ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetka pestrosť a všetok hluk presťahoval sa do tých miestností; dvorana spustla. I Cigáni tiahli za obecenstvom a dostavili sa do tej izby, v ktorej bolo najviac pánov.

Vo vedľajšej malej izbičke za stolíkom sedel už dávnejšie župan s niektorými priateľmi pri whiste. Hrali nemýlene ďalej; do ich kabinetu nevnikalo pribúdajúce obecenstvo.

V druhej, priestrannejšej izbe, kde si zasadla pani županová s grófkou, zhromaždila sa väčšia časť dám. Páni manželia i mladí páni mali starosť, aby sa im dostalo všetkého, čo si zažiadali na požitie. Poslednejší lietali hore-dolu do bufetnej a naspäť, konajúc dámam dobrovoľne sklepnícke služby.

Radóczička našla sa pri jednom stole s Maršinskou, Oľga sadla si k Radóczičke a Benöová sadla si k Oľge. Páni si nenárokovali pohodlné miesta, opatrili sa i stojac, keď sa najprv o svoje panie postarali. Kvôli Radóczičke musela i Maršinská hovoriť po slovensky, ale hovorila len polohlasne, aby sa to priveľmi nespozorovalo. Benöová nenútene a ochotne zúčastnila sa svojou lámanou slovenčinou. Oľga jej často musela vypomáhať a vysvetľovať, že na mužského nepovie sa ,bola‘, ale ,bol‘. Venduša Radócziho, ktorý namiesto otca prišiel sa postarať o matku, veľmi mrzelo, že panie jej kvôli musia sa zhovárať po slovensky. Vyhováral ju a rozpačite sa usmieval. Maršinský naproti tomu veľmi schvaľoval, že sa pani Benöová cvičí v slovenčine, lebo v tomto kraji je to veru nevyhnutne potrebné i slušné. Oľga s veľkým ohľadom, správala sa k Maršinskej; takt šľachetného srdca jej velil, aby tu predchádzala dobrým.

Okolo jedného stola sedeli samé slečny a mladí páni obchodili okolo nich. Hovor, smiech zaznieval odtiaľ a tu i tu trochu afektovaný výkrik. I Irma Maršinská bola medzi nimi. Ákoš Dubínyi stál jej za chrbtom. Starostlivý otec prišiel a podával jej ,sortiu‘.

„Nesze, leanyocskam, tekerd be magad, hogy at ne fazzal — a mama küldi…“ prikazoval snažne, ale dcéra nechcela poslúchnuť, mrzuto odvrávajúc, že nie je jej zima.

Matka nespokojne podudrávala, keď otec doniesol naspäť biely pláštik. Bola ustarostená, že Irma priveľmi tancovala a pritom sa rozohnala — teraz že iste keď sedí, prechladne.

Tu hneď Venduš Radóczi podobral sa priviesť slečnu k poslušnosti; vzal pláštik od Maršinského a, nahnúc sa k Irme, jednal sa chvíľku s ňou, až konečne, po vždy slabšom odpore, naozaj pristala, že založil jej sortiu na plecia.

Maršinský odišiel do druhej izby, odkiaľ ozýval sa nízky, silný hlas a slovenská maďarčina starého Radócziho, obšírne vykladajúceho čosi svojmu susedovi. Ostatní páni sa pomaly vytrácali z dámskej izby. Vlasztha, ktorý sa staral o grófku a županovú, odišiel so Šavelským.

I v izbe medzi pánmi bolo roztratených niekoľko dám, medzi nimi Krasznayčka, obtočená i tu viacerými dvoriteľmi. Dnes s Vlaszthom nebolo nič, teda na jeho miesto hľadela si pripútať čím viac náhrady, aby videl, že i bez jeho prispenia má svoju slávu. Neďaleko stál jej muž s niekoľkými staršími pánmi a zhovárali sa o tom, že terajšie ženské nie sú také, ako za starodávna boli — práca im nechutí, idú len za zábavou.

Cigáni s vervou hrali piesne i operné skladby a pokukávali na župana i na tých pánov, od ktorých úfali sa najlepšej obnôške. Agnusz sa odlúčil z Krasznayčkinho kruhu, stal si pred nich a rozkazoval si:

Keď ho poslúchli, zachrípnutým hlasom sprevádzal ich hru, do taktu z boka na bok pohybujúc hlavou.

Šavelský, Vlasztha a Boróczi umiestnili sa okolo malého stolíka; prvý nalieval do pohárov iskriace víno z vysokej štíhlej fľaše, opatrenej nálepkou vzácneho druhu. Prvým dúškom pripil Vlasztha na zdravie a blaho Šavelskému. Besedovali si pritom v pokojnej nenútenosti.

