ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj keď majú René a Van Stiphout spoločnú izbu, ich osudy sa utvárajú nerovnako.

Van Stiphoutovi sa akosi nedarí zabraňovanie. Jeho priateľka žeriavnička úspešne zloží prijímacie skúšky na orientalistiku. Je Van Stiphoutova láska taká veľká, aby uvažoval o premiestnení svojho pravouhlého tela do Prahy? Ani mu na um nezíde. Je iba smutný, že nevie ľúbiť na diaľku — a keby aj vedel, nie si je istý, či by na diaľku vedeli ľúbiť jeho.

— Absurdné, — vzdychá, — absurdné!

O hlbšiu psychologickú analýzu problému sa nepokúša. A načo aj? Táto je hlboká dosť. Žeriavnička — zatiaľ ešte je to žeriavnička — pravda zavše v sobotu ešte vždy prichádza. René vtedy opúšťa ich spoločnú izbičku a presúva sa do blízkeho mestečka Tvrdošína, kde sa jeho súkromný román vyvíja diametrálne odlišne.

Dievča z námestia, maturantka Eva, darmo sa chystala študovať žurnalistiku, darmo vysvetľovala na prijímacích skúškach, ako sa začína Manifest. Jedného dňa dostane vyrozumenie, že prijatá môže byť až o rok, a ten rok nech sa páči odpracovať niekde vo výrobnej praxi. René by zaujúkal, keď vyrozumenie číta, vkladajúc pritom do seba veľké sústa kvalitnej praženice — berú ho už nielen ako nápadníka, ale i ako stravníka. Nezaujúka však, dá si pozor. Smutne pokyvkáva hlavou a vraví:

— Napíšeme odvolanie.

Aj pomôže zoštylizovať pekné odvolanie. Prečo by nepomohol? Je presvedčený, že je zbytočné. A nemýli sa — odvolanie zamietnu. Eva zmaturuje (ó, znalosť gramatiky, umožnila si Renému stráviť s priateľkou i mnohú nočnú hodinu — za nadšeného súhlasu jej rodičov) a chystá sa absolvovať výrobnú prax. A kde inde by ju absolvovala, ak nie práve v Tesle Orava, v závode, o ktorom jej René tak pútavo rozpráva na prechádzkach popri rieke Orave:

— Predstav si, a potom sa zase objavilo moiré! Niekto navrhol kryt diódy. Skočili na to — a moiré sa stratilo. Potom však ktosi iný prišiel na to, že kryt rozlaďuje predchádzajúci stupeň. Nemusia dávať kryt, stačí, keď budú predchádzajúci stupeň rozlaďovať, moiré sa stratí aj tak. Všetko by bolo už vyriešené, keby vedúci oddelenia technickej kontroly nepodal protest proti odstraňovaniu moiré rozlaďovaním. Napokon jeden z tých Pardubičanov odstránil moiré iným spôsobom.

— Krásne! — povie maturantka Eva.

A pravdaže, i pri tejto príležitosti sa pobozkajú.

Keď sa René vráti na slobodáreň, nájde Van Stiphouta ako obyčajne písať za stolom, Editu-žeriavničku sedieť vo foteli a čítať Svetovú literatúru, stále to isté číslo. Nič sa nemení, iba azda ak to, že Van Stiphout teraz nepíše kroniku, ale poviedky. Chce ukázať Edite, aké dobré poviedky on píše, keď to Edita pochopí, možno sa rozhodne, že nepôjde do Prahy, kde sa také dobré poviedky iste nepíšu. Ba ešte čosi sa mení: Edita, ktorej Van Stiphout ukazuje, aké dobré poviedky on píše, je čoraz častejšie vo chvíli, keď sa René vracia, už preč. Van Stiphout, zabraný do písania, to ani nezbadal.

— Servus, — povie René.

— Servus, — povie vyrušený Van Stiphout. — A kde je Edita?

Aj René je spisovateľ, ale takejto sústavnosti nie je schopný. Raz za čas ho pochytí básnické nadšenie, chvíľu ho drží — a potom ho zas pustí a René, keby mu to pohľad na Van Stiphouta nepripomínal, by na to, že je spisovateľ, aj ľahko zabudol. Ale pohľad na Van Stiphouta Reného dráždi. Hľa, ako Van Stiphout pracuje, myslí si René. A keď príde do fabriky, myslí si to isté: hľa, ako pracujú!

Vo fabrike sa naozaj pracuje divoko. Po návšteve ministra prehovoril riaditeľ priamo na pásoch. Vyzval osadenstvo, aby splnilo plán. Aj René to ocenil na bleskovke — lebo každý deň sa teraz vydáva bleskovka: SÚDRUH RIADITEĽ K NÁM PREHOVORIL AKO VOJVODCA K VOJSKU PRED VEĽKÝM BOJOM. Všetci inžinieri a technici z nevýrobných oddelení nastupujú do výroby. Nie však už ako technickí poradcovia, ale ako majstri a opravári. Prichádzajú brigády z iných Tesiel. Sú v nich naslovovzatí odborníci — hneď to poznať, pohotovejšie ako dosiaľ sa odstraňujú technické chyby. Začína sa plniť denný plán a ukazuje sa, že by sa dalo dohnať i zameškané, keby sa robili nočné smeny. Ľudí na tretiu smenu síce niet, ale od polovice júla raz jedna, raz druhá smena zdupľuje svoj pracovný čas a robí aj cez noc. René sa niekedy ide pozrieť — nočné smeny sa mu páčia. Vo všetkých ostatných oddeleniach závodu je ticho — iba v cechu výroby hrá hudba, žiaria žiarivky, krútia sa kruhy a pri kruhoch rozostavené dievčatá vykonávajú svoje operácie o čosi unavenejšími pohybmi ako vo dne, a tie ich unavené nočné pohyby sú akési vzrušujúcejšie… Renému to pripomenie nočné únavy, po ktorých prekonaní vždy napísal svoje najkrajšie básne. A ozaj — veď by mal zase čosi napísať.

