Dozvuky I

Nuž, navždy by tie nenávistné mraky
    nám boli zvisli nad hlavami,
ten príval dusných, studených krýh, aký
    sprevádza rakvu v bezdno jamy?
či tak?… Nie! verte živej viery studni,
  čo v duši spevca vášho zoviera:
hoc kliatbou ľpie, sťa vlak tiarch lezie nudný,
je preds’ len oblak prechodný a bludný:
      nie vrcheň večera!

I oblohou za vysokého leta
    sa zrazu takto zhluknú chmáry
a drepia — šata smrti rozostretá —
  v okáľoch hrozbu, výsmech v tvári;

no kto by táral: ľudia, o poludní
  deň zomrel, máš: skon sveta naozaj…!?
Nie, rečie každý: kŕdeľ mračien bludný,
vztek vychrlia a zahynú — a vľúdny
      vzplá slnca obličaj.

A slnce pravdy o čo stálejšie je,
    než ktormu preds’ s dňom nutno kapať!
To bez úbudku svieti vždy a hreje,
    preň nejestvuje noc a západ:
jak vzišlo raz, vždy tróni na poludní
  a rozosiela svetlo milené…
Že čmudí lož mu v stret, pysk strieka brudný?
Čuj: hlása srdca zvon, um istí kľudný:
      Nič viac, len zatmenie!

A toto slnce naše je, oj, naše!
    Nuž, nezúfajte! v mrákot tôni
imž trápno dlieť, bo tlačí kamdiaľ ťažšie,
    dych mrazí vám a výhľad cloní:
To slnce nikdy nezmohol sen trudný,
  neskleslo navlas nikdy z prestola;
vždy pôsobí, jas spriada na deň ku dni:
mam rozptýli, si zmyje v svetla studni
      tvár, azúr dokola…

Veď pravda kríža či tiež netrpela
    tmy poškvrnu a zloby muky?
a pretrpela ich a neumrela;
    kríž podmanil si vraha pluky!…
Tá pravda je i naša: nezabudni,
  kto jej si vyznavač a trpiteľ;
a znaky sú a každý neošudný:
má sily sprerážať krov vekov bludný
      na spôsob zlatých striel —

Či nevidíte žiarou od severa
    tlieť prorokovo zahorlenie?
hen skvelý pás: meč rytier-bohatiera?
    tam zas jak pútnik prútom ženie
hyd predsudkov späť v brloh bájok čudný?
  a iných, našu prť jak v nebeský
svor rovnajú?… Ba blíži sa deň súdny,
tej pravdy slnce odkryť pri poludní:
      toť, jeho preblesky!