Van Stiphout

René a Van Stiphout, čo ako by ich zaneprázdňovali poryvy vlastných citov, nemôžu si nevšimnúť, že veci, ktoré sa dejú okolo nich, sú veľmi zaujímavé. Keď sa vybrali do terénu, mysleli si v kútiku duše, že iba predstierajú púť za dobrodružstvom, že terén je v skutočnosti čosi veľmi nudné, čo si budú musieť spestriť, ako budú vedieť — a terén, napodiv, naozaj dobrodružstvom zaváňa. Pravda, dobrodružné sú tie udalosti najmä pre iných, oni dvaja sa pohybujú predsa len skôr na ich okraji ako v strede. No mimo nich celkom nie sú — to zas nie!

René pripravuje nové a nové čísla závodného časopisu a čoraz viac si dáva pozor, aby sa mu už nemohlo povedať, že sa celá fabrika na ňom smeje. A predsa si ešte vždy nevie dávať pozor na optimistických luhárov. Akoby si aj mohol — veď on sám je optimistický luhár.

Možno keby mu ukázali list byra OV KSS, že treba písať otvorene, kriticky… Ale list byra OV KSS neukázali ani jemu. A tak keď je závod z najhoršieho vonku a po zásahu ministra sa takmer všetky problémy vyriešia, keď už séria Oravan pomaly končí svoj krátky, ale pohnutý životabeh a na pásoch sa objavuje overovacia séria jej mutácií, Kriváňa a Muráňa, komu dá René v závodnom časopise slovo? Zase len tým istým optimistickým luhárom, ktorí ho zavádzali predtým. To je už tá jeho smola či hlúposť. Obracia sa so žiadosťami o príspevky na tých, ktorí najradšej píšu a najkrajšie štylizujú. A to sú práve oni! Dokonca i najlepší pravopis v závode majú práve optimistickí luhári.

A čo robí Van Stiphout? Ani on nezostáva mimo veľkých udalostí. Dôležito sa prechádza po závode, dôležito, dôstojne — hoci dôstojne sa prechádzať nie je pre Van Stiphouta najľahšie. Jeho telo akoby sa lomilo v pravom uhle. Pri lopatkách sa mu darí vystierať oblinu, horná časť tela však ako celok nie je kolmá, už od zadku sa lomí a smeruje šikmo dopredu. Zadok je potom akoby vystrčený. Ani jeho pohyby nie sú dôstojné — raz rukami máva, raz ich nosí za chrbtom, alebo, keď mu kráča oproti niekto známy, rozhodí ich, pripravené na objatie. A ako len manipuluje pritom obočím! I oblečený je akosi nedôstojne — príliš farebne. Nohavice ešte, ešte, sú menčestrové, hnedé alebo sivé, vybiehajú spod nich čierne mokasíny. Ale horná časť je už vo svetri, a sveter je tuzexový, červený, alebo namiesto svetra vesta, jasnomodrá alebo biela, keď je Van Stiphout bez saka. A keď je v saku, je sako čierne alebo s krikľavou vzorkou. Keď je Van Stiphout vonku, baloniak všetky tieto farby skrýva, ale vidno zas iné — baloniak je jasnozelený, spod baloniaka na krku vylieza okrovooranžový šál a na hlave francúzska baretka — nápadná, i keď čierna. No akokoľvek by sa Van Stiphout dakomu zdal nedôstojný, predsa sa len prechádza po závode dôležito a dôstojne a má aj prečo.

Ministerská komisia, ktorá má vypracovať rozbor situácie a dopátrať sa jej príčin, zistila, že v závode pracuje aj priemyselný psychológ, a požiadala i jeho o písomné vyjadrenie.

