Dozvuky I

  Nie, slovenského darmo od poetu
  žiadate čisté zvuky varyta,
  bez sváru dňa a rmutu bez prímetu,
  z nichž krása dúhou z rosy zasvitá.
  Umenie také pod nebom sa rodí,
  kde priazeň pohôd je mu k pomoci,
  do mračien denne slnko nezachodí:
  hej, slobody kde zlaté zrejú plody,
pych panský nepeleší, nestenú otroci…

  Slovenský poet — ó! tiež toho neba
  rád znal by šťastný príkrov nad sebou,
  zabudnul na svet, na samého seba —
  a uchvátený citov velebou,
  by strún sa dotýkal v hold samej kráse:
  a pieseň jeho zdrojom tryskla by
  zo slojí bár, no v krištáľovom jase,
  a svitla vatrou z hôr, jak na atlase
večernom hviezda — iskra zo slnca pahraby —

  No on je najprv poslom k svojmu ľudu,
  hry voľnej kúzlo má len pridané.
  Kým spevci kol si ako vtáci hudú,
  on v ľude musí plniť poslanie;
  len kuknúť ak môž’, čo je za obzorom,
  tak zaľahol mu srdcom jeho ľud:
  bdie ani matka pri dieťati chorom —
  Nie, nestihne sa túlať meteorom:
kde rozožal sa, tam je povinen zahasnúť.

  A preto, nie-li vetroplach či šudier,
  zajedno môž’ len s ľudom byť i žiť.
  I keď mu tepú ľud, on predne úder
  a najživšie sám musí pocítiť,
  a prší krívd, škôd dôpust mlatbou-siatbou…
  Nuž jeho spev čím môž’ byť neináč?
  Nie myšlienky a citu svetlou svadbou;
  prou s vrahmi len s hryzoviskom, kliatbou…
alebo v bezmocenstve prepukne v krušný plač.

  Lež poet náš i zato vyčnel hlavou,
  by na svojeť jak pastier dozeral,
  bol cherubom jej reči,^[33] hájnym mravov,
  plel nečin, chyby kliesnil, zmýval kal:
  a tu má tobôž neraz príležitosť
  sa hnevom zapáliť i zhrmieť vtom,
  chvast čujúc, nestud, hlupstva dôležitosť,
  zrúc ničomnosť, lieň, chabú ostražitosť,
jak Nikodém je temer totožný s Judášom…^[34]

  Tu jeho spev tiež nezaslúži mena,
  súc znesvätením krstu umenia;
  no či je hoden zato odsúdenia?
  On vtedy liek, nôž, oheň znamená:
  úd uzdraviť, čo rakovinou chorie;
  blen kvapkať v sklenky chase z Rozkošíc;
  nadutcom lámať šije ku pokore,
  a bláznom, tancujúcim na cintore,
sa kol nôh zavše opliesť pradenom vreteníc…

  Tak slovenského poetu, hľa, pieseň
  je zamotaná v kázne úlohy.
  I aby rozpäl svedomia si tieseň,
  čo iného môž’ poet úbohý?
  jak lekárnik len miecha city, miecha
  na recept, Boh čo sám mu predložil:
  prostriedky spásy — zriedka slasť i techa;
  a mladosť pošla: za ňou starec spechá,
a sám sa z poézie lahody nedožil! —

  Nuž, márne, poslanci vy súdnych kruhov,
  od neho harmóniu žiadate:
  a čo by kvetu susedil vždy, dúhou
  pil Kastalidiek žriedlo bohaté!^[35]
  Umenie krásne pod nebom sa rodí,
  kde zdar má pohôd na dni, za noci,
  v mrak búrky večne slnce nezachodí:
  hej, voľnosti kde chutné zrejú plody,
pych panský nezúri a neškrípu otroci…