ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rušeň zapískal, vlak dochodil do stanice.

Hanka v chodbe nedočkavo trnula nepokojom, no sotva vlak zastal, konduktor sa ustanovil po ňu. Hnev ho už pominul a na tejto nepatrnej stanici nebolo starosti pre nával cestujúcich.

„Zbohom, Hanka! Dobre sa maj a pomysli si niekedy na nás,“ vľúdne riekla jej Oľga, podávajúc jej ruku na rozlúčku.

Hanka rýchlo sa nahla a pobozkala ruku. I od panej sa tak odobrala.

„A ďakujem ponížene za všetku dobrotu a nech ich pánboh požehná!“ zneli jej slová, keď sa už spúšťala dolu stupkami.

Oľga hľadela za ňou oblokom, kým nevošla do vozňa, od ktorého išla jej v ústrety staršia žena.

Vlak sa pohol, dve dámy vošli do vnútra vozňa a zaujali svoje miesta. Páni sedeli mlčky, s tvárami akoby ešte neboli slova prehovorili medzi sebou. Starý pán šuchotal novinami, hľadal v nich, kde by ešte čo mohol čítať, Šavelský prezeral čosi vo svojom zápisníku.

Oľga ešte z chodby zavše pozrela na neho skúmavo a nie bez zaujatosti; zbadala, že je akási rozopra medzi ním a starým pánom, i jednotlivé slová z nej začula, ale nepoznala príčinu a súvis. Súdiac však zo samého výrazu Šavelského tvári pri tej rozopre, bola by hotová bývala naisto svedčiť, že má pravdu. Pritom si nevdojak priznáva, že v jeho očiach je čosi, čo ju silno púta, hoci boli tvaru obyčajného, i veľmi obyčajnej zelenkavej farby.

Tvár mal celkom vyholenú, vyjmúc nedlhé, ale silné fúzy, ktoré boli, tak ako obrvy, akési vyblednuté. Len keď jarné svetlo padlo na ne, ukázali sa červenkavými. Vlasy tiež tak. Krátka, silná spodná čeľusť dodávala tvári zvláštnej, upevnenej ráznosti.

Keď dámy vošli dnu, Oľga si ticho sadla k obloku a hľadela von do kraja. Krajina z tejto strany bola voľno rozložená, až sa v diaľke belaso zaťahovala. Žatva sa tu ešte len začínala, dolu v nižších krajoch bolo už zväčša po nej. Všade po poli bolo vidieť pracujúcich ľudí. Bystrý potok hadil sa zďaleka, ktovie z ktorých vrchov až dochodil. Oľga pomaly sledovala zrakom jeho krivolakú púť a tratila sa pritom v neurčitých myšlienkach. Na prívety staršej panej odpovedala skúpo, neodvrátiac tvár od krajiny. Nachodila sa v onom rozpoložení snivej liene, kde hovorenie je obťažné. Vo vozni bolo sparno, hoci dvere do priechodu boli otvorené.

Aj Šavelský hľadel k obloku — avšak nie von na krajinu. Hľadel na čiernovlasú hlavu, nehybnú v zamyslení. Vždy videl len trochu rozpálené uško s červenými korálmi, kontúry jemne zaokrúhleného líca a briadky, i bielu sluchu popri čiernych vlasoch. Zbadal, ako ho začalo temer do hnevu nutkať, že nemohol úplne nahliadnuť do tej tvári. Mohol si síce ísť sadnúť oproti nej a začať rozhovor, aby ju donútil pozrieť na neho, ale to sa mu priečilo. Dlhú chvíľu zavládlo ticho vo vozni, akoby tam ani ľudí nebolo.

„Prosím pánov, aby sa kvôli nám nezdržiavali fajčenia, my sme navyknuté na fajčiarsky dym…“ preriekla pani, ktorá bola zbadala, že Šavelský pri ich vojdení odložil napolo vyfajčenú cigaru.

