ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Málo počuť o slovenských divadelných predstaveniach v slovenských mestečkách, i tie ohníky už prestávajú hriať.

V Rakytove je toľko rodoľubských síl medzi meštianstvom, že každoročne usporadujú si aspoň dve divadelné predstavenia: jedno v lete, keď je mládež zväčša doma, druhé v zime, keď je čas zábav. A vtedy je vždy veľký nával obecenstva i zo samého mesta i z okolia, bližšieho i ďalšieho. Rakytovské zábavy sú obľúbené u každého, kto ich raz navštívil, lebo panuje na nich nenútený, skoro rodinný duch.

Je pozoruhodné, že aký spoločenský duch zavládne raz v ktorom kruhu, taký udržiava sa tam stále, dedí sa nie tak z otcov na synov, ako skôr z matiek na dcéry; ťažko sa dá preinačiť, i keby to chcela sama patričná spoločnosť. Kde raz zakorenila sa nútená formálnosť, tam neopováži sa na povrch prirodzená neviazanosť nálady, i keby to všetkých ako tlačilo. Každý sa bojí verejného súdu a znáša ťažiace okovy ustáleného mravu.

V Rakytove si dali záležať na tom, aby na svoje zábavy zaviedli trochu i tej panskej šablóny, ale ujať sa to nechcelo; hádam preto, že tam od prvopočiatku založila sa veľmi miešaná spoločnosť, pozostávajúca z pomerne vyšších i nižších meštianskych vrstiev. Každá vrstva nemohla sa držať osebe, lebo na to by ani jedna nebola bývala dosť silná, nuž inteligencia s remeselníctvom a naopak držali verne spolu, nevyhľadávali príčiny k rôzniciam. Farárske a učiteľské rodiny z okolia tiež zveľadili a oživili spoločenský kruh.

Rakytovské zábavy bývali vo veľkom hostinci zvanom K bielemu havranovi — na námestí. Ktovie, či ho tak nepomenovali preto, že v ňom bývali i slovenské zábavy.

Dnes večer, po sparnom dni, bola veľká, poriadne pristrojená dvorana Bieleho havrana plná obecenstva, ba ani sa nepomestilo do nej. Rakytovskí ochotníci predstavovali akúsi veselohru, v ktorej po rozličných smiešnych zamotaninách konečne šťastne zobrali sa niekoľké zaľúbené páriky. Smiechu bolo dosť, vďačné obecenstvo tlieskalo do chuti nielen po každom dejstve, ale i pomedzi. Švárnym herečkám dostalo sa množstvo kytičiek zo sviežich kvetov. Najväčšej slávy sa dostalo Ľudmile Laskárovej, hrajúcej úlohu starej, bohatej, podivínskej tetky, od ktorej blahosklonného rozmaru záviselo šťastie všetkých zamilovaných. Bola prestrojená na nepoznanie a hrala výtečne, s opravdivým humorom. Všetci hrali zdarne, herci i obecenstvo rozjarili sa do dobrej vôle; jedným i druhým by bolo bývalo proti chuti, keby sa po skončení predstavenia boli mali rozísť. No o tom nebolo reči, rozišli sa len do vedľajších miestností, kým sa dvorana usporiadala na tanec.

Tlačili sa jedni popri druhých, kde komu sa dostalo, a jednako neposedeli na vydobytých miestach; bolo chodenia sem i ta; známi, ktorí sa dávno nevideli, vyhľadávali sa k živým rozhovorom.

Panie s dcérami poschodili sa v priestrannej reštaurácii, tam sa dalo umiestniť najpohodlnejšie. Herci a herečky dochodili radom, ako sa ktorí z prestrojenia dostali zas do svojej riadnej podoby. Herečky uštedrovali priateľkám zo svojich namáhavo zaslúžených kytičiek, aby bez osohu neuschli. Známi podávali im ruku, gratulovali im i ďakovali.

Ľudmila prišla v ľahkých, jasných šatách, so strojne upravenými vlasmi a nevinne klopiac zrak, akoby nevedela vodu pomútiť. Ťažko bolo veriť, že je to tá istá, čo pred polhodinou so zvráskavenou tvárou, šedivými vlasmi a v neforemnom obleku i čepci dala sa obdivovať na javisku. Veselý doktor Boháč hneď sa jej začal vypytovať na tetušku Kochlíčkovú — narážajúc na jej divadelnú úlohu — ale ona sväto tvrdila, že ju nepozná.

