ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie, slovenského darmo od poetu
žiadate čisté zvuky varyta,
bez sváru dňa a rmutu bez prímetu,
z nichž krása dúhou z rosy zasvitá.
Umenie také pod nebom sa rodí,
kde priazeň pohôd je mu k pomoci,
do mračien denne slnko nezachodí:
hej, slobody kde zlaté zrejú plody,
pych panský nepeleší, nestenú otroci…

Slovenský poet — ó! tiež toho neba
rád znal by šťastný príkrov nad sebou,
zabudnul na svet, na samého seba —
a uchvátený citov velebou,
by strún sa dotýkal v hold samej kráse:
a pieseň jeho zdrojom tryskla by
zo slojí bár, no v krištáľovom jase,
a svitla vatrou z hôr, jak na atlase
večernom hviezda — iskra zo slnca pahraby —

No on je najprv poslom k svojmu ľudu,
hry voľnej kúzlo má len pridané.
Kým spevci kol si ako vtáci hudú,
on v ľude musí plniť poslanie;
len kuknúť ak môž’, čo je za obzorom,
tak zaľahol mu srdcom jeho ľud:
bdie ani matka pri dieťati chorom —
Nie, nestihne sa túlať meteorom:
kde rozožal sa, tam je povinen zahasnúť.

A preto, nie-li vetroplach či šudier,
zajedno môž’ len s ľudom byť i žiť.
I keď mu tepú ľud, on predne úder
a najživšie sám musí pocítiť,
a prší krívd, škôd dôpust mlatbou-siatbou…
Nuž jeho spev čím môž’ byť neináč?
Nie myšlienky a citu svetlou svadbou;
prou s vrahmi len s hryzoviskom, kliatbou…
alebo v bezmocenstve prepukne v krušný plač.

Lež poet náš i zato vyčnel hlavou,
by na svojeť jak pastier dozeral,
bol cherubom jej reči,^[33] hájnym mravov,
plel nečin, chyby kliesnil, zmýval kal:
a tu má tobôž neraz príležitosť
sa hnevom zapáliť i zhrmieť vtom,
chvast čujúc, nestud, hlupstva dôležitosť,
zrúc ničomnosť, lieň, chabú ostražitosť,
jak Nikodém je temer totožný s Judášom…^[34]

Tu jeho spev tiež nezaslúži mena,
súc znesvätením krstu umenia;
no či je hoden zato odsúdenia?
On vtedy liek, nôž, oheň znamená:
úd uzdraviť, čo rakovinou chorie;
blen kvapkať v sklenky chase z Rozkošíc;
nadutcom lámať šije ku pokore,
a bláznom, tancujúcim na cintore,
sa kol nôh zavše opliesť pradenom vreteníc…

Tak slovenského poetu, hľa, pieseň
je zamotaná v kázne úlohy.
I aby rozpäl svedomia si tieseň,
čo iného môž’ poet úbohý?
jak lekárnik len miecha city, miecha
na recept, Boh čo sám mu predložil:
prostriedky spásy — zriedka slasť i techa;
a mladosť pošla: za ňou starec spechá,
a sám sa z poézie lahody nedožil! —

Nuž, márne, poslanci vy súdnych kruhov,
od neho harmóniu žiadate:
a čo by kvetu susedil vždy, dúhou
pil Kastalidiek žriedlo bohaté!^[35]
Umenie krásne pod nebom sa rodí,
kde zdar má pohôd na dni, za noci,
v mrak búrky večne slnce nezachodí:
hej, voľnosti kde chutné zrejú plody,
pych panský nezúri a neškrípu otroci…