ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

René nezvolá nič, ale príde domov, vloží si papier do stroja a napíše: Liek proti rastúcej nervozite — čisté karty na stôl — tak sa bude volať jeho najnovší úvodník. V úvodníku spomenie i list byra OV KSS, i číslo závodného časopisu s týmto listom, ktoré viselo pripnuté na búdke superkontroly. I to, že pracujúci sa dosiaľ nedočkali konkrétneho rozboru doterajších chýb — list priamo nariaďoval urobiť taký rozbor. A potom sa René pokúsi povedať presne, o čo ide v závode v tejto chvíli: „Ide o to, že nám hrozia dve veci odrazu. Musíme sa rozhodnúť, či stratíme kredit ako fabrika, ktorá nesplnila plán, alebo ho stratíme ako fabrika, ktorá zlou kvalitou svojich výrobkov klame a okráda spotrebiteľov. Táto dilema dnes, v čase, keď tak naháňame kvantitu, sa musí, súdruhovia, vyriešiť. Lebo je ešte aj tretia možnosť, najhoršia, že to môžeme ľahko prehrať na obidvoch frontoch.“ Potom sa zmieni o tvrdosti, ktorá preniká do vzťahov v závode, a na záver úvodníka napíše: „Pamätajme, že ak chceme ešte boj, ktorý vedieme, vyhrať, nikdy sa nám ho nepodarí vyhrať tvrdou silou, ale len pomocou dobrovoľnej kolektívnej vôle a dobrovoľného pracovného nadšenia celého závodu. A to vyvoláme len vtedy, keď položíme čisté karty na každý jeden stôl.“

Na to, že René píše takto súdružsky, zhurta, si už ľudia začínajú zvykať. No i tak úvodník Liek proti rastúcej nervozite — čisté karty na stôl, keď 26. novembra vyjde, vyvolá poriadny rozruch. Reného pozve na rozhovor výrobný námestník, ktorý v úvahách o tvrdosti tuší akúsi narážku na svoje vlastné metódy. Začal sa s Reném zhovárať pokojne, no rozohnil sa:

— Na ľudí platí len korbáč, presvedčil som sa o tom.

— Nie je to pravda, ľudí treba vychovávať, — poučuje René.

Výrobný námestník: — Vychovávať ľudí! Ako si predstavuješ tú výchovu?

Netykajú si, ale výrobný námestník tyká Renému akoby po straníckej linke, hoci René je nestraník.

— Príkladom, — kopíruje René Makarenka.

Výrobný námestník: — Mne ho tiež nikdy nikto nedal.

Diskusia nedospeje nikam, no i z toho, že sa čoraz častejšie dostáva do takých diskusií, René cíti, že sa stáva akýmsi dôležitejším — pozdvihol priam cez noc závodný časopis a s ním i seba na jednu z čelných závodných autorít. Vedúci pracovníci s ním teraz hovoria ochotne, usilujú sa, aby ich nepristihol pri lži, na niektorých, keď s ním hovoria, vidí René strach, no väčšina s ním hovorí s akousi novou radosťou, ba nádejou — akoby dúfali, že závodný časopis môže čosi urobiť tam, kde sa už nedarí nikomu. A s ľuďmi na pásoch, s tými má René osobitne dobré vzťahy, osobitne dobré najmä s pásom H.

A v závode sa teraz denne deje čosi nové.

3. decembra — kapitulácia. Riaditeľ Pospíchal vo svojej pracovni premýšľa, premýšľa, a zrazu si povie — nebudem už naháňať splnenie plánu. Zavolá súdružku Púchlu a nadiktuje jej list ministrovi, v ktorom mu oznamuje, že závod sa zameria tohto roku už len na kvalitu svojich výrobkov, kvantitatívny plán nesplní. A 5. decembra znova ako vojvodca k vojsku prehovorí pri pásoch a oznámi osadenstvu, čo napísal vrchnosti.

René si hvizdne, keď sa to dozvie, očarujúco naňho zapôsobia dátumy. 26. novembra bolo v sobotu. Závodný časopis vychádza so sobotňajším dátumom, ale chodí z Ružomberka až v pondelok. To bolo 28. novembra. Povedzme, že ho riaditeľovi doniesli až 29. novembra — v utorok. A že si ho prečítal až 30. novembra — v stredu. I tak mal časopis prečítaný tri dni pred svojím rozhodnutím. A vybral si z Reného úvodníka jednu z navrhovaných možností.