Mladí ľudia starali sa o sedadlá pre dámy a ostali okolo nich postávať. Všetkým, mladým i starým, vyrazilo na tváre potešenie, že sa tu takto spolu vidia. Ešte i starý Laskár bol rozjarený, prihováral sa každému, ale i jemu staré i mladé prišlo sa pokloniť. Najviac priťahovala ho mládež; keď jej čím viac videl okolo seba, bol najšťastnejší. Vnukovia a vnučky prichodili k nemu dozvedať sa, či bol spokojný s ich hrou na javisku.

Oľga, Marína a Ľudmila sedeli spolu, mladý farár z Mútňan, Cyril Antóny, sadol si k nim a zhováral sa s nimi. Kedysi ako žiak v Dažiciach býval v podnájme u Laskárovcov a odvtedy si k nim zachoval vrelý cit priateľstva. Teraz pripomínal s Oľgou tú dobu. Minulej zimy pri veľkých prekážkach, ktoré ako Slovákovi mu stavali do cesty, bol jednako vyvolený za farára v Mútňanoch, neďaleko Rakytova. Vynikal predtým ako dobrý žiak bezúhonných mravov, profesor Laskár ho zvlášť rád videl. Sedel pri Maríne, ale na Oľgu upravoval svoje reči, no Marína ich pozornejšie počúvala než Oľga. Ľudmila obracala hlavu na všetky strany, a tu i tam usmiala sa na známych. Profesorovej Laskárovej prišli sa pokloniť niektorí starší páni i mladí študenti. Boli to alebo otcovia žiakov, alebo žiaci sami, ktorí v Dažiciach chodili do školy a okusovali priateľstvo laskárovského domu.

Nakoniec zaujala profesorovú pani farárka Antónyčka z Pieskovca, matka mútňanského farára, staršia, veľmi zhovorčivá a rezká pani v čiernych hodvábnych šatách takého neurčitého kroja, že mohla sa v nich prekĺznuť cez každú stávajúcu módu. Tvrdila, že jej, ktorá si nemôže každý rok nové šaty robiť, je to najpraktickejšie — a hodváb je predsa len hodváb.

Kedykoľvek bola s profesorovou, prejavovala jej svoju vďaku, že bývala akoby druhou matkou jej synom, že v jej dome, pod jej vplyvom udržali sa nenarušenými v mravnom i národnom ohľade. Tak i teraz srdečným spôsobom zahrnula ju do rozhovoru, zaujmúc pre seba celú jej pozornosť.

Oľga načúvala hovor mladého Antónyho, ale pritom stále znepokojovala ju otázka: či je on tu? — že ju to začalo až ťažiť. Dosť sa usilovala, že nebolo by nešťastím, keby tu i nebol — ale cítila sa akosi prázdno pri pomyslení, že mohol by i nestáť si v slove a neprísť na dnešnú zábavu. Dosiaľ v dave obecenstva ho nespozorovala.

No Šavelský tam bol. Pred chvíľou vošiel tiež do reštaurácie a ostal stáť neďaleko dverí. Bol síce povrchne známy s viacerými, ale videl, že všetci sú zaujatí medzi sebou, nuž nezblížil sa s nimi. Pozeral po spoločnosti.

Oľga sedela chrbtom k nemu, ale hneď ju zbadal. Teraz mala jasnobelasé šaty a ten istý korálový šperk čo včera, i korálová spružka sa červenala v jej čiernych vlasoch, upravených prosto a vkusne. Šavelský už nevidel nič okrem tejto hlavy, pozoroval s pôžitkom každé jej povoľné naklonenie alebo zdvihnutie sa. Pritom však i videl, že mladý mútňanský farár, ktorého dobre poznal, hovorí s ňou celkou pohrúžený, i videl, ako sa ona usiluje byť k nemu pozornou. A keď sa obzrel po jej matke, tú zas videl zaujatú matkou Antónyho — to vnuklo mu razom ostrozžieravý pocit: prebudila sa v ňom žiarlivosť.

„Servus, Feri! Čože ty tu robíš?… Poď medzi nás!“ oslovil ho ktosi po maďarsky. Obzrel sa za seba. Tam v osobitnom výpustku, okolo okrúhleho stola, pri pohároch sedela spoločnosť niekoľkých pánov, besedujúcich po maďarsky.

Usilovali sa dať si výzor, akoby úplne ignorovali slovenskú spoločnosť, v živom zhovore i pohybe zamotanú; no neprajnopohŕdavé i polozvedavé ich pohľady jednako často zaletovali k nej. Slúžny Boróczi sedel spolovice odvrátený a neobzeral sa. Nerád dával najavo svoje dojmy, jeho tvár mala vždy hladkosť tvári diplomata. V pohodlnom pôžitku fajčil si cigaru po chvíľach, povoľne prinášajúc ju k ústam a prehodiac pomedzi to tu i tu ľahostajné slovo. Zavše pohladil si fúzy a starostlivo udržiavanú bradu.

