ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko týždňov neskoršie, za chmúrneho nepríjemného odpoludnia sedela Oľga vo svojej útulnej izbe a písala rodičom do Dažíc obšírny list. Bola to prvá obšírna správa o sebe a o novom domove; dosiaľ, kým ešte nebola rozhľadená, zasielala im len najnevyhnutnejšie krátke zvesti.

Teraz mala najpríhodnejší čas na písanie. Domácich vykonávaní nemala, muža nebolo doma, svokru zanechala v jej izbe v spoločnosti Hríbkovej. Stará pani si dávno zvykla každý deň dôkladne pozhovárať sa s Hríbkovou o všetkých domácich, hospodárskych i čeľadných záležitostiach, podobne i o všetkých zvláštnejších udalostiach v dedine. Toto nebola ich číra zvedavosť, ale i dobroprajná účasť. Poznala všetkých ľudí v Javorci a vždy chcela vedieť, ako ktorí nažívajú. Že bola málo v spojení so zovňajším svetom, so seberovnými, tým viac pozornosti venovala svojmu najbližšiemu okoliu. Hríbkovou dala sa informovať o všetkom, a potom už spolu odsudzovali i pochvaľovali, i prípadne trápili sa nad zlobou a nezdarnosťou ľudí. Obyčajne besedovali pritlmeným hlasom, niekedy, v dôležitých prípadoch, i pološeptom. Ale pani pritom vždy starala sa dodržať zdanie prevahy, i bola by veľmi urazená, ak by sa bol niekto nazdával, že podlieha názorom Hríbkovej.

Kým trvali krajšie časy, ponavštevovali mladší Šavelskovci niektoré spriatelené zemianske domy na okolí, i v Rakytove Oľginých príbuzných i známych. V Pieskovci u Antónych boli už i viac ráz. Rakytovskí navzájom tiež už boli v Javorci; to bol pre Oľgu milý deň. Bola na ten čas domácou paňou a svokra zabávala nových príbuzných, ktorí sa jej vraj veľmi zapáčili. Šavelský bol srdečný k Laskárovcom a nadovšetko ku starému Laskárovi, čo Oľge veľmi dobre padlo. I sesternice jej tvrdili, že by veru nikdy neboli verili, že jej pyšný muž vie byť i taký roztomilý.

Po tých niekoľkých návštevách nastalo u Šavelskovcov domáce zátišie, krátke, chmúrne dni míňali sa v rozličných zaneprázdneniach. Keď sa poľné práce pominuli, Šavelský bol zaujatý svojimi lesmi, lebo sám si bol polesným. Mal i vlastnú pílu a viedol všade osobný dozor. Oľge sa videlo veľa ráz, že sa priveľmi namáha; musela sa čudovať jeho sile, otuženosti a súcosti.

„Kým som mladý, silný, nie sú mi námahy na ťarchu; keď stanú sa mi ťažkými, budem hľadať spôsob, ako si ich obľahčiť…“ ubezpečoval ju.

I dnes bol kdesi v hore; ona vo svojej teplej izbe často išla k obloku pozerať, či sa počasie nezlepšuje. Zle jej padlo, že on musí byť von, vo vlhkej zime a vo vetre, kým ona si tu hovie. No vietor tíchol, oblaky nižšie zalíhali — ak sa pustí poriadny dážď, iste príde domov.

Upokojenejšie šla si sadnúť ku stolíku a pohrúžila sa do písania. Riadok za riadkom pribúdal; zdalo sa, že čím ďalej píše, tým viac predmetu si nachodí. Bola pri tej práci celá vyhriata.

Keď už dopisovala, počula i muža vojsť do jeho izby; dvere medzi troma nimi obývanými izbami bývali vždy pootvárané. Počula ho otvárať a zatvárať skriňu. Ponáhľala sa ešte prečítať hotový už list, aby ho mohla vložiť do obálky.

No nebola to ešte skončila, keď Šavelský vošiel do jej izby.

„Čože — ona si ma ani nevšíma?“ preriekol, keď sa na neho neobzrela. Prisadol si k nej na kraj sedadla.

