SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Za viny otcov pykať


Za viny otcov pykať
je detí údelom.
Nič neprospie tu vzlykať,
sa prieť a vyhovárať:
to čierno na bielom,
nech padá trápne, ľúto,
si už raz vštepiť treba
a z neho vše sa kárať —
Povedzte pravdu túto
tým žiadostivým chleba,
hen mladým priateľom.

Hej, pochybili starí
riad, spôsob, bohužiaľ.
Žať zochceli už zjari,
kde siať len načim ešte,
by gazda v lete žal;
hja, ľudia… Zasadený
však stržeň mali v duši,
čo nevytiahli kliešte
im žiadnych pokušení:
dnu mali, jak sa sluší,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
svoj svetlý ideál!

Nuž, povedzte tej mladi:
má jaro, poľa dosť;
nech s Bohom siať už hľadí —
Nech nešomre, že biediť
a tvoriť povinnosť
by iba starých bola,
a sama povolaná
je plné truhly zdediť,
a u hojného stola
bez práce do skonania
sa kochliť ako hosť.

Otcovia vyrkli heslo,
ním mysliac uniesť svet,
jak spočiatku ho nieslo;
zabudli v horlivosti,
že slovu dnes už niet
síl obliecť divu telo,
a požehnanie slova
len skutky zdarom hostí.
Tak slovo uletelo,
k činnosti zora nová;
zostali hory bied.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Nuž, recte omladine:
Dôjsť cieľa ľze len dvom,
blúdiacim pojedine:
čin to a zápal pravý;
tí v spolku — blesk i hrom —
zahrnú šťastia plody…
To uč sa, mlaď, si zvykať:
a veniec vezme slávy,
bo svet náš preporodí.
Za chyby otcov pykať
je detí údelom.