Ale aj osadenstvo čítalo úvodník. Aj osadenstvo si mohlo vybrať — a vybralo si celkom inak ako riaditeľ.

René sa dozvedá, že osadenstvo vôbec s riaditeľovým rozhodnutím nesúhlasilo, ale zaujalo stanovisko, aké naznačoval René v závere úvodníka: dobrovoľná kolektívna vôľa, dobrovoľné nadšenie… Kto je to však, to osadenstvo? René sa dozvedá, že to nie je nikto iný ako starý známy plnič plánu majster Taliga.

— Prišiel za mnou hneď na druhý deň po riaditeľovom prejave, — vraví Renému dielovedúci Mucha, — že vraj pokiaľ ide o jeho pás a jeho smenu, povypytoval sa ľudí, či by si ešte trúfli aj splniť plán, aj robiť kvalitne, a oznamuje, že áno, trúfli by si. Nuž kto by sa tej iniciatívy nechytil? Chytili sme sa jej, urobili sme prieskum na pásoch a výsledok je takýto: od 7. decembra je celá výroba ochotná pracovať na nočných, ale nie ako doteraz raz jedna, raz druhá smena — odteraz sa obe smeny budú striedať v šestnásťhodinových intervaloch, prerátali sme to, malo by to vyjsť!

A riaditeľ, ako sa René dozvedá, bol nadšený a ledva odoslal ministrovi jeden list, hneď za ním odoslal i druhý, v ktorom ten prvý odvolával. Takéto veci sa teda dejú vzápätí po vyjdení jeho úvodníka! No René pripúšťa, že to môže byť aj trochu ináč. Práve keď vyšiel ten úvodník, bola v závode aj veľká revízia zhora, tá predovšetkým musela riaditeľa priviesť na myšlienku, aby napísal ten prvý list. A pokiaľ ide o majstra Taligu — dobre vie René, aký je to chlapík. Kdeže tam bolo dobrovoľné nadšenie, kdeže tam dobrovoľná kolektívna vôľa — rozkázal im iste a hotovo. A vývoj vecí núti Reného k ešte hlbokomyseľnejším úvahám.

Veď sa 7. decembra začína čosi, čo tu René ešte nevidel — a aj tí, čo tu žijú dlhšie ako René, aj tí, čo sú tu od samého začiatku televíznej výroby, ba od samého začiatku tejto fabriky — aj tí všetci Renému vravia, že čosi také tu ešte nevideli.

Závod, počtom zamestnancov a celou svojou organizáciou predurčený pracovať na dve smeny, začína teraz pracovať neprerušene. René uvažuje: mnohé z týchto žien prichádzajú do závodu z dedín vzdialených až hodinu cesty. Navyše sa blížia vianočné sviatky a tie ženy majú pred vianočnými sviatkami iste veľa domácej práce. Tie ženy teda, keď odchádzajú o 6.00 ráno zo šestnásťhodinovej smeny, iste nemajú v priebehu dňa veľa príležitostí vyspať sa a o 22.00 večer už musia byť v závode a nastúpiť do ďalšej šestnástky. Takže tie ženy vlastne až do konca roka nebudú spať? A prečo? Len preto, že dojatý riaditeľ, keď mu skupina dielovedúcich a majstrov prišla oznámiť toto kolektívne rozhodnutie, prisľúbil všetkým zamestnancom dobré prémie? Koľko im tak mohol prisľúbiť — veď len tých žien je vyše tisíc. Robotníčke môže prihodiť k výplate nanajvýš dve stovky. Robia to tí ľudia hádam kvôli tomu? Vylúčené. Tak prečo? Donútili ich majstri, dielovedúci? Tí budú mať prémie iste o čosi vyššie, povedzme, že ich aj trochu pritlačili. Ale veď keby tie ženy povedali, že to nejde, a je dosť dobrých dôvodov, ktorými by to zdôvodnili, donútiť ich nemohol nikto. Tak teda prečo? Sú ľudia v tomto kraji navyknutí poslúchať bez rozmýšľania aj nezmyselné príkazy? Potom má pravdu výrobný námestník, že na ľudí neplatí nič iné, iba bič! Nie, ani to nemôže byť celá pravda. Ale tak potom prečo?

— Im to tak nepripadá ako tebe, — dozvie sa René, keď sa so svojou otázkou zverí Eve.