Van Stiphout sa dôstojne prechádza po závode, keď ho niekto osloví, povie:

— Prepáčte, inokedy som ochotný sa venovať, ale teraz pracujem na správe pre ministerstvo, súrna vec, veľmi chúlostivé…

A naozaj je to veľmi chúlostivé. Čo ak sa pri tejto príležitosti zistí, že on, Van Stiphout, nemá vôbec právo robiť to, čo robí? Koľko pekných rozborov urobil na základe pohovorov s pracovníkmi a zozbieraných písomných textov! „Poznámky k pondelňajšej únave“! „Navrhujem inštruovať majstrov a jednotlivých vedúcich úsekov, aby nevtieravo, taktne a s porozumením upozornili zamestnané ženy, aby dbali na nočný pokoj pred dňom pracovného vypätia a brali vo vlastnom záujme zreteľ na svoje zdravie.“ Alebo „Estetická výchova v učilišti, jej dôvody a poslanie“! „Zaviesť nepovinné prednášky z estetiky a dejín umenia… Na tento kurz nadviažeme besedami o knihách… S výsledkami pozorovaní oboznámime výbor Zväzu slovenských spisovateľov, aby ich spisovatelia mohli využiť vo svojej tvorbe… Výsledky pozorovaní nebudú zneužité a momenty netýkajúce sa bezprostredne literárnej tvorby nebudú zahrnuté do správy pre Zväz slovenských spisovateľov. … Táto správa je dôverná.“ Všetky takéto rozbory odovzdával súdruhovi Feriancovi podpísané hrdo Van Stiphout, priemyselný psychológ. Súdruh Ferianec i ostatní, ktorí dostávali správy do rúk, niekedy iste i sám riaditeľ, neskúmali oprávnenosť tohto podpisu, nechceli, alebo nemali čas, možno, ba nie, isto vedeli o jeho neoprávnenosti, ale nechávali ho, nech sa podpisuje, ako chce, len aby napísal kroniku a pekne ich v nej vykreslil, a on, Van Stiphout, tušil, že mu nič nehrozí, že sa veci majú akosi takto. Lenže ministerská komisia, tá sa spod tejto úvahy vymyká! Tá bude mať inú optiku, inú a iste aj prísnejšiu, veď aj poslanie ministerskej komisie je prísne — čo keby sa ešte nebodaj aj on zamotal medzi tých, ktorých budú možno trestať, on síce nezavinil nič z tejto kalamity, ale môžu ho potrestať za to, že sa v kalamitnom čase podpisoval tak, ako sa nemal.

A tak Van Stiphout štylizuje v duchu obratný začiatok svojej správy pre ministerskú komisiu:

„Vážení súdruhovia, nie som azda najpovolanejší odpovedať vám vyčerpávajúcim spôsobom a poukázať na komplex príčin, ktoré znemožňujú plnenie vytýčených úloh, tak ako by to urobil priemyselný psychológ, pretože v závode som na 6-mesačnej spisovateľskej brigáde, ktorej poslaním síce je na jednej strane štúdium psychológie konkrétnych postáv a ich vzájomných citových vzťahov, ich pomeru k práci, k uskutočňovaniu komunizmu nimi samými, takisto ako aj ich neuvedomelého hatenia tohto cieľa vinou dožívajúcich foriem spoločenského existovania‘, ako hovorí — meno autora citátu si vymyslí neskôr, — no moje poslanie je špecifické a viac-menej sa viaže k literatúre…“

Tak a už ma nedostanú, pomyslí si Van Stiphout a ďalej už môže smelo rozvíjať v duchu myšlienky pripravovanej správy.

V takomto zamyslení príde Van Stiphout i do slobodárne. René príde krátko po ňom. Vzápätí príde Hodkovický.

— Chchchlapci…

— Prepáč, holúbok, — povie Van Stiphout, — podávam správu pre ministerstvo, nemôžem sa venovať.

Hodkovický: — Jja ssom vvám llen chchchcel ppovedať, žže mmám mmiesto vv Bbratislave, ččloveče!

Van Stiphout: — Čóóóže?

Zaraz zabudne Van Stiphout na správu pre ministerstvo.

Aj Reného to zaujme — veď už sa zdalo, že problém spoločného ubytovania s Van Stiphoutom sa nevyrieši nikdy, a tu zrazu…

René: — Aké miesto?

Hodkovický: — Nna Sspráve sspojov, mmôžem nnastúpiť hhneď, no ffakt!

