ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fašiangy zavládli svetom, svet v každom kúte cíti potrebu i oprávnenosť ustrojiť si aspoň raz cez ten čas akési príjemné rozptýlenie, akúsi osviežujúcu zábavu po dlhej, vážnej jednotvárnosti.

I zemianska spoločnosť stolice urobila si v Rakytove tanečný ples, na ktorý mali prístup iba pozvaní. No tých pozvaných bolo hodne: všetky prednejšie zemianske rodiny, okrem nich všetko štátne úradníctvo i štátne učiteľstvo, i napokon niektoré popredné meštianske rodiny.

Kto len mohol, vyhovel vyzvaniu; jedni z povinnosti, iní schuti zúčastnili sa na tomto výročitom tanečnom plese. Mnohí okrem neho cez celý rok neužili tanečnej zábavy. Teraz už ani v panských domoch nepočuť o domácich zábavách väčšieho rozmeru; akosi nikde nedostačujú prostriedky na spoločenské polahody. Tancachtivá mládež príslušných kruhov teda schuti chytila sa príležitosti zabaviť sa na stoličnom bále.

Šavelskovci tiež sa uzniesli navštíviť ho. Bolo by neodôvodnené, i bolo by vzbudilo počudovanie, keby sa Šavelský po svojom oženení zrazu bol úplne odtiahol od spoločenského kruhu, v ktorom sa dosiaľ pohyboval. Toho náhľadu bola i Oľga, nechcela byť príčinou odcudzenia medzi ním a kruhom jeho známych. Ona sa síce nedomýšľala, že by od toho kruhu bola prijatá zvlášť priaznivo, ale cítila spoločenskú povinnosť voviesť sa do neho. Ak bude prijatá zjavne nepriaznivo, potom aspoň bude odôvodnené jej ďalšie odtiahnutie sa. Ak bude prijatá prajne, i tak dobre; nepriateľstvo zavádzať nebude. Zdalo by sa, že malo by byť možným súkromné priatelenie sa medzi členmi dvoch nepriateliacich sa národností, a jednako to temer v každom prípade ukáže sa nemožným, lebo národnostné trenice, zášť a neprajnosť vnikajú hlboko i do pomerov súkromných.

V deň ustálený na ples po všetkých cestách vedúcich z okolia Rakytova bolo vidieť dochodiť panské sane rozličných tvarov, obsadené účastníkmi a účastníčkami očakávaného plesu.

I z javoreckého kaštieľa teda vyviezol Ďuro svojich pánov. Bujné sivky ako vo vetre ťahali ľahké sane. Bolo jasno a tuhá zima. Ďuro vo svojej teplej gube nebol by vedel o zime, ale jeho doma starostlivo vysúkané, dlhé, tenké fúzy nedržali formu, rozliezali sa, ovisovali pod vydychovanou, srieňom sa zrážajúcou parou.

Šavelský sedel ponorený do bundy a fajčil cigaru. Oľga mala nahor vyhnutý golier bundice a tvár chránenú hustým závojom. Sedeli mlčanlivo; v tuhej zime je odporné hovoriť. Často siahol po kožušinovej prikrývke na Oľginých kolenách, naprávajúc ju, aby čím lepšie konala svoju službu.

Keď dochodili k lesu, na kraji javoreckého chotára, Oľga vytiahla ruku z mufu a odhrnula si závoj z tváre: zažiadalo sa jej rozhliadnuť sa po kraji. Jej jemno zaokrúhlené líca mali zdravý, svieži nádych a oči bodrý výraz.

Celý kraj prikrývala hrubá vrstva snehu, len ihličnaté hory temneli sa sivasto nad bielym poľom a činili sa, akoby teplo bolo v nich, kým listnaté, teraz opršané ziabli vo svojej holote. Vrany mali rákoš na poli pri ceste, i po jednotlivých stromoch, tu i tam sa knísali. Oľga robila sí predstavy, ako krásne bude tu na jar, až sa všetko začne rozvíjať.

