ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O niekoľko dní Šavelský dostal správu od Venduša Radócziho, že Vlasztha mal súboj s Agnuszom. Vlasztha bol poranený, ale nepatrne; hneď potom odišiel do Pešti. Agnuszovi prestrelil len vrch klobúka — bol výtečne vycvičeným strelcom.

Okrem Radócziho listu dostal Šavelský tiež poštou i ostatné číslo Felvidéki Hazaöru, hoci ten časopis neobjednával. Bol v ňom obšírny list z Rakytova, pod dukátovou šifrou: správa o stoličnom bále. Dopisovateľ, rozumie sa, podal všetko v najprajnejších farbách, vyzdvihoval početnosť, a predsa vyberanosť obecenstva; bohatosť a vkus dámskych úborov i tiež starostlivé vystrojenie starovznešenej stoličnej dvorany, v ktorej všade prevládali maďarské národné farby, že to muselo veľmi polahodiť každému vlasteneckému oku. Zábava bola neobyčajne animovaná, pohľad na tancujúcich vskutku rozkošný. Toľko krásy a pôvabu vidieť málokedy pospolu.

Za opisovaním nepríjemností dopisovateľ prešiel na vlastenecké výlevy a ponosy. Lichotivými frázami vyzdvihoval uhorské zemianstvo, staval mu pred oči jeho veľkolepú, históriou mu vykázanú vlasteneckú úlohu i napomínal ho ku stálemu vytrvaniu v nej; lebo vraj jedine na statnom hornouhorskom zemianstve lámu sa a odrážajú záhubné, podrývajúce vlny panslavizmu, ktoré by chceli zaplaviť široké teritóriá. Aké sú dotieravé a nebezpečné, dokazuje to, že odvažujú sa ozaj až k samým zemanom — a zdá sa, že naozaj z času na čas ukoristia si spomedzi nich jednu slabú, odolať nevediacu dušu. Žiaľ, že práve v takej, ináč vlastenecky nad všetku pochybnosť povýšenej spoločnosti, aká bola pospolu na stoličnom bále, pozorujúci človek nadobudne so skormúteným srdcom túto skúsenosť. Pri takom pohľade mala by sa zhroziť a vzbúriť každá kvapka šľachetnej zemianskej krvi! Krásnou, závideniahodnou prednosťou je byť uhorským zemanom — a predsa zdá sa, že nie každý zo šťastných uprednostnených vie si ju ceniť… No nech zastrú sa závojom útrpnosti tieto jednotlivé smutné prípady malodušnosti. Iste sú len na to, aby popri nich v tým jasnejšom vlasteneckom svetle skvela sa celá ostatná zemianska spoločnosť.

Potom ešte nasledovalo vyzdvihovanie podžupana i tých jeho priateľov, ktorí horlivo idú mu poruke v jeho blahodarnej činnosti, berúcej sa v čisto vlasteneckom duchu; i vyzvanie všetkých verejných i súkromných spoločenských činiteľov, aby sa všemožne vzpierali zhubným snahám panslavizmu.

Keď Šavelský prečítal tento list, s trpkým opovrhnutím odhodil noviny stranou. Nie že by ho vari bola ranila narážka na ,slabé duše‘ medzi zemianstvom, ktoré sa dajú strhnúť panslavizmu — hoci vedel, že na neho je kovaná — ale hlbokú rozladenosť, neprekonateľné zhnusenie vnútila mu táto zlátanina pustých, napuchrených fráz. Zabolelo jeho hrdé, čestné povedomie, že človek, ako tento dopisovateľ, smie sa vyhlasovať za obhajcu zemianskych tradícií a povinností, akoby sám pochodil rovno zo stredu zemianstva, iste tým právom — spomenul si trpko Šavelský — že jeho otec, Salamon Goldmann, nedávno kúpil starozemiansky dubínyovský majetok i kaštieľ v Dubíne a teraz sa v ňom rozprestiera. A zemianska trieda bez rozmýšľania prijíma takéto špatné, lživé obhajovanie — nebodaj i pochvaľuje si ho. Kdeže sa podelo jej sebavedomie? Zaviazlo na nepravých cestách. S jej majetnosťou ide dolu vodou i jej opravdivá hrdosť — všetko, všetko na nej mĺkvie. Goldmannovci berú jej majetky a navzájom uštedrujú jej svoje ,vlastenectvo‘ i všetko to z neho vyplývajúce požehnanie, ktoré ako mora tlačí nimi blaženú vlasť. A keďže netrpia na nedostatok márnivosti, je prirodzené, že so zemianskymi majetkami chcú brať na seba i zemianske obajanie, nakoľko dá sa ono imitovať vypínavosťou a frázami — a pokiaľ ich neujíma reálnejším záujmom.