„Píšem dlhý list domov,“ hovorila, odtískajúc popísaný hárok. „Kde si toľko v tej zime?“ Vzala jeho preziabnutú ruku do svojich teplých.

„Robota musí byť vykonaná i v zlom čase; teraz tým lepšie mi padne okriať tu,“ odvetil. „Pozdravila si i odo mňa?“ pýtal sa, pozrúc na list.

„Veru nie… pre všeličo iné som to zabudla,“ prichodilo jej vyznať.

„Teda musíš to ešte doložiť, kamsi na kraj.“

„Ak len bude miesta,“ hovorila, prevracajúc plno popísaný hárok.

„To je veru dôkladný list — môžem ho prečítať?“

„… môžeš,“ odpovedala po chvíľke zrejmého váhania. Pozrel na ňu.

„Ak si nepraješ, nebudem ho čítať,“ riekol, odtiahnuc ruku od listu.

„A keď ho nebudeš čítať, čo si budeš myslieť, že je v ňom?“

„Nič zlého, ale jednako niečo, čo mi nechceš povedať. Hádam sa žaluješ rodičom na niečo, čo ja nemám vedieť.“

Pokrútila hlavou.

„Prečítaj ho, prosím ťa — ani tieň nedôvery nech je nie medzi nami.“

Predložila mu list a vstala, ponechajúc mu miesto.

Dal sa do čítania. Bolo to opisovanie ich domácnosti so všetkým, čo bolo s ňou v styku. Z celého sa zračí šetrnosť k svokre a láska k mužovi. Píše, že privyká nad očakávanie dobre a že sa schuti vžíva do svojho nového povolania, — ,a čo Vám ešte čudného poviem o sebe‘ — písala, keď bola pri tomto predmete, ,povážte si len: začínam si veľmi zakladať na Ferkovom peknom, po otcoch zdedenom majetku! Mne bývali vždy odporní tí ľudia, ktorí kládli váhu na imanie; no teraz už viem, že toto má i svoju peknú a ozaj dôležitú stranu, keď vyšší cieľ nespustí sa pri tom z očí. Kým som bola zasnúbená s Ferkom, nadišla ma niekedy nerozumná žiadosť, aby bol nemajetný, aby som mu mohla dokázať, aký mi je vzácny sám v sebe — a teraz veru nechcela by som zaviniť ani najmenšiu ujmu v jeho majetku. Je hrdý, nezlomný charakter, musí teda byť nezávislým v každom ohľade. A tú nezávislosť zabezpečuje mu práve jeho majetok. Nikdy by som ho nechcela vidieť v úradníckom postavení, hoci v akom výhodnom, lebo tam by bol nútený v mnohom smere zapierať svoje presvedčenie. Z tohto stanoviska hľadiac na veci, dávam sa s takou základnou chuťou do svojej úlohy, ktorá, keď ju svedomite chcem plniť, bude dosť namáhavá. Dobre vidím totižto, že nielen na mojom mužovi, ale i na mne je udržať, a ak možno zveľadiť náš majetok, ktorý zaisťuje nám nielen výživu a závažie vo svete, ale i možnosť širšej blahodarnej činnosti. Môj muž koná v plnej miere, čo je jeho úlohou — v ničom by som nechcela zaostávať za ním. Ba tuším, i čosi z toho zemianskeho sebavedomia chytilo sa mi od neho — som naozaj hrdá, že som ženou slovenského zemana…‘

Šavelský po prečítaní toho odstavca pozrel hore, ale Oľgy tam nebolo. ,A ona ešte môže povedať, že som si vybral nezemianku a nevestu bez vena!…‘ podumal rozohriato. No nešiel ju vyhľadať, list ho pútal ďalej.

,Tuto prichodím ku veci, v ktorej Vy čakáte objasnenie, a ja vždy ešte mlčím o nej…‘ znelo pokračovanie. ,Vy iste chceli by ste sa ma opýtať: či sa môj muž i priznáva byť slovenským zemanom, keďže tak hrdo ním si ho označujem? Na to len toľko môžem Vám odpovedať, že je všetko pri starom; ešte som s ním o tomto nebola na slove. Nevyhýbal by tejto otázke, ale ja jej vyhýbam, z akejsi chúlostivosti. V tomto ohľade nechcem ani najmenší vplyv uvádzať na neho, lebo som istá, že on, pri svojom čestnom, pravdumilovnom ráze, nemôže inak, ako vrátiť sa na pravú postať bez najmenšieho môjho pričinenia. Ba možno už i stojí na nej, lebo nebadám nič u neho, čo by tomu odporovalo. O tom aspoň som presvedčená, že pred priateľom i nepriateľom priznal by sa byť slovenským zemanom i vtedy, keby sa mu pre to priateľ premenil na nepriateľa — lebo od pravdy neustúpi. Či však i srdcom pridáva sa k našej slovenskej veci, o tom mám ešte pochybnosti, lebo viem, že bol od nej celkom odcudzený. Vychoval sa v takom duchu ako všetci naši zemani, a keď tých pozorujem a jeho popri nich, nuž mám už toľko príčin byť hrdou na neho, že zdalo by sa mi malichernou všetečnosťou, keby som ho úsilne chcela obracať na svoju stranu — hoci priznať mi treba, že bolo by dovŕšením mojej blaženosti, keby si k nám zastal. A to i príde, ale len jeho samého zásluhou. Keby bol opravdivý, rodený Maďar, nemala by som toho srdca, že by som ho nutkala prestúpiť na svoju stranu, i keby som mala moc na to; lebo jeho viazanosť ku svojmu považovala by som za takú svätú ako svoju viazanosť k môjmu. Keď je však náš pôvodom i celým bytom, len panujúcim bludom odtiahnutý od nás, iste by som mala oprávnenosť vynaložiť svoj vplyv, aby som ho pritiahla naspäť k nám, kam patrí; no, opakujem: to nie je potrebné, lebo sám ide po dobrých cestách. To bolo, ako viete, už vtedy mojím presvedčením, keď som sa mala s ním zasnúbiť, a potvrdzuje sa to — ako že sa vo Ferkovi vôbec nemožno sklamať. A aký je čestný a spravodlivý vôbec, taký je ku mne ešte zvlášť veľkomyseľný — nemusíte sa báť, že by som kedy mala príčinu oľutovať, že som sa s plnou dôverou spoľahla na neho. A, prosím Vás, neupodozrievajte ma, že súdim s predpojatosťou lásky. Je síce pravda, že ho veľmi ľúbim (akože by som ho mohla neľúbiť!), ale preto podvolím ho aj tej najprísnejšej kritike z Vašej strany a nebojím sa, že môj úsudok neobstojí…‘

Šavelský odložil list a začal sa prechodiť po izbe. Obzeral sa za Oľgou, i začal sa skoro hnevať, že ho nechala samého na seba; veľmi pocítil potrebu pohovoriť si s ňou. Pobral sa a vyhľadal ju.

Nepotreboval ísť ďaleko, našiel ju vo svojej izbe. Akoby v očakávaní sedela na pohovke, držiac v ruke noviny, ktoré nečítala. Zamieril hneď k nej. Skúmavo, akoby nesmelo pozrela na neho.

„Prečítal si ho?“

„Áno, až do konca,“ odvetil, zastanúc pred ňou.

„A nehneváš sa?“

Z jeho očí hľadelo veru niečo celkom iné než hnev.

„Povedz mi ty, na čo som sa tam mal nahnevať?“

„Že dávam o tebe vývody, na ktoré si ma nesplnomocnil.“

„Akže tu o hneve môže byť reč, to by som sa mohol nahnevať na tom, že nebola by si mi dala tento list prečítať, keby som sa žičlivou náhodou nebol dostal k nemu. Je prirodzená vec, že k rodičom máš sa s celou dôverou, ale i ja mám žiadosť, aby si sa ani s čiastočkou svojho zmýšľania neukrývala predo mnou — najmä v tom, čo sa týka mňa samého. Či je dobre, že len z listu, ktorý nebol určený mne, dozvedel som sa, ako moja žena chápe moje postavenie, ako sa mi stavia ku boku i v hmotnom, no nadovšetko v mravnom ohľade? Či je to úprimné?“

„Ak len naozaj stanem sa ti takou oporou, ako by som chcela, pocítiš to, i keď ti o tom nič nepoviem,“ usmiala sa.

„Dobre, veď i tak viem, čo mám v tebe. Ale teraz ďalej o tých vývodoch, ktoré o mne podávaš bez môjho splnomocnenia. Prečože sa tak náramne staráš odtisnúť od seba všetku zásluhu o moje prinavrátenie sa k vám v národnom ohľade?“

„Preto, že jej ani nemám.“

„A veríš, že sa celkom k vám vrátim?“

„To verím pevne, tak ako verím vo všetko dobré u teba!“ zvolala z popudu presvedčenia. I líca vyššie sa jej zafarbili.

„Tiež si myslím, že ťa v tom očakávaní nesklamem, ale s tou poznámkou, že bez tvojej zásluhy to jednako nebude. Musíš pripustiť, aby som sa k tomu priznal.“

„Ale ako? Veď som ťa nikdy, ani jediným slovom, nemala k tomu!…“ odporovala živo.

„Tvoja viera vo mňa ani nepotrebovala slov, aby som ju pocítil. A potom: už tvoja čistá, opravdivá oddanosť k tvojmu národu, ktorú som od začiatku našej známosti pozoroval, nemohla ostať bez vplyvu na mňa. Čo teba tak oduševňuje, to zaiste i pre mňa bude hodné oduševnenia.“

Hľadela na neho, oči sa jej pritom zarosili.

„Ale celkom tak je to predsa nie…“ hovorila po chvíľke. „Nenahovoríš mi, že by som ťa bola obrátila zo Šavla na Pavla; pamätaj, akého som ťa už našla.“

„Dobre, ty si ma našla takého, ktorý spoznal už blud, ale ani zďaleka ešte nie domov navráteného. Tu od jedného k druhému je cesta ešte veľmi dlhá — niekedy jej vôbec ani niet.“

Zamyslela sa.

„Povedz mi, prosím ťa, či bol si ty kedy odrodilcom ako napríklad Boróczi alebo Agnusz?“ opýtala sa potom.

„Akže i nie práve toho spôsobu, ale odrodilcom som bol — a ohnivým, fanaticky oduševneným…“ odvetil smutno. „Nie je správne, keď vy odrodilcov predstavujete si len ako nízkych bedárov, ženúcich sa za výhodami — sú medzi nimi, ktorí v nezištnom oduševnení slúžia cudzej veci a zvelebujú ju. Sú na to veľké príklady. Je pravda, že i tí najprv musia zavrhnúť svoje a tým už do základu vložia si mravný prečin; ale ten prečin je u nás oslavovaný ako najvlasteneckejšia cnosť, nuž nie je div, že málokomu sa pohne preň svedomie. Mnohí vôbec ani si ho neuvedomia. A ja som patril k týmto.“

„To všetko viem si predstaviť, veď je to u nás každodenné; ale zvedavá som, ako si predsa prišiel na to: odvrátiť sa od tej cudzej modly.“

Hľadel pred seba a pokývol plecami.

„To prišlo pomaly, samo sebou, akosi dostavil sa triezvy rozsudok, ako som sám začal pozorovať, a nie len dbať na to, čo mi vbili do mladej, ľahkovernej duše. Ako to býva: sklamal som sa v ideáloch, pestovaných horúcou mysľou, a ochladol som. Čo básnici a učenci maďarskí zvelebujúceho napísali a učili o svojom národe, v to za mlada som ohnivo veril — a tu, keď som sa poobzeral so samostatným úsudkom v skutočnosti, musel som vidieť, koľko je v tom lživej sebachvály — ako radi habú pre seba nesvoje zásluhy v ktoromkoľvek ohľade. Nebolo mi možno nenahliadnuť, že hlavný dejateľ v dejinách vlasti, naše vyššie i nižšie zemianstvo, je zväčša slovanského pôvodu; že najslávnejšie postavy z tých dejín, bojovníci za slobodu i vôbec za dobro vlasti, ktorí ma tak oduševňovali, tiež z veľkej časti boli slovanskej, aj inej nemaďarskej krvi. Nemožno nevidieť, že tak je i teraz, v novej dobe, s vynikajúcimi mužmi vo všetkých odboroch verejného účinkovania. A všetkých týchto slávu maďarský národ strhol a strhuje pre seba, aby sa chvastavo ňou ovenčil. Mňa takéto spoznanie nemohlo zaň oduševniť. K tomu prišli ešte ďalšie pozorovania, ktoré ma ochladili. Maďari napríklad vyhlasujú sa za apoštolov, za bojovníkov a martýrov slobody, a keď sa im človek prizrie, nuž vidí, že pre seba chcú ju mať neobmedzenú — hoci nie sú schopní opravdivú si ju vypestovať, lebo v samom ich ráze je prvá hlavná prekážka opravdivej slobody — ale tým, ktorí sú inej národnosti a pod ich mocou, odnímajú ju do posledného prvku — horšie, ako im ju kedysi iní odnímali. Ako oni vtedy ronili výkriky bolesti, tak teraz vynucujú ich iným, nad ktorými vládnu. A potom kričia svetu do očí, že ponechávajú im všetku slobodu — na tú lož nie sú prihrdí, hoci honosia sa nezlomnou hrdosťou. Tupia a hanobia všetko, čo je vo vlasti nemaďarské — ale ani najmizernejší Slovák, Rumun, Srb, Chorvát, vôbec Nemaďar nie je im pripodlý, aby ho s radosťou za ,Maďara‘ neprijali. Taká je tá ich hrdosť! U nich zvelebovaní sú odpadlíci iných národností, poškvrnu odpadlíctva vyhlasujú za očisťujúci krst, keď sa deje na ich zveľadenie. Takéto pozorovania, vidíš, museli zrumiť moje vysokoideálne predstavy o nich — no nie ľahko, ani nie lacno mi padlo to vytriezvenie… Najprv som hľadel ich vyhovoriť pred sebou — z ich stanoviska i dá sa to do veľkej miery — no ich divokosť a necitná bezohľadnosť proti všetkému, čo neduje s nimi do jedného mecha, odženie im napokon i najvytrvalejších priateľov, vyjmúc tých, ktorí vo vlastnom, sebeckom záujme podporujú ich prevrátenosť. A najsmutnejšie je, že niet medzi nimi spravodlivej strany, lebo kto by pozdvihol spravodlivý hlas, na toho sa vyrútia a mravne ho ubijú, kým nezamĺkne…“

„I pre mňa je toto pri nich najhroznejšie. Musia byť už v zúfalom položení, keď dospeli k presvedčeniu, že im neslobodno byť spravodlivými, že môžu sa udržať iba krivdením a potláčaním iných — a tak že u nich to krivdenie a potláčanie je vlastne cnosťou. Ja aspoň by som nechcela patriť k nijakému vedúcemu národu, čo sa ta doviedol, že má za svoju povinnosť do kliatby dávať tých svojich, ktorí hlásajú, že im treba byť úprimne spravodlivými voči ostatným národnostiam vo vlasti.“

„Mne sa sprotivilo trvať v tom s nimi, keď nechcú nájsť inú cestu k spáse seba a inorodých spolubratov. Celkom sa mi zbridilo byť ich prívržencom, akokoľvek ťažko mi padlo lúčiť sa s tým, do čoho som sa bol vžil v mladom, zápalistom veku. Teda, vidíš, ich vlastnou zásluhou stalo sa, že našla si ma už chladného voči nim.“

Všetky tie dôvody podával so smutnou tvárou a po celý čas trpko znel jeho hlas; bolo vidieť, že spomínanie týchto skúseností ešte vždy mu ide s bolesťou. Ona so živou účasťou hľadela na neho, u nej súcit prevládal nad zadosťučinením, ktoré mohla mať z jeho vyznania.

„Tak som si to asi myslela, tak ťa poznám a tak viem, že bol by si tiež našiel cestu domov i bez mojej pomoci…“ hovorila potom v tichom presvedčení.

Pomaly pokrútil hlavou.

„Neviem, či by sa mi bolo chcelo hľadať ju. Keď človeka sklamú ideály, nerád pomýšľa na iné, podobné, aby znovu nebol sklamaný. Bol by som, možno, v otázke národnosti ostal neosvedčeným ako mnohí iní.“

„Tebe by bolo povedalo svedomie, kam prislúchaš, náhle uznávaš, že pôvodom si náš.“

Dumno hľadel pred seba.

„Pravda je, že človek ide za svedomím; ale svedomie má tiež svoje rázcestia. Aj moje zastalo na takom rázcestí, a bolo by nebodaj tam zaviazlo, keby si ho ty nebola ďalej pobodla. Sú mnohí, ktorým sa bridí nespravodlivé potláčanie národností, a jednako neprídu na to, aby sa im pridali a ich záujmy si osvojili, lebo pochybujú, že by tým konali užitočné dielo. Nechcú napomáhať ďalšie roztržky.“

Neveriac hľadela na neho.

„Ale ty by si nemohol zotrvávať v takej neosvedčenosti, lebo tvoja povaha nie je podľa toho. Ty vzplanieš proti krivde, nemôžeš sa dívať na ukrivdených, že by si sa nespojil s nimi — najmä keď vieš, že ty sám pochodíš z nich.“

„To nejde tak ľahko, keď človek bol od nich celkom odcudzený. Ty si nebola v podobnom, teda nemôžeš to chápať.“

Vzala jeho ruku v hnutí medzi súcitom a potechou.

„Veď poď teda, rozhliadni sa vlastnými očami po tom svojom prvotnom domove, ktorému si sa odcudzil, kým si ho nepoznal. Poznaj naše snahy i pohnútky, z ktorých vychodia — uvidíš, či hodny sú zatratenia a opovrhnutia. Ak nájdeš niečo špatné, potom sa od nás odvráť.“

„Od vás sa neodvrátim, i viem, že vaše snahy sú čisté — len nie v každom prípade môžem súhlasiť s tým, ako si ich zastávate. Primálo smelosti u vás, primnoho uchyľovania sa. Tým ste sa už tak do úpadku doniesli, že ťažká vám pomoc. Kričia na vás, že podrývate, že vaše snahy sú hriešne, vlastizradné — vy sa pokorne vyhovárate, že je to nie tak: a vy viete, i oni vedia, že žiadate si len to, čo je vaším prirodzeným právom. Urputne vám ho odopierajú a soptia na vás, no sú si veľmi dobre vedomí toho, že vám krivdia. Vy máte pravdu, a jednako sa uchyľujete; nemáte ráznosti uviesť si ju v platnosť.“

„Ako sa máme tuhšie postaviť, keď nás držia v rukách všetkou mocou a nemilosrdnosťou nadvlády! Kde máme vziať potrebnú silu na to, keď nám všetky sily stále odoberajú úsilným pestovaním renegátstva! My už nijakej zovňajšej, nijakej materiálnej sily nemáme, okrem svojho tvrdo spiaceho ľudu: my žijeme jedine zo svojej vnútornej, mravnej sily. Zvonku sme všemožne ubíjaní a nikoho nevidíme, kto by nám mohol prispieť pomocou, akokoľvek nás zlomyseľní hlupáci dohľadávajú v zapredávaní vlasti. Ty to nechápeš, nevieš sám uznať; ty si ešte nežil s potlačenými. Ži s nimi začas, nuž nám uznáš… Každá idea, slúžiaca pravde, má hodných i nehodných prívržencov, tak i naša. Ak máme chabých, i vôbec nehodných medzi sebou, máme i neohrozené, naozaj veľké charaktery, pred ktorých skutočnou hodnotou scvrknú sa mnohí oslavovaní a odmeňovaní velikáni šťastnejších národov. Naša sila v túto ťažkú dobu nemôže sa javiť v inom ako v tom, že vieme trpieť a biediť, hmotne i mravne, za svoje sväté presvedčenie — a to nie chvíľu, lež celé živobytie. Poviazanými rukami len natoľko môžeme hýbať, aby sme si zachránili aspoň zdrap tej svojskosti, o ktorú nás olupujú. To je ten náš smrteľný hriech v ich očiach. A ani len uznanie, nie že by slávu, neprinesie nám to naše martýrium, lebo nik o ňom nevie, okrem nás samých. Sme primalí a nepatrní, ako by si nás a našich bôľov všimol svet. Kto si ich všimne, sú tí, ktorí nám podobne sú utisnutí — len tí nám môžu uznať.“

Smutno hľadel pred seba.