V tom je to! Nesmie sa na to dívať svojimi očami. Jemu, Renému, sa to zdá všetko veľmi namáhavé, nadľudské — a aj to také je, ale ľudia v tomto kraji boli zvyknutí žiť a robiť ešte ťažšie, ešte nadľudskejšie. Tento závod im odľahčil — prečo by oni raz neodľahčili jemu? Tie ženy nevedia nič o ekonomike štátu, a predsa sa správajú, akoby presne vedeli, že aj keby hneď cifra tohtoročného plánu bola nereálna, aj keby si ju hneď iba vycmúľal z prsta nejaký horlivec kdesi hore, ak ten plán nesplnia, môže sa stať čosi nenapraviteľné pre ich kraj, pre ne, pre ich deti. V ekonomike štátu sa nezmení dokopy nič, len televízory sa možno budú vyrábať niekde inde. A im sa ujde robiť zas iba čosi iné, zas čosi ťažšie — možno i ťažšie, ako sú tieto šestnástky, ktoré sa Renému zdajú také mimoriadne, ale tie ženy sa už s podobnou námahou v živote stretli a vedia, že sa s ňou po čase stretnú zas, berú ju ako čosi obyčajné… Keby tu bol Van Stiphout, iste by zvolal „Malá priemyselná psychóza, cár, všetko mi je jasné!“ Ale aj on by možno vzápätí dodal „Už nič nechápem!“ a zrazu by sa k psychóze pripojil, ani sám by nevedel ako.

Pripája sa každý — nielen inžinieri a technici z ostatných oddelení, tí nastupujú do výroby, už René ani nevie, po koľký raz tohto roku, tí sú na pásoch už ako doma. Ale na šestnásťhodinové smeny sa hlásia aj všetci úradníci — a naozaj sa tam aj pre každého nejaká robota nájde. Patrilo by sa, povie si René, aby som sa aj ja pripojil k tomuto hnutiu, v ktorom sa angažuje aj robotníčka na páse H, budúca žurnalistka Eva. Čo rovnocenné tu však môžem urobiť ako redaktor závodného časopisu?

A tu sa René predesí — preboha, veď som to už spravil!

Veru tak. Keď dal v tom čísle, čo vyšlo 26. novembra, čitateľom na vedomie, že by sa mali klásť čisté karty na stôl, nechcel zas vyzerať ako ktosi, kto len hovorí do vetra, a rozhodol sa, že v každom ďalšom čísle on sám vždy nejaké čisté karty na stôl položí. Kde ich vziať? Najprv napísal do čísla, ktoré vyšlo 3. decembra, úvodník Zelená formalizmu a zužitkoval v ňom svoje poznatky z aktívu brigád socialistickej práce — už i na aktívy ho začali pozývať. „Stali sme sa svedkami paradoxného javu, že najlepšie kolektívy závodu využili tento aktív na to, aby sa dožadovali najväčšej pozornosti, výsad a div nie opatery zo strany vedenia a odborov. Ale keby na aktíve sedel náhodou hosť zvonku, ktorý by chcel z tejto diskusie vycítiť súčasnú pálčivú problematiku nášho závodu, vôbec by sa mu to nepodarilo.“ Tak sfúkol René jedným dychom všetky najlepšie kolektívy. Ale to sa mu zdalo ešte málo čistou kartou — veď tam nebolo nijaké meno, nijaký detail. Musí si nájsť lepšiu tému — veď ju má! A René napísal ďalší úvodník, do čísla, ktoré malo vyjsť 10. decembra. Úvodník mal názov „Výroba—OTK zatiaľ 1:1“ a bolo v ňom opísané všetko, celý štrajk, celá sabotáž, i s menami, kto čo povedal, ako sa zachoval.

René sedí v redakcii na konci stola a cíti, ako slabne. Zje citrón — René má vo zvyku každý deň na vyváženie zlej životosprávy zjesť jeden citrón. Van Stiphout píjaval fľašku mlieka. Ale ani citrón nepomôže — René slabne ďalej. Zase tá stará bolesť! René vie robiť rýchlo. Tí, čo ho videli pracovať, šíria jeho slávu, že je schopný sám napísať i načisto preklepať celé číslo — 18 strán — keď treba, za jediný deň. Ale číslo dlho vychádza! Ide sa s ním na tlačový dozor. Potom do tlačiarne. Kým sa zalomí, vytlačí, príde nazad — ubehne vždy ten týždeň, za ktorý sa tam, kde je tak rušno ako tu, všetko môže obrátiť hore nohami. Práve sa to stalo zas. Medzičasom René zistil, že sabotáž OTK-árov sa nebrala až tak tragicky. Inžinier Múdry vždy trochu preženie — OTK-ári mali svoju pravdu a dokonca si sabotážou vynútili, aby sa tá ich pravda viac brala do úvahy. A odkedy sa začali robiť šestnástky, od toho 7. decembra, je celý závod ako vymenený, prestali všetky trenice — aj výroba a OTK si na šestnástkach padli do náručia, najmä keď sa zistila tá nepochopiteľná vec, že čím viac sa vyrába aparátov za smenu, tým sú aparáty lepšie.