Vysvitne, že Hodkovický, ktorý už dávnejšie hovorieval „Uuž mma tto ttu nnebaví, ččloveče, ttu nneni jjednej pporiadnej žženskej!“, objavil v Práci inzerát Správy spojov, nikomu nič nepovedal a napísal naň ponuku. Dnes dostal kladnú odpoveď. Dokonca mu Správa spojov môže poskytnúť aj dočasné ubytovanie.

René a Van Stiphout však vzápätí postrehnú, že ešte vôbec nemajú vyhraté. Hodkovický sa síce teší, že si šikovne našiel v Bratislave miesto, ale táto radosť ho zároveň celkom uspokojuje — nezostane celkom uspokojený Hodkovický i naďalej spokojne žiť a pracovať tu v Nižnej? Ba veru to hrozí.

— Jja ttam aasi nnepôjdem, nnikoho vv Bbratislave nnepoznám, — smeje sa inžinier Hodkovický a vidno na ňom, že sa mu vôbec nechce odísť do metropoly, zaľudnenej samými neznámymi indivíduami, a opustiť toto útulné, hoci pánubohu za chrbtom ležiace miestečko sveta, kde sa už pozná so skvelými ľuďmi, čo naňho tak milo pozerajú a tak pozorne ho počúvajú, ako napríklad teraz René a Van Stiphout.

A veru pozerajú René a Van Stiphout milo a počúvajú inžiniera Hodkovického pozorne, lebo vidia, že ak chcú bývať spolu, i malá nepozornosť im to teraz môže zmariť.

— Bratislava, vieš, čo je to Bratislava? — zvolá Van Stiphout. — Tam nemusíš nikoho poznať, a predsa každý ti je ako rodný otec! I ženy sa ujmú, cár, nakŕmia, povarujú!

A René kýva hlavou: — Fakt!

Hodkovický počúva, nechce sa mu celkom veriť, že Bratislava je taká úžasná. Sám nevie, prečo sa mu nechce veriť. Ba už na to prichádza, už vie!

— Aa vvy pprečo sste tteda ttu?

— Neboli by sme, keby sme nemuseli, — povie René.

— Vvy mmusíte? — začuduje sa Hodkovický. Na túto tému doteraz ešte nikdy neprišla reč. Hľa, aké zaujímavé témy sa dajú predebatovávať v Nižnej — má čoraz väčšiu a väčšiu chuť ani sa odtiaľto nehnúť. — Aa pprečo mmusíte?

Van Stiphout: — Sme vyslaní.

Na toto je Van Stiphout majster, to René musí uznať. Vyvolávať dojem tajomného poslania a všade ho pripomínať vie Van Stiphout tak dobre, že už veľa ľudí nadobudlo tento dojem nielen o Van Stiphoutovi, ale vezie sa s ním aj René, lebo chodia spolu. Van Stiphout iste vyvolával tento dojem aj nedávno, keď psychologicky vyšetroval učňa Pafčugu, podozrievaného z krádeže elektrónky, pretože zakrátko nato sa na záchode objavil nápis VAN STIPHOUT A RENé SÚ TAJNÍ. I teraz sa Van Stiphoutovi vyvolávanie dojmu darí — inžinier Hodkovický sa naňho pozerá s úctou:

— Vvyslaní? Fakt?

René: — Fakt, človeče.

Hodkovický: — Aa kkým, ččloveče? Aa načo?

Van Stiphout: — Dúfam, že chápeš, že o takých veciach sa nehovorí, človeče! Skroť, cár, ovládni! Skrátka sme, lebo treba!

René: — Ale zakrátko sa aj my vrátime do Bratislavy.

Hodkovický je navidomoči šťastný. V typovej skúšobni, kde pracuje, nemá príležitosť viesť rozhovory na takejto vysokej úrovni. Po ničom inom tak netúži, ako ostať s Reném a Van Stiphoutom a vo vznešených rozhovoroch, nabitých energiou a tajomstvom, pokračovať. Lenže práve preto musí odísť. Lebo keby ostal a oni, ako vravia, zakrátko odídu do Bratislavy, ako by sa už potom neskôr dostal za nimi? Príležitosť, akú má teraz, sa tak ľahko nenaskytne, musí ju využiť, i keby mal do Bratislavy odísť prvý a tam prípadne na svojich vzácnych priateľov nejaký čas čakať. René a Van Stiphout vidia na Hodkovického tvári priam do písmenka presne, aký myšlienkový pochod v ňom namáhavo, ale precízne prebieha, tešia sa z toho pochodu, práve tento pochod chceli dať do chodu. Aj oni si ho vlastne obľúbili. Vlastne ho neklamú, keď vravia:

— Prídeme, cár! Prídeme za tebou.

