ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Leto prišlo a maličkého Vladimíra I. Šavelského živil pánboh, i dal mu zdarného vzrastu a vývoja. Bol zdravý; niektoré menšie prechorenia zniesol bez zlých následkov, len čo mama dosť strachu a bezsenných nocí napodstupovala pri tom.

Teraz každý deň, keď nepršalo, vozila ho Marka po chodníkoch záhrady, alebo bavil sa na koberci pod lipami — a najradšej ešte na hromade piesku konča líp, ktorú otec dal ta navoziť náročky pre neho. Tam sa malý, ťažký, buclatý zurvalček, tmavooký a červenovlasý, krbáľal každý deň. Noril rúčky do piesku, sypal