ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nastal nový tanec, Oľgu prišli vyhľadať tanečníci. Vlasztha so svojou holdujúcou zdvorilosťou, Venduš Radóczi úprimne a priateľsky, Boróczi s diplomatickým zaobchádzaním mali sa najviac okolo nej. Krasznayčka pre ňu prišla dnes o svojich dvoch dvoriteľov, s ktorými sa najradšej zabávala: o Vlaszthu a o Borócziho. Najúprimnejšie priala jej to slúžna Boróczička, ktorá toľko ráz musela podstupovať celú horkosť žiarlivosti, keď tá s márnivou bezohľadnosťou zdržiavala jej muža okolo seba počas celej zábavy. Že mladá Šavelská nie je takej povahy, to hneď spoznala.

Čas míňal sa v tanci, bolo blízko polnoci, keď sa dokončieval dlho preťahovaný čardáš. Cigáni už viac ráz chceli prestať, ale urputné ,hogyvolt‘ niektorých neúnavných tanečníkov velilo im hrať vždy ďalej. Medzi najohnivejšími boli Venduš Radóczi a Šándor Agnusz. Radóczi tancoval s Irmou Maršinských a roztancoval sa do takej dobrej vôle, že sa nevedel zastaviť. Prehýňal sa, pohadzoval hlavou, zakladal si ruku za ucho i ujúkal a naivne uveličeným spôsobom usmieval sa pritom na svoju driečnu tanečnicu, ktorej tvár tiež bola zjasnená, akoby sa jej od neho bolo chytilo tej dobrej vôle. I jej líca dostali živšiu farbu a oči živší lesk.

Agnusz tancoval s Krasznayčkou. Jeho dobrá vôľa nejavila sa v bystrých pohyboch. Kolísal sa na jednom mieste, uprostred klbka ostatných, a s nepríjemnou, cynickou vytrvalosťou upieral zrak na svoju tanečnicu, ktorá v rujno vlnistých pohyboch točila sa pred ním, nakoľko jej to dovoľoval tesný priestor, graciózne pohadzujúc pritom svojou peknou hlavou. Jej pohľad i teraz často vyhľadával Vlaszthu, ale nenašiel odvety. Čím väčšmi ju to pálilo, tým rujnejšie oddávala sa tancu, a jej tanečník na svoj vrub pripisoval tú jej chuť. Pohľad jeho očí bol surový, celý jeho výzor bezočivý. Hudba, tanec a bezpochyby i prihojná miera vína týmto spôsobom prejavovali na ňom svoje účinky.

Oľga mala za tanečníka Vlaszthu. Tancoval s bezúhonnou decenciou, najmä keď zbadal, že sa Oľga nerada namáha v tanci, ponechal úplnú voľnosť jej miernym, nenáhlym pohybom v tanci. Pritom zabávali sa umným besedovaním; zdalo sa, že tancujú viac kvôli tomu pohybovaniu.

Šavelský prestal prv tancovať a díval sa teraz na ostatných — vlastne najviac na Oľgu. Mnoho lichotivých rečí počul dnes o svojej žene a s hrdosťou si priznával, že nepreháňali. Ona bola pekná, ale popri jej kráse väčšmi ešte čosi iné pútalo pozorovateľa. Jej posunky a úsmev líšili sa od iných vážnou šľachetnosťou, jej správanie bolo tiché a dôstojné, bez najmenšieho znaku jastrivosti.

Jej muž z jednej strany bol celkom spokojný s pozornosťou, s akou tu bola prijatá; z druhej strany však nedal mu pokoj istý pocit, ktorému úsilne odopieral výsluch, no ktorý sa jednako vždy znovu hlásil, kedykoľvek videl Oľgu v tanci s inými. Bola to vari predsa žiarlivosť? Sotva. Vedel, že nemá na ňu príčinu. Sám nevedel, čo mu chýba, ale zdalo sa mu, že táto spoločnosť nie je mu po vôli. Zrazu začal hľadieť na ňu akýmsi cudzím, kritickým okom.

,Nemal som ju sem priviesť, nie je tu na svojom mieste…‘ zhováral sa so svojím svedomím. ,Títo si myslia, že priviedol som ju len preto, aby som sa ňou pochválil, a ochotne obdivujú jej krásu. Mal som vedieť, že tak bude, a jednako ma to teraz hnevá — mne, tuším, už nezáleží na pochvale týchto. Nemal som ju tomu vystaviť…‘

Zrazu nadišla ho prudká žiadosť vziať ju do náručia a odniesť ju preč odtiaľto. Sťažka sa ovládal, že nešiel ju odlúčiť od tanečníka. Avšak vo Vlaszthovom správaní k nej, mimo vycibrenej zdvorilosti jemnomravného gavaliera, zračila sa i mimoriadna úctivosť: Šavelský pri najprísnejšom pozorovaní nemohol na ňom nič vyčítať. No jednako netrpezlivo čakal koniec čardáša.

Konečne prestala hudba, páry sa rozišli, hoci niektorí ešte kričali ,hogyvolt‘. Vlasztha viedol Oľgu na prázdne sedadlo, blízko grófky Zonthyčky. Táto hneď jej prikývla hlavou a pýtala sa, či hodne ustala. Jej krátky hrubý krk sa ustavične pokrúcal na všetky strany v ohrade stojatého stuartovského goliera.

Oľga odvetila, že ustala málo.

„Sie sehen auch gar nicht echauffirt aus, weil Sie lässig tanzen. Und das ist ganz gut — Sie sind ohne Zweifel die eleganteste Tänzerin…“ mienila grófka pokyvujúc hlavou.

Podžupanová Barcsányička, sediaca nablízku, veľmi nemilým pohľadom odmenila grófku za ten úsudok i uľavila svojej nevôli, pošepnúc čosi dotyčné svojmu mužovi, stojacemu za ňou. Nevýslovne ju hnevalo, že tejto Šavelskej, ktorá sa sem vtlačila a ktorá z nijakého ohľadu neprislúchala do tejto spoločnosti, tak dobre sa tu povodilo, že hneď koril sa jej Vlasztha, prvý gavalier. Mužskí, pravda, sú už raz takí, že peknej osobe kvôli radi zabudnú na všetky ostatné ohľady, ale aspoň dámy, ako je grófka a županová, mali by zachovávať viac odmeranosti k takému neplnokrvnému prírastku spoločnosti.

Vtom pristúpil Šavelský ku svojej žene.

„Dlho si tancovala, iste budeš veľmi ustatá…“ zahovoril, nahnúc sa k nej.

Nemohol sa premôcť inak k nej prehovoriť než po slovensky, a s tým sa ani neukrýval. Neznížil natoľko hlas, že by to okolostojaci nepočuli, len tú jemno nuansovanú ohradenosť mal pritom jeho tón, ktorá asi znamená: Vás vlastne do toho nič, čo tu hovorím, ale ak chcete, môžete to i počuť.

Ona sa rýchlo obrátila k nemu, jej oči nadobudli lesk, i celou tvárou prelietol jej radostný svit. Jeho hlas, jeho slovenský príhovor razom rozprúdil teplotu v jej srdci. Čosi milého, žiadúceho, čo stratilo sa jej bolo v tomto omamujúcom víre, pri hlahole tanečnej hudby a nepotrebných, nútených rečí, razom sa jej prinavrátilo. Chytila sa jeho ramena.

„Kde si bol? Cez celý čas som ťa nevidela!…“ riekla, nevšímajúc si v potešení z jeho prítomnosti, čo jej hovoril. Vlasztha odstúpil; vedel, že stal sa tam teraz zbytočným. Ale zaujímavé mu bolo pozorovať profil oživenej tvári mladej panej, ako ju k mužovi podvihla a čosi mu hovorila. Rozumie sa, že tiež po slovensky — jednotlivé slová bolo počuť. Priznával si, že všetky jeho vycibrené reči, usilujúce sa byť príjemnými, nezmohli sa, aby vyvolali podobný výraz na jej tvári. Že sa Šavelskovci po slovensky zhovárali, vzbudilo jeho pozornosť, ďaleké mu však bolo zatracovať to.

Ale ostatní nebrali vec tak zhovievavo. Blízko stojacim pánom, ktorí začuli hovor Šavelskovcov, zrejme predĺžili sa tváre. Zamračene pozerali na nich a, presvedčiac sa, že i ďalej hovoria po slovensky, pozerali jeden na druhého, akoby si boli riekli: Tu to máte — teda je predsa pravdivý chýr o panslavizme! Jedni sa mračili, iní posmešne a zas iní akoby rozpačite sa usmievali, odťahujúc sa čím ďalej od Šavelskovcov. Týchto ich slovenčina razom priviedla do osihotenosti, akoby boli morom nakazení, hoci ona bola tu vpravde domácou rečou, lebo i títo, ktorí sa tu nad ňou tak hrozili, doma, keď boli bez kritických svedkov, keď zmizol tlak nútenosti, všetci ju užívali.

Iba grófka s akousi zvedavou záľubou pozerala na mladý pár, ktorý odrazu prepadol nemému súdu. Jej bolo síce tiež nové počuť v spoločnosti slovenčinu, jej sa to však zdalo zaujímavé, originálne.

Šavelskovci o chvíľu šli sa prejsť po dvorane. Ako sa vzdialili, rozviazali sa jazyky užasnutých pánov. S indignáciou si hovorili, že je to neslýchaná vec, čoho sa Šavelský dopustil; že je ozaj nebezpečný, pováženiahodný príznak, keď s takým čímsi vytasí sa tu, v tejto spoločnosti. Zabúda iste, že je uhorským zemanom, počína si skoro tak ako hociktorý notorický pansláv.

Barcsányička nazvala to zrovna bezočivosťou.

Pani županová zhovárala sa s niektorými pánmi; zdalo sa, že nespozorovala, čo sa strhlo v jej blízkosti; no nebolo možno nespozorovať to. Jej jemnocitnej mysli nemilo dotkli sa odsudzujúce poznámky na Šavelského, na ktorom nemohla nájsť previnenie.

„Ale, páni moji, myslím, že Šavelský si nezasluhuje toľké odsudzovanie preto, že po slovensky prehovoril so svojou paňou,“ riekla udobrujúco. „Počúvam, že ona je Slovenka, nuž je pochopiteľné, a nie na odsúdenie, keď hovorí s ňou v jej reči. Myslím, že by sme sa nepozastavili, keby hovorili po francúzsky alebo po anglicky: prečo teda pohoršovať sa nad slovenčinou, ktorá je tu domáca? Každý chceme mať voľnosť, aspoň so svojou najbližšou rodinou hovoriť v tej reči, ktorá nám je najvhodnejšia.“

Páni okolo osvietenej panej zamĺkli, ale podžupan nemohol na to pristať, vzchopil sa, aby ukázal naivnosť jej práve prejaveného náhľadu.

„Po anglicky alebo po francúzsky — i hoci hotentotsky môžu hovoriť, len po slovensky nie. Nazdávam sa, že nemusím podávať vysvetlenie, čo to u nás znamená… nás nech tým neuráža!“ hovoril s gestom rozhnevaného hrdinu.

„Ja v tom nemôžem nájsť závadnosť — som presvedčená, že nič zlého tým nehodlal, ani nič zlého neurobil…“ trvala županová na svojom, vždy tým samým, dobrotivo sprostredkujúcim tónom.

Podžupan nechcel jej drsno protirečiť, no vyslovil neúprosne, že u nás, kto sa chce po slovensky zhovárať, aby to robil aspoň doma, a nie v spoločnosti, kde iným bezúhonným vlastencom dá tým len podnet k pohoršeniu. A, rozumie sa, najspoľahlivejšie je, ani doma neupotrebovať reč, ktorá je rozhodne vyobcovaná z vlasteneckej spoločnosti; tak nikto neuvalí na seba podozrenie z nevlastenectva.

Županová nemala chuť dohadovať sa ďalej; kto tak dôvodí ako on, tam je márne jemné upravovanie k spravodlivejšiemu súdeniu. Riekla s úsmevom, že svoj náhľad nezadáva, i keď netrúfa si pánov obrátiť tiež k nemu.

„V tom prípade dalo by sa ospravedlniť toto prispôsobovanie sa Šavelského k svojej panej, keby nevedela po maďarsky, hoc aj vtedy mal by ju nútiť, aby sa naučila, ale mne sa vidí, že hovorí po maďarsky pohotovo,“ riekol Szittkay na to — ten, čo á na ä naťahoval — svojím ostrým, nosovým hlasom.

„Áno, hovorí po maďarsky — a veľmi pekne, tak, že jej výslovnosť mnohí mohli by sme si vziať za vzor…“ ozval sa tu Vlasztha s úsmevom, prezrádzajúcim, že zábavné mu je horlenie pánov. „Tiež tak hovorí i po nemecky a možno je zbehlá ešte i vo viacerých rečiach, lebo že je neobyčajne vzdelaná, to vycíti človek, keď sa s ňou zhovára. Nie div: jej otec je naslovovzatý profesor, ten iste dal si záležať na vzdelaní svojej dcéry.“

„Teda tým menej dá sa vyhovoriť to honosenie sa slovenčinou,“ namietol ostro podžupan.