Pred druhým dúškom Boróczi zarečnil:

„Ja pijem na zdravie tvojej panej, ktorá sa dnes po prvé objavila v našom spoločenskom kruhu, okrášliac ho svojou spanilou osobnosťou! Prajem si úprimne, aby sa týmto stala celkom našou, aby zdieľala s nami naše pravovlastenecké city, a že sa tak stane, nepochybujem, lebo ty si dáš prvý na tom záležať.“

Šavelský nezdvihol ruku s pohárikom, obrvy sa mu o poznanie stiahli.

„Táto tvoja žiadosť, v tom zmysle, ako je tebou mienená, sa ti nesplní: márne by sme na to pripíjali. Moja žena je pravou, vernou slovenskou dcérou svojej vlasti — požadovať akési korigovanie jej vlasteneckých citov naskrze nemá miesta…“ povedal pevne a dôrazne.

„O jej vlasteneckej vernosti nechceme pochybovať,“ mienil Boróczi hladko sa smejúc, „ale tajiť nemožno, že veľmi by zvelebilo tvoju paniu a tebe v tvojom peknom postavení spoločenskom bolo by príslušnejšie, keby sme mohli o nej riecť, že je hodnou maďarskou vlastenkou, čo pri uhorskej zemianke i tak malo by sa rozumieť samo sebou.“

Šavelský sa zachmúril.

„V tomto by sme museli najprv vypočuť iných, nepredpojatých a hodnoverných medzinárodných sudcov,“ odvetil čo možno pokojne, úsilne potlačiac vstávajúcu v ňom pobúrenosť. „Vy držíte sa za oprávnených k takýmto požiadavkám, hoci sú nespravodlivé, ja sa však osvedčujem s celou istotou, že moja žena ich nesplní. Keby sa už či pre vašu žiadosť a či z akých iných ohľadov spreneverila svojmu doterajšiemu, pravému presvedčeniu, stratil by som vieru v ňu. No, o to nepotrebujem sa báť: moja žena je Slovenka pôvodom, srdcom i povedomím, a ostane ňou. Na tom sa nedá nič preinačiť nijakým umelkovaním. Aká je, taká prišla do spoločnosti, v ktorej som ja doma. Akže tá spoločnosť pre to nepririekne jej u seba oprávnené miesto, i tak dobre; my, moja žena a ja, zaobídeme sa bez tej spoločnosti a chyba nezhody nebude na nás. Kto koho je nehoden, o tom nech súdia nepredpojatí.“

Boróczi usilovne naprával si bradu na dve strany, pričom bol na jeho tvári veľmi nemilý výraz.

„To je veľmi zreteľné osvedčenie — len to si ešte nevyslovil, že i ty sa tak cítiš Slovákom ako tvoja pani Slovenkou.“

„Som Slovák — i keby som chcel, nemohol by som dokázať, že nie som ním, len toľko mohol by som povedať, že nechcem byť ním. No ja aj chcem byť ním, ako mi popravde inak neprichodí.“

Nastala tichosť — nemý úžas. Boróczi i pobledol v tvári, na také osvedčenie nevedel hneď čo odpovedať. Bolo to veru neslýchané!… Až po chvíli začal hovoriť akýmsi odcudzeným, chladno bodajúcim tónom:

„Ale tak sa nediv, keď odteraz stretneš sa u nás s nedôverou; pripisuj to len sám sebe. Ja ti hovorím, že to oľutuješ. Odrážaš sa od našej cesty na takú, ktorú my zatracujeme, my ťa teda musíme pokladať za svojho nepriateľa i musíme sa podľa toho mať k tebe, ak ty…“

„Dajme tomu pokoj, páni!“ ozval sa tu rozhodne Vlasztha. „Prišli sme sa sem zabávať, a nie škriepiť o takýchto veciach. Každý máme voľnosť držať sa svojho presvedčenia, ale nemáme právo dať mu výraz urážlivý pre iných. To nezabúdajme, šetrime sa vzájomne, ako sa sluší na ľudí povznesene zmýšľajúcich.“

Boróczi mlčal, ale na jeho tvári bol zjavný nesúhlas s Vlaszthovým napomenutím.

„Ja svoje presvedčenie nenatískam nikomu, ale keď som vyzvaný k tomu, netajím sa s ním, vždy hotový som pred kýmkoľvek zodpovedať sa zaň. Nik nemá práva predpisovať mi čosi, čo sa nezhoduje s mojím svedomím…“ hovoril Šavelský pochmúrne a s pevným dôrazom.

