ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného dňa kráčajú René a Van Stiphout ako obyčajne z fabriky do slobodárne. Ako obyčajne stisne na vrátnici René rukoviatku debničky, nezatrúbi mu, môže ísť. A Van Stiphout rukoviatku ako obyčajne nestisne a ide tiež.

— Poďte sem, súdruh, ukážte aktovku! — zavolá na Van Stiphouta príslušník závodnej stráže.

— Nech sa pá-á-áči, súdruh! Vidím, že si konáte, to je dobre, — zvolá Van Stiphout a chce povedať ešte čosi, ale sa už k tomu nedostane. Vrátnik mu nazrie do aktovky:

— Čo to tu máte, súdruh?

Vo Van Stiphoutovej aktovke sa belie akási handra.

— To? — vraví Van Stiphout pobavene. — To si nesiem na čistenie topánok.

— Takto necháte tu!

— A prečo?

— To sa dozviete.

Vrátnik pomaličky vyťahuje handru z aktovky a Van Stiphoutov hlas sa začína pomaličky meniť, objavuje sa v ňom tón rozhnevaného činiteľa:

— Á-á-ále vy mi to musíte vysvetliť teraz, súdruh! Toto je predsa handra, ktorú som si našiel v závode a nesiem si ju na čistenie topánok a neviem, prečo by som nemal právo? Ihneď vráťte!

— To nie je nijaká handra.

Na vrátnika tón rozhnevaného činiteľa neplatí.

— A čo je to teda? — pýta sa Van Stiphout.

A vrátnik rozprestiera handru vytiahnutú z Van Stiphoutovej aktovky a René vidí, že handra sa síce dá považovať za handru, no zároveň i za praktické vrecko. Nie je to nič iné ako flanelová košieľka, v takých sa privážajú obrazovky z Tesly Rožnov, aby sa cestou nepotĺkli. Má cenu tak asi dve koruny, to náhodou René vie, no vie i to, že v závodnom časopise už publikovali verejné pokarhania aj za pokusy o odcudzenie menších hodnôt. Situáciu teda nehodno podceňovať. I Van Stiphout vidí, že handra je zároveň vreckom, úprimne ho to prekvapuje, naozaj si myslel, že to, čo našiel v závode, bola iba handra.

— A to na niečo je? — pýta sa.

— Veď sa už dozviete, načo to je, — vraví vrátnik a ponecháva handru-vrecko vo svojej držbe.

— A kde sa dozviem, načo to je?

Vrátnik má hlas suchý.

— Pred disciplinárnou komisiou, — povie a viac sa Van Stiphoutom nezaoberá. Nemá on ľudí typu Van Stiphouta rád. Van Stiphout mu už dávno liezol na nervy tými svojimi večnými hádkami, že hodiny idú dopredu, tým, že odopieral odovzdať pichačku, keď šiel do roboty, či stisnúť rukoviatku, keď šiel z nej. Udatný člen závodnej stráže sa na takéto obchádzanie povinností pozeral s neľúbosťou a vravel si, veď moja chvíľa príde. A jeho chvíľa je naozaj tu. Odhalil, že za tajomným pomenovaním psychológ sa skrýva celkom obyčajný zlodej. Cíti takú spokojnosť ako azda v živote ešte nikdy.

I ľudia, čo sa prizerajú, sú spokojní. Psychológ prichytený pri krádeži. Veď je to ako z dobrého filmu.

René Van Stiphouta ľutuje, ale i on je spokojný. Ako vidieť — i o starosti so zákonom sa on a Van Stiphout musia po bratsky podeliť, tak to chce osud. Kuje do detailov.

Iba Van Stiphout nie je spokojný.

— Ja to tak nenechám! — kričí. — S čím si ja teraz vyčistím topánky?

Našťastie sa zjaví veliteľ závodnej stráže Frkáč a prípad v zárodku ututle.

Ale ozaj, čože si Van Stiphout tak odrazu chce čistiť topánky? Veď si ich doteraz nečistieval. Na slobodárni sa všetko vysvetlí: Van Stiphout má rande. Zoznámil sa s akousi Táňou v opravovni meracích prístrojov. Najprv sa len o nej dopočul — že vraj na oslavách Víťazného februára, na ktorých sa on ani René pre akúsi zaneprázdnenosť nezúčastnili, zaspievala táto Táňa prekrásnym spôsobom pieseň Večer v prístave. Van Stiphout, len čo sa to dopočul, hneď ju vyhľadal — koniec koncov, na verejnosti spievajúca zamestnankyňa opravovne meracích prístrojov, i to je psychologický problém. Pohostila ho kávou.