Starý pán vzhliadol od svojej lektúry a odmerane pokývol hlavou na znak, že berie na známosť dovolenie; potom čítal ďalej. Šavelský prehodil niekoľko zdvorilých slov, čím sa začal obyčajný, nevýznamný rozhovor medzi ním a paňou. Ona bola príjemná, vľúdna, a čo do zovňajška, veľmi dobre držaná. Jej čierne vlasy nejavili ani znak šedivenia a tmavé oči nestratili lesk. Postavy bola nižšej a plnšej než jej dcéra.

Dcéra napokon odtrhla sa od obloka, ale do rozhovoru sa nemiešala. Zasa minuli stanicu. Kraj sa menil, hory sa zostupovali, bolo treba prejsť i niekoľko tunelov. Starý pán v uniforme zíval, zložil noviny a opustil sa nazad na operadlo, akoby chcel driemať.

Šavelský staral sa pozatvárať priedušné otvory i obloky, aby dym nevnikal dnu, potom usadil sa na predošlé miesto. V ňom neprestajne zápasila žiadosť hľadieť na Oľgu, so šetrnosťou a prirodzenou slušnosťou človeka, ktorý svojím vytrvalým pozorovaním nechce byť na ťarchu a nepríjemným. Ona však neskúmala, či hľadí na ňu, ani hovoriť sa jej ešte vždy nechcelo. Ruky mala zložené na lone a zrak k nim spustený. I v tomto položení povoľnej záhaľky bola akási tichá, utajená grácia. Šavelský nemohol si zaprieť pozorovať jej tvár v rýchlych premenách lampového osvetlenia a denného svetla, kým prechodili cez tunely — no jednako nevedel sa ustáliť, kedy je krajšia.

Po minutí tunelov zasa otvoril sa milý, zelený kraj. V neďalekej kotline usadená je hodná dedina, jej domky sa roztratené belejú pod zeleným stromovím. Dolu vydratá cesta a hore z jednej i z druhej strany niekoľko chodníkov k nej vedúcich sivie sa na zelenej pôde. Kostol, faru a školu vidieť medzi starými lipami.

„Pozri, toto je Žubrová, na ktorú Ľudo nemôže zabudnúť. Odtiaľto robil tie vychádzky po krásnom okolí,“ riekla Oľga živo matke. Obidve zamierili pohľad na dedinu a jej vľúdnu faru pod lipami, i robili si chuť, ako milo by bolo zájsť si ta, k jej pohostinným držiteľom, keby tak išli vozom, a nie železnicou. Starý pán nevľúdne pozrel na ženské, ktoré sa zhovárali zasa po slovensky, zívol znovu a zavrel oči, akoby ich ani vidieť nechcel.

Šavelský zas začal si lámať hlavu, kto môže byť ten Ľudo, ktorého Oľga spomenula. Azda brat — iste brat, usúdil z ďalších poznámok. A jednako mohla spomínať i muža, alebo aspoň verenca — to ho neuspokojilo. Jej sústredené, pokojne samostatné správanie sa viac zdalo poukazovať na mladú paniu než na mladé dievča. ,A čo ma do toho!‘ spytoval sa sám seba. No jednako pilne prizeral sa na jej ľavú ruku. Bola to pevne zložená, nemalá, ale pekná, charakterná ruka. Videl na nej dva prstene s očkom a akási emajlovaná obrúčka s kolopisom odrážala sa tmavobelaso na bielom prste — snubnej obrúčky nebolo. Jednako len brata spomínala, uistil sa znovu s akýmsi upokojením.

Stanice sa míňali radom a v malej spoločnosti druhotriedneho vozňa nenastúpila priateľskejšia nálada. Starý pán v rovnošate ignoroval všetkých. Pani dobromyseľne urobila niekoľko pokusov zahnať napätosť a nudu, ale bez ochotnej pomoci ostatných nemohli sa zdariť. Oľga cítila sa nevoľno ako vždy na železnici; túžila vyslobodiť sa z tej zatvorenej klietky.

Šavelský ocitol sa v akomsi podráždenom stave, všetko ho tu začínalo zlostiť. Starého pána si už síce nevšímal a pani nijako nedala mu príčinu na hnev, ale zakaždým ho pobúrilo, čo raz pozrel na Oľgu, vidieť jej ľahostajný výzor, a nikdy nestretnúť sa s jej pohľadom. Keď ju po prvý raz zahliadol, keď temer vrazila do neho, ponáhľajúc sa Hanke na pomoc, žiarili jej oči ohňom; i neskoršie pri hovore s Hankou hrala živosť v jej tvári, úsmev v očiach i okolo úst — a teraz je to všetko zmazané, zastreté nudnou ľahostajnosťou. Akási pôvabná črta spočívala síce stále okolo jej úst, ale povedomý úsmev to nebol, lebo oči vážne hľadeli.

Hneval sa a nevedel svoj hnev ospravedlniť — to ho hnevalo znovu. Čože — či žiadal od nej, aby mu venovala akúsi zvláštnu pozornosť?

Vyšiel do priechodu, zapálil si cigaru a usiloval sa priviesť svoje myšlienky do obyčajnej koľaje: no nechceli počúvnuť. Zašiel ďalej odo dverí, aby nevidel do vozňa: no nevydržal. Prudko žiadalo sa mu hľadieť, kým možno, na tú tvár. Už i tak nepôjde dlho v jej spoločnosti; pri každej stanici napnuto pozoroval, či sa dámy nepoberajú zosadnúť.

,Aká je to hlúposť! Akoby som ešte nikdy nebol videl peknú ženskú tvár…‘ hneval sa v sebe. Hodil okom do vozňa, videl, že sa ženské spolu zhovárajú. I to ho zlostilo, že teraz živšie besedujú ako predtým, za jeho prítomnosti. I cez hrmot vlaku zachytil napnutým sluchom jednotlivé slová ich rozhovoru. Spomínali zasa Ľudovíta, i mená Marína a Ľudmila predchodili, a najviac bola reč o akomsi starom tatuškovi.

Šavelský vošiel dnu. Pani hneď sa k nemu obrátila s otázkou, koľko je hodín: okolo šiestej mali by dôjsť do Rakytova. Teraz jeho zas hnevalo, že zo slovenského rozhovoru s dcérou jemu prihovorila sa po maďarsky, veď dosiaľ inak ani nehovorila s ním.

„Prosím, hovorím i po slovensky,“ riekol zdvorile, kým siahol po hodinkách. „Je skoro päť, o hodinu sme v Rakytove. Ja tiež tam zosadám.“

Oľga pri jeho prejavení sa, že vie i po slovensky, znáhla pozrela priamo na neho a líca sa jej zatiahli živou farbou. Nezačudovala sa tomu, že vie po slovensky, ale prekvapilo ju, že sa k tomu i priznáva. Je to u nás nevšedný úkaz. I starý pán, v kúte driemajúci, temer v úžase otvoril oči na veľko a pohniezdil sa. Potom opovržlivo odvrátil zrak od Šavelského, akoby asi bol riekol: ,Teraz už viem, kto si, čo si! Škoda mi bolo púšťať sa s tebou do reči.‘

„Azda tiež idete ta kvôli zajtrajšiemu divadlu?“ spýtala sa Oľga, ktorá si začala namýšľať, že má pred sebou utajeného Slováka, a mrzela sa, že nevyšiel s farbou skôr.

Šavelský naskutku pobadal na nej premenu. Dosiaľ akoby ani nebola o ňom vedela, a teraz zrazu začala si ho živo všímať. Mal sa im odprvu po slovensky prihovoriť. No hneď na prvú otázku nemohol jej dať tú odpoveď, ktorú očakávala, lebo nepomýšľal na rakytovské divadlo.

„Vlastne nejdem do Rakytova, len zosadnem tam, lebo mi to je najbližšia železničná stanica. Bývam v Javorci, asi pol druhej hodiny od Rakytova,“ odvetil vyhýbavo. Oľga sa trochu zahanbila pre svoju prenáhlenosť a naivnosť, že hneď mala ho za Slováka, ako začula od neho slovenské slovo. Pozoroval ju, videl, ako od neho odvrátila oči a srdečný záblesk zanikol v jej tvári.

,Už som jej zasa ničím — akoby ma ani nebolo…‘ podumal. Zlostná podráždenosť dostavila sa znovu, no aj iný, temer bolestný pocit dral sa mu k povedomiu. Zrazu pochopil, že jej milý úsmev, ktorý pred chvíľou nesmierne skrášlil jej tvár, bol s oľutovaním akoby odvolaný — nebol pre neho. Akoby mu bola riekla: ,Keď si nie s nami, nechcem o tebe vedieť.‘ A on nijako nezmohol sa odvetiť jej v mysli: ,Dobre, čo ma po tebe!‘

„Teda z Javorca ste?“ opýtala sa Oľgina matka, ktorá sa mu pozorne prizrela, keď spomenul Javorec. „Ja som už tiež raz bola v Javorci, ale dávno. Tam mám starodávnu priateľku, ktorá, pravda, nebodaj už zabudla na mňa. Spolu sme rástli v jednej dedine a rady sme sa videli. Ona bola zemianskou dcérou, ja farárskou; ona sa vydala skôr, ja neskoršie. Potom sme priďaleko padli jedna od druhej, i do prirozdielnych pomerov sme sa dostali, tak pomaly zanikli všetky styky medzi nami. No rozpomienka na dievčenské priateľstvo je aspoň u mňa i teraz celkom živá,“ rozhovorila sa so záľubou, nepomysliac, že ho to nemusí zaujímať.

No on sa opýtal veľmi napnute:

„Za koho tam bola sa vydala vaša priateľka?“

„Za zemského pána Dionýza Šavelského, ktorý však, ako som sa dozvedela, umrel pred niekoľkými rokmi…“

„Teda to je moja matka, ja som totižto Fraňo Šavelský, syn Dionýza Šavelského z Javorca…“ vpadol jej do reči s úsmevom prekvapenia. Naskrze nebolo mu nemilé, že zrazu našli sa medzi nimi takéto zväzky; jeho uzavretosť sa stratila, celá jeho tvárnosť spríjemnela.

„A ja som profesorová Laskárová z Dažíc, a to moja dcéra Oľga…“ predstavila sa pani, tiež milo vyrušená. „Prosím, pozdravte svoju mamu odo mňa, azda sa predsa ešte rozpamätá na mňa.“

„Že áno, o tom môžem vás i ja uistiť, milosťpani. Spomína vás vždy, keď rozpráva o svojich dievčenských časoch — a o tom rada rozpráva,“ odvetil na to. „Viem, bude ju tešiť, že dostalo sa mi šťastia byť s vami.“

Pani Laskárová bola natešená, i Oľga so záujmom sledovala dorozumievanie sa tých dvoch, na jej tvári zasa začal ožívať malý úsmev. Starý pán vstal a vyšiel von. Jemu sa priečilo vypočúvať rodinné pomery ľudí, ktorých mal za nehodných seba. Ostali sami traja.

„Takto dlho sedíme spolu, a až teraz sa poznávame, keď sa už máme rozísť. A raz v živote sme sa my dvaja už videli; no vy nemôžete sa na to pamätať, lebo vtedy boli ste ešte malým chlapčekom. Pred jedno dvadsiatimi rokmi, keď som bola po prvý raz na dlhší čas u švagra v Rakytove, zažiadalo sa mi navštíviť i Pavlínku, vašu matku, keď som sa už tak do jej blízkosti dostala. Šla som do Javorca a skoro sme plakali od radosti, že sme sa videli. Vy ste boli vtedy malý, ale pevný šuhajko; váš otec producíroval sa s vami, ako viete na koni jazdiť. A ozaj statne ste si počínali pri tom a on bol na vás veľmi hrdý,“ rozpomínala sa Laskárová.

„Áno, pamätám sa dobre na tie jazdy. Raz ma kôň pohádzal, že som ostal ležať omarený, ale pozbieral som sa a nepriznal som sa otcovi s tým, len aby mi jazdenie naďalej nebránil. A on nám, deťom, až veľmi rád robil všetko kvôli,“ hovoril Šavelský, zamyslene usmievajúc sa tým detským rozpomienkam.

„Okrem vás bol ešte jeden menší chlapček i dve drobné dievčatká…“

„Tí všetci vymreli; ostal som len sám s matkou. Jedna sestra umrela ešte v detskom veku, ale druhá i brat už dorastení. A k tomu i otec…“

„Dopočula som sa o všetkom od príbuzných z Rakytova, aj som vašej matke bola písala. Rada by som ju bola navštívila, ale nebolo mi možné. Veľmi som sa starala, ako to znáša; pri takých úderoch človek ani nevie, ako by mal potešovať.“

„Je veľmi skľúčená a ostarená, nepoznali by ste ju. Najmä teraz prestála dlhú, ťažkú chorobu. Ešte vždy nevládze sa hore držať, musí ležať, veľmi pomaly sa zotavuje,“ rozprával Šavelský.

Laskárová s účasťou dozvedala sa ďalej o priateľke, rozhovoru nestrojilo sa byť konca-kraja — a rakytovská stanica sa už blížila.

Oľga pomaly začala zbierať klobúky, šatky, slnečníky i naťahovala rukavice. Laskárová neprestávala ľutovať, že sa tak neskoro dali do známosti; Šavelský, čím viac sa stanica blížila, tým menej pozorné odpovede dával na jej otázky.

Oľga nedočkavo pozerala von oblokom, vyzerala známejšie jej partie rakytovského kraja.

„Vy, slečna, veľmi čakáte na vyslobodenie odtiaľto…“ prehovoril zrazu k nej. Cítil, že sa jej musí prihovoriť, čím viac blížili sa ku konečnej stanici, tým naliehavejšie cítil tú potrebu. Predstava, že mu už unikne a že sa rozídu sťa cudzí, začala mu byť neznesiteľnou.

„Nerada sa vozím dlho po železnici; pri dobrom čase milšie by mi bolo cestovať vozom, hoci by to i dlhšie trvalo. Človeku je voľnejšie, a možno lepšie užiť tieto pekné kraje,“ odvetila.

„Vy rada idete do slobodného?“

„Tu by som rada. U nás, okolo Dažíc, je kraj veľmi suchopárny, celkom bez pôvabu.“

„Teda rada prichodíte sem, do nášho kraja?“

„Až priveľmi radi prichodíme sem všetci. Keď ideme sem, je nám akoby sme šli domov; keď ideme domov, je nám akoby sme šli do cudziny. Je to nie dobre, ale je to tak. Tu máme dobrú rodinu a vôbec celý kraj nám je domáckejší,“ vyznávala sa. Ona mala akýsi priamy, nenútený a neskreslený spôsob hovorenia.

On, zdalo sa, chcel čosi povedať, no nepovedal; chcel s ňou hovoriť, ale konvenčné reči práve tu sa mu protivili. Hľadel na ňu, no nestretol sa s jej pohľadom. Znovu sa ho zmocnila divná tieseň, že Oľgu o chvíľu má stratiť z očí. Zaťal zuby a odtrhol od nej zrak. Uprel ho von oblokom a nepočul, že sa ho jej matka čosi opýtala.

Minuli strážny domec, predvoj rakytovskej stanice, a vlak začal tíšiť beh.

„Po zajtrajšom divadle bude azda i tanečná zábava?“ obrátil sa zasa k Oľge.

„Áno, tak je ustanovené. Brat nám o tom písal,“ odpovedala, trochu začudovane pozrúc na neho pre nečakanú otázku.

„Aj vy sa zúčastníte?“

„To veru iste nepremeškáme,“ odvetila s úsmevom.

„Smel by som teda prosiť o prvú štvorylku?“

To tiež neočakávala. Myslela, že sa spytuje len tak pre obyčaj, keď ona spomenula divadlo. Videl, ako sa jej náhle zafarbili líca. Nahol sa, aby lepšie počul jej odpoveď, lebo pískanie rušňa prerážalo jej hlas. Privolila na jeho žiadosť, odoprieť mu nemala príčiny.

Po tomto dohovore utíšila sa jeho napnutá podráždenosť, od tej chvíle pokojnejšie hľadel na rozchod s Oľgou. ,Zajtra, zajtra…‘ kojil v mysli akési netrpezlivé očakávanie.

Ale zato v tú chvíľu ju nadišiel dosiaľ nepocítený nepokoj. Nemohlo ujsť jej pozornosti, že sa teraz zrazu rozhodol ísť na zábavu, na ktorú dosiaľ, vidieť, ani nepomýšľal a ktorá svojím obecenstvom i bola celkom mimo jeho okruhu. Že sa zemianstvo nezúčastňuje na slovenských zábavách v Rakytove, to Oľga dobre vedela. Nie je konečne čímsi neobyčajným, keď mladý človek peknému dievčaťu kvôli ide na zábavu, ktorá je ináč mimo jeho okruhu; no Šavelský už nepatril k tej ľahkodušnej mládeži, ktorá bez rozmyslu poletuje jedine za zábavou a za svojím rozmarom. Jeho spôsoby nijako nerobili dojem ľahkého dvorenia, celá jeho osobnosť bola na to privážna. Ani Oľga neumkla tomu dojmu, akokoľvek sa držala bokom. Nepokoj, ktorý ju teraz zrazu nadchodil, nevedela si objasniť; no ani času nemala na to, lebo bolo treba zosadúvať. Starý pán chladno pokývol hlavou na ich rozlučný pozdrav a kritickým pohľadom hľadel za nimi ešte cez oblok.

Oľga vedľa Šavelského kráčala k východu, nemohla sa však premôcť povzniesť k nemu zrak. Táto nevoľnosť sa jej samej zdala čudná, lebo ináč nemala obyčaj placho klopiť oči pred cudzími ako nejaké mladušké, na ľudí nezvyknuté dievčatko.

„Ah, starý tatuško nám prišiel oproti!“ zvolala naradovaná a náhlila sa ku staručkému pánovi, ktorý si opieral palicu o stenu pri východe, aby mu pri vítaní nebola na prekážku. Sporé, šedivé vlasy vyzerali mu spod klobúka, golier naškrobenej košele okolo krku podviazaný bol čiernou hodvábnou šatkou. Oľga bozkávala mu ruky i bledú, vráskavú tvár.

„Keď ste len tu, moja dievočka drahá, keď ste len tu!“ hovoril s neopísateľnou nežnosťou a hladkal svojou vetchou rukou kvitnúce vnučkino líce.

Bol to starý Laskár, otec Oľginho otca.

I profesorová Laskárová s úctivou srdečnosťou zvítala sa so svokrom. Ale starý pán nebol tu sám, lež v sprievode dvoch dievčat, svojich to vnučiek po mladšom synovi, i dvoch mladých ľudí, Ľudovíta a Ivana, tiež svojich vnukov. Prvý bol syn profesora Laskára, druhý syn advokáta Laskára. Po všeobecnom zvítaní sa prešla celá malá spoločnosť na druhú stranu staničnej budovy. Šavelský uklonil sa všetkým, s Ľudovítom podali si ruky, boli už známi z povrchnejších stykov.

Profesorovú zaujali z jednej strany svokor, z druhej syn. Na poslednom s materskou úľubou spočinul jej zrak. Zovňajškom nepodobal sa svojej sestre, bol počerný a bledej tvári, ale z jeho správania tiež tak vyzerala šľachetnosť, jeho tmavé oči mali vážny výraz.

Ivan, jeho strýčny brat, mladý šuhaj veľmi belavej pleti i belavých kučeravých vlasov, iste sa namáhal rozličnými vtipnými pripomienkami pritiahnuť na seba pozornosť svojej sesternice, ktorú z oboch strán zaujali jeho sestry. Bol práve na rozhraní medzi gymnazistom a univerzitantom, matúru mal za sebou a strojil sa na právnickú akadémiu. Čo do obleku bol veľmi starostlivo pristrojený, golier a manžety skveli sa belosťou a nákrčník mal belasý, o ktorom obe sestry svedčili, že mu spomedzi všetkých najlepšie pristane. Pri hovorení často naťahoval svoje mäkké, belavé fúziky.

Oľga sa najviac mala k Maríne, najstaršej medzi troma deťmi svojho strýca, hoci i tá ešte bola mladšia od nej. Bola i hodne nižšia, hybkého vzrastu a milých, tmavých očí, ktoré spod širokého klobúka a tmavých kučierok na čele i skúmavo i v obdive hľadeli na tvár staršej sesternice.

K Ľudmile, najmladšej, obracala sa Oľga s úsmevom vekovej prevahy. Povedala jej, že od lanska veľmi narástla, že vôbec treba ju považovať už za dorastenú. Tá s veselým úsmevom odvetila, že však si to ona i nárokuje, lebo že však už hodne prerástla Marínu. Podobala sa bratovi, bola práve takej belavej a ružovej pleti. Často prichádzala do rozpakov, ale i v tej rozpačitosti obyčajne skrývalo sa veľa šibalského huncútstva.

Marína sa pred strynkou vyhovárala, že bez povozu prišli im oproti — nemohli vraj dostať poriadny. Prichádzajúce zas uisťovali, že práve dobre im padne pešo sa prejsť. Ľudovít bral matkin plášť na plece a Ivan 0ľgin. Šavelský ponúkol k službám svoj povoz, čakajúci na neho na priestore pred stanicou. Bujné tmavosivé kone v peknom postroji, vozík prostá brička, kočiš s vysúkanými fúzmi, v malom vyhrnutom klobúku s vytrčeným perom. Laskárovci s poďakovaním odpravili ponúknutie, volili ísť pešo. Šli chodníkom popri lúke, deliacej stanicu od mesta, obrúbenej rozrastenými vŕbami.

„Prosím ponížene pána veľkomožného: rozkážu do mesta, či rovno domov?“ opýtal sa kočiš Ďuro svojho pána, s manierou držiac nadvihnutý klobúk nad hlavou, keď sa pán bol usadil do vozíka.

„Domov!“ riekol pán skrátka. Odrazili sa teda poza mesto na cestu, vedúcu do kraja medzi vrchy. Šavelský neobzrel sa nazad. ,Zajtra, zajtra…‘ bola i teraz jeho myšlienka. Cítil sa celý vyrušený z obvyklej miery; čosi sa v ňom prebúdzalo a začalo sa mocne hýbať. Pred rokmi, ako ohnivý mladý akademik, spoznal ľúbostné vzrušenia, ale toto sa nepodobalo tým. Cítil sa silno pritiahnutý ako nikdy dosiaľ, ale nie pomútený. Celou cestou k domovu neodtrhol sa v mysli od predmetu, ktorý ho mocou zaujal.