Dozvuky I

Na jednej strane hony ozimín,
    na druhej diely ďateliny:
a pomedzi ne potok, horský syn,
      s hukotom, s pleskotom
    uháňa, trieli do doliny,
      jak keď sa valí hrom…

Mu darmo kýva žitko množstvom viech,
    bez počtu prsty ďatelina:
len hrnie vdol, spev na rtoch (ples i smiech;
      či nárek skôr a kviľ?);
    na všetkých známych zapomína,
      s kým žil, s kým bratstvo pil.

Nečuje ani šumu rodných hôr,
    nie ozveny z pŕs svojho brala,
kde prehliadol čo zeme hviezdny zor,
      kol vtáctvu na radosť;
    kde chmára ho aj priplekala,
      vše spustiac z dúhy most…

I krovie brežné márne prieči mu,
    sa prekladajúc plotom-košom,
naň nakladajúc nošu podzimu,
      svoj padajúci list;
    no, akoby bol listonošom,
      hŕŕ! zhučí, ísť a ísť…

Na nebi mračná tenže vzali smer:
    snáď on ich späl v pruh paralely,
on zazvonil ich domov na večer,
      kdes’ večný na oddych;
    svet aspoň hlasom zabral celý,
      ináče kol ak vzdych —

Na brehu stojím: vedľa uteká
    on, slobodiac sa ramenama,
a pred sebou mám život človeka:
      Tak z neznáma i on
    prechodí rýchlo do neznáma…
      zbavený časných spôn.