— Tá žena je nielen krá-á-ásna, ale má aj umelecké ambície. A ja jej dopomôžem! Uvidíte, uplatní! — volá Van Stiphout nadšeným hlasom v kuchyni, kde sa motá okrem Reného ešte i Tříska.

— Jo, Tánička! — orientuje sa Tříska. — Ta ještě donedávna, jak vím, pekla s inženýrem Panákem!

— Viem o tom, — vraví Van Stiphout smutne, lebo nič nevie, práve sa to dozvedá. — Ale je to výborná žena! Vyrvem, odnímem!

René preberie od Van Stiphouta aj jeho záľubu v autostope. Často sa takto dostane do tlačiarne v Ružomberku alebo z tlačiarne nazad skôr, ako keby absolvoval komplikácie cesty autobusom kombinovanej s cestou vlakom. O pár dní po historke s handrou-vreckom takisto — René sa vracia autostopom z Ružomberka, lebo v Nižnej je v ten večer divadelné predstavenie, ktoré by nerád zmeškal: žilinské divadlo bude hrať Figarovu svadbu. Vezme ho prázdna sanitka, predbehne tak svoj vláčik, dokonca o dobrú polhodinu. Keď príde na slobodáreň, Tříska mu hlási:

— Van Stiphout vodešel s Táničkou do Trstěný. Máš přijít za ním. Došly vám nějaký prachy z Ľudu nebo vodkud. Van Stiphout je převzal.

René hneď pochopí, že peniaze sú jeho — v Ľude mal nedávno uverejnený preklad, Van Stiphout nemal v Ľude nič. Rozhodne sa aspoň časť honoráru zachrániť. Času dosť — predstavenie sa má začať až o ôsmej a vláčik, ktorý predbehol sanitkou, by mal práve teraz prísť. René sa nemýli. O dvadsať minút už vystupuje v Trstenej a vidí, že v čakárni trstenskej stanice sa motá podnapitý Van Stiphout, skúmajúci možnosti odchodu v cestovnom poriadku na stene. Kúsok od neho odfarbená blondínka sa tvári, že k Van Stiphoutovi nepatrí, René hneď vie, že je to Tánička. Starenka, pomyslí si. Van Stiphout Reného zbadá, vydá neartikulovaný výkrik.

— Cár, kúpil som farby, budeme maľovať! — volá Van Stiphout a strká Renému do ruky akési drobné — zvyšok minutého honoráru. Pod pazuchou mu René zazrie veľkú čiernu kazetu. Van Stiphout jasá: — Číra náhoda, cár! V obchode sa ti tu povaľujú farby značky Mánes. Absurdné — v Bratislave slávni majstri márne zháňajú!

— Radšej rozmýšľaj, človeče, ako sa dostaneme odtiaľto, — priplichtí sa Tánička, René sa predstaví.

— Nejde nič nazad? — chopí sa potom aktuálnej témy.

— Nič, ani jeden boží vláčik, súdruhovia! — zvolá nadšený Van Stiphout. — Poď, poď, pôjdeme nazad do hotela Roháč, minieme!

A chytá blondínku-starenku pod pazuchu. Blondínka-starenka sa mu vytrhne. Vraví pevne:

— Ja sa musím dostať domov! Mám dve deti!

— Poďme na cestu, — navrhuje René, ktorý zase túži po divadle. — Chytíme nejaký stop.

Keď vyjdú z čakárne na ulicu, uvidia práve oproti stanici stáť autobus.

— Nejdete, prosím vás, do Nižnej? — opýta sa René. Idú a dokonca sú ochotní ich vziať.

V Tvrdošíne zastanú — na námestí nastúpi niekoľko rozosmiatych dievčat.

— Evička, a mamička nejde do divadla? — opýta sa ktosi v autobuse.

— Počkajte ešte chvíľu, už ide, — povie dievča.