Vezme si týždeň dovolenky a odíde domov do Žiliny. V Žiline nájde iba matku, otec je ešte stále v Prahe — vráti sa až na Vianoce.

René ubezpečí matku, že je to tak v poriadku, v Prahe sa otec spamätá — potom si sadne a napíše dlhú patetickú báseň.

V básni vzdá hold pracovnému úsiliu — veď pri práci na básni i on zistí, aká je práca vlastne príjemná. To robenie závodného časopisu, do ktorého sa musí siliť, sa s naozajstným pôžitkom z práce na básni nedá ani porovnať. Aj pracovať v noci je pekné. Čo bolo viditeľné z okna pred zotmením, zrazu akoby zmizlo, pracuješ, pracuješ, a zrazu zas všetko vidieť — svitá. René môže teda v básni písať o svojej práci i o práci nočných smien odrazu. Píše napríklad:

(Tu René rafinovane zalomí verš, aby sa zdalo, že sú tri hodiny v noci, aj sú, no zároveň, keď sa číta ďalej, zistí sa, že René má na mysli aj čosi iné.)

(René je nadšený, ako opakovaním veršov aj ich postupným skracovaním dokázal vyjadriť zápas pracovníkov Tesly Orava s problémami — až po okamih, keď sa znova začal plniť plán.)

(Ach, pomyslí si René, aké pekné dvojzmysly tam vznikajú, napríklad — zle je s tmou, len kto to tak prečíta?)

(Zelený vták — to je symbol pre túto krásnu báseň, ktorú som práve napísal, myslí si René. A čo tak nahnevať svojich konkurentov a práve teraz, keď som napísal takú krásnu báseň, povedať skromne, že je toto ešte nič, že ešte napíšem oveľa krajšie básne? A René napíše priam diabolský riadok.)

Celý posledný júlový týždeň pracuje René na básni, v ktorej sa pokúsi

Nanešťastie otec je ďaleko, v Prahe zakričanie nepočuje.

Keď je po týždni báseň hotová, niekoľko ráz si ju René nahlas prečíta a pomyslí si: no pozrime sa, ani som sa o to nijako osobitne neusiloval a tá báseň je celkom prirodzene angažovaná za ideály našej socialistickej spoločnosti. A René zisťuje, že nepíše inak, píše rovnako, ako písal, rovnako dobre. Ani obdivovateľ zo Sušice mu nebude môcť nič vyčítať! Až na ten pátos.

Zatiaľ čo pracuje na básni, rozprší sa a z rádia sa René dozvedá, že je povodeň. Váh dokonca vystúpil z koryta i priamo v meste, v ktorom práve píše, a zaplavil Sedláčkov sad. René nemá čas ísť sa tam pozrieť, ale nepochybuje, že je tajomná súvislosť medzi jeho písaním a povodňou. Možno má na povodni i nejakú spoluvinu. Vždy doteraz, keď písal peknú báseň, pršalo. Niekoľkými veršami spomenie povodeň i v básni.

V Tesle Orava — o tom René nevie, vie však o tom Van Stiphout — nemajú z povodne pôžitok až natoľko básnický. Plnenie plánu, ktoré sa im už tak pekne rozbehlo, zase sa vďaka povodni naruší. Povodeň vzala pár mostov, ženy z niekoľkých dedín sa nemôžu dostať do práce. Rozvodnená Orava vnikla i do niektorých priestorov závodu: pracujú tam v galošiach. Pri vytrvalých dažďoch sa ukáže, že nie je celkom v poriadku strecha, do niektorých oddelení prší. Tam zase pracujú pod dáždnikmi. Van Stiphout si myslí, že by tieto správy mohli Reného zaujať, okrem toho je mu bez Reného otupno. Stopne si na križovatke prvé nákladné auto a má šťastie — auto ide až do Žiliny. V Žiline auto nezastane najvhodnejšie, síce blízko Reného obydlia, ale práve vo veľkej mláke. Lenže ťažko hľadať lepšie miesto — celá Žilina je veľkou mlákou. Van Stiphout to pochopí, vzdychne si a keď niet inej možnosti, vystúpi do mláky.

O chvíľu už zvoní zvonec pri Reného dverách a René kráča otvoriť. Otvorí a čo vidí? Na jeho prahu stojí kentaur. Od pása nahor je to Európan v červenom tuzexovom svetri, celkom sa ponášajúci na Van Stiphouta. Od pása nadol — obrovský chuchvalec bahna.

Kentaur sa na Reného dojato usmieva a hovorí hlasom veľkého vtáka:

— Cár, cár! Prestaň už konečne písať! Veď je potopa!