ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šavelský v rýchlom behu odvážal svoju uchytenú princeznú. Ako odlúčili sa od Laskárovcov a dochodili k Bielemu havranovi, Boróczi s Agnuszom práve vykročili zo dverí kaviarne. Bystrozvedavo podívali sa na rýchlo hrčiaci kočiar. Šavelský sa im krátko, na vojenský spôsob pozdravil, Oľga miernym kývnutím hlavy prijala Borócziho úklonu.

„Istenucse: Šavelský nežartuje. Skoro sa to podobá, akoby svoju budúcu viezol do Javorca…“ preriekol slúžny, udivene pozerajúc za unikajúcimi.

„To mu ešte chýbalo — potom už bude celkom stratený!“ dodal Agnusz, nepriateľský pohľad hodiac za Oľgou, ktorá tak pokojne zaujímala tam svoje miesto.

„Ale pekná je tá panslávska krásavica i v rannom osvetlení, to sa nedá tajiť,“ priznával Boróczi.

„Akoby aj u nás nebolo pekných dievčat!“ hneval sa ten druhý. „Ja by sa stavil, že nie krásou ho očarila, ale práve tým, že je panslávkou. To je u neho zvláštnou zásluhou.“ Šavelskému prelietol tvárou pohŕdavý úsmev, vedel, čo si asi tí dvaja povedia o ňom.

Keď vyšli z mesta, obzrel sa na svoju zverenkyňu.

„Ak vám nie je rýchla vozba príjemná, pôjdeme tichšie,“ prehovoril.

„Rýchlej vozby bojím sa len vtedy, keď je alebo cesta veľmi zlá, alebo pohonič nespoľahlivý. Tu niet ani jedného, ani druhého,“ odvetila.

„Teda pôjdeme rýchlo, aspoň skôr unikneme prachu.“

Hnal tuhšie a vyhľadával tie ďahy cesty, kde bolo menej prachu.

Čosi-kamsi prešli najbližšiu dedinu. Z podstienok kŕdliky detí dívali sa zvedavo na nich, rodičia boli po poli. Na jednej podstienke strapaté dievčatko tancovalo z nohy na nohu, varujúc malého bračeka. Bystro hľadelo koču v ústrety a keď bežal povedľa, rýchlo hodilo do neho akýsi červený kvietok a s naivnou všetečnosťou privolalo Oľge akýmsi spevavým prízvukom:

„Pani, pani, kde letíš?“

Oľga nestačila odpovedať, už boli ďaleko odbehli, ale obzrela sa nazad a s úsmevom kývla dievčatku červeným kvietkom, ktorý jej z rozprestretého slnečníka padol na ruku.

Šavelský sa najprv zlostne obzrel, ale keď videl, že na Oľgu urobil tento prostučký príbeh celkom dobrý dojem, usmial sa i on.

„To je Slniečková panička,“ začuli ešte strapaté dievčatko hovoriť bračekovi alebo ostatným deťom.

Potom skoro prešli z hradskej na bočnú cestu, na tej temer nebolo prachu. Belavým pásom ťahala sa pomedzi čiastočne zožaté role a v diaľke stratila sa v bukovej hore spúšťajúcej sa dolu úbočím. Z obidvoch strán bolo vidieť popod vrchy niekoľko dedín. Slnce pripekalo, povetrie začalo sa trasľavo meniť. Oľgine nevyspaté oči ustali hľadieť do jarkého svetla; prižmúrila ich a oddala sa voľným dumám. Hlava ju prestala celkom bolieť, farba sa vrátila do líc a bolo jej ľahko, voľno okolo srdca. Zdalo sa jej, že letí nekonečným, jasným svetom, sama nevie kam. V tej voľnej neurčitosti čuje jasno prítomnosť kohosi a blažený úsmev usídli sa jej okolo úst. Cíti sa blažene, a jednako ešte viac, omnoho viac blaženosti pýta sa do jej srdca…

Šavelský viac ráz obracal sa k nej, ale bola od neho zaclonená slnečníkom. Keď sa nahol, videl, že má oči zažmúrené, i nechcel ju obťažovať príhovormi. Ale obzeral sa predsa — veď mal sa o ňu starať.

