SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hí!… aký nepríjemný zun!


Hí!… aký nepríjemný zun!
— Ach, verím: pranič zvuky nestoja,
  čo z rozprskaných vyšli strún,
z popukaného hudby nástroja…
  Môj Bože! kde mi zápal mladý,
kde sladký akord raných pocitov,
keď vo veršov sa ulievali sady,
vrúc, kypiac silou muštu valitou!?
  — Nuž, vidíš! nie viac tvoja vec:
bŕsť prsty v strunách — bez predošlej vlády;
zo všetkých ohňov — popol nakoniec;
radosti všetky schudnú — na osti;
  no a tiež zretedeľné preds’:
mušt odvaril, kde po každom je hrozne…
  I uži radšej mojej rady:
  skloň šiju v jarmo nutnosti,
a k svätvečeru svojho pokoja
  zrob, že i toten škripot doznie —
— Lež, človeče! mlk u nás —
                            — Veď hej, hrozné!
  Sťa na bojišti — bez boja,
bez smrti — v hrobke; klady, klady, klady…
  že žiť sa sotva sladí!
  — Tak zaškríp aspoň… ako ja.