Medzitým okolo stolíka bol sa nazbieral kruh svedkov, ktorí sa upozornili na neobyčajný tón dorozumievajúcich sa dvoch pánov. Medzi nimi, vo veľkej zvedavosti a s dôležitou tvárou, Arany. Čakali, že sa strhne čosi tuhšie medzi odporcami, keď sa to však nestalo, roztratili sa akosi náhlivo, že o chvíľu Šavelský s Vlaszthom ostali samotní.

V kabinete osvietený pán vstal od whistového stolíka. Sľúbil svojej panej, ktorá zo zdravotných ohľadov nerada strávila noc v spoločnosti, že o polnoci zanechajú ples. Ako vstal, všetko okolo neho sa trochu vzrušilo.

„Ukoristil som hodne…“ riekol s úsmevom a prečítal nahlas bankovky pred sebou. Značný súčet vyšiel z toho a zaokrúhlil ho do ešte väčšieho, keď z vlastnej tobolky doložil k tomu niekoľko väčších bankoviek. „Toto odovzdávam pánu podžupanovi na základinu na nádejnú stoličnú nemocnicu, aby moja práca pri tomto stolíku nebola márna,“ dodal žartovne.

Nastalo hlučné éljenovanie.

„To sa mi páči, to je záslužné!“ chválil Maršinský, stojaci v rozhovore s Radóczim.

Pritom vytiahol svoju hodnú, ošúchanú tobolku a tlačil sa napred, osvedčujúc, že na ten cieľ prispeje i on. Dobrý príklad účinkoval, hlásili sa aj iní. Vtom však, s obdržanými peniazmi v ruke, pozdvihol svoj hlas podžupan. Rečnil, že cieľ, jeho osvietenosťou naznačený, je nepochybne dobrý a ľudomilný, no prosí nezabúdať ani na iný, ktorý zaiste je ešte prednejší každému dobrému vlastencovi: prosí pamätať so štedrosťou na Vzdelávací spolok hornouhorských vlastencov, ktorý spolok má za cieľ rozširovanie a udomácňovanie reči maďarskej medzi nemaďarským obyvateľstvom horných krajov — reči vlasteneckej, najprednejšej v krajine, ktorá má byť sviatosťou každému jej občanovi. Takýto vysoký cieľ musí oduševniť každého oddaného syna vlasti — a na jej podopretie potrebné sú hmotné obete. Preto rečník navrhuje, aby štedrý dar jeho osvietenosti, i to, čo ešte prítomne k nemu sa nazbiera, venovalo sa aspoň spolovice na cieľ ním naznačený. Bude to pochvala a sláva ako pre zemianstvo, tak pre celú vlasteneckú triedu stolice, keď prispejú značnejšou sumou na podporu takéhoto blahonosného, eminentne vlasteneckého cieľa.

Potom zasa strhlo sa éljenovanie, od niektorých až vystatovačne horlivé. Maršinský však naskutku schoval svoju tobolku, odvrátil sa a podudral čosi.

„Mar az megint olyan szamarsag!“ uvoľnil svojej rozmrzenosti, keď sa vrátil k Radóczimu. „Minek nekünk azzal pöffezkednünk? Čo ťa nepáli, nehas. Len by sme my mali peňazí na to, čo nás páli — nem igaz? Minek tolakodni a magyar nyelvel oda, a hol nem szükséges. A kinek szükséges, az megtanulja úgyis, a kinek pedig felesleges, annak semmi jót nem okozunk vele.“

„Szent igaz…“ prikývol Radóczi šedivou hlavou. „De hát mit csináljunk? Mondanának, hogy az ember rosz hazafi, ha ellenvetést tenne,“ hovoril opatrne zníženým hlasom. Šimon Radóczi zastával akýsi stoličný úrad — Maršinský nijaký.

Počas podžupanovej vzletnej reči osvietený pán podľa obyčaje primkýnal si k ústam svoju hodvábnu vreckovú šatku i namáhal sa ukryť na tvári istú nechuť a nudu. Keď zatíchlo poloúradné éljenovanie, osvedčil svojím tichým, nevyzývavým spôsobom, že on síce uznáva vlasteneckú snahu pána podžupana, no v tomto prípade trvá na svojom prvotnom naložení ohľadne peňazí, ktoré mu odovzdal, lebo si praje, aby pripadli hlavne na dobro stolice.

Teraz páni nevedeli, či slušno je tu éljenovať, a či nie, súhlas však i tak bol vyrazený na mnohých tvárach. Podžupan sa uklonil, ale s kyslou tvárou.