Keď Ďuro videl, že jeho pán dáva dobrý pozor na cestu a pritom i za seba sa obzerá, osmelil sa nadhodiť mu, aby si ráčil už trochu oddýchnuť a jemu prepustiť poháňanie. Pán netrpezlivo potriasol hlavou i potrhol opraty k sebe, a Ďuro už vedel, že prepadol so svojím skromným návrhom. Cítil sa veľmi nesvojsky, okúňal sa tak nadarmo tam sedieť a dať sa pánovi viezť. Nevedel, kam ruky podieť. Ustavične sa nahýnal a pozeral na kolesá, či sú v poriadku, hoci vedel, že je to zbytočné. Keby si bol mohol aspoň fajku zapáliť! Ba len čo si ten pán zmyslel, že mu zrazu takto remeslo predchytáva — vari chce ukázať tej kišasonke, čo v koči sedí, že vie i poháňať. A či sa bojí, že by on, Ďuro, vari nepoháňal tiež tak dobre? A prečože ju nedoviezol hneď ráno s tou paňou? Ale sotvaže vtedy Ďuro vypriahol, už tu bol rozkaz: zapriahaj! A potom hybaj zasa do Rakytova, včera do Rakytova, dnes do Rakytova. A zas bude ich treba i odviezť. A to teraz, keď je roboty na pretrhnutie! V Ďurovej hlave začali sa rodiť akési podozrivé domnienky…

Vošli do hory. Zo začiatku stromy stáli poriedko, potom čím diaľ, hustejšie. Hora spúšťala sa od východu nadol, z tejto strany ju dnešné slnce ešte neosvietilo.

Oľga, príjemným chladom ovanutá, otvorila oči — stretla sa so Šavelského pohľadom, ktorý na nej utkvel. Rýchlo sa narovnala, rumeň vstala jej do líc — zazdalo sa jej, že z jej tvári čítal jej myšlienky. No hneď premohla rozpaky. Divila sa, že sú už v hore, zdalo sa jej to priskoro.

„Tu je dobre; prosím tichšie hnať, aby dlhšie potrvalo.“

„Vy ľúbite horu?“

„Veľmi.“

Pozerala hore i dolu na štíhle bukové kmene. Vidieť bolo pomedzi ne a sviežim chladom vanulo od nich. Veľmi sa jej zachcelo zísť z koča a prejsť sa pešo horou — nie cestou, ani chodníkom, ale ta pomedzi stromy po svojej dobrej vôli… Len slovíčko potrebovala preriecť, a bolo by sa jej stalo po chuti. Šavelský bol by hodil opraty Ďurovi a bol by ju sprevádzal — no práve pre toto nemohla sa odhodlať vyhovieť svojej chuti, ale zaprela si nevinnú, prostú žiadosť. To bola tá nevoľnosť, ktorá ju chvíľami nadchodila v jeho prítomnosti, akú jej ešte nikto iný nevnukol. On možno i uhádol jej žiadosť, a predsa nedopustil si ponúknuť jej prechádzku lesom.

Keď vyšli z hory, otvorila sa im nová, do seba uzavretá krajinka, okrúžená zo všetkých strán lesnatými, nevysokými vrchmi rozličných odtienkov. Boli bukové i borové. Kraj bol svieži, akoby ho lesy chránili pred prílišným vysušením. Zo dva razy prešli mostíkom ponad malú bystrinu.

„Tu sme už v javoreckom chotári — tamto je Javorec,“ riekol Šavelský, ukážuc stranou ku vrchom, kde na hodnom priestore čiastočne stromami ukryté viac tušiť ako vidieť dali sa dedinské domky. Kostola niet, Javorec patrí k Pieskovcu, ktorý je blízko, za horou. Von z dediny vysunutý dvíha sa dom väčších rozmerov s vysokou tmavou strechou; košaté koruny niekoľkých líp od druhej strany rozprestierajú sa popri ňom i ponadeň.

Šavelský pozerá na hodinky a rýchlejšie ženie. Ľudia pracujúci na poli zastávajú a napospol sa mu pozdravujú. Cesta je tvrdá, biela, hladká, z obidvoch strán obrúbená radom vysokých starých topoľov. Role, lúky, zelené ďatelinové tably zamieňajú sa popri nej.

Oľge sa páči stromoradie. Šavelský jej rozpráva, že je to pamiatka po jeho dedovi, Teofilovi Šavelskom, ktorý pozavádzal mnoho užitočných vecí, ale i neobmedzene panoval v Javorci. U starých ľudí v dedine žije ešte jeho pamiatka.

Priblížili sa k dedine a cestou poza ňu tiahli k panskému domu s vysokým, tmavým pokrovom, za ktorým zelenali sa košaté lipy. Brána ich čakala otvorená, voviezli sa do priestranného dvora. V úzadí prosto oproti domu ešte i za cestou vidieť rozsiahle hospodárske budovy, všetko náležiace k panskému dvoru.