A do toho teraz príde, 10. decembra je v sobotu, teda povedzme 12. decembra, v pondelok, na pásy čerstvé číslo závodného časopisu s jeho úvodníkom, s tou jeho slávnou čistou kartou. OTK-ári sa iste urazia. Vzťahy sa znova rozhasia. Plán sa nesplní. A vinný nebude nikto iný ako on, René, veľký hľadač vinníkov. Alebo sa stane niečo celkom nečakané a od neho nezávislé — čože sa nečakaných vecí stalo tohto roku málo? Ale využijú to, že vyjde jeho škandalizujúci úvodník, a i to, za čo nebude vôbec môcť, zvalia naňho. Je to čosi strašné. René nevie, čo má robiť, najradšej by sa zabil.

René sa vyberie na pás porozprávať o svojich starostiach Eve. Eva sa pohybuje malátne, vidieť, na ťažkú prácu je zvyknutá menej ako iné ženy a má i najťažšiu operáciu — kto zakladá obrazovku do televízora, za bežnú smenu takto zdvihne tonu, vyrátal normovač. Za šestnástku teda dve. Ale únava jej pristane. Vonia acetónom. Starosti však prekrývajú v Reného duši pôžitok z originálnej vône i z unavenej krásy.

— A nemôžeš zavolať do Ružomberka, aby to netlačili?

Bože môj, to je skvelý nápad, myslí si René, a ja ho nedostanem. Veď je ešte len piatok, ešte to možno netlačia. Uteká do redakcie, našťastie je v nej sám, modlí sa, aby teraz neprišla súdružka Pandulová ani nik nevolaný, telefonuje do Ružomberka:

— Čo je s číslom?

— Buďte predsa trošku trpezlivý,“ súdruh René, — vravia v Ružomberku. — Už je v stroji. Zajtra ho posielame, v pondelok ho máte.

— Ďakujem.

Súdruh René položí slúchadlo — a zas je mu, ako mu bolo. Zase by sa zabil. Čo by na toto povedal Van Stiphout, keby tu teraz bol? Ba nie čo by povedal! Čo by teraz Van Stiphout, keby tu bol, spravil?

V sobotu zavčasu ráno už niet Reného v Nižnej. Vynikajúci stop ho práve priváža do Ružomberka. Skôr, ako by z ružomberskej tlačiarne mohla odísť akákoľvek poštová zásielka, vstupuje René do jej brán.

— A vy ste dnes v Ružomberku, súdruh René?

— Áno, musel som tu čosi súrne vybaviť. A keď som už tu, ušetrím vám robotu. Nemusíte nič posielať, vezmem ten závodný časopis so sebou.

— Ale čo sa budete s tým unúvať, a vlakom. Pošleme to poštou.

— Nie, prečo unúvať? Som tu vozom.

A už si René s balíkom závodného časopisu pod pazuchou hrdo vykračuje po moste cez Váh smerom na Oravu — tam pri závorách vždy chytí dobrý stop. Na moste sa René na chvíľu zastaví a takto prehovorí k špinavým vodám Váhu:

— Ó, praotec Váh, niekdajšia perla našich riek. Viem, nenávidíš ružomberskú papiereň, ktorá ťa znečisťuje. Ale daj si pozor, aby si k nej nebol dnes nespravodlivý! Lebo ten, kto ťa tentoraz zamorí celulózou, sa volá René. Som to ja.

A po týchto vznešených slovách Reného klesá náhle z mosta do vĺn Váhu úctyhodný balík. Je v ňom celý náklad čerstvého čísla Oravy, ktoré malo vyjsť 10. decembra 1960.

A súdruh René nostalgicky pozerá na jeho let a cíti, že sa práve v tejto chvíli aj on pripojil k veľkému hnutiu vo fabrike, hoci svojrázne.