ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šavelského odvolali von, Oľga sedela s dvoma paniami v pološerej izbe a držala sa ticho. Šavelská si robila starosť, že ju iste od lepšej zábavy odviedla, v Rakytove iste by jej bolo veselšie. Ale nechže jej to nemá za zle: priala si vidieť priateľkinu dcéru. Oľga uistila, že sa tu cíti dobre, a sama cesta krásnou krajinkou bola jej pôžitkom. Potom musela rozprávať pani Šavelskej, čím sa doma zaoberá a s kým sa priatelí. Na to bolo ľahko odpovedať. Zväčša zaoberá sa ručnou prácou a čítaním i odpisovaním otcových rukopisov a chodieva najradšej do dvoch susedných dedinských fár, s ktorými sa priatelia jej rodičia. Tam jej je voľnejšie dýchať ako v Dažiciach a prichodí do styku so slovenským ľudom, čo jej je po chuti. V samých Dažiciach má len jednu milú priateľku, pani Angeličovú, ale tej domácnosť je taká príjemná, že nahradí jej ostatnú spoločenskú osihotenosť.

Šavelská pilno všetko vypočúvala i sama sa veľmi rozhovorila. Už od rána, ako priateľka došla, bola v prúde. Srdcu uľahčila tým, že rozprávala jej celý priebeh svojho života od vydaja. S nebohým mužom, zdalo sa, žila nie celkom spokojne; bol vraj náchylný k márnotratnosti, nadmieru pohostinný a štedrý. To bolo najviac roztržkou medzi nimi, lebo ona bola zas nadmieru gazdovlivá a utiahnutá; bola by chcela čím viac našetriť pre deti.

Jej miláčikom bola dcéra Gabrielka, ktorá jej umrela už v dospelom veku. Za tou vždy ešte plakávala. I mladšieho syna, Mikloša, spomínala ako svoje dobré dieťa. A tých všetkých odobral jej boh, temer jej už ničoho nenechal. Oľge ťažko zaľahlo na srdce, že žijúceho syna akoby za najmenej si pokladala. „Moje dobré deti vzal mi boh,“ opakovala viac ráz. Keď jej Laskárová na to riekla, aby sa potešila tým, že predsa ostal jej ešte hodný, zdarný syn, ktorý jej je oporou vo všetkom, prikývla Šavelská pomaly hlavou a hovorila:

„Áno, môj Feri mi ostal, chvála pánubohu, na toho som práve najmenej myslievala, že by mal byť oporou mojej staroby. Pripravoval sa na lesnícky stav, bol by šiel za úradom, možno ďaleko od domova. Mikloš mal ostať na majetku. Ferko od mlada nebýval poddajný, bol svojhlavý, nerád nás počúval. Mne sa vždy videlo, že nemá mnoho lásky ku mne. Otca videl radšej, toho i skorej poslúchal. I v mnohom sa ponáša na neho, len kamarátstvu je, chvalabohu, nie taký oddaný a stará sa viac o gazdovstvo. Zavádza i všeličo užitočné a nemá pokoja, kým neprekoná, čo zamyslí. Čeľaď sa ho bojí, lebo nestrpí nijakých neporiadkov a je zlostný. I každý sa ho bojí, kto ho bližšie nepozná; ľudia vravia, že bude z neho druhý Teofil Šavelský, pred ktorým sa triasla celá dedina. Sama som sa ho trochu obávala, lebo som ho dobre nepoznala: jeho nemožno tak ľahko spoznať ako iných. Ale teraz už viem, že je oveľa lepší, ako sa zdá byť; len nerád dá znať svoju dobrotu, radšej ukazuje svoju mrchavosť. Najlepšie som ho spoznala, keď mi Gabrielka ochorela. Bol k nej napodiv dobrý a nežný, všetko vynakladal, aby sa vyliečila. Keď umrela, zasa o mňa sa staral, aby ma pozdvihol zo žiaľu; keď som sa nedala potešiť a nebodaj bola som i príkra vo svojej bolesti, bol zhovievavý ku mne. A ešte len keď som ochorela, staral sa o mňa tak ako najnežnejšia dcéra. Sem sa preniesol spávať a vo dne v noci mal starosť, aby som bola dobre opatrená. Tomu kvôli odložil na stranu všetko ostatné. Koľko ráz v noci dal zapriahnuť a behal sám po doktora, keď sa mu videlo, že som horšie! Ešte len vtedy som sa dokonale presvedčila, že mám dobrého syna — a ďakujem pánubohu za to! Tých umretých síce nemôžem oželieť, ale modlievam sa každý deň i za môjho Ferenca, aby mu boh dal šťastia, akého je hoden. Má síce všetko, čo k živobytiu potrebuje; núdze nemusí sa báť, lebo má pekný majetok; má zdravie, čerstvosť, silu a rozumu dosť — len dobrou ženou keby ho boh obdaril: tá mu ešte chýba.“