„Slovenčina je jej domácou, jej najmilšou rečou — čo sa tu teda máme hnevať, že v nej zhovára sa so svojím mužom! Veď ono tá premilá, zapovrhovaná reč je vlastne i nám, áno, všetkým nám, ako sme tu, páni moji, rečou materinskou, lenže my sa usilujeme zabudnúť na to, a ona sa k tomu priznáva, lebo ľúbi svoju reč i nehanbí sa za pravdu, za ktorú hanbiť sa my držíme si za vlasteneckú povinnosť,“ hovoril Vlasztha, podvihnúc i spustiac výrazným spôsobom plecia.

Nato ozvali sa mnohé rozličné protesty a pochybné dôvodenia proti takému chápaniu ich stanoviska, len podžupan nepokladal za hodné odpovedať. Iní sa zasmiali a hodili rukou, akoby chceli riecť: Ale čo, nechajte ho, veď nám to povedal už toľko ráz!

Vlasztha totiž pri vhodnej príležitosti často šľahal ich smiešne, vystatovačné pechorenie sa maďarónstvom, a hoci robil to viac pre svoju dobrú vôľu než z hlbšieho úmyslu, predsa vždy hodne pravdy bolo v jeho satirických výpadoch — ale proti ktorým boli namierené, tí pohodlne upravili si to tak, že brali ich za žart, brali vec zo strany humoristickej. Vlasztha bol radodajný, gavaliersky druh, z ktorého požívali všetci akým-takým spôsobom — od toho vďačne pretrpia sa takto medzi sebou i ešte horšie príkrosti. Len podžupan robil kyslú tvár na také žarty.

„A konečne ani jeho povoľnosti ku svojej žene nemáme sa čo diviť: to všetko zavinila láska. Ono sa to pozdejšie zmení, len majme pozhovenie. Bolo by to nie po dobrom, ak by sa ona medzi nami nepremenila pomaly na dobrú, švárnu vlastenku…“ zakeroval opatrne Szittkay, nechcejúc byť proti vôli Vlaszthovi, ku ktorému mal isté zaviazanosti.

„Uvidíme — ja by som o tom trochu pochyboval,“ mienil Vlasztha.

Grófka medzitým riekla županovej:

„Es ist nicht zu leugnen, die Savelszkyschen sind ein ganz ausnehmend interessantes Paar. Es ist etwas — etwas Unabhängiges an ihnen, und zwar sowohl an ihr als an ihm. Etwas, was man unwillkührlich respektieren muss. Von deň alltäglichen Menschen sind sie weit ab.“

„Ako sa cítiš tu? Si nespokojná?“ vyzvedal sa Šavelský svojej ženy, ako sa prechodili, upierajúc k nej skúmavý pohľad.

„Trochu cudzo — tak, ako i spoločnosť cudzo pozerá na mňa. No inak to byť nemôže — veď som im cudzou. Časom aspoň u niektorých prelomím chladnosť, i sama sa pridám k nim.“

„Ak ťa táto spoločnosť nepritiahne, z nútenosti nemusíš trvať s ňou; ja si to aspoň neprajem.“

„Úfam sa, že nájdu sa v nej takí, ku ktorým nás pritiahne sympatia; tých si získame za priateľov a budeme spokojní. Ostatne, vidíš nemám príčiny žalovať sa: jednotliví tvoji priatelia venujú mi pozornosť, s akou som veru nepočítala. Vlasztha napríklad až priveľmi dá si záležať, aby som sa necítila nepovšimnutou.“

„Natoľko, že ti je to až nepríjemné?“

„To nie. V jeho pozornosti ku mne niet ničoho, na čom by som sa mohla pozastaviť. Ale ostatní bezpochyby pozastavujú sa už na tom samom, že sa temer výlučne so mnou zabáva.“

„To nech ťa nemrzí, len keď ti nedáva príčinu k nespokojnosti. Nepochybne je tu jedným z najlepších; radšej vidím od neho pozornosť k tebe než od mnohých iných.“

Nasledoval ešte jeden tanec pred polnocou a potom nastala polnočná prestávka. Tancovaním i pozorovaním unavené obecenstvo rozpŕchlo sa do vedľajších miestností.