SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo raz bolo, odbolo


Čo raz bolo, odbolo.
  Darmo hľadáš okolo:
niet ho nikde, nikde nieto;
kostrnky len svedčia tieto
    o bývalom
    v slnku stálom
  šepcúc (len im rozumieť):
Požili sme jaro, leto,
  nosili tiež list i kvet;
podzim však, pritrieliac cvalom,
    všetko vzal…

  Zavej, spurný buriane![13]
  vytrušť, uchyť kočiane,[14]
zanes kraj sveta bár v chvíli:
na smetisko — do mohyly,
    v sitno taju…
    Nač ma majú
  spomínaním škrieť a hrýzť?
jar že, leto utrovili,
  zodrali tiež kvet i list —
Ber ich! iba vyčíňajú
    srdcu žiaľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
  Slúchol vietor. Akmile
  zadul, hybaj, pahýle
po strnisku, po úhore…
kotúľave, osve, v sbore
    k zmaru ústi,
    do čeľusti
  zábudy — A znamenie:
ani stopy dolu, hore
  po minulom; skončené:
život prázdny, holý, pustý,
    jak tá diaľ.



[13] burian — najväčší zvon na veži

[14] kočian — býlie, zelina