Počkajú, mamička dobehne, autobus ide ďalej. Vysvitne, že je to divadelný autobus, zvážajúci divákov z okolia na predstavenie. Divadlo teda René stihne. Van Stiphout s Táničkou však o divadlo záujem nemajú — idú k Táničke do bytu a René, keď sa tak za nimi pozerá, ako idú, i trochu závidí.

Na druhý deň sa však René dozvie, že v byte čakal Táničku inžinier Panák a že Van Stiphout je už pripravený zamilovať sa do kohosi celkom iného.

No nielen láska — Van Stiphouta už hodnú chvíľu prenasleduje i túžba po ďalekých krajoch. Vykonal by služobnú cestu kamkoľvek, len keby sa naskytla príležitosť. A keď sa príležitosť nenaskytne, vymyslí si ju: musí ísť do Univerzitnej knižnice preštudovať staré ročníky rozličných novín a časopisov, aby zistil, čo sa popísalo o Tesle Orava od jej vzniku až dodnes — bez citátov tohto druhu ťažko by bola jeho kronika úplná. Uveria mu a Van Stiphout vycestuje.

V Bratislave sa do Univerzitnej knižnice ani nevyberie, hoci ju zo dva razy minie celkom tesne. Keby nasilu chceli vedieť, či v nej bol, povie, že áno. Hlúposť by predsa bola zmrhať čas služobnej cesty kdesi v študovni, keď môže brúsiť ulicami a kaviarňami a ukazovať sa známym v celkom novej úlohe: v úlohe prozaika, ktorý odišiel do terénu. Celý deň rozpráva rozličným ľuďom o zodpovednej práci psychológa a kronikára, podvečer sa mu už s vlastnou prácou zmieša práca Reného a rozpráva, ako spolu s Reném robia závodný časopis, a keď sa zotmie, dozvedia sa v kaviarni Krym dvaja zdeprimovaní intelektuáli od Van Stiphouta i to, aké má starosti s plnením plánu v dielni VF-dielu, ba Van Stiphout ukáže i mozoľ. Cestou do Horského parku, kde mieni prenocovať, sa Van Stiphout zastaví u významného spisovateľa strednej generácie, podrobne mu opíše niekoľkokilometrovú cestu, ktorú on a René musia každodenne dva razy s útrapami prebehnúť, ak sa chcú dostať do závodu či z neho, a požičia si dvetisíc korún na motocykel. V neskorých nočných hodinách stretne ešte generačného druha Martina Kukučku, zmení svoj zámer a prenocuje uňho. Martin Kukučka sa práve zamestnal ako redaktor v denníku Smena. Keď sa to Van Stiphout dozvie, presvedčí Martina Kukučku, aby prišiel urobiť malú reportáž o ňom a o Reném — mladých umelcoch v teréne. Martin Kukučka prisľúbi — akoby aj nie, má na tom ich pobyte svoju zásluhu.

Do Nižnej sa vracia Van Stiphout cez Martin. Má dvetisíc korún — všeličo si môže dovoliť. V Martine napríklad má známeho krajčíra — zastaví sa uňho, nechá si ušiť sako. U krajčíra sa stretne s iným svojím známym — mladým maliarom. Zakotví v jeho ateliéri a večer trávi síce už pomaly bez peňazí, ale zato v haravare príjemnej spoločnosti, dokonca i dámskej. A tu sa Van Stiphout znova zaľúbi. Objektom citu je žeriavnička, asi osemnásťročná. Ešte nedávno to bola poslucháčka práva, ale už v prvom ročníku zistila, že sa toto štúdium nepozdáva jej duši, plnej originálnych túžob. Čítala inzerát, zistila, že v Martine hľadajú žeriavničky, nemeškala, zbalila si kufríček. Žeriavnička je teda čosi podobné ako Van Stiphout — i ona je intelektuálka v teréne. Práve preto je Van Stiphout touto ženou očarený. A žene sa zase asi tiež práve preto zapáči Van Stiphout.

— Cár, ona príde! Na budúcu sobotu je tu, — volá Van Stiphout svojím najnežnejším hlasom, keď sa vráti z veľkých ciest. — Strašne som do nej zaľúbený! Uvidíš, aká je krásna a zároveň vzácna! Nebeletrizujem!