— Aa zzájdeme aaj ddo bbordelu? — zmocňuje sa inžiniera Hodkovického pocit priam sviatočný.

— Bordely už nie sú, — povie smutne René.

Van Stiphout: — Priatelia, ale, priatelia!

René: — Ale zavedieme ťa do takej štvrte, kde sú také ženy.

Hodkovický: — Kurvy?

A dostáva taký záchvat smiechu ako ešte nikdy. Je to nákazlivé. Aj René a Van Stiphout dostanú záchvat smiechu. Oni taký záchvat dostávajú aj preto, že na Hodkovického, keď sa smeje, dobre sa je dívať. A keď sa smeje niekto zároveň s Hodkovickým, Hodkovický si myslí, že povedal niečo strašne smiešne a smeje sa ešte viac a dívať sa naňho je ešte lepšie. No René zrazu zvážnie:

— Hop, ale to nepôjde tak ľahko!

Aj Hodkovický zvážnie: — Ččo?

I Van Stiphout zvážnie. Čaká nejakú peknú mystifikáciu. No René má na mysli vec hlboko reálnu:

— Závod ťa nepustí!

Van Stiphout: — To je fakt, človeče!

I René, i Van Stiphout vedia od súdruha Ferianca i od súdružky Pandulovej, že vedenie sa dohodlo nikoho nepustiť, kým nebude zažehnaná kríza, najmä nie nijakého inžiniera alebo technika. Aká by v tom aj bola logika — sám minister sa stará o to, aby prišli posily, zháňa inžinierov po českých fabrikách a v tom istom čase by si závod vlastných inžinierov nevedel udržať a púšťal by ich lárom-fárom? Lenže René a Van Stiphout veľmi túžia bývať spolu, mal im to závod umožniť, keď im to neumožnil, musia si to i pri všetkej úcte ku krízovej situácii umožniť sami.

René: — Ibaže by si mal nejakú chorobu, ktorú by si si musel v Bratislave liečiť, to by ťa asi nemohli držať!

Van Stiphout: — Fakt, človeče! Nemáš nič?

Hodkovický: — Nnie, nnie, ččloveče! Ssom zzdravý, ččloveče!

A strašne sa smeje smiechom zdravého človeka.

— To je strašné, človeče! — smeje sa i Van Stiphout. — Aspoň malý katar keby si mal! Vreckový katar, cár! Ale ty si zdravý! Absurdné, ako kypíš!

I René sa smeje. Čo už iné mu ostáva. Ani on, ani Van Stiphout tu nič nevymyslia. Aspoň sa nebude môcť povedať, že v ťažkej chvíli odvelili závodu z pracovného bojiska jedného hrdinského inžiniera.

Hodkovický: — Mmám lien ttoto! Iiné nnič, ffakt!

Aké toto? Hodkovický vyťahuje z peňaženky lekárske odporúčanie na interné liečenie zajakavosti na pediatrickej klinike.

A to že je nič? Predsa len im bude môcť to odvelenie inžiniera hlodať vo svedomí! Ešte v ten istý deň napíšu René a Van Stiphout Hodkovickému dôraznú žiadosť o uvoľnenie, výborne zdôvodnenú, s pripojeným lekárskym odporúčaním i ďalším dokladom, že je očakávaný na novom mieste v Bratislave. A sila slova sa zase raz ukáže: fabrika Hodkovického pustí.

Zakrátko sa lúčia. Hodkovickému ide o hodinu vlak, smeje sa, je mu neveselo.

— V Bratislave prvé, čo urobíš — zbalíš nejakú ženskú, — vraví mu René, aby ho povzbudil.

