SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď skvitne orgován


Keď skvitne orgován,
     kol vetvíc na stojan
kysť stoknúc lampou jasno, vonne, milo:
to znamenie, že jaro otvorilo
     svoj ohrad dokorán.

     Že každý smie dnu vojsť,
     kto právo na radosť
má, svetlým zanáša sa predsavzatím,
čo žrec kto kráse slúžiť chce a zatým
     s ňou hodovať čo hosť;

     kto s kvietím vie sa hrať
     sťa vrstovník, sťa brat,
jak ono v kalíškoch, peľ zlatý v duši;
je vtáčkov druh, čo raz mu srdce búši,
     v spev vyznie toľkokrát;

     kto, čujúc bublať zdroj,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
     hneď cíti zvrieť i svoj
túh prameň božský, i je spôsobilý
pre méty vysoké, v ňom rozvil sily
     sám tvorčí nepokoj;

     kto vládze párom kriel,
     by k cieľu zaletel,
keď nohy chabnú v bystrom zaberaní,
hnal ako pablesk po zoristej stráni
     čo slávy čakateľ…

     — Ó, kedys’ za mladi,
     kde nič nám nevadí,
nám všetko rovná cestu, v most sa spája,
jak chvátal som v ten raja máj, v raj mája,
     tej plný náslady!

     Dnes? kriela opadlé,
     jak v putách noha dlie —
V zyv zahral roh, zriem ruch, z líc snahu žhavú:
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
nie, nestačím len sivú skloniť hlavu
     na veku zábradlie…