Ale René toto už pozná. Neverí, hoci Van Stiphout sa vrátil z ciest i s veľkým plátnom, po ktoré sa zastavil v rodnom mestečku. Na veľkom plátne bol náznak akéhosi domu — Van Stiphoutov maliarsky výkon z čias mladosti. Plátnom Van Stiphout vyzdobí hosťovskú — práve v nej nikto nebýva, tam sa chystá prijať krásnu a vzácnu návštevu.

René teda neverí a na budúcu sobotu odcestuje do Žiliny. Vráti sa až v nedeľu večer. Dozvie sa, že návšteva sa konala, nebol iba hosť, ale hostia — s krásnou a vzácnou žeriavničkou pricestoval i jej bratanec z Bratislavy. Všetci traja, i s Van Stiphoutom, navštívili potom neďaleké mestečko, kde žijú veľmi dobrí priatelia žeriavničkiných rodičov, u nich zo soboty na nedeľu dokonca i prenocovali.

— Veľmi dobrí, inteligentní ľudia, pán má zmysel pre umenie, je silne krátkozraký, pani veľmi srdečná, pohostinná, dcéra asi sedemnásťročná, inteligentná, veľmi dobre vychovaná a chlapec, — referuje mu Van Stiphout o nových ľuďoch, ktorých spoznal, a i on sám akoby bol akýmsi novým človekom.

A René vidí, že nielen Van Stiphout, ale i obraz v hosťovskej pôsobí akosi novo. Van Stiphout ho pred príchodom návštevy zrejme zveľadil úzkoprofilovými farbami značky Mánes. Nad domom planie obloha a vôkol domu práve začína bujnieť vegetácia — i v Reného prítomnosti pristupuje Van Stiphout k obrazu a spraví niekoľko prudkých vangoghovských ťahov, ktoré mu René zazávidí. Van Stiphout je ako vidieť čoraz zaľúbenejší. A kto by na jeho mieste nebol?

— Cár, mladá generácia je vo filozofickom chaose! — volá Van Stiphout a oči mu vlhko plápolajú. — Tiahnu za nami ako za tým Tolstým do Jasnej Poľany! Strrrašne som zaľúbený! Mladí ľudia sú tu na budúci týždeň zas!

Na budúci týždeň René už neodcestuje — je zvedavý.

— Ahojte, — ozve sa v sobotu okolo poludnia vo dverách hosťovskej, kde sa práve spoločne zdržujú, prichádza žeriavnička, iba ona.

Van Stiphout priskočí a žeriavničku pobozká na rozličné miesta. René musí uznať, že Van Stiphoutova nová ľúbostná pletka má reálnu bázu. Žeriavnička sa Renému nepáči. Predstavia sa a žeriavnička, odteraz už jej má René hovoriť Edita, Renému hneď tyká a René tykanie rád prijme. Z kuchyne — kde inde by bol — sa vynorí Tříska v zástere. Aj on bol minulý týždeň kdesi preč — aj on je zvedavý.

— Umíte vařit, slečno? — spýta sa, keď sa predstaví.

— Iba čaj.

— Jenom čaj, že jo?

Tříska sa radostne rozosmeje a zmizne zase v kuchyni.

— René, budeš taký dobrý a zabavíš chvíľu Editku, — povie Van Stiphout hlasom nezvyčajne zodpovedným, až prepracovaným. — Musím dokončiť, dnes musí ten psychologický posudok odísť.

Pozrime sa, myslí si René, ešte nikdy si Van Stiphout nepriniesol nijakú prácu zo závodu do slobodárne, a dnes aký zavalený. Dokonca bude aj čosi odosielať, hoci je sobota. A to, čo bude odosielať, sa volá psychologický posudok! Pousmeje sa, tak aby aj Edita pochopila, že do Van Stiphouta vidí, a zdá sa mu, že Edita sa tiež pousmiala.

Zatiaľ čo Van Stiphout sedí v hosťovskej izbe pri stolíku, sedia René a Edita v tej istej izbe oproti sebe, každý na jednej posteli, a zhovárajú sa.

René pobaví Editu rozprávaním o závodnom časopise a o súdružke Pandulovej. O tom, ako Gargulák, domovník zo ženskej slobodárne, ktorý obyčajne nosieva iba články, vyzývajúce ženy neupchávať záchody vatou, doniesol minule báseň k MDŽ. Ako súdružka Pandulová povedala svoje „Hm, hm“ a potom vo verši „zastavte pokusy s atómovou bombou“ doplnila za slovom „atómovou“ ešte slová „a vodíkovou“, takže verš sa stal oproti ostatným neprimerane dlhým.