— Ffakt, ččloveče? — neverí Hodkovický. — Žžiadna mma nnechce! Žženské ssú ssprosté.

— Veď nevešaj, holúbok! — povzbudzuje Hodkovického aj Van Stiphout. — A už si na nejakú zabral?

— Zzabral, ččloveče. Vv kkine.

— No a čo? — zvedaví sú priatelia.

— Ssprdla mma, ččloveče.

— Sprdla ťa? Ako ťa sprdla?

— Nnormálne, ččloveče. Nnormálne mma ssprdla.

— A ako si na ňu zabral?

— Šštípal ssom jju.

— A poznal si ju?

— Vvôbec, ččloveče.

Všetci traja priatelia sa smejú, až sa váľajú.

— A kde sedela? Vedľa teba?

— Ččoby, ppredo mmnou.

— A kde si ju štípal?

— Ssem, — ukáže Hodkovický na sebe. — Ddo bboku. Aa oona sa oobrátila aa ppred vvšetkými mma sprdla, človeče.

— Nahlas?

— Nno nnahlas, ččloveče, nnormálne. A všetci traja sa smejú ešte viac.

— Neboj sa, — vraví René. — V Bratislave, tam sa ti to nestane.

— Fakt, človeče, — vraví Van Stiphout. — Tam môžeš štípať, koho chceš.

Po Hodkovického odchode sa René nasťahuje k Van Stiphoutovi. Izba sa hneď zmení na bohémsky salón. Van Stiphout zadováži odkiaľsi sériu reprodukcií — poprišpendľuje ich v nečakaných vzdialenostiach a výškach na steny. Z pivnice tajne vynesú zopár matracov — zostroja v kúte na zemi akýsi fotel. Na skrini zriadia pred prachom nechránenú bibliotéku. A na stole zaujme miesto dominanta — ešte vždy nedomaľovaný obraz domu uprostred bujnej vegetácie. Zavše Van Stiphout berie farby Mánes a zbujnie vegetáciu vpravo alebo vľavo od domu, alebo zvýrazní prísľub búrky či večera na oblohe. Nikdy však pred veľdielom dlho nevydrží. I René by rád prispel k prísľubu búrky či k bujnosti vegetácie — farby Mánes sú zakúpené koniec koncov za jeho peniaze. Ale Van Stiphout si to neželá. Veľdielo predsa nemôže obsahovať dva výtvarné rukopisy!

A práve čo sa zabývajú, otvoria sa dvere a na prahu s fotoaparátom na hrdle nestojí nikto iný ako Martin Kukučka, básnik-redaktor, prichádzajúci na sľúbenú reportáž.

— Tak takto vy? No pekne! Som rád! Veď ja som vám to vybavil, aby ste vôbec mohli! Pamätáš, René?

Martin Kukučka je úplne opitý. Bozkáva ich. I maľovať sa mu žiada. A tu musí René premáhať žiarlivosť: Van Stiphout Martinovi Kukučkovi maľovať dovolí. Kým Van Stiphout má vangoghovský rozmach, Martin Kukučka je pointilista. Rôznofarebnými bodkami, pracne, ale s citlivosťou srdca vytvorí dlažbu, či čo by to mohlo byť, vôkol domu i vegetácie. Ak toto nie sú dva výtvarné rukopisy, tak potom už nič, myslí si René. Počká, kým Van Stiphout vo svojej posteli a cestou, alkoholom i výtvarnou tvorbou umorený Martin Kukučka v matracovom kresle zaspia, potom vstane, naberie na štetec karmínovej farby značky Mánes a na strechu domu namaľuje obrovský neón CAFé. Nevyzerá to síce ako neón, ale aspoň to všetko ostatné farebne prekričí. Teraz môže spokojne zaspať už i René.

Martin Kukučka skutočne spraví reportáž a reportáž o dvoch mladých literátoch v teréne skutočne aj vyjde, aj s ich fotografiami. Sláva je veľká.