„Čo s tým tak dlho odkladá? Už bol by sa mal oženiť, tým bolo by poľahčené bývalo aj tebe. Cez tvoju dlhú chorobu dom, a celé veľké gazdovstvo bolo bez gazdinej — môžem si myslieť, aké ti to bolo trápenie.“

„I mne, i jemu, lebo musel sa trhať na všetky strany i miesto mňa. Ale ohľadom ženenia už neopovážim sa mu nič povedať, lebo ma bol nevrlo odbyl, keď som začala tuhšie na to narážať. Neviem, čo chce, prečo si nemôže vybrať. I chodil medzi svet, i nijaká sa mu nepozdala. Košíka veru môže sa nebáť; kdekoľvek v našich zemianskych domoch by zaklopal, nikde by ho nedostal. Ak si žiada majetnú, i taká by sa našla pre neho — ale za tým nejde. Neviem, čo chce — vari ani sám to nevie. A veď by už nemusela byť ani zemiankou, keď sa mu medzi nimi nepozdáva ani jedna, len nech by bola inak z poriadnej rodiny.“

Profesorová akosi nezašla na tento predmet, hľadela obrátiť na iný. Šavelská rozprávala ďalej, ako človek v nešťastí pozná opravdivých priateľov. Jej počas smútku a choroby najlepšími dokázali sa kmotrovci Radócziovci z Radoviec a farárovci Antónyovci. Antónyčku nevedela si dosť prenachváliť, ako ju často prišla navštíviť, ako šla jej všade dohliadnuť v domácom hospodárstve, i pozdvihla ju a potešila svojím bodrým spôsobom, takže keď ešte len zďaleka počula jej hlas, už sa ľahšie cítila. Obľúbila si ju vraj ako vlastnú sestru. Potom tiež svojho lekára, doktora Boháča, vyzdvihovala. I on bol nielen lekárom, lež i opravdivým domácim priateľom u Šavelských.

Besedujúcim rýchlo ubehol čas, poludnie sa blížilo. Z kuchyne často dochodila Hríbková, kuchárka, gazdiná a dôvernica pani Šavelskej, a šeptom dorozumievala sa so svojou paňou ohľadom niektorých kuchynských vecí.

Laskárová prosila, aby sa s veľkým obedom neustávali, a posielala Oľgu, aby šla vypomôcť do kuchyne, akže je to potrebné, ale Šavelská to nedopustila. To by vraj bolo, aby takého vzácneho hosťa pripravila do práce. Len nech si Oľuška akosi príjemnejšie ukráti čas. Tu sedieť pri chorej osobe jej je iste nie zábava, ale nech sa ide prejsť do záhrady, alebo nech si poprezerá knihy a obrazy vo veľkej izbe. Bola by veru Ferkova povinnosť zabávať ju, ale ten iste musel ísť do poľa, lebo práve teraz má všade nakopenej roboty.

Oľga použila dovolenie a vyšla zo šerej izby tou cestou, ktorou ju bol Šavelský ta doviedol. Zastavila sa vo veľkej prostrednej izbe a pozerala náradie i rozličné iné veci, ktoré si zasluhovali pozornosť. Dve truhly, iste od jedného majstra, vykladané umelým vystruhovaním a pokryté maľovanými kvetmi, boli iste číroslovenským výrobkom. Bezpochyby niektorá starodávna Šavelská dostala ich do výbavy. V uhle vysoká, náramne závažná skriňa, podelená na samé štvorhranné priečinky, prehĺbene vsádzané. Oproti nej tiež starosvetská skriňa na riad, v jej poličkách pestro pomaľované taniere a bachraté džbánky, viac-menej starobylé. Oľga si žiadala, aby to jej otec videl, teraz naskrze nemala náležitú pozornosť pre tie veci. Jej oči zasa pristavili sa len na ružiach na stole, po ktorých pavúčik medzitým bol nasnoval blýskavé, tenulinké nite. Vďačný pohľad hodila po nich — ten pavúčik pomohol jej z ťažkostí. Ešte čula tú rozochvenosť od svojho príchodu.

Sadla si k stolíku na nízky diván, pokrytý ťažkým, pestrým, zvláštne pretkávaným kobercom, a začala prezerať veľkú, v remeni viazanú a mosadzou okúvanú bibliu, tlačenú veľkým, zreteľným švabachom. Poškodené, temer odpoly poodpadúvané listy boli novším papierom popodliepané a chýbajúca tlač bedlivou rukou, starosvetským, prísno pravidelným písmom presne podopĺňaná. Na predných listoch boli latinské zápisky spred dvesto rokov, v ktorých predchodili samé mená rozličných členov rodiny Šavelskovcov.

Zatvorila bibliu a odniesla ju na vysokú kasňu, odkiaľ ju zosňala. Zdalo sa jej, že nemá právo prezerať tu také pre rodinu posvätné veci. Prezerala fotografie, rozložené po stolíku, aj ilustrované zošity. Tieto boli nemecké i maďarské. Vyhľadala si čosi na čítanie a chcela sa pohrúžiť do toho, ale myseľ nevnímala, čo oči čítali. Nevedela si rady, cítila sa tu všade ako na nebezpečnej pôde. Pozerala do záhrady, či by ta neušla, tam azda bolo by jej voľnejšie — ale poludnie bolo už preč, nechcela sa dať zhľadúvať k obedu. Ostala teda sedieť pri knihe, ale musela myslieť na to, čo Šavelská rozprávala o svojom synovi. Ako je to len, že vlastná matka tak pozde pochopila jeho cenu? Ona, Oľga, hneď prehliadla, čo sa skrýva za jeho povrchnou tvrdosťou. Či ona mala o toľko bystrejší zrak, a či pre ňu bolo zvláštne okienko, ktorým nazrela do jeho duše? Dosť na tom, nazrela do nej — ale i zaviazla pri tom…

Zrazu začula z pitvora jeho hlas, rýchlo a dôrazne nariaďoval čosi. Vzchopila sa, zahodila zošit a ušla zasa do izby Šavelskej. Podesila ju predstava, že by ju mal nájsť tu samotnú, akoby na neho čakajúcu. Chvela sa prudkým rozčúlením a žasla sama nad sebou. —

V izbe pani Šavelskej bolo už prikryté k obedu. Kvôli nej sa tam obedovalo, Laskárová nedopustila prikrývať vo velikej jedálni. Obed minul sa pri tichosti ako v úzkom rodinnom krúžku. Šavelská často opakovala, aký má dnes znenazdania milý deň, a jej syn so samou pozornosťou mal sa ku hosťom.

Po obede priznala sa Laskárová, že musí si trochu podriemať; prebdená noc žiadala náhradu. Chorá tiež potrebovala odpočinok. Priateľku upravila do druhej izby, kde bol pohodlný diván na odpočinok, a že o Oľginu zábavu postará sa syn, na to sa spoliehala.

Oľga však zostala pri matke. Doniesla si knihu z veľkej izby a sadla si s ňou k jednému obloku, na druhom spustila záclonu. Matka ju ponúkla, aby sa tiež na chvíľu uložila, po pretancovanej noci nebude sa jej to vraj mať za zle, ale ona nebola by mohla zdriemnuť, i keby ju nebolo mrzelo držať siestu v dome, kde je po prvý raz hosťom. Ale samota žiadala sa jej, hoci sa to tiež nezrovnávalo s postavením hosťa. Prevracala listy v knihe, nič z nej nevnímajúc.

Zahľadela sa do záhrady a do krajiny za ňou. Hora bola blízko z tej strany, ta by rada išla, ale bez vedomia iných. Matka spala chutne a v susedných izbách nebolo nikoho. Vzala slnečník a ticho, temer ukradomky vyšla do veľkej prostrednej izby a odtiaľ brnkla sklenými dverami von do altánku.

Bola to celá malá izbička s pletenými sedadlami a malým stolíkom. Ľahký krov spočíval na drevených stĺpoch a stenu vyše vyrezávaného zábradlia tvoril divý vinič, medzi nimi husto rozsnovaný. Na obidvoch stranách popri dome viedli z nej schodíky dolu do záhrady.

Oľga sa nezdržala v nej dlho, išla dolu. Z obidvoch strán altánku boli po dve veľké lipy, v pohodlnej vzdialenosti jedna od druhej, a celý veľký priestor pod nimi čisto vyškrabaný a pieskom vysypaný. Dlhý úzky stôl z mäkkého dreva, i sedadlá boli umiestnené z jednej strany medzi jednou a druhou lipou. Slnce stálo vysoko, pod lipami bola tôňa.

Záhrada bola veľká, zhora i zdola rady zeleninových hriad a v prostriedku, oproti domu, veľká zelená plocha, z ktorej sa dvíhali kvetinové hriadky v rozličných podobách. Oproti altánku celý hájik vysokých ruží, zakvitnutých v rozličných farbách. Koniec záhrady nebolo vidieť, lebo za zeleným priestorom začínali sa stromy a zdalo sa, že trvali na veľkom kuse. Vôbec všade bolo viac zelene než pokopanej pôdy.

Oľga sa chodníkom pobrala ku stromovej časti. Na konci chodníka zastala a obzrela sa nazad na dom. Od dvornej strany zdal sa pochmúrnym, od tejto podával impozantný dojem, no i milo útulný. Hustý rad oblokov, z oboch strán altánku, popod zelené koruny líp vľúdne hľadel proti horám.

,Jeho dom je ako on sám: z vonkajšej, každému dostupnej strany je nevľúdny, nelákavý — od tejto strany, dostupnej iba tým, ktorých vpustí, je zaujímavý a príťažlivý…‘ podumala. Obrátila sa, išla trávnikom popod stromy. Tu pôda nebola rovnoplochá, ale miestami zvoľna, miestami strmo zvažovala sa nadol, takže povstávali v malom dolinky a úbočia. Ovocné stromy, zväčša obrodené, poskytovali dosť chládku v slnečnej páľave a po trávnatom koberci bolo jej dobre chodiť. Začala sa voľne cítiť prvý raz, ako sem prišla. Vyšla na najvyšší briežok, odkiaľ mala nehatený rozhľad. Sprava i zľava záhrady boli široké role, oproti záhrade nížina viac zelená. Potok ňou pretekal, ten udržiaval si brehy v zelenom. Jeho žblnkavý šum bolo dobre počuť. Stranou, neďaleko dediny rozložená veľká píla, pod širokou kôlňou stohy dosák a vedľa hromady hrubých klátov. Piliarka vysúšala na slnci periny a niekoľko detí klbčilo sa po nich. Hora oproti záhrade za potokom v jednom svojom výpuste bola tak blízko, že rovnou čiarou bolo by možné dôjsť k nej za štvrť hodiny. To Oľgu pokúšalo. Pozrela po plote, či niet na ňom otvoru. Plot bol v dobrom stave, ale tamdolu videla na ňom dvierka — pravda, zavreté. Predsa šla ta skúsiť šťastie: no dvierka boli zamknuté. Veľmi si žiadala otvoriť ich, opätovne sprobúvala kľučku.

„Slečna Oľga, vy nám chcete ujsť?“ ozval sa tu nečakane za ňou Šavelský. Prišiel nepozorovane, jeho kroky na tráve nebolo počuť. Ostala zarazená ako prichytený zlodej. V jeho hlase upomínalo ju čosi na jeho zlostné vzbĺknutie v noci, keď si chcela od brata pýtať pohár vody. Pomaly obracala k nemu tvár.

„Pekný kraj, blízkosť hory doniesli ma do pokušenia…“ vyhovárala sa, akoby to bolo potrebovalo výhovorku.

„Vy by ste boli chceli ísť do hory? A samotná…? Toľko dôvery ku mne nenachádza sa u vás, že by ste mi boli povedali svoju žiadosť?“ hovoril s výčitkou, nie bez hnevu.

„Veď som prv sama na to nemyslela, len teraz ma nadišla chuť, ako som odtiaľto pozerala do kraja.“

„Vy ste chceli odísť nepozorovane, aby som nemohol byť vaším sprievodcom…“ Chytil pevne dvierka navrchu do obidvoch rúk a začal ich dvíhať v závesoch, až spráskali. Oľga sa preľakla. Prv ako by bola stačila slova preriecť, prichytila jeho ruky, v náhlosti i slnečník odhodiac na zem.

„Čo robíte?! Nepôjdem cez násilne vylámané dvere…“ zvolala, už tiež zlostne pozrúc na neho. Jeho slastne prehradilo dotknutie jej rúk, hoci okamžite ich odtiahla. I on upustil od dverí.

„Teda prosím o pozhovenie, kým donesiem kľúč,“ riekol, obracajúc sa na odchod.

„Nie, prosím vás — natoľko si to nežiadam!“ sprotivila sa. „Je i prihorúco na takú vychádzku.“

„Teda dám zapriahnuť,“ navrhoval, chcejúc stoj čo stoj splniť jej utajovanú žiadosť. Ale ani na to nezvolila. Hnevalo ho jej protivenie sa, lebo bol presvedčený, že ak by bola našla dvierka otvorené, jednako bola by podnikla tú prechádzku, keby nebol došiel k tomu.

„Je pohodlnejšie odtiaľto podívať sa na okolie; z niektorých miest tu je po kraji veľmi pekný rozhľad,“ zahovorila čo možno nenútene.

„Tamto zľava je rozhľad najcelistvejší; ráčte sa podívať,“ ponúkol ju, ukazujúc na druhú stranu krivolakého trávnika, kde ešte nebola.

Išli, až prišli na čistinku holú od stromov. Od strany domu krytý bol nevysokým, ale strmým briežkom a do polkruhu obsadený hustým krovím na spôsob plota. Tu i tam roztratené kry stolistých ruží, srdečníka a jazmínu značili, že toto miesto bolo kedysi bedlivejšie pestované. Pri kraji stála drevená lavica, vpustená do zeme, a dnu ďalej pažitná pohovka, sviežo zelená, v podobe podkovy, poloukrytá bazičkovým krom.