— A potom povedala: „Keď to je k MDŽ, čo to má písať on“ a opravila meno Gargulák pod básňou na Garguláková. „A vodíkovou“ som vyškrtol, Gargulákovú ponechal.

Edita sa smeje.

— Prepáčte, že vás ruším v zábave, — povie Van Stiphout veľmi vážne. — Bude to dobre takto?

A číta:

— Prípad: Vŕba Peter.

Nasledujú nacionálie Vŕbu Petra, stručný životopis i so zmienkami o rozličných priestupkoch.

René už vie, o čo ide. Minulý týždeň sa ktosi priotrávil, vyslovili sa aj dohady, či nešlo o samovraždu — to bolo sústo pre Van Stiphouta. Požiadal súdruha Ferianca o uvoľnenie miestnosti, predvolával, psychologicky vyšetroval.

Van Stiphout číta ďalej:

— Už pri prvej návšteve som mal podozrenie, že ide o schizoidný typ, vyhýbal som sa však priamemu vyjadreniu. P. Vŕba bol u mňa na piatich posedeniach, ktoré ma utvrdili v uvádzanom názore. Menovaný sa trikrát pokúšal spáchať samovraždu, dôvodom ktorej bol v podstate hlboký komplex menejcennosti. Otec menovaného spáchal samovraždu. Jeho matka je neurastenička. Posledný pokus spáchal jedom na hlodavce. Žiadam, aby bol menovaný hospitalizovaný z titulu dôkladného vyšetrenia a preliečenia. Podpísaný Van Stiphout, priemyselný psychológ.

Edita počas čítania zvážnie. I René zvážnie. Hľa, kto v tomto závode má skutočne vážne poslanie. Kdeže sa s Van Stiphoutovou problematikou môžu porovnávať prípadné spory o autorstvo medzi Gargulákom a jeho manželkou. Komu však Van Stiphout vlastne tento posudok posiela?

— To posielaš komu? — spýta sa Edita, zrejme telepatia.

— Tóóó posiééélááám, pravdaže, aj s chlapcom na psychiatriu, — povie Van Stiphout dôležito.

— To neposiela závodný lekár? — spýta sa René len tak mimochodom.

— Niééé! — zvolá Van Stiphout hlasom, ktorý používa, keď je pristihnutý a musí trošku ťahať čas, a zároveň hlasom, v ktorom je smútok z toho, že mu René práve toto a práve teraz robí. — Totiž áááno, prirodzene, že ho posiela závodný lekár, ale ja to zariaďujem!

— To je fakt, — povie René, chce odčiniť svoju zlomyseľnosť. — Bez teba by nechali toho chlapíka behať po svete, až kým by sa mu nevydarila ďalšia samovražda.

— Cs, — povie Edita, všetko je čudné, ale to je dobre, ona má práve v tomto období svojho života čudné veci rada.

Tříska opustí kuchyňu i príbytok.

Prenesú sa do kuchyne, pohostia Editu čínskym bravčovým, nechajú ju jesť z toho istého hrnca, z ktorého jedia oni, iba lyžicu jej dajú zvláštnu. Třískovu.

Potom sa René odoberie do svojej izby — povie, že musí napísať list. Van Stiphout a Edita sa raz hlasnejšie, raz tichšie zhovárajú v hosťovskej. Inžinier Hodkovický tiež nie je doma. Rádio hrá. Rýchlo sa zvečerieva. Pôjdu do Tvrdošína? uvažuje René. Zviezol by sa s nimi. Pozrel by si to sedemnásťročné dievča. Vo dverách izby sa zjaví Van Stiphout, starostlivo zavrie za sebou dvere a sadne si na posteľ k Renému, ktorý nepíše nijaký list, polihuje.

— Cár, — prehovorí slávnostným polohlasom. — Čo myslíš, môže sem hospodársky správca ešte niekoho na noc strčiť?

— To je vylúčené. Je sobota, kto by mohol prísť? A aj keby niekto potreboval nocľah, hospodársky správca býva v Krásnej Hôrke, kto by ho tam našiel? — pomáha René Van Stiphoutovi domyslieť dobrú vec.

— Edita bude spať tu, — oznamuje Van Stiphout ešte slávnostnejšie. — Urobil by si mi malú službu, cár?

