E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Dozvuky I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 232 čitateľov

Maliarka prišla k nám z ďalekých končín


Maliarka prišla k nám z ďalekých končín,
na ceste po svete, maliarka Jeseň.
Dnes ráno prikvitla vo hmlistom plášti,
ťahaná vetierky v povoze zlatom:
za vozku[26] junoša (hovoria, básnik)
pod perkom z dríštele, namiesto biča
révy vňať v pravici s kystkami hrozna.
I lenže obzrela kraj si náš vôkol,
akiste s rozhľadom, k dielu kde pristať
(medzičím mládenec zosňal jej z pliecok
hermelín; so spräžou obrátil kamsi,
nebodaj Tône kde hostinec…): zápäť
schodík svoj rozvila, z babieho leta
súkaný rebríček, ligotný, hybký;
pritkla ho, dohodiac na vrchol hrabu,
k najbližšej stráni (k tej, na ktorú prez rok
pozerám menlivej nálady okom).
Zo stupňa na stupeň švihla sa rezko,
slnkom sa usmejúc, obláčik nad ňou
s hanbou že odfáral; v záňadrie siahla
štetcom si, zdalo sa, do srdca tam že
zrovna ho zamáča: podistým ono
paletou jej je —; a povznesúc štetec
rozmachom oblúka, ako ten dúhy,
vzala sa maľovať širokým ťahom
odvrchu dospodu po stráni našej,
zelenej ešte vždy od jara-leta,
rýchlosťou blýskavíc nočných…
„Ach, čo to
maľuješ, majstryňo?“ pýtam sa, úžas
na tvári, v hlase tieň ľútostný — „Obraz,“
riekla mi úsečne, ani sa na mňa
neobzrúc, ďalej len čmárajúc pásma
cez stráne oboru krížom a krážom:
v listve až sšumel hmýr, uhli sa vetvy,
ako keď prudký ich pošibe lejak,
prúdom ich zachytí stenúť s ním v úval,
s potokom vedno stiecť, plynúť a zhynúť…
„A čo to za obraz bude?“ sa ozvem
poznovu dotazom úzkostným clivým.
„Pozoruj, uvidíš,“ zatiahla brestu
huňu vtom náterom, podviku brezy,
bučiny letnice; „ale, vieš,“ tupo
dodala, „náhlo mám: Úboče vaše,
grúne a pahorky, koľko ich len jest
(a hodne že je ich, sám vidíš), všetky,
všetky — bych v podobnom poslaní čímskôr
inam sa vzdialila — v krátkych dňoch musím
prikrásiť maľovkou k slávnostnej chvíli:
nebo keď celé sa ploticou postrie
na klenbu dvorany, z gobelínov starých
krov jak — a do tejto zo všetkých uhlov
vetry sa zhromaždia, gavalier každý,
s pľutami, pannami v úboroch z perál
na veľký výročný ples to; a vlastnej
pri hudbe búrlivej naskutku strhnú
v chorovod[27] bujný, až zatrasie svetom,
v chumeľ ho pomätie ten-ktorý družba
chvatne i dúbravu, záhradu iný
do tanca, vo výskok, vo výkrut, až im
sukienky riasou sa rozsypú, v strapkoch
rozletia podlahou: kartúnky, aha!
ktoré tiež ešte mám prifarbiť rúče
kvietkave… moc práce! nože ma nemýľ!“
Zmĺkol som bez slova. Už sa len dívam
obďaleč, stŕpajúc: stráne jak tvárnosť
premieňa, obracia, sťaby ju príval
splakoval, zotieral —
Mazala dlho,
pás radiac ku pásu tekavým štetcom
na ploche visatej, vypuklej tu-tam
v korunnú homôlku. Konečne, keď už
oponu akoby spustila prez stráň,
celá že v novom sa zaleskla svetle,
zo štebľa zletela motýľom hravým,
povrhla štetec a na perách úsmech,
v pozore milotu, pobehla ku mne,
s úklonom rieknuc: „Jak? bude čo podklad?“
„Podklad? ach, žlť… akú smrteľná nemoc
nanáša v obličaj —“ „Nepravda, pane,“
pretrhol v reči ma z útulku svojho
mladý jej pohonič (hovoria, básnik),
„nenie to ochra,[28] lež so striebrom zlato
v rodinnom spojení: prevzácna pôda,
z ktorej kvet zasvitá krásny a vonný,
vzchádzajúc z tajnostných túženia mrákot,
na objem skladajúc ľúbostné lupne:
najsladšej lásky kvet… opojný kalich
z rúk noci… pôvabnej úplnok luny,
o ktorej, ľalii — pamätaj sa len —
v mojom či veku si nespieval tobôž,
širáčik zdobený šafranu perkom…?“
Na druhý deň znova uviazla v práci.
Na grunte včerajška úsilne ďalej
kreslí a utvára zvláštny svoj obraz,
na vzdušnom sem-tam sa hučkajúc priečli,
pavúk jak na nitke, pokým sieť viaže.
„Karmín, ha! horúčky… posledný vzplápol
života —“ „Mýliš sa!“ sluha jej zas sa
ohlásil záporne; „líčka to zánet,
láska čo ožihla… polovic studu,
dychtenia polovic… ružové zore!…“
„Červánky večera, viem, ach, dňa hrdza…“

V tretí deň chcela snáď zavŕšiť dielo,
lebo už úsvit ju postihol pri ňom;
od mrazu krahli jej obratné prsty,
štetec sa v inovať omotal zavše:
pomaly — ale preds’ vynikal obraz —
„Hach, fľaky umrlčie! (vykríknem) trúcheň!…
Po stráni malebnej… Opáľ ju, znešvár
do kosti, mazáčko!“ „Zavráť ho, pani!“
tovariš zduril sa. „Nováčik, nikdy
nevidel, červeň že zahráva v lilu;
ani len nepozná poradia farieb
od bela do černe, hahaha!…“
„Ticho!“
zahriakla sršňa. A s úškrnom trpkým
zvrtla sa ku mne: „Nuž, nevieš, že v ruži
trčí už červ? v klase sneť tleje, oheň
na popol zhára? stín zaviera svetlo?
na každom čele tkvie minula poznak…?“
Zdúpnel som; zaúpel, osŕkal bôľom —

„Čo sa ti robí?“ ma tíši. „Veď príde
maliarka Vesna zas —“ „Ach, čo mi z toho?
Kto zná, či dočkám sa príchodu jej? ach,
nesmierna medzitým zimušná priepasť!…“



[26] vozka — pohonič

[27] chorovod — dievčenský sborový tanec sprevádzaný piesňami (bez hudby)

[28] ochra — farba žltočervených odtienkov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.