ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa v prvé ráno prebudila v novom domove, našla sa v izbe samotná — muž bol už preč. Pravda, bol už dávno biely deň. Zamrzelo ju, že tak zaspala. Rýchlo sa pozbierala a poriadila; pritom pevne si umieňovala, že sa naučí včaššie vstávať.

Prešla do svojej izby, rozhliadala sa po nej s jasným úsmevom. Krásne bolo v nej i teraz, pri dennom svetle.

„Môj drahý, najmilší…“ pošepla, pripomínajúc si neprítomného muža. Zatúžila po ňom. Išla ku stolíku, vzala jeho podobizeň a pobozkala ju. Takých nerozumností dopúšťajú sa zaľúbení, hoci by ináč akí rozumní boli.

Do oblokov svietilo slnce plným prúdom; išla a otvorila ich. Čerstvé povetrie tiahlo nimi dnu. Nad ránom sa vyjasnilo a všetko rastlinstvo, nočným dažďom skúpané, ligotalo sa v rannom slnci. Pažitná plocha v záhrade bola zelená a ružový hájik pred domom ešte vždy zakvitnutý. Všetko sa jagalo sviežosťou. Oľgin zrak zablúdil medzi stromy, na známy jej strmý briežok, za ktorým bola čistinka obrúbená krovím, a úsmev rozpomienky sadol jej na tvár. Za tých niekoľko týždňov aký obrat stal sa v jej živote…

„Tu, hľa, je už tvoja domovina…“ hovorilo k nej všetko. Široké koruny líp nad ňou zašumeli radom, akoby si jedna druhej podávali ten šum. Jej sa zdalo, že to ju pozdravujú; nadišiel ju jasný, spokojný pocit.

„Dobré ráno!“ ozval sa zrazu najmilší jej hlas. Šavelský stál pod oblokom a podával jej červenú ružu, zájdenú rosou. „Moja žienka sa vyspala do dobrej vôle, sviežosť a jasnosť svieti jej z tvári…“ hovoril s rozkošou hľadiac hore k nej.

Nestačila sa spamätať a zopätovať jeho pozdrav, keď už sa vyšinul hore do obloka a v tú chvíľu stál pred ňou i držal ju v objatí, berúc si to dobré ráno z jej sviežich pier.

„Čo to stvára! Tieto obloky dám nabudúce zamrežovať…“ dohovárala očistom, keď sa mu trochu ubránila.

„A ja, navzdory, dám ich zasa vylámať, ako som ich nedávno dal.“

„A prečo si to urobil?“

„Preto, aby si sa mi tu necítila ako vták v klietke, aby si sa voľne mohla vyhnúť von oblokom, keby sa ti zachcelo podívať sa po záhrade. A hľa, hneď v prvé ráno sa dokázalo, že to bolo dobre.“

Len sa usmievala a pohládzala mu vlasy z čela odpoly bieleho. Dojímalo ju, ako sa staral všetko jej spríjemniť.

„Vstal si veľmi včas?“ opýtala sa po chvíli.

„Na svitaní. Teraz svitá už dosť pozde.“

„Čo si robil odvtedy?“

„Pochodil po celom dvore, po stajniach a humnách, podohliadal na sluhov a porobil poriadky pre ďalšiu prácu. Gazda si to nesmie odpustiť.“

„Prosím, zajtra zobuď i mňa, keď ty vstaneš; chcem sa tiež naučiť včas vstávať.“

Pokrútil hlavou.

„Načo? V tom ťa neposlúchnem. Dnes nedoprial som si ani len pobozkať ťa, aby som neprerušil tvoj sladký sen.“

„Teda si vezmem na pomoc budík, položím si ho na nočný stolík.“

„Odnesiem ho preč.“

„Teda poprosím mamu, aby ma prišla zobudiť — iste to urobí. Ja tiež chcem za rána ísť po robote, nechcem za tebou zaostávať.“

„Nazdávaš sa, že dopustím, aby si sa ty zapriahla do roboty?“

„A ty sa nazdávaš, že mňa treba rozmaznávať? To zas ja nedopustím, lebo tak by si o krátky čas ty sám musel byť nespokojný so mnou. Ja tiež mám chuť a azda i schopnosť pracovať, musím sa o ňu s mamou podeliť, nemôžem jej všetko ponechať na ťarchu.“

„Uvidíme. Nakoľko potrebuješ prácu, aby ti čas krátila, natoľko ti ju povolím, ale prenamáhať sa mi nesmieš.“

„Uvidíme. V tom sa sotva budem môcť držať podľa tvojich predpisov. Mrzí ma i teraz, že som sa oneskorila; mama je iste už dávno hore.“

„Mama hej — je tak navyknutá.“

„I mne tak treba navyknúť. A ty mi už odíď: zabávaš ma. Mám riadiť izbu, a kým si pri mne, nechce sa mi do toho. Prosím ťa, vyhovor ma pred mamou, aby mi bolo ľahšie ukázať sa jej na oči.“

Dal si povedať; odišiel susednou izbou. Hľadela za ním — zdalo sa, že sama seba potrestala, keď ho poslala preč. Vtom sa i on znenazdania obzrel: a už sa i vrátil k nej — a to hodne náhlivejším krokom, ako keď odchodil preč.

„Chceš mi ešte niečo povedať?“

Usmiala sa, pokrútila hlavou a tvár sa jej zaružovela.

„Netaj — tvoje oči hovorili mi iste čosi.“

„To urobili bez môjho dovolenia — a tebe druhý raz netreba sa naspäť obzerať. Už choď!“

„Nejdem bez teba. Poď, budeme spolu raňajkovať!“

Teraz musela si dať povedať a šli pekne spolu, po tej občerstvujúcej šarvátke.

Šavelská sedela v teplej, priestrannej kuchyni pri táfli a z veľkého koša vyberala, prekrajovala a čistila jablká, ktoré mali ísť do sušiarne. Už dávno bola hore a riadila ako vždy priebeh ranných prác. Keď sa Oľga vyhovárala, že tak neskoro prichodí, odpovedala veľmi zhovievavo; ináč však utvrdila ju v jej dobrých dotyčných úmysloch do budúcnosti, lebo že veru je iste povinnosťou každej dobrej gazdinej zaprieť svoje pohodlie a dozerať na čeľaď, i presvedčiť sa vždy o všetkom na vlastné oči. Ona, matka, že už nevládze náležite dbať na tú úlohu, preto že bude veľmi užitočné, keď sa Oľga pomaly vovedie do nej.

„Dozerať: nechže je teda; ale namáhavé práce vykonávať jej nedovolím…“ rozhodol Šavelský.

„Veď to ani nemusí — nestrachuj sa, syn môj…“ preriekla matka trochu urazene.

„Len ty nás nechaj, my si to s mamou samy najlepšie usporiadame…“ odvetila Oľga, na čo sa Šavelská hneď udobrila.

Keď po raňajkách odišiel do poľa, celé dopoludnie bola okolo svokry, počúvajúc jej naúčania a dobré rady ohľadom vedenia prác v domácnosti, ktoré dávala veľmi rada. Že boli rozumné a dobroprajné, to Oľga nahliadla, i umienila si úprimne držať sa podľa nich, nakoľko len z nej vystane.

Popoludní sa šla prejsť s mužom po záhrade. Na pažitnom sedadle pod bazičkovým krovím, ku ktorému ich pútala vzácna rozpomienka, dlho si posedeli. Oľga si umieňovala, že na jar starostlivo poriadi tento odľahlý, ale príjemný kút záhrady.