René je ochotný.

— Skoč kúpiť johimbín.

Nie je to malá služba — veď lekáreň je až v Trstenej.

— Myslíš, že to potrebuješ?

— Potrebujem, cár, — hovorí Van Stiphout hlasom, o ktorom si René pomyslí, že jeho dôvodom je v podstate hlboký komplex menejcennosti. Keby s ním prehovoril psychológ, komplex by sa stratil, Van Stiphout by prestal pociťovať potrebu povzbudzujúcej chemikálie a René by si ušetril štrapáciu.

— Som presvedčený, že to nepotrebuješ, cár, — povie René-psychológ. — Ver si.

Ale Van Stiphout krúti hlavou, nie, nie, milý René, ja som psychológ, ale ty psychológ nie si:

— Neverím si, cár. Vieš, že som nervovo labilný. Cítim, že ten johimbín potrebujem. Ale ak sa ti nechce… Myslel som, že ako kamarát… Choď, cár, choď! Dones cárovi!

Van Stiphout náhle prejde do iného, situácii celkom neprimeraného tónu, a hľa — tón zaberá. René sa usmeje a ide.

Vykoná cestu autostopom. V lekárni v Trstenej je už zavreté. Pomôže iba zvonček pri tabuľke „nočná služba“, nad ktorým svieti svetielko. René zazvoní a vedľa zvončeka sa otvorí okienko.

René: — Prosím si johimbín.

Z okienka sa ozve nahnevaný ženský hlas:

— Johimbín je len na lekársky predpis.

Hlas je presvedčený, že René lekársky predpis nemá, ani nečaká, či sa toto jeho presvedčenie potvrdí, okienko sa zabuchne. René zazvoní znova. Okienko sa neotvára. René chvíľu počká, aby si hlas myslel, že už odišiel a že zvoní niekto iný, a po tej chvíli znova zazvoní. Lesť je dobrá, okienko sa znova otvorí.

— Prosím vás, — povie René ako len vie milo a strčí hlavu do okienka, aby sa okienko nemohlo len tak ľahko zabuchnúť. — To nie je pre mňa.

René vidí, že lekárnička je statná žena, staršia, ale príťažlivá. Usmeje sa na ňu:

— Môj priateľ to veľmi súrne potrebuje. Celý jeho ďalší život závisí v tejto chvíli od toho, či mu to donesiem, alebo nedonesiem!

Magistra úsmev nevráti, ale Reného výrečnosť ju obmäkčí.

— Počkajte, — povie.

René vytiahne hlavu z okienka, okienko sa znova zabuchne. Otvorí sa ešte, či nie? Otvára sa. Z okienka sa ozve cena, na ráme okienka leží žiadaný liek. A kým René platí, vyletí z okienka ešte i odkaz:

— A povedzte tomu vášmu priateľovi, že mu odkazujem, aby ho roztrhlo!

Na spiatočnej ceste sa Renému podarí stopnúť iba motocyklistu. Sedí na tandeme, objíma neznámeho muža okolo pása, motocykel naberá rýchlosť a René vychutnáva ostrý vzduch. Takto, na motocykli, je to vzduch ostrý ešte mrazivo, ale predsa už inak, ako býva mrazivo ostrý vzduch v tomto kraji v zime. Už v tom vzduchu cítiť čosi zvláštne, vonné. René si uvedomí, že tu žije pomaly dva mesiace. Na kopcoch ležia už len ostrovčeky temnomodrého snehu, v ktoromsi dvore hrá ktosi na husle. Začína sa jar.

Keď príde na slobodáreň, zistí, že Van Stiphout na jednej z postelí v hosťovskej izbe zaspal, Edita sedí na druhej a číta časopis Svetová literatúra.

— Hovoril, že je prepracovaný, potom mal srdcový záchvat, myslela som, že budem musieť zavolať lekára, ale zaspal. Kde si bol?

— Bol som si niečo vybaviť v dedine, — povie René. Chvíľu posedí, pozhovára sa s Editou, ale Van Stiphout sa neprebúdza. Na okamih sa René zadíva na Editu s myšlienkou, nedôstojnou priateľa. Ani s takouto myšlienkou sa mu Edita nepáči.

— Dobrú noc, — povie a odíde do svojej izby i s johimbínom.