Maršinský sa tešil, spokojne prikyvoval hlavou a prišiel, aby odovzdal i svoj príspevok. Keď videl, že aj iní hlásia sa k podobnému, vzal tanier zo stola, položil svoju bankovku naň ako vabca, a sám sa vybral zbierať ďalšie príspevky. Vodilo sa mu dobre, všade vítali ho ochotným prívetom, väčšie-menšie príspevky kopili sa na tanier. Naostatok prišiel ku stolíku, kde sedeli Šavelský a Vlasztha; odtiaľ odniesol najhrubšie bankovky.

Šándora Agnusza nesmierne škrelo, že jeho patrón prepadol so svojím vystatovačne vlasteneckým návrhom, i pichalo ho priviesť ten návrh predsa v platnosť proti ,vlažnému, ľahostajnému‘ županovi. Preto, keď videl radodajnosť pánov, zobral sa tiež s tanierom zbierať obete na Vzdelávací spolok hornouhorských vlastencov. No neveľmi sa mu darilo, na dve zbierky páni neboli pripravení, akosi rozpŕchli sa pred ním i tí, ktorí horlivo boli éljenovali podžupanovmu návrhu. Éljenovať, slovom dokazovať vynášané, vyžadované, nadiktované vlastenectvo, to vďačne, kedykoľvek. Ale keď na to ešte i zvláštne peňažité obete žiadajú od nich, to je už veru bezohľadnosť. Keď je človek vlastencom privilegovaným a ako taký vystatuje sa pri každej príležitosti i driape sa nad iných, poukazujúc na tých nedostatočnú horlivosť, vtedy veru odmenu čaká a žiada, nie aby ešte sám dávkovať mal na svoje vlastenčenie. Lenže vysloviť to neslobodno. A keď sa opováži, ako sa maďarské vlastenčenie vo verejnom živote pekne odmieňa, bolo by nielen nevďačné, lež i hlúpe nepriniesť mu niekedy takú malú obeť, ako je príspevok na maďarizačný spolok, alebo na vydržiavanie maďarských divadelných hercov v slovenskom meste. Na vyberateľov tanier teda predsa nazbieralo sa niečo ,dobrovoľných‘ príspevkov.

Keď prišiel k Šavelského stolíku a oznámil, čo chce, Vlasztha, ledva pozrúc na pýtajúceho, mechanicky vytiahol bankovku z tobolky a ľahostajne pustil ju na tanier. Šavelský však skrátka, jadrne osvedčil, že na ten cieľ nedá nič.

Agnusz hodil na neho nenávistný pohľad.

„Šidlo sa kole z vreca — prezrádzaš sa, na akých nohách stojí tvoje vlastenectvo…“ vrkol zlostne a obrátil sa k iným.

Šavelského rozpálilo, urobil prudký posunok.

„Daj pokoj, Feri!“ riekol Vlasztha, zavážiac ruku na jeho plece. „Divím sa ti, že ťa to ešte môže tak rozdráždiť. Tie tirády o vlastenectve a nevlastenectve sú také otrepané, že uši síce od nich bolia, ale hlbšie už nevnikajú. I opierať sa o také hlúposti, ako je tento Vzdelávací spolok hornouhorských vlastencov, je konečne tiež luxusom svedomitosti v tomto našom, podobnými hlúposťami hemžiacom sa svete. To padne samo sebou, keď sa vyžije. Myslíš, že ja azda s oduševnením prispejem naň? Hodím ten obolus, aby som mal pokoj — tak či tak strovia sa tie peniaze a nadúva sa tá hlúposť. Človek pri takýchto príležitostiach dá i vtedy, keď má podozrenie, že zbieraná suma prilipne samému zberateľovi na prsty. Čo po ňom! To už patrí k nevyhnutnostiam spoločenským. Konečne všetko vychodí na sebeckosť, lenže v rozličných podobách.“

Šavelský odpieravo pokrútil hlavou.

„I keby ozaj všetko vychodilo na sebeckosť v rozličných podobách, i vtedy ušľachtilej sebeckosti dávam prednosť pred obecnou. A tie hlúposti, ako ich ty menuješ, nemôžem mlčky trpieť preto, lebo vidím, že narobia veľmi mnoho zlého, kým sa vyžijú. Vôbec nemôžem vykonať niečo proti môjmu presvedčeniu, mňa by i tu pálil každý grajciar, ktorý by som dal na cieľ protiviaci sa mi. Ani nemôžem hľadieť chladnokrvne na to vynášanie sa vlastenectvom takých ľudí, ktorí pod ním rozumejú svoj osobný zisk, nad takých, ktorí sú skutoční, bezkoristní vlastenci. I toto sú tie dva otázne rozdielne druhy sebeckosti.“

„Nuž: ty si vždy z ohňa a z ocele. Je to na podiv, že mohol si sa takým udržať. Ja už neviem si ani predstaviť, ako sa v tom človek cíti. Otupel a spohodlnel som ešte za mlada pod rozličnými dojmami…“ hovoril Vlasztha. „A to je to najmúdrejšie, čo som mohol urobiť,“ dodal, pohodlne oprúc sa nazad a pomaly vypúšťajúc z úst kúdol belasého dymu.

