Dozvuky I

Vraj, Oravienka naša úbohá
  je… (odhaduje povesť zhrda):
  zem číry kremeň, oceľ tvrdá,
  a nad ňou nebo — bez Boha;

ba zrovna Bohu padla za chrbet,
  vraj; na jej brdách čítaš rebrá;
  Choč v ovsa venci s mamom striebra
  a krížom orie rieka bied…

Čo povieš na to, bratku milený,
  syn Oravy ty umný, rázny?
  Šak: z povrchu že súdia blázni,
  zísť leniac sa im k prameni…?

— Mne snívalo sa o nej kedysi,
  za žiactva ešte, keď som za ňou
  túžieval mysľou uplakanou —
  čo za sen? Hja, dnes odvisí

už od pamäti starej, pobledlej.
  Strp: šibla, hľa! v diaľ peruťama;
  i nech jak pštros (tiež pravda známa)
  vtip strčí púšte pod závej — —

Tak bolo (aspoň pamäti znie zvesť):
  Mrak noci drepel nad Oravou.
  No znezrady: jas klenbou tmavou,
  jak otvor! — nie však priesvit hviezd —

Nebeské okno, hej: a u neho
  Boh!… s vážnou tvárou; starosť azda
  mal: nu, nie maličkosť, sám gazda
  na poliach sveta šíreho!

Tam meškal, hlavu v sklonku ustatú,
  tú múdru hlavu na pravici,
  tej všemocnej, ňouž, jak mu v líci
  zhrá sudba, delí odplatu.

Vtom obzrel svet — zrak spustil k Orave:
  a milosťou sa usmial vnadnou
  jej; cítil s ňou (hľa, je Boh nad ňou!),
  i prežehnal ju láskave.

Mrak zbledol, zvirgal, zhrmiac z celých síl —
  Snáď láska, toť, mu iskru vnukla:
  zem aspoň (kremeň, oceľ) pukla
  vtom, z jazvy však — klík! pierko! byľ!

to vzhúklo zhurta pudom všetkých túh.
  (Tak bude: Boh — ruch všade, náraz —
  dal domyslieť sa mraku: zaraz
  v ten drsný prsník blesku pluh…

A byľ jak orlicou by vzlietala,
  tak vzrastá, bujnie, rozkladá sa;
  ňou v kystkách sklenky: riasa, krása,
  metlina — hviezdna povala!

A nad Oravou svitli nebesá,
  jak nikdy predtým v noci jej, dni:
  byľ sviecňom im — náš ovsík biedny!
  Nie, nikdy toho čudesa!

Div, zázrak!… híkam i dnes: z byle strom,
  strom s plodom hviezd! a, ľaďže, ovos!
  a rozsahu až k Býku, po Voz
  (či zviezť ho?…). Vskutku, za vzor snom!

— Len sen, ach… oriešok však: vo štipce
  s ním! — Tu niet mágov,^[5] žreckých osôb;
  ty, zemko, sprobuj lusk: máš spôsob,
  súc znalcom v apokalypse.^[6]

Ech, každý sen je šaľbiar, posmešník!
  Však Oravu bár mnohý dráždi:
  ten jej chýr preds’ k cti zdražil navždy,
  povýšiac ovsík na svietnik…