E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Dozvuky I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 232 čitateľov

Na skalisku stred hlbokých lesov


Na skalisku stred hlbokých lesov
povyčnelom strmo, sedí orol,
smutný orol, ťažko zamyslený,
s naklonenou ponad priepasť šijou.
Slnko mladé vyšvihlo sa v obzor,
šťastný víťaz z boja s noci mraky,
postupuje slávne voždy vyšej,
čoraz ďalej zatykujúc v priestraň
pableskové ciele vlády svojej:
pri ktoromžto sveta zaberaní
sprevádza ho celá vzduchu čeľaď,
s plesným krikom všetci operenci;
iba orol nepohol sa ani.
Osnovalo i skalisko lúčmi
zlatistými, až sa zdalo horieť
ako oltár k sviatku; tmavým lesom
upustilo zatým svetla klbko
s pousmiatím, od radosti zrazu
že vydýchli splna zelených pľúc
valným prúdom duše živičnatej,
i sokorce[8] sa mu poklonili,
zašumeli vďakou dovysoka,
vanom sčeriac tým i orla perím:
ten však ani nevšimnul si toho.

Nakuklo i v priepasť pod skaliskom
konečne, v jej plesa zrkadielci
zihralo, tvár omylo si rýchle
a (bo kúpeľ pristudený hádam)
odrazom hup! nazad vozvýš — prosto
do orlových zamútených zreníc;
ale orol nepodbal ni na to.
Sedí, jak prv, ťažko zadumaný,
s nachýlenou ponad bezdno hlavou.

Včera bolo či zavčerom ešte
alebo dňom predtým: na štít zletel
skaliska toť z nadoblačnej výše,
zletel, sťaby na zbadanú korisť,
jasnou strelou — a či skorej sklesol,
zarazený jakby bleskom, vlastne
vlastnou tiažou strhnutý vdol, hnaný?
toľko len, že stihnul zachytiť sa
stanoviska paznechty vtom a že
nepremeral i pozemskú priepasť…
Keď za hviezdnej oddýchol si noci,
ostatok síl zobral — ovšem, i v snách
na zoristom štíte najvyšších hôr
ako kráľ si tróniac-dvoriac, abo
horujúc si o výprave slávnej:
lenže slnko lúče vypustilo,
rozstrel i on naširoko kriela,
so slncom by pomeral sa v letku,
otočil zas sveta svojho okruh;
posošil sa, na spáry sa vypäl,
napruženia, rozmachu dal krídlam:
ale tieto, ako olovené,
nalomené akoby dve vetvy,
listy zvädlé, okväcli mu zápäť.
Desom zmrzol: čo to za nehoda?
aký pád to v žití vtáka, jehož
púť — blankytná prť — vysoko vedie
ponad kúdol, zášť, úklady nížin?
Nijak neznal vysvetliť si. Takoj
ískať začal v jednom, v druhom krídle,
pátral, skúmal… a čo našiel? Beda!
Na oblúku ich viac zradných medzier
po perách; i kormidelné brká
naštrbené tu-tam, bez perúťok…
Óvi! zúpel z rozbolestených pŕs,
horké slzy vyhŕkli mu z očú;
driapy zaťal do skaly, ju krušiac,
a jak úlomky z nej, rovno s nimi
padali mu slzy do priepasti,
až mu oči hmlistou zašli pláchou.
Narovnával ešte potom oblúk
kriel zobákom — česal perie, čuchral;
sproboval aj vzletieť, avšak darmo:
nedostačil záprah túh a námah.

Dnes už, vidiac vzchodiť slnce, skladať
paprsky zas na perute zlaté,
nepokúsil o podlet sa viacej;
odrieknuc sa jasných výšin, kolies
závratných v nich, jazdy na oblakoch,
pôtok s víchry, s druhmi zápolenia,
po záboroch hodov bohatierskych,
i sa v celom byte oželejúc,
čupí si, jak prikovaný k bralu,
nahrbený, opustených krídel.
Ale včuľ preds’ trhnul sebou, vzpriamil
krk, rozkriačil hákovitý zoban,
po oblohe mrskol mračným okom,
a tu z hrude vydral sa mu ponos,
žaloba, kej nepočul svet dosiaľ:
„Ó, ty sudbo neľútostná! na svet
doľahlá ni balvan, lomcujúca
ním sťa byľkou, kedykoľvek zachce
vrtoch tvoj… no, vyznaj, ukrutnico!
predrenico,[9] povedz, kto ťa prosil
o tú biednu smidku živobytia!?
ja? on? — nikto! Sama nanútila
si ho tvoru nevoľnému darom,
darom i mne!… Tedy odpovedaj,
šudierko: nač sa mi bolo zrodiť,
keď zaplatiť žiadaš za to smrťou,
zhynom za vznik? nač slasť mi i rozkvet
zažiť mladi, na pustý keď prieloh
staroby ma odkazuješ teraz?
nač mi dostať kriela, keď ich vrátiť
som povinný — ? Prečo navnadiť sa
krásou sveta k podráždeniu zmyslov,
keď ju načim zajesť jeho špatou
na zalknutie? Počo hrdý výlet
do azúru, zneistený zvratom,
zátoka kams’ v priestor nekonečný
a preds’ zrazu s času hrádzou? K čomu
bratanie sa so svitom, hold hviezdam,
sfér návštevy? triumf horovania,
vrcholenia prestol — oheň túžby,
snáh horúčka, záľub-útech kúzla,
ctižiadosti osteň, záchvat vôle,
nádej, trôfalosť… hach! všetko načo,
keď mu koncom — západ, ostyd, popol…?
Záškodnico, odpovedaj! — Mlčíš
na výčitky, ako krivdíš tvorom?
Nepobodnú, nepohnú ťa? Verím,
bez srdca ty! — ba, môž’, niekde v kúte
utajená večna, zadŕhaš sa,
dusíš ešte škodoradosťou, hej:
že čo tvor, je hračkou ti tu púhou,
k vyrazeniu bláznom kýms’… a chudák
(tvojej šaľby zlepením) len pozde
prichádza, ach, k toho povedomiu…
Ale smej sa, závratnico, rehci
do zájdenia: ja preds’ prv ťa poznal,
aspoň zamak prvej, prezrúc zradný
úmysel tvoj so mnou — hľa, sa na ňom
chechcem tobôž! lebo môžem prestať
byť ti hračkou, bláznom… prv než sama
skazíš ju, než sama odpraceš ho
na odpočin… Tu ti vrhám späť tvoj
dar pochybný: bytia kúsok — na si,
vezmi, teš sa zvlekom; hraj sa!…“

A vtom
odkvačiac sa paznechtami, strmhlav
vo priepasť sa zrútil, o výpustok
rozrazil črep, a jak na dno skydol,
na plese sa krielma rozčapýril:
pláva kamsi, rovno svojim kolám
vzdušným raz vĺn unášaný kruhy — —
— Jak mi ľúto ho, jak súcítim s ním!
až mi v srdci zavŕtala bolesť
a nepokoj divý zhučal v duši…



[8] sokorec — vrcholok stromu, jedle

[9] predrenica — lakomá, závistlivá





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.