Šavelský sa ťažko zadumal. I toto poslúžilo mu na poznanie, že medzi ním a jeho rovesníkmi je hlboká medzera v ponímaní týchto vecí — ale ani toto poznanie neprišlo mu bez bolesti. A že na tejto ceste niet zastavenia alebo návratu k lepšiemu, i to videl jasne.

Oľga prišla k nemu a vytrhla ho z chmúrneho dumania. Na jej spytovanie jej rozpovedal, čo mu pokazilo dobrú vôľu.

„Vidíš, už ťa proskribovali ako pansláva — už sa začína tvoje utrpenie. Ako nehodného vylučujú ťa spomedzi seba.“

„Mne sa vidí, že ja sa odlučujem od nich, nie z ich, ale zo svojej vôle. Čím ďalej menej spoločnej pôdy nachádzam pre nich a pre seba; nemôžem žiť tým, čím oni žijú. Neboj sa, že ma tým vari ranili, keď mi tu skrze Aranya verejne nadali do panslávov — ja to podvracať nejdem, ani stíhať ako urážku. Viem už, i všetci pozorujúci to vedia, že tu panslávom je každý, kto má triezve, samostatné a najmä kto má spravodlivé názory v národnostnej otázke; nemožno teda, aby ma to urážalo. Vždy radšej chcem byť panslávom ako sterorizovaným, okýpteným vyznavačom nesvedomitého riadenia, ktorému smer dávajú bezumní krikľúni a pre seba vypočítaví Židia. Urážky od takých nemôžu bolieť, ale bolí to, keď človek so znechutenosťou, ba i s opovrhnutím musí sa odvrátiť od svojich rovesníkov.“

„Všetci to nezasluhujú — sú medzi nimi, od ktorých sa nemusíš odvrátiť…“ pripomenula Oľga temer nesmelo.

„Možno. Tu je napríklad Vlasztha, ktorým nemožno pohŕdať. Ľúbil by spravodlivosť, nezmýšľa nízko v nijakom ohľade, ani chabý nie je. Hľa, i teraz neváhal strieľať sa pre mňa, čím dokázal, že stojí za mňa proti ostatným, hoci som podozrivým z panslavizmu — a to u nás znamená mnoho. Ale jednako ten istý Vlasztha za odstránenie veľkých, všeobecných zlozvykov, tým menej za záujmy národnosti nenadstavil by život — ba ani len kúsok svojho pohodlia by pre to neobetoval. S opovrhnutím kývne plecom nad slepou nerozumnosťou, tu i tu šľahne ju i satirou, ale seriózne a dôrazne nikdy sa jej nevzoprie. A viac je takých, ktorí vynikajú súkromnými cnosťami, sú ako priatelia hodní všetkej lásky, ale v politickom a najmä národnostnom ohľade vyhnú sa každému čestnému očakávaniu. Panujúci prúd zabral im pravé sebavedomie, nemajú ani predstavu, že na tie veci možno sa dívať i s voľnou pozdvihnutou hlavou.“

„Kto od mlada je v objatí teroru, musel by byť vystrojený neobyčajne pevným duchom i neohrozeným srdcom, aby sa vyšinul ta, kde mu možno hlavu voľne pozdvihnúť. Z tvojich tunajších rovesníkov dosiaľ ty sám jediný si taký.“

„Však z nich ani jeden nebude mi to za cnosť pripočítavať; skorej za nezmysel, za podivínstvo…“ riekol nahorklo.

„Viem to. U obyčajných ľudí ty nenájdeš ocenenia, ale sú šľachetné duše, ktoré ti porozumejú. Tvoji rovesníci budú ťa zatracovať, moji budú ťa zvelebovať.“

„Zatracovanie mojich neujme mi nič, ale ani na zvelebovaní tvojich nesmiem si primnoho zakladať, lebo u nich predsa len bude prúdiť z radosti nad tým, že som sa pridal k nim.“

„To nezapieram, avšak ani nemôžem im tú radosť mať za zle. A o tom môžeš byť presvedčený, že ti budú úprimnými ctiteľmi.“

„Budem si to vážiť; veď tí tvoji sú i mojimi. Oni stoja na svojej pravde, nuž cenná mi je ich úcta. Ale, hovorím, primnoho na nej nesmiem si zakladať; hlavné predsa je, že vo svojom svedomí nachádzam ospravedlnenie.“

„To hovorí zasa tvoja hrdosť, ktorá o lacnú lásku nestojí, a mohla by ťa viesť k neprístupnosti. A neprístupnosť musí odložiť každý, kto chce účinkovať i na tých, ktorí ho nechápu.“

„Tej potrebnej prístupnosti musíš ma ešte ty naučiť — veď vôbec ty budeš mi i náhradou za stratené, i posilou pre vydobytie toho, čo môže byť vydobyté.“