„Kedykoľvek odchodíme z tohto svojho najužšieho kraja, musím sa od neho odoberať ako od akejsi milej bytosti,“ prehovorila. „Už natoľko stal sa mi domovom, že nemôžem sa lúčiť s ním, kým si pre uspokojenie nepomyslím, že však zasa skoro sa navrátim sem. Doma sa cítim bezpečne, akoby nás tu nič zlého nemohlo zájsť. Ba i to, čo hádam nepríjemného nás stretne von z domu, bude tu zabudnuté — tu nájdeme si zasa svoju spokojnosť.“

„Vari sa obávaš nepríjemných skúseností na dnešnom stoličnom bále, že ti to schodí na um?“ vyzvedal pozorne.

„Zamýšľam sa, že nebudem zvlášť vľúdne prijatá. Ale preto sa o mňa neboj; keď si ty so mnou, nebudem sa cítiť osirelou, čo by ako zle prišlo.“

„Nebojím sa o teba, som práve presvedčený, že kdekoľvek prídeš, nájdeš si priateľské srdcia, a to u tých najlepších zo spoločnosti. S tým azda i ty budeš spokojná. Bol by som rád, keby si sa mohla medzi nimi dobre cítiť.“

„Pousilujem sa — myslím, že budeš so mnou spokojný.“

„To si i ja myslím,“ potvrdil on, vezmúc jej orukavicovanú ruku do svojej. Usmiala sa a prihla na okamih hlavu bokom k jeho plecu. Potom si zastrela tvár závojom a uhniezdila sa zasa na svojom mieste.

Obsadli, rozumie sa, u Laskárov, a tam v besedovaní s domácimi tak prešiel im čas do večera, že skoro zabudli, prečo dnes prišli do Rakytova.

Páni: Šavelský, domáci pán, tohto otec a Ľudovít, ktorý po dosiahnutí doktorátu ďalej praktikoval u strýca, sedeli fajčiac v osobitnej izbe, pohrúžení do diskusie o starom uhorskom práve, ktoré bolo neodlučné od starých zemianskych pomerov vôbec. Pravotár Laskár a Ľudovít, ako odborníci, boli v tom predmete doma, a Šavelský ako zeman. Starý pán zas na doklad toho, čo sa spomínalo, rozprával rozličné podania, ktoré za svojej mladosti počúval.

Oľga sa medzitým v druhej izbe dozvedela zaujímavé noviny o sesterniciach: odnedávna, čo ich naostatok videla, obidve sa zasnúbili; no predbežne o tom okrem domácich ešte nikto nevedel. Marína, ako sa to v posledné časy už dalo predvídať, s Antónym mútnianskym a Ľudmila s Križiakom — čo najposlednejšie jej domácim prišlo akosi netušene. Marínino zasnúbenie išlo celkom riadne, ako sa patrí; niekoľko listov letelo sem i ta medzi Mútňanmi a Rakytovom a pani matka z Pieskovca i živým slovom pridala sa k tomu. Verejné zasnúbenie malo sa sláviť v kruhu celej obapolnej rodiny ešte tieto fašiangy. O termíne svadby sa až potom mali dohodnúť. Marína bola šťastná, ticho sa usmievala. O svojom snúbencovi hovorila s uvážením a o svojom budúcom povolaní dedinskej farárky s pietou. S jej zasnúbením súhlasili obaja rodičia i všetci ostatní, ale s Ľudmiliným matka javila málo spokojnosti. Zato starý otec javil jej tým viac, otvorene chválil vnučkino rozhodnutie sa. Otec si svoju mienku o tom predbežne ešte podržal pre seba, len pozrel na svoju ženu a usmial sa popod fúzy, keď sa Ľudmila pred niekoľkými dňami prejavila, že je veru s Križiakom už dávnejšie dohovorená, ale že nechcela sa ponáhľať pred staršou sestrou, preto umienila si čakať hoci do roka, kým sa tá prv nezasnúbi. Že za tým nebude musieť dlho čakať, to, pravda, už tušila vtedy, keď Križiakovi dávala sľub.

