a dokonca sa odváži vzbudiť v nej nádej, že otca oslobodia.

Tretí deň je dňom, keď čítajú svoje prejavy obhajcovia, po nich nasleduje rozsudok. Ukáže sa, že dôvera, ktorú René vkladal do predsedu senátu, nebola neopodstatnená. Ten človek si iste celý čas myslel o procese, ktorý musel odpojednávať, svoje a bol iste rád, že priebeh pojednávania mu dovolil zmiesť zo stola nezmyselnú obžalobu prokurátora Nezmara. Predsa sa len už píše rok 1960, Stalin je sedem rokov mŕtvy, päťdesiate roky sú za nami a aj v rozsudku sa smie už nahlas povedať, že nijaká protištátna skupina Antonius a spol. nikdy nejestvovala. No to je tak asi všetko, čo sa smie – predsa len sa aj na prokurátorovej tvári objaví ešte ironický úsmev.

Obvinenie z trestného činu spolčovania proti republike je v rozsudku u všetkých obvinených prekvalifikované na obvinenie z trestného činu poburovania. Lekári sú ešte navyše odsúdení za prijímanie mäsiarovho pohostinstva a skrývanie zlatých predmetov. Najviac – tri roky – dostane primár Antonius, priťažilo mu skrývanie neprihlásených poľovníckych pušiek. Vinica a rybárske háčiky sa v rozsudku nespomínajú.

Reného otec je za propagáciu stredoeurópskej federácie a šírenie správ Slobodnej Európy odsúdený na tri mesiace — bez jedného týždňa je to čas, ktorý strávil vo svojej druhej vyšetrovacej väzbe. Týždeň, ktorý chýba do vypršania troch mesiacov, sa mu – s ohľadom na jeho zdravotný stav – podmienečne odpúšťa. O hodinu je doma, prináša z väzenia cigarety a čokoládu. Želá si čo najskôr opustiť Žilinu, matka ho má odprevadiť do Prahy. René sa s otcom opäť na dlhší čas rozlúči a vráti sa na Oravu.

Tříska: — Ahoj, redaktore, co bylo doma novýho?

René: — Všetko po starom.