Číta reportáž aj manželka významného prozaika strednej generácie, spomenie si na Van Stiphouta i na iné okolnosti a zakrátko Van Stiphout dostane list, v ktorom sa píše:

„Vážený súdruh Van Stiphout… Pravdu Vám poviem, nie som na také spôsoby zvyknutá a ani si už zvykať nebudem. Prosím Vás preto, aby ste nám dali vedieť, v akých mesačných splátkach chcete splácať sumu dvetisíc korún, ktorú ste si požičali na motocykel.“

— Vraj v splátkach! Koľká krutosť! — volá Van Stiphout.

René sa smeje.

Ale aj René dostane list. Vlastne dostanú ho spolu.

Priateľ, básnik-baník, toho času narukovaný v Sušiči, im píše:

„Kamaráti! Čosi ma núti spievať. Závidím Vám. Bývate spolu? Ako vôbec prebieha váš pracovný deň, sú tam ženy? Ja ako radista mám veľmi blízko k žene, držiacej otočný kondenzátor. Podľa článku v novinách máte kontakt s vedením aj s robotníkmi… Chcel by som Vás vidieť v smene… Chodíte medzi strojmi?

René hovorí v článku: Keď odtiaľto odídem, budem písať ináč.

Prečo chce odtiaľ odísť? A prečo chce písať ináč? Písal predsa dobre.“

Teraz sa smeje Van Stiphout.

A René sa zadumá. Zrazu sa mu z duše vynorí pocit, ktorý mu do nej vkĺzol nedávno,

na jednej z jeho každotýždňových ciest do ružomberskej tlačiarne. Hoci pôvodne chcel ísť autobusom, dal – akoby mu to vnukol šiesty zmysel – prednosť vlaku. Už ráno cestoval lokálkou z Nižnej do Kraľovian, tam presadol na rýchlik do Ružomberka – a rovnakou trasou sa z Ružomberka vracal. Bol májový podvečer a v Kraľovanoch, kde presadal, nastúpila do vozňa oravskej lokálky spolu s ním skupina mužov, na ktorých bolo čosi pozoruhodné.

Aj keď svetlo vo vlaku len sliepňalo, pomohol mu spln, ktorý v ten večer svietil, a René prišiel na to, čo ho to vlastne zaujalo: všetci tí muži mali príliš veľké šaty. A pretože všetci boli tichí, bolo dobre počuť, keď vlak zahegľoval, ako sa im všetkým čosi presúva v malých

kufríkoch, ktoré držali na kolenách. Tie kufríky museli byť takmer prázdne! To, čo sa gúľalo, bola možno štetka na holenie alebo mydlo. A zrazu René všetko pochopil: bola amnestia, sú to prepustení mukli. Neuveriteľne veľa muklov sa v ten večer vracalo na dolnú i hornú Oravu.

Na každej staničke ich niekoľko vystupovalo – a tí, čo sa viezli ďalej, sa s nimi zdržanlivo

lúčili. O čo zdržanlivejšie, o to to bolo dojímavejšie.

Dojatí boli tí muži – dojatie sa prenieslo aj na Reného. Jeho otec bol už síce doma – ale akoby v tom vozni bol aj on. René si zrazu predstavil svojho chorého a zlomeného otca, ako v tej chvíli sedí pri spustených roletách, ktoré nevyťahuje ani cez deň, ako odmieta večeru, ako si drží v dlaniach hlavu, ktorá ho ustavične bolí, takže už neužíva algenu po jednej či dvoch tabletkách, ale sype si vžy do úst celú škatuľku naraz, a ani to mu už nepomáha, a on premýšľa tou ubolenou hlavou o svojej budúcnosti, hoci ktovie, či ešte v týchto časoch nejakú má a či ju vôbec chce mať. René si predstavil aj prsty otcových rúk, ktoré zakrývajú jeho tvár a pripomínajú mreže – tie prsty akoby hovorili, že Reného otec je už síce spoza mreží vonku, no v skutočnosti je ešte vždy vo väzení. Aj René, podobne, ako tí lúčiaci sa muži okolo neho, svoje dojatie ovládne, odvráti oči od tých mužov, pozrie sa z okna vlaku, uvidí spln a v hlave sa mu sama od seba začne písať báseň: