Dozvuky I

Už rozpomienkam žijem jedine,
    len spomienkam:
v ich hmlistý kráž sa myseľ zavine
a ako vtáča v hustej krovine
  si čupí, čuší tam.

Veď mám ich hať! Mám celú zbierku ich
    tu v zákutí:
od oných počnúc zororužových
do fiál dúhy, po záletia pych…
  hja, hodnej po púti!

A začnem v nich sa s úctou preberať;
    si ocením
z nich každú, každej srdečne som rád:
jak v skrini, keď vše stretne stará mať
  sa s vencom mladušským.

Toť, z detstva až je… Radosť volky pásť,

    haj, koliká!
Za zajkom z chrasti brnk! chrúst… poza chrasť
však volky do školy! — Ech, stihli zájsť
  do nášho ovsíka…

Čo ale gazda? chlapca omína.
    No, na šťastie:
vždy naporúdzi bola gazdiná;
tá hneď: „Joj, otec, mladá siatina…
  šak ešte porastie!“

V nedeľu Bohu slúži domec zas,
    kýs’ chrámik tiež:
Ó, daj nám chleba! zbožie v klasných rias
skvost zaodej… (a čížkov vyznie hlas:
  „i popasené, vieš“).

— A z mládeneckých, aha, čo ich liet:
    ctných pamiatok!
Vzduch číry paprsk — pôda samý kvet —
tak deje: vidín lov… až do tých mét,
  kde svetla počiatok.

Moc, moc ch stenou vzadu temravou!
    jak obrázkov:
pochodov strmých túžby dúbravou
za veľcieľmi: hneď zlatou za slávou,
  hneď sladkou za láskou…

Tam próba ducha: bystré kriela ho
    kam vynesú?
či azúrové orlov po blaho,
a nenastokneš, bezdna nástraho,
  hám^[10] jeho kolesu?

Tu srdca skúška zas: či pohnuté
    až v prekypot
je vstave preniesť v každej minúte,
nepodliehajúc vášní zámute,
  i búrku morských vôd?…

— A z doby muža z žitia postati
    ká mnohá tvár!
Jak prvý zajal zákos bohatý:
a prvotiny u kra úvratí
  v plam hodil na oltár;

jak našiel: hanbou že je záhaľka
    a z práce česť
že skvitá, z hrúd jak tvrdých fialka;
v spln povinnosť sa strkom nevaľká:
  rúk treba, pliec ju niesť;

že na snáh tuhom slnci zreje chlieb
    náš vozdajší;
si úcty žiada mozoľ od potrieb,
a nelapíš deň — hoň bár naoslep —
  čos’ zmrhal, včerajší;

že čestný pot sa v perly obracia
    skvie klenotom…
Však všetko to je iba predpráca:
schod, robotník nímž večer navracia
  sa vo svoj vyšší dom:

kde lampu srdca kráse zapáli,
    sa teší s ňou,
s ňou hoduje… a v duši trvalý
mier, nad hlavou krov hviezdnej povaly,
snom usne lepších snov…

— Tak v spomienkach sa zhliadam na líce
    i na opak,
sťa v zrkadle; tak, šťastný velice,
prenášam v sebe večné Letnice,^[11]
  jak sťahovavý vták…

Lež čo to, Bože! dáky herbár len
    ma baví tu?
Omakám: suché; páchne ako blen;
sinejú farby, sťa keď mrká deň,
  čerň rakvy — z blankytu —

A v srdci ostrý zostrihá mi bôľ,
    mráz pocítim,
a čoho tknem sa, bych si pomohol,
sšuchorí v odpor: Nechaj! tým si bol,
  bol, bol!… A medzitým

do znôšky dúchne sivá prítomnosť:
    ký kúdol, hach! —
Hej: z miláčkov raz v hroboch ibák kosť;
z nádejí mrva; snahy na márnosť,
  osť… Dosť! ach, všetko prach…