„Ty zhovievavo, alebo radšej ľahostajne hľadíš na špatnosti okolo seba, ale sám predsa nechcel by si sa ich dopustiť. Tebe práve tak sa protivia ako mne, lenže ja dám tomu výraz, a ty nie.“

Vlasztha ďalej fajčil a hľadel za vystupujúcim dymom.

„To je zdanlivo malý rozdiel medzi nami dvoma, a vpravde je ohromný,“ riekol zadumane. „Ty brojíš neochabnute proti tomu, čo spoznávaš ako zlé, a zasadzuješ sa za to, čo uznávaš za dobré; ja naproti tomu dám sa niesť vlnám, nezápasím s nimi, len nech mi nekazia moje pohodlie — a tým akoby odobrujem to, čo schvaľovať nemôžem. Ty si hrdinom, ja pohodlným egoistom. Uznávam to a klaniam sa ti, ale vyšvihnúť sa na tvoju výšku nemám chuti.“

„Na to, pravda, musí byť vnútorný, neodolateľný popud.“

„To isté povedala mi i tvoja pani…“ riekol Vlasztha, zrazu obrátiac sa živo k priateľovi. „Ona ti veľmi dobre rozumie. Vidíš, všetko sa to nájde: lásku takej ženy, ako je tvoja, mohol si získať iba taký rázny, silno cítiaci muž, ako si ty. Blazeovaný egoista nevylúdi ani len jediný živší záblesk z jej krásnych očí. Takú ženu si získať predsa hodné je námahy — to už uznám i ja. Hľa, i mňa privádza do entuziazmu!“

Šavelského tvár ožila.

„Moja žena… nedá sa vysloviť, čo ona pre mňa znamená! Chváliš ju, tvoj vytríbený pohľad vie rozoznať pravý skvost od nepravého, ale tu všetky pochvalné slová sú nedostatočné na označenie jej ceny…“

Vstal zrazu, aby sa zdržal ďalej hovoriť.

Medzitým i spoločnosť prišla do pohybu. Županovci odchodili, s nimi i niektorí iní.

Šavelský šiel k Oľge. Radócziovci práve odobrali sa od nej; synovi kvôli nemuseli tu ostať do rána ako Maršinskovci kvôli dcére.

„Ja by som tiež už rada išla domov,“ riekla mu.

„Teda pôjdeme, i mne bolo dosť zábavy,“ pristal ochotne. O chvíľu odobrali sa od najbližších známych a opustili hlučnú spoločnosť, Vlaszthom vyprevádzaní až k východu.

Niektoré z pozostalých dám tešili sa ich odchodu, najmä Krasznayčka. Teraz ostal na plese výlučne ten živel, ktorému smerodajným vládcom bol podžupan a jeho rodina. Mnohí sa potešili, že ešte len teraz nastane zábava ako treba nenútená.

Ale v tom jednom nesplnilo sa Krasznayčkino očakávanie, žeby sa Vlasztha vrátil k nej po odchode Šavelskovcov. Neukázal sa viac medzi tancujúcimi. Neskoršie sa dozvedela — vôbec bolo vo dvorane plno rečí o tom — že mal akýsi výstup s Agnuszom, čo iste neostane bez ďalších príkrych následkov.

Agnusz totiž po odchode županovcov vyslovil sa o nich znevažujúco, že sú ducha nie dostatočne vlasteneckého, a teda nie hodní svojho postavenia, a potom tiež s nenávisťou, hrubourážlivo vyrútil sa na Šavelského, keď ten už nebol prítomný, nazývajúc ho panslávom-vlastizradcom, poškvrnou zemianstva a tomu podobne — ani jeho ženu neušetril vo svojej bezzmyselnej nenávisti. Vlasztha ho vzal za to chladnokrvne na zodpovednosť, ale Agnusz tým tuhšie sa staval — bol i vínom rozpálený, že súboj sa stal nevyhnutným. Vlasztha sa potom viac neobzrel na neho, zabával sa v bufetnej, traktoval šampanským a bol dokonca veľmi dobrej nálady.