Keď on zasa musel odísť do poľa, vybaľovala a usporadovala svoje veci z kufrov. Pritom prichodili jej na um rodičia, ktorých navždy opustila, a ešte dostavil sa dozvuk rozlúčkového žiaľu. Bola sama, nemusela sa obzerať, že niekoho urazí svojou clivosťou. Viac ráz poutierala si oči, a ešte vždy nie ostatný raz. Vydaj sám v sebe je veľkým obratom v živote ženy; pod ním zatrasie sa každá, ktorá ho chápe v celom jeho význame a dosahu — a Oľga okrem toho cítila svoju úlohu ťažšou rodom a stavom svojho muža, ku akému nebola chovaná a ku ktorému sa povzniesť, podľa názoru mužovi súrodého sveta, ona ani nemala oprávnenosť. Toto v chvíľach rozjímania robilo jej starosť. Keby len on tu bol, clivosť by hneď prešla! Nevedela ju inak zmôcť; išla zasa ku stolíku, vzala mužovu podobizeň a v pohľade na ňu sa utužila.

„Ty sa mi nehnevaj, vieš, že ty si mi nadovšetko. Od rodičov vedela som sa odlúčiť, od teba by som sa už nevedela. Vidíš, či je to nie zázračná vec?…“ prihovárala sa obrazu.

Tak jej prešiel prvý deň v novom domove.

V nasledujúci čas čo deň viac sa udomácňovala. Otvorilo sa jej pole rozličných, pre ňu nových domácohospodárskych povinností, ktoré sa jej núkali samy sebou. Mužovu neprítomnosť využila, aby sa čím lepšie voviedla do nich; ku svokre často chodila pýtať radu a poučenie; čeľadi hneď imponovala svojimi miernymi, vážnymi spôsobmi. Nadarmo muž zadržiaval a bránil — umienila si splna zaujať svoje miesto i v povinnostiach, a dobre sa cítila v tomto užitočnom spoluúčinkovaní. Svokra bola veľmi spokojná, že v tomto ohľade poddávala sa jej vplyvu, a nie mužovmu. No ani on nemohol si odtajiť, že cíti rozkoš, keď tak vidí svoju ženu v domácom obleku, v zásterke chodiť po dome i po dvore a seriózne, nielen tak pre zdanie ujímať sa gazdinských vecí. Keď si obaja našli voľný čas, vtedy najmilšie hodiny strávili spolu vo svojich izbách. Tak sa Oľge letkom míňali dni, badala, že omnoho rýchlejšie než doma v Dažiciach, pri menej rozmanitých zaneprázdneniach.

Večer pri posedení v Oľginej izbe staral sa Šavelský:

„Povedz mi pravdu: nie ti je otupno? — nie ti je ťažko privykať tu na dedine?“

„Naskrze nie. Zdá sa mi, že ožíva vo mne iná príroda, ktorá pri takom spôsobe žitia, aké som mala doma, nebola by sa mohla prebudiť. Mám záľubu v novej činnosti a netiesni ma, lebo mám predsa i dosť voľného času na oddych. Činnosť ma upokojuje a voľný čas mi je vzácnejší, keď si ho zaslúžim prácou. Počkaj len, aká dedinská gazdiná bude ti zo mňa!“ hovorila veľmi bodro.

Usmieval sa.

„Nie dedinskú gazdinú, ale opravdivú, vzornú zemskú paniu som si našiel…“ opravil ju.

„Tvoj ded, Teofil Šavelský, nebodaj bol by predsa nespokojný s tvojím nálezom. Vybral si si nezemianku — a k tomu ešte i bez vena…“ doháňala ho.

„Teofil Šavelský veru iste mal v tom ohľade ešte prísne názory; no ja viem, že bol by až veľmi spokojný s novou paňou — keby ju mohol poznať — ktorú som ja, jeho pravnuk, doviedol do jeho domu. S tebou bez obavy zastal by som si pred neho a viem, že z radosti udelil by nám svoje požehnanie.“

„Tu sa nespolieham celkom na tvoj predpoklad — neviem, ako by súdili o tomto iní, najmä tvoji súrodníci…“ pochybovala ona.

„Myslím, že tiež priaznivo, aspoň tí čo rozumnejší. Ostatne, my v tom nepotrebujeme sa starať o ničí úsudok.“