Oľge zrýchleným taktom bilo srdce — prečo, ozaj?…

Na podstienke sluhovského bývania vyrojilo sa niekoľko drobných detí v košieľkach a radovali sa, že: „Ňanka prišli, ňanka prišli!“ Ďuro päsťou im zahrozil, aby čušali — boli to jeho deti.

Naľavo bol panský dom čiže kaštieľ, ako ho všeobecne volali. V prostriedku bol vchod: ťažké, tmavé, dvojité dvere. Pred nimi široká kamenná plocha s niekoľkými stupkami nadol. Z jednej i z druhej strany rad oblokov opatrených mrežami, v ktorých bolo vidieť starosvetsky pevný múr domu. Vyše domu tiahol sa podmurovaný plot, v ňom bránica z mrežovaného železa, vedúca do záhrady.

Šavelský bol odovzdal bič i opraty Ďurovi, a sotvaže koč zastal pred domovým vchodom, už stál pri stupke, aby Oľge pomohol dolu. I on bol rozochvený. Hľadal Oľgin pohľad, ale ona mala oči sklopené. Musel sa úsilne držať pri rozume, aby jej, ako sa patrí, pomohol z koča: nezdolne chcelo sa mu vziať ju do náručia a vniesť ju do domu.

Zdnuka im nikto neprichodil v ústrety; tým viac sa jej to podobalo, akoby len sám býval tu a ona akoby bola jeho hosťom. Líca zažali sa jej a oči nikam nesmela zdvihnúť.

„Nikto nás nevíta: moja matka ešte nesmie z postele…“ zahovoril.

Vošli do veľkého, temného pitvora, z ktorého rozličné dvere viedli na všetky štyri strany. Vpravo boli jedny otvorené do kuchyne; v nej zaneprázdnená slúžka i druhá staršia ženská, ktorá mala na hlave čerstvo vyhladenú perkálovú šatku, na babku uviazanú, zvedavo pokukávali na prichádzajúcich. Šavelský položil si Oľginu ruku na svoju.

„Dovoľte — neznámy sa tu nevyzná…“ Viedol ju prosto ku prostredným dverám. Vošli do neobyčajne priestrannej izby, z ktorej na druhej strane dvojité sklené dvere viedli na altánok, vysunutý do záhrady. Nábytok v izbe bol povyberaný z viacerých vydaní i z viacerých dôb, každý kus zvláštny starobylosťou. Ale Oľga teraz nebola schopná venovať tomu pozornosť, jej oči utkveli výlučne na krásnych ružiach vo váze na ťažkom dubovom stole uprostred izby.

„Vitajte u nás! Ďakujem vám, že vás môžem tu vidieť, v mojom dome…“ vítal ju domáci pán akýmsi priduseným hlasom. Pri všetkom úsilí nemohol potlačiť svoju vzrušenosť — nahol sa k jej ruke a zdvíhal hlavu. Ruže na jej lícach stali sa intenzívnejšími.

„Prosím, k pani Šavelskej…“ preriekla ticho a vytiahla svoju ruku z jeho, aby siahla po pavúčikovi, ktorý sa jej odkiaľsi spustil na hlavu a teraz na pavučine oháňal sa jej popred oči. No nemohla ho dostať, mala akúsi neistú ruku. Šavelský jej pomohol, zosňal hojdajúceho sa pavúčika a pustil ho na ruže vo váze. Potom viedol ju vpravo cez niekoľko izieb a konečne otvoril pred ňou dvere, vedúce do matkinej izby.

Bolo v nej pološero, obloky síce napolo otvorené, ale záclonky pospúšťané. Bolo cítiť promincľový a harmančekový zápach. V kúte na posteli sedela nezdravá pani Šavelská, opretá o hŕbu podušiek. Na hlave mala biely čepiec, pod bradou uviazaný, na kúsku nad čelom vidieť jej bolo vlasy, prebraté šedinami. Tvár schudnutá, oči mdlé, vpadnuté, s nepremenlivo vážnym, chorému človeku vlastným výrazom, skúmavo hľadeli na prichádzajúcu. Ťažko bolo uveriť, že súveká je s Laskárovou, ktorá sa, sediac pri jej posteli, zdala popri nej sviežou a mladistvou.

Oľga šla k posteli zvítať sa s domácou paňou, oproti ktorej našla svoj pokojný, nenáhly spôsob. Tá ju prijala s výčitkami, že neprišla hneď ráno. Nespúšťala z nej svoj skúmavý pohľad, tykala jej, menovala ju ,Oľuškou‘ a žiadala, aby ju Oľga oslovovala tetkou.