No jeho sused metal už neutajiteľne nenávistné pohľady k obsadeným stolom, odkiaľ netlmene ozýval sa slovenský hlahol. Bolo vidieť, že to nesmierne dráždi jeho čuvy. Mal žltobledú, vyziabnutú tvár, oči čierne, hlboko vpadnuté, a predsa i vypuklé. Čierne fúzy ostro vyčnievali od prepadnutých líc. To bol Šándor Agnusz, ktorý neobyčajnou priazňou podžupana dostal sa do akéhosi stoličného úradu, hoci nebol domácim stoličným zemanom. Menovali ho i podžupanovým sekretárom a prorokovali mu, že pre vlasteneckú horlivosť skôr-neskôr stane sa slúžnym.

Z druhej strany slúžneho sedel advokát Ármin Arany, počerný, orientálnej tvári a veľmi výrazných posunkov pri hovorení. Hovoril spomedzi všetkých najviac, všetko hlasno a s veľkolepou vervou, každé a v maďarčine zaokrúhľujúc na o. Pritom rozkladal rukami, na ktorých sa blýskalo niekoľko cenných prsteňov.

Šavelský na Borócziho oslovenie pristúpil k nemu a podal mu ruku ako i ostatným. Všetko to boli známi. Keď povedal, že prišiel sem na divadlo, Boróczi akosi nechcel mu to uveriť a Agnusz v nanajvýš nemilom prekvapení zazrel na neho.

„Sadni si medzi nás, ešte sa chvíľu pobavíme,“ ponúkal mu Boróczi miesto vedľa seba.

Šavelský odoprel, hovoriac, že tu má známych, s ktorými chce byť.

Medzitým riaditelia zábavy, Križiak a Ľudovít Laskár, už povolávali spoločnosť do dvorany. Nastalo všeobecné povstanie, ruch a posúvanie stoličiek.

Panie Laskárové odchodili s pani farárkou z Pieskovca. Ľudmila ťahala sa za mamou a volala na Marínu, aby už išla. Marína už bola na polceste, ale Oľga s Antónym pomaly sa rušali: on, stojac už, dorozpravoval jej čosi začaté, a ona, tiež stojac, načúvala, tu i tu prikývnuc hlavou.

Šavelskému to bolo na nevydržanie. Šiel ta a, neberúc ohľad na rozprávajúceho, pozdravil Oľgu, hlboko sa jej uklonil. Hovor Antónyho zaviazol, Oľga zmenila farbu v tvári. V nej zavládlo náhle pohnutie a stálo ju hodne namáhania utlmiť ho natoľko, aby navonok nebolo zjavné. Podarilo sa jej — len oči nesmela zdvihnúť. Tiesnilo ju to. Čože — či vari mala zlé svedomie pred týmto jediným človekom na svete?…

Išli za inými do dvorany, Antóny pridal sa k Maríne. Od okrúhleho stola pozorovali Šavelského; boli náramne zvedaví, akých známych tu má. Keď sa Oľga obrátila tvárou k nim, Boróczi nevdojak posunul sa i so stoličkou, aby mohol lepšie vidieť.

„Á — ach, teringette!“ zamrmlal prekvapene a jeho tvár celkom stratila obvyklú mieru, ako sa díval za odchádzajúcimi.

„Kto je, tá dáma?“ opýtal sa veľmi zaujate, keď mu zmizli z očí.

No nik z jeho kompánie ju neznal.

„Jedna z panslávok,“ kývol plecom Agnusz.

„Nie div, že kvôli takej interesantnej známosti zanechal i našu spoločnosť,“ poznamenal Arany s duchaplným úsmevom.

„Krásna je — to je istá vec. Nebodaj je ohrozené Feriho srdce. Vidíš ho, kde hľadá chodníčky…“ riekol Boróczi, zbierajúc sa zo svojho prekvapenia zas do obvyklej miery.

„Azda nejaká sesternica, alebo ďalšia rodina…“ hádal niektorý.

„Neviem o nijakej takej. Šavelskovci majú málo rodiny, a tú všetku znám,“ vetil na to Arany.

Bol totiž tiež rodom z Javorca, jeho otec, Salamon Goldmann, býval tam krčmárom. Teraz je už dobre zagazdovaným statkárom v Dubíne. Keď Armin Goldmann stal sa doktorom práv, uznal za potrebné povlastenčiť si meno, a bol presvedčený, že tým len poctí nebohého prvého básnika Maďarov, keď si stane s ním do príbuzenstva podľa mena.