Dozvuky I

Nadarmo predkladáš, poete,
prípravy srdečných pohnutí,
samučkou dušou bár nadeté:
každý ti hosť povie na svete:
Ďakujem, nenúkaj — nechutí —
  Ešte keby jednoducho,
  menej husto, viacej sucho,
  sladko-horko prichystané,
  inak ostré, nie tak slané,
  ľahké-mäkké ako hmla, sen,
  vonné-sklonné… hej, v ňomž vtip je
  korenia, no hladko štípe;
  lahodne sa týka ďásen,
  na podnebí tlačí báseň…
    tľask-mľask!… mhm, napríklad
    ako — ako — demikát:
        vtedy hádam
  skôr — ba áno, sám si žiadam,
        vezmem rád!…

Poznám vás, chýreční papaji!
hrdinov labužnom pri stole:
divé kde s krotkým mier zaháji,
od plutiev, od kriel čo, stupají —
révové durkajú pištole…
  Tam už žalúdok váš zvládze
  všetkých protív — pletív hrádze,
  náklad znesie, stroví plody
  zeme, vzduchu, ohňa, vody;
  jedlu-žriedlu dnom je, vekom…
  Horkýž’ by mu dostačila,
  trávidiel kde toľká sila
  (povedané neúrekom),
  prostá naša kaša s mliekom!
    uhádol kto, akurát —
    A objedzou demikát…?
        ba! ten ani
  neobzrú tí dva v ňom páni:
        Hlad a Smäd.

Ale keď ku ducha tabuli
pokrytej hostiteľ povolá:
Hybajte! hlad čo ste počuli,
o prameň trieskate do žuly:
sadnite — hodujte u stola: —
  tu, len že sa prichytíte,
  po záhe je, apetíte:
  nápoj lieh, vraj, klince strava…
  Hosť za hosťom rýchle vstáva:
  tomu v hlave kujú bôle;
  ten má závrat; toho temer
  vo dva konce zohnul čemer;
  trasie toho, toho kole…
  sťa keď špitál rozdal role.
  Znal hostivít:^[25] všeliký
  hosť as’ dôjde, z praktiky
        aj sa ozve;
  nemyslel však preds’, že pozve
        kaliky —

Nuž, poet nie je ver’ kuchárom
pre slabé duchovné žalúdky,
skazené kdejakým lekvárom;
na jeho vatre sú odvarom
nezvyklé radosti, zármutky…
  I jak pripravil z nich obed,
  úprimného srdca obeť,
  hej, prevolá v sveta strany:
  Vitajte mi, povolaní!…
  Ak pominú toho hlasu,
  spozdilci, môž’, pod záminkou;
  po tých pošle z ulíc, z rínkov;
  ak i tí — vtač vtrhne času,
  spustoší stôl hodokvasu,
    uletiac vzad do mohýl —
    Žiaľ, no všetko je len chvíľ
        dôjeď;
  všetko zhynie… tak i poet
        žil, snil, zhnil…