SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Podhradskému

[3]


Starý strom, a čo má kvetu,
  nesčítals’ tie tisíce —
Niet mu rovne, nie tam, nie tu
  v kruhu rodnej štepnice.
Pravý ženích! pod nebesá
vyšiel svadbiť, šťastím plesá,
skvost na sebe veľkolepý…
viďte ho a — zahanbte sa,
mladé, a preds’ prázdne štepy!

Jak sa jaše na úslní
  (jabloň! — sama s množstvom hviezd);
krásou svet, vzduch vôňou plní:
  tak záhrade robí česť.
Konáre má za oltáre,
horí láskou v bielej žiare,
nášho bytu nesúc sklepy…
Hanbite sa! dovtípte sa,
bujné, a preds’ pusté štepy!

I u sklonku miazgy obeť,
  jara nošu, hrb kde liet;
ľuďom rozkoš, včielkam obed —
  niet mu páru, nikde niet!
Každý kýpť je sľubná ruka,
každá sneť kyticu núka…
Koše chystajte, nie črepy —
Priučte sa, pokajte sa,
silné, preds’ jalové štepy!

Chválim ťa, náš sivý strome,
pozdravujem nastokrát,
našich chráme túh, snáh dome,
  bele-, vele-, vyšehrad!
Pýš sa — môžeš! — slávou lesa;
pod tebou v tieň chamraď klesá:
kvet tvoj mámi ju a slepí…
Zapýrte sa, osypte sa
kvetom už raz, naše štepy!



[3] Podhradský — Jozef Podhradský, nar. 19. apríla 1823 v Skalici, ev. farár slovenskej cirkvi v Pešti, potom profesor na gymnáziu v Novom Sade, Sombore a Belehrade, umrel 14. októbra 1915. Písal práce dramatické (Holuby a Šulek, Vyhodený študent, Mataj a jeho svet), básne a i.