„A veru vôbec mala s tým čakať, nemala sa zasnubovať; na to mala by ešte času dosť…“ mrzela sa jej matka v dôvernom rozhovore s Oľgou. „Nedivila by som sa, keby sa bola dala strhnúť akýmsi zvláštnym výhodám — ale Križiak by veru ešte i dva roky bol dočkal na ňu.“

„Áno, dva roky by mal čakať, aby dovtedy prišiel niekto iný, kto by vám bol lepšie po vôli…“ riekla Ľudmila trochu neúctivo a s ťažkaním v hlase. „Ja práve len Križiaka chcem, a preto som sa mu už sľúbila, aby iný nemohol prísť. Prečože ti je Križiak nie po vôli?“

„Nevravím, že mi je nie po vôli, ale tebe ešte nebolo treba zasnubovať sa,“ hovorila matka vyhýbavo.

„Ale keby na mieste Križiakovom bol niekto iný, napríklad doktor Stanko, hneď by si inak hovorila!“ dohadovala sa prostoreká dcéra. „Nám nebývalo po vôli, keď nás naša mama pridŕžala ku skromným nárokom — a teraz je jej nie po vôli, keď sa chcem vydať za takého, pri ktorom mi tá jej výchova práve bude vhod. Nuž tak je to…“ obrátila sa k Oľge s mrzutou ponosou. „Ona by radšej bola mala doktora Stanka za zaťa…“ dodala pološeptom.

„Ten by sa i bol hlásil, keby si sa inak bola mala k nemu a keby si sa s Križiakom nebola prenáhlila,“ tvrdila matka. Ľudmila uhla plecami.

„Nech mi teda Stanko ďakuje, že som mu usporila košík — alebo že som ho uchránila od zlej, prinútenej ženy.“

Matka mala protiveň z Ľudmiliných výstrelkov, ale Oľga musela sa nad nimi usmievať.

„Teda tú zlú ženu dopraješ práve len Križiakovi? Ten je veru na poľutovanie, neborák; musím mu dať výstrahu…“ vstupovala jej do svedomia.

„Ach, tomu len tú najlepšiu doprajem!“ zohadzovala sa pokúšaná a obvyklý veselý úsmev vrátil sa na jej tvár. „Ľutovať ho nepotrebuješ, a so svojou výstrahou tiež darmo sa budeš ustávať u neho…“ trúfala si k tomu.

„Povedz len zrovna, že ho rada máš, a preto mu dávaš prednosť pred kýmkoľvek, nuž i strynka bude spokojná,“ narádzala Oľga.

„Mohlo by sa to uhádnuť i tak, keby som sa z toho nevyspovedala…“ riekla Ľudmila, trochu sa zapáliac.

„Či ani jemu samému nevyspovedala si sa ešte z toho?“

„On je dôvtipnejší, jemu sa to nemusí zreteľne vyložiť,“ odvetila Ľudmila pohotovo. „Vidíš, on je taký skromný, že nič pre seba nepožaduje, a celý by sa obetoval za dobrú vec. Už dávno som zbadala, že ma veľmi rád vidí, a predsa nebol by sa opovážil uchádzať sa o mňa, keby som mu ja nebola cestu prekliesnila — ešte i pekne vyhladila a vymietla,“ rozprávala Oľge spola humoristicky, spola prejato. „Pomyslela som si: tohto človeka musím sa ja zaujať, lebo nikoho nemá na svete, kto by sa ho zaujal. Neopovážil sa ku mne, lebo si myslel, že mám nároky na inakšie šťastie: a ja mu teraz i zato chcem dokázať, že mne predsa len pri ňom bude najlepšie — a jemu pri mne azda tiež. Naučím ho pamätať trochu i na seba — až sa na to teším.“

Matka na toto uhla plecom i hlavou, akoby bola chcela riecť: ,Nuž vidíte, aké to reči — čo na to dať?‘ A Marína mienila: „U našej Ľudmily tak sa prejavuje láska.“ Oľga však objala mladšiu sesternicu a srdečne ju pobozkala.

„Nechajte ju, strynka, uvidíte, že to bude dobre,“ hovorila Laskárovej.

„Že bude z neho dobrý muž, o tom nepochybujem; bezpochyby i to láka Ľudmilu, že pri ňom bude môcť vyvádzať svoju vôľu. Popravde mala by dostať prísnejšieho kazára.“

„Nebojte sa nič; naučím ho hore hlavu držať a postaviť sa — počkajte len!“ sľubovala Ľudmila.

Všetky sa usmiali, proti nej nebolo možné zachovať mrzutosť.

Večer prišiel, Oľge bolo sa treba strojiť na ples. Zo sesterníc mala šikovné a ochotné pomáhačky. Slúžili jej ani kráľovnej, a bola im to chuť, lebo všetko, čo bolo potrebné na bezchybné vystrojenie, bolo tu v jemnom a skvostnom výbere. Ľudmila bola celá preč v obdivovaní a nadšení.

„To je krása — to muselo byť drahé!“ vyvolávala, kým všetko poprezerala.

„Keby bolo malo ísť podľa Ferkovej vôle, bolo by všetko ešte oveľa skvostnejšie; ale ja nechcem vystúpiť s vypínavou nádherou, len tak, ako sa patrí.“

Marína obratne upravila jej bohaté tmavé vlasy do módneho bálového účesu a vkusne vpravila do nich hrianky jemného, drobnolupeňového kvetu s ohnivo hrajúcimi, granátovými srdiečkami. Veľa dohadovania a prísno kritizujúceho rokovania vynaložili sestry medzi sebou, kým Oľga napokon celkom vystrojená zastala pred veľkým zrkadlom, aby i svojmu kritickému pohľadu podrobila svoj zjav. Mohla veru byť spokojná; bola neobyčajne krásna v skvostnom, jasnom úbore, ktorý ako ružová hmla ju zahaľoval, miestami poschytávaný hriankami drobnolupeňového kvetu a ohnivogranátovými srdiečkami. Kolié z ľahkých, zlatých šupiniek podľa taktu dýchania pozvoľna dvíhalo sa a opadúvalo na bielej šiji, vynárajúcej sa z čipkovej obruby. Nad tým krásna hlava dôstojne korunovala celú krásnu postavu; jej zjav neodbytne vyvolal obdiv.

Sesternice mali na nej oči nechať.

„Rada by vedieť, ako je to, cítiť sa takou krásnou,“ prejavila Ľudmila.

„Ty by si to nevedela tak pokojne zniesť ako Oľga…“ dohadovala sa Marína. „Ja by len to rada vidieť, ako sa budú dívať na ňu a pri všetkom usilovaní nebudú mať čo na nej pohaniť.“

„Ja tiež by som rada počuť všetky poznámky, ktoré vymenia sa tam o nej,“ dodala Ľudmila.

Páni zmĺkli od prekvapenia, keď Oľga vošla medzi nich; potom každý, vyjmúc manžela, dal živý výraz svojmu obdivu. Prijala to s potešením a najväčšmi rozsvietili sa jej oči, keď sa stretla s mužovým pohľadom, prezrádzajúcim úľubu, ktorú ústa zamlčovali. Strýc veľmi uspokojene konštatoval, že na dnešnom stoličnom bále rodina Laskárovcov bude mať predstaviteľku, za ktorú v nijakom ohľade nepotrebuje sa zahanbiť. Na to starý Laskár trochu oželene poznamenal, že však ona už nepredstavuje Laskárovcov, ale Šavelskovcov. Bolo mu akosi clivo, že jeho vnučka, na ktorej si vždy toľko zakladal, ide sa zamiešať do nepriateľského spoločenského kruhu.

Obával sa, že jej tam sa môže zapáčiť a že potom pomaly celkom sa ta prenesie, z lásky k mužovi. Vyslovil jej stranou túto svoju obavu.

„Tatuško, mali by ste ma trochu lepšie poznať…“ odvetila káravo. „Ale keď mne nedôverujete, spoľahnite sa na neho…“ kývla hlavou proti mužovi. „On by ma prvý najprísnejšie odsúdil za také neverné odbočenie, akého sa vy obávate, ak by som ho naozaj bola schopná.“

Starký trochu s nevierou pokrútil hlavou.

„Naozaj je tak,“ potvrdila vážne, že musel uveriť.

Ostatní nevedeli, o čom tam bola reč.

Šavelský vstal, tiež už pristrojený na odchod. Sesternice založili Oľge plášť z nažlto-bieleho hodvábu i z tej istej farby ľahkú ženíliovú polku s blinkavými iskričkami na hlavu, a o chvíľu zahrkali hrkálky koni pred domom — mladí odsánkovali sa do stoličného domu.