Dozvuky I

Čos’ tiahne mi dušou tak sviatočne, tak
potichy, jak kto keď pri pokroku dbá,
by kľud šetril, svetla by nezmútil v mrak:
kýs’ zášum i zvukot vraz, stlmený však;
neviem len, spev či je alebo hudba?

Mám v duši snáď vtač takže, jak ju má zem
v sfére, i v doslych mi prilieta s piesňou
z hmlí pamäti? či z výšin spúšťa sa sem
sám lýry tej pravzor (ký tam že jest, viem),
raz ešte zladiť ju zamrelú tiesňou…?

Sťa z ďalekých belasých zuní to strán,
z úbočí, ktoré sme schodili mladí;
z dôb ohradov dávno už zavrených brán:
a vábi nás… Scitnieme, zvedaví naň,
starých jak priateľov čakáme radi.

Aj preto sa pozdí tak, má vleklý ťah,
z mrákav jak hustých keď slnko sa kľuje;
sťa záplava stelie sa, stkáva ni v snách,
zvlá, splápolá… Zrýchlilo: zlatý, ľaď, prach!
pochod vždy tuhší a bližší — ha, tu je!

Ó, spomienok návšteva! — Ony mi to
húsť prišli, zanôtiť k večeru žitia:
ma potešiť, oviť sa o môj byt, ó!…
Mi pokázať ešte raz na varyto,
že sa ho ruka mdlá mimoďak chytá.

Už zastali pod okny, zradené v šík,
žiar fakieľ v pozoroch, na tvárach nehu;
hneď narazia — Stŕpam až, vo vetre krík —
Ach, ďakujem!… Skoro som porušil zvyk,
odvetou zaskočiac poúcty zbehu.

Prv v zdroj čerstvých začreli, v zurvalčí skok
po lúkách za loptou, motýľmi z jari,
a od zeme hupká to rozmerom slok,
hôr riavou… Chcem sprevádzať: uviazne krok;
z lýry sa ozve: ,Ja som bača… starý…‘

Tak pretiahnu na voľné: zvon v sveta kruh
na slávu tomu, ,kto za pravdu horí‘;
v dej var túh čo zrazia; v nichž náš žije duch;
čo nebo nám podpreli piliermi z dúh…
Zázrak! či hviezdne mi spievajú chóry!?

S tým na rozchod zahrali z dojemných, z tých,
z duše čo žmýču žiaľ, v srdci ti v blkot
bôľ rozjatria, do dusných zovrú ťa krýh…
Sklon zavzlyká ,dobrú noc‘, dych čo to vzdych —
Prestali; naveky odzneli. Mlkot.