SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

U hrobu zastať prírody


U hrobu zastať prírody
a prizerať sa jej doň zapadaniu —
  nie, nechajte ma, nemýľte ma!
  nič desného to pre mňa nemá:
    mňa ukája, mne lahodí,
hoc slzy z očí cíčkom kanú…

    Tak poznať márnosť z tvári v tvár,
jak všetko v priepasť minulosti tenie,
  ten vidieť velespád — a pritom
  sa v slzách cele vyliať citom:
    je očisty, mi verte, dar,
  slasť modlitby i dobrodenie.

    To najvzácnejšia náuka:
jak životné si vážiť výhry, straty;
  jak neklamať sa, neupadať,
  z chmár k jasnine si stupne skladať…
    A srdce viac nám nepuká,
sme už tu na nebesá vzatí!