„Teda s tými sa spolčite, len už robte niečo! Také dlhé, nevďačné utrpenie nemôže mať dobré účinky — radšej zjavné trýznenie a žalárovanie. To aspoň odhalí trýzniteľov, získa sympatie trýzneným a skorej domôžu sa prevratu.“

„Ochoty mali by i k takému nakladaniu s nami, zdržiavajú sa len natoľko, nakoľko nechcú sa svetu ukázať v krikľavo špatnom svetle. No vieme, že každý úradník môže páchať proti nám svojvôľu, akú mu zákon zabraňuje, a niet ani len jediného príkladu, kde by sa mu za to bolo dostalo zavrátenia odhora. Počkaj, keď budeš s nami, ani tebe nebude usporené zakusovať ich nemilosť. Ty síce, chvalabohu, nie si v ničom závislý od nich, ale jednako tiež pocítiš ten tlak. A prídeš k presvedčeniu, že pomôcť si nemôžeme tak, ako si ty azda predstavuješ. I ty naučíš sa trpieť, kým nebudeš smieť konať. Či neštítiš sa za takých otupných okolností pristúpiť k nám?“

„Váš som, k vám sa vraciam — nijaké utrpenie by ma neodstrašilo od toho. Viem i trpieť — len azda nie so založenými rukami. Čo ma trápi, je to, že sám nedonesiem vám takú posilu, akú by som vám rád doniesol — sám vám málo pomôžem.“

Hľadela na neho s neopísateľným výrazom uveličenosti a vďaky. Potom zrazu vzala jeho ruku a vrelo tisla ju k svojim ústam.

V jeho tvári zmenil sa výraz, prekmitla ňou dojatosť.

„Čože ty…? Či je to taká veľká vec, keď začínam sa chápať ako treba?“ bránil sa a vymaňoval si ruku. „Veď to je len krívajúce napravenie minulého prehrešenia.“

„K takému napraveniu zmôže sa silná duša! Ťažko je nepoblúdiť, ale ešte ťažšie z bludu sa vymaniť. Nehovor, že nám málo pomôžeš — veď my sa tebou obohatíme! Tvoj návrat zahojí a nahradí nám tisíc iných, ktorí ako pleva odlúčili sa od nás. Či je to nie skvelé zadosťučinenie pre nás, osočovaných, že ty, nepodkupný, prísne súdiaci, pridávaš sa k nám? Nevieš, že to samo v sebe nás zvelebí, že to pridá mravného závažia našej zaznanej veci?“

„Tebe uverím všetko, preto sa chráň preceňovať ma,“ usmial sa. „U teba je teda stratený a navrátený syn úplne prijatý na milosť?“

Padla mu okolo hrdla.

„Ty môj drahý! Keby si len vedel, ako mi je blažene, že budeme jedno vo všetkom, čo životu dodáva vyššej ceny!…“

„Len jedného sa bojím: že budem musieť žiarliť na tvoju lásku k celému národu…“

Teraz sa usmiala.

„Toho sa neboj, lebo ty sám budeš zápoliť so mnou v láske k nemu. Ľúbiť ho budeš tak, ako ľúbia ho jeho najšľachetnejší synovia, hoci za to nie výhody, lež útisky sú ich údelom. Potom nebudeš sa mi čudovať, že ľnem k nemu, lebo v tom je čosi, čo odmeňuje každú spravodlivú dušu.“

„Ja ti to vopred verím. Teraz už nič nejasného niet medzi nami.“

„Nie, chvála pánubohu!“