ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nasledujúcom valčíku nastala polnočná prestávka, ktorú rakytovská mládež vyplnila obyčajne kolospevom. I teraz zbierala sa do kola. Ivan Laskár pekne spieval, všetci doliehali, aby začal akúsi peknú. Ale Ivan bol dnes neveselo naladený — začal akúsi trúchlivú, o mútnej vode a o nevernej milej.

Pravotár Laskár prišiel volať svoje dámy do reštaurácie, aby sa jedením občerstvili; ale išli len panie, dievčatá nechceli opustiť zábavu pre jedenie. No Oľgu, ako hosťa, predsa odviedol so sebou strýc. Starý Laskár ostal ako pestún vo dvorane, chcel sa radovať s veseliacou sa mládežou.

Aj v reštaurácii bolo veselo. Pri prostrednom stole zasadol doktor Boháč, vtipkoval a rozprával anekdoty, sprevádzajúc slová príslušnými posunkami. Všetko sa smialo. Pri bočných stolíkoch niektorí vážnejšie besedovali a niektorí hrali karty: preferans a tarok.

Boróczi, Agnusz a Arany ešte vždy trvali na svojom mieste. Doktor Boháč mienil, že je to celkom v poriadku, lebo vraj toľké panslávstvo nemôže sa nechať len tak bez dohľadu, aby akosi nezapredalo vlasť — čo je, ako známo, ustavičnou robotou každého pansláva.

I hudobná banda presťahovala sa z dvorany do reštaurácie. Zaznela akási operná ária, ale niektorí páni radšej chceli počuť slovenské piesne. Cigáni zahrali trávnice, páni spievali k nim text.

Agnuszovi sa to zdalo hotovou demonštráciou: divoko začal zazerať na spievajúcich. Čím tí viac prichodili do veselosti, tým viac rástla jeho rozhnevanosť. Začal vyzývať slúžneho, aby zabránil spevu; ale ten kývol plecom a napomínal zachovať chladnokrvnosť.

Doktor Boháč bol rozihraný do takej dobrej vôle, že kto len pozrel na neho, do jeho smejúcich sa očí, muselo sa mu chytiť z nej. Po trávniciach spieval rad-radom piesne, ktoré mu len na um prišli a spieval ich pekne svojím silným, zvučným hlasom. Cigáni hľadeli už len na neho, ktorú začal, tú podchytili aj ich nástroje. Vo dvorane zasa spievala si mládež, až celý dom ozýval sa slovenským spevom.

Laskárové už boli po večeri; chceli sa vrátiť do dvorany, ale Boháčov spev ich ešte zdržal. Aj Šavelský bol tam, stál za profesorovou a zhováral sa s ňou.

Hudba na chvíľu prestala. Cigán chodil s tanierom a dobre sa mu vodilo. Došiel tiež ku okrúhlemu stolu a s vážnopokornou úklonou prezentoval svoj tanier.

„Za to, čo si tu hral, od nás nedostaneš ani deravej babky, ty potvora podkupná!“ Agnusz sa drsno osopil hneď na neho. „Keď zahráš maďarské, potom príď si pýtať od nás.“

„Ako ráčite rozkázať,“ uklonil sa Cigán a odišiel bez obnôšky.

O chvíľu potom zazvučala miestnosťou ľahká melódia piesne: „Eresz alá fészkel a fecske, szeretönek jobb a menyecske“ — obľúbenej to Agnuszovej. Za tou potom tento vyzývavo začal si rozkazovať ďalšie; bol rád, že si našiel spôsob ukázať sa z vysokého koňa.

„Juhász legény, szegény juhász legény!“ rozkazoval si ďalej.

Šavelský sťahoval obrvy, Agnuszovo hrdinstvo s prekazením slovenského spevu muselo urobiť na každého veľmi trápny dojem.

Spoločnosť, trochu začudovane pozerajúc na seba, prestala spievať, no besedovanie plynulo ďalej — veď toto vystatovanie sa azda len nepotrvá dlho.

Šavelského tvár čochvíľa stávala sa hrozivejšou; pozeral po spoločnosti, ako to prijíma, či nik sa nestrojí postaviť takejto sprostej sebevôli. Zamračil sa ešte väčšmi, keď videl, že nik sa k tomu nepriberá. Jemu bolo už ťažko zadržať sa, aby Agnuszovi nešiel povedať svoju mienku, hatila ho len prítomnosť ženských, pred ktorými nechcel vyvolať ostrý výstup.

Ale vtom už doktor Boháč, ako obyčajne, šťastne našiel sa v danom položení. Upozornil sa na nápev práve hranej a, pokyvkávajúc hlavou, vpadol do nej slovenskou osnovou: ,Povedzže mi, moja milá, povedz‘.

No Agnuszovi nebolo to po chuti. Pohŕdavým pohľadom vyplatiac doktora, volal na Cigána:

„Tóny: ,Káka tövén költ a rucza‘!“

Boháč sa uškrnul popod fúzy, mihol na susedov a hneď zasa vpadol: ,Koníček môj hrdý, vraný‘. Pomáhali aj ostatní a tak, podľa hudby na Agnuszov rozkaz, rozozvučala sa slovenská pieseň s novou silou a chuťou. No Agnuszovi pritom začali navierať žily na čele a oči vysadúvať. Jemu takúto mystifikáciu! A to od pansláva! Rád by bol maďarským textom prehlušil slovenský, ale čože vykoná proti toľkým spevákom!

„Tóny, elég!“ zavolal, čo mu sily stačili, ale Tóny neprestal — iste nepočul zákaz. Agnusz vyskočil ako zdivený. „Elég, ha mondom, ebadta czigány gazembere!“ kričal od zlosti neprirodzeným hlasom.

„Ozaj, dajže už pokoj, neblamuj seba i nás! Nemal si sa tak ďaleko púšťať…“ riekol mu stranou nevrlo Boróczi a kamarát od druhého boku stiahol ho dolu za kabát.

Spoločnosť i bez hudby spievala ďalej.

„Ale ja tým ukážem!“ škrípal zubmi Agnusz. „Tóny, húzzad a Szózatot!“ velil porážajúcim posunkom. Teraz predsa musí sa dostať navrch. Spoločnosť si len spievala ďalej začatú pieseň, i keď hudba začala nápev Szózatu — a nastala z toho čudesná, prepodivná harmónia. Pre väčší dôraz Agnusz začal spievať i osnovu Szózatu. Verný Arany nenechal ho v blate, sekundoval svojou zvláštnou výhovorkou: „Hozädnok rendületlenül híve légy ó mogyor.“

Sám Boróczi musel sa usmiať, hoci necítil sa veľmi dobre v tomto položení.

Boháčovi zasa svitlo čosi, zrazu prestal spievať a zdvihol prst, aby i ostatní prestali.

„Je toto síce verné znázornenie harmónie, aká panuje v našej vlasti — škoda, že nemáme tu akýchsi medzinárodných poslucháčov — ale naše príslovie hovorí, že múdrejší vraj ustúpi: buďme teda my tými múdrejšími a držme sa nasúdeného poriadku, kýmkoľvek môžeme. Čo tam Vörösmarty, to tu Sládkovič!“ znel jeho príhovor.

V očiach všetkých zablyslo porozumenie. Razom začali s ním spolu spievať: ,Slovenský brat, objím si mať‘, — a pre lepšiu bezpečnosť spievali: ,— zem uhorská je tvoja mať‘^[1] atď. Tu už pani matka z Pieskovca pomáhala s oduševnením. Teraz plno, mohutne a jasavo rozliehal sa miestnosťou slovenský spev a zatriasol srdcami. Na každej tvári bolo vidieť oduševnenosť.

Šavelský stál opretý o stenu, pozorujúc tento divný turnaj medzi slovenskou spoločnosťou a pánmi okolo okrúhleho stola. Nebolo ťažko nahliadnuť, kde je tu prirodzené právo a kde sebecká panovačnosť; kde jednoduché hájenie svojho a kde zášť a zádrapka malicherná i bezprávna. Zo svojho dumania pozrel na Oľgu. Jej líca planuli, oči svietili neobyčajným ohňom. Ústa boli trochu pootvorené od napnutia i rýchleho dýchania; celá horela za svoju stranu. Šavelský nemohol odtrhnúť od nej oči, na ostatné okolo seba zabudol.

„Doktor, ak dnes Agnusza neporazí, môžeš byť rád, lebo ty by si ho mal na svedomí,“ pošepol Boháčovi ktorýsi sused.

„Len sám by sa mal na svedomí, on sa doviedol do toho. Ostatne ťa ubezpečujem, že o to niet strachu; je prichudokrvný. Či skôr žlčovú zimnicu nedostane, za to už dobre nestojím,“ riekol Boháč flegmaticky.

Spev prestával, Cigán na vlastnú zodpovednosť zahral čosi iné… Agnuszova tvár medzitým skutočne prešla do zelenkavej farby a oči mu strašne horeli.

„Keby som bol slúžnym, ja by ich naučil… Žandármi by ich dal rozprášiť, bezočivú, ničomnú háveď! Z tohto vidieť, kam by to došlo, keby sme im len trochu uvoľnili uzdu: my by sme neobstáli pred nimi. Dal by som ich palicovať za túto pieseň!“

„Ja by som ich tiež nešiel brániť a som za to, aby sa nám ponechalo bez ohľadu na zákon…“

„Zákon — čo tu máš zákon spomínať! Týchto treba postaviť celkom mimo zákona!“ pretrhol Borócziho Agnusz, kývnuc hlavou proti spoločnosti.

„Vieš dobre, že sa to robí, kde sa len dá, ale nerád búšim voslep do toho; radšej si premyslím, ako by som im klepol na prsty. Keby si len ty nebol provokoval, skorej by sme mohli vyviesť z toho niečo.“

„Nuž či pred nimi už vlastenci nebudú si smieť po maďarsky spievať?! To je predsa hrôza! Keď ich za takýto výčin nepostavíme pod trestné vyšetrovanie, druhý raz nám budú po hlavách skákať, my budeme utisnutí pred nimi. A tú pieseň, čo naostatok spievali, treba zrovna policajne zakázať!“

„Vôbec zabrániť im takéto schôdzky; keď sú spolu, rastie ich bujnosť,“ namietol i Arany dôležito.

Tým, ktorým sa takto zastrájali, trvala neskalená nálada, i keď spievať prestali.

„Mohol by nám Agnusz ešte niektorú rozkázať,“ mienil ktorýsi.

„Popýtajme ho. A bolo by treba i konštatovať, či my spievame slovenskú osnovu na maďarský nápev, a či oni spievajú maďarskú osnovu na slovenský nápev.“

„Ale, dajme mu pokoj, nadnes má už dosť. Strašne krvožíznivo pozerá na nás.“

„Ktovie, či nás nedá do kriminálu pre znesvätenie Szózatu.“

„Keď prídeme ta toľkí, upozorní sa svet na nás, a nám, toľkým, bude tam i veselo: zasa si len zaspievame.“

„Len to šťastie, že naša mládež nebola prítomná, že na tejto zádrapke nemôžu poškodiť našim študentom.“

„Nás starých pre slovenský spev aspoň už zo škôl vytvárať nemôžu.“

Pánom pri okrúhlom stole nebárs šla k duhu situácia, do akej ich priviedol Agnusz. Boli by už najradšej odišli, ale to bolo by sa podobalo úteku po porážke; preto zostali ešte, nevšímajúc si ďalej spoločnosť. Arany, afektovane posunkujúc, neprestajne čosi rozprával; Agnusz zapíjal zlosť vínom; Boróczi fajčil cigaru. Jeho pohľad často zachodil k Oľge a k Šavelskému, s ktorého chmúrnym, opovržlivým pohľadom sa stretol. Dosiaľ sedel poloodvrátený od spoločnosti a teraz zrazu vstal a šiel sa celkom priateľsky prihovoriť niektorým známym mu pánom. Doktorovi Boháčovi od chrbta položil na plece ruku. Tento obrátil k nemu svoju plnú, vysmiatu tvár, a popri prekvapení i kus huncútstva zablyslo mu v očiach.

„Páni, ako vidím, veľmi dobre sa bavia…“ poznamenal zvlášť dobroprajne pán slúžny.

„Výtečne — pod láskavým dozorom pána slúžneho…“ Boháč ochotne prisviedčal.

„To ma úprimne teší.“

„Sme úprimne o tom presvedčení.“

„Prajem i naďalej dobrú zábavu!“ uklonil sa slúžny a šiel ďalej. Pristavil sa naposledok pri Šavelskom, ktorý sa bol pridružil k Oľge. Prihovoril sa mu podľa zvyku po maďarsky; prosil o odpustenie, ak prerušuje rozhovor, a požiadal priateľa, aby ho predstavil slečne. Šavelský veľmi odmerane mal sa k jeho ľúbeznostiam.

„Pán slúžny Koloman Boróczi — slečna Oľga Laskárová…“ predstavil ich po slovensky na maďarský príhovor Borócziho. Ten na veľko otvoril oči: to sa mu ešte dosiaľ nikde neprihodilo. No hneď spravil peknú tvár.

„To ma so slovenskou rečou privádzaš do rozpakov,“ hovoril s úsmevom, „na konverzáciu s dámami, musím sa priznať, moja slovenčina nepostačuje.“

„To je iste zbytočná obava; ty tak vieš po slovensky ako ja,“ odvetil Šavelský sucho. „A keď chceš byť v slovenskej spoločnosti dámam predstavený, musíš byť prichystaný so slovenčinou. Ja som sa ešte nezhováral so slečnou inak ako po slovensky, i nemám sa za oprávneného nútiť ju do inej reči.“

„Vo všeobecnosti uznávam tvoje pokračovanie za správne, ale u nás, myslím, nemožno pokladať za prehrešenie sa proti slušnosti, keď ja napríklad o slečne predpokladám, že iste hovorí lepšie po maďarsky než ja po slovensky, a teda dovolil by som si po maďarsky obrátiť sa na ňu.“

„Daromné sú okolkovania; nijako nedokážeš, že je to nie prehrešenie sa proti slušnosti,“ protirečil Šavelský odmietavo.

Aj Oľga zdvihla hlavu. Svoje planúce oči priamo a vážne uprúc na hladkú tvár Borócziho, ohlásila sa:

„A prečo mám vedieť lepšie po maďarsky než pán slúžny po slovensky? Maďarčina nie je mojou materinskou rečou a slovenčina zaiste je ňou pánu slúžnemu…“ Hoci sa v jej tvári zračilo vzplanutie, jej hlas bol príjemne modulovaný, vyznieval pokojne, bez ostrosti.

Slúžny sa trochu začervenal a nechcelo sa mu zájsť na bližšie rozobratie jej slov. Pomlčal a napravil si fúzy, kým sa vynašiel.

„Prosím, moje predošlé slová neboli inak mierené, než že predpokladám o každom vzdelanom človeku v Uhorsku, že pozná krajinskú reč, ktorá, jemnejšie vytríbená, lepšie sa hodí i pre spoločenskú konverzáciu než ostatné, menej vzdelávané.“

„Pravda je, že tie ,ostatné‘ sú nielen menej vzdelávané, lež všemožne prekážané vzdelávať sa, ale sú, chvalabohu, i bez toho dosť vyvinuté, sú samy sebou bohaté. Poznám i maďarskú reč, hovorím plynule, lebo bývam v meste, kde je jej znalosť nevyhnutná, no nemôžem priznať, že by bola spôsobnejšou k spoločenskému obcovaniu než napríklad slovenská. Neviem, v čom by jej táto ustúpila na spoločenskom poli.“

„Nemnohí sú, ktorí by vám na to prisvedčili,“ usmial sa Boróczi pochybovačne.

„Všetci tí, ktorí poznajú obidve reči a sú nepredpojatí, museli by priznať, že nám Slovákom maďarčina sama v sebe nemôže poskytnúť nijakej výhody pred našou vlastnou rečou.“

„Ráčte sa to opýtať takých rodených Slovákov, ktorí si osvojili maďarskú reč a ako svoju si ju obľúbili, či nie je im výhodnejšia než slovenská,“ navrhoval zvlášť zdvorilo.

„U odrodilcov mám sa poučiť o tom, ktorí pre výhody zapreli a zavrhli svoj pôvod a svoju reč?“ pozastavila sa s planúcim protestom v zraku a ustúpila krok nazad. Cez jeho tvár prelietol zápal hnevu alebo azda zahanbenia, no hneď zmizol. Hovorila: „Ja by som sa radšej spýtala šľachetných Maďarov: či dobre je svoju reč zadávať za cudziu? — básnikov a spisovateľov maďarských, ktorí plamennými slovami hlásajú rodolásku a lásku k rodnej reči: či k tej láske oprávnení a zaviazaní sú len Maďari a ostatní či povinní sú spodliť sa k jej protive?!“

„Veď my na to nikoho nenútime, u nás každý má slobodu pridŕžať sa svojho. Kto sa stane Maďarom, stane sa ním dobrovoľne, z čírej lásky ku slávne vynikajúcemu národu maďarskému — a to azda haniť nemôžeme,“ tvrdil on, nezohnúc oči, v ktorých sa objavil akýsi bezočivý, pichľavý lesk.

Oľga hľadela na neho temer v úžase. Kto môže hovoriť takto vedome proti citu a pravde, s tým nie je hodno dať sa do reči na obhájenie tej pravdy. Predsa však namietla, ale patrne zmeneným, akoby opadnutým hlasom, smutno uprúc svoj zrak na Borócziho:

„Ako môžu mať lásku k cudziemu národu, keď vlastný ľúbiť nevedia, ale ho zapierajú a olupujú?“

„Vieme, že srdcu nemožno rozkázať; kloní sa ta, kam samo chce. Láska nemôže byť nútená a povinná, ale iba dobrovoľná. Či koľko ráz nie je nám bližší a milší priateľ ako vlastný brat?“

„I ako otec a matka? Kto nevie pocítiť lásku k svojmu národu, u toho láska k cudziemu nemôže pochodiť z čistých pohnútok. Oprávnenú, čisto priateľskú, i hoci sebažertvovú lásku k cudziemu národu môže mať iba ten, kto seba predovšetkým zachováva svojmu. Láska renegátov k tomu národu, ktorému sa zapredávajú, je nemravná. Isté je, že najväčšou škvrnou nášho národa sú jeho renegáti, a ťažko veriť, že by nespodlili napokon i ten národ, ku ktorému sa v zaslepenosti pridávajú.“

Vravela bez rozhorlenosti, ale jej slová účinkovali. Boróczi nemohol zniesť jej ticho planúci pohľad, placho i zlostne uchyľoval oči stranou.

Šavelský mlčky, s utajeným záujmom sledoval ich reči, rýchlo jedno na druhé dopadajúce. Niekedy sa zdalo, akoby sa bol chcel ohlásiť proti Boróczimu, ale vždy sa zadržal a zachoval nestranné mlčanie. Jemu sa protivilo urobiť si týmto spôsobom zásluhy pred Oľgou, a okrem toho bolo mu pôžitkom hľadieť na jej oživenú tvár, ktorá sa mu teraz ukázala v novej kráse.

Zľahka sa uklonila a odišla; matka už pred chvíľou volala na ňu. Keď, odchodiac z reštaurácie, vo dverách sa obzrela, videla Šavelského stáť s Boróczim na tom istom mieste, no nie v priateľskom rozhovore, ale zdalo sa, že v rozpore. Aspoň Šavelský mal červenú tvár, až sa mu fúzy belavo od nej odrážali, a so zrejmým dôrazom hovoril čosi Boróczimu, ktorého tvár nemohla vidieť, len toľko videla, že tuho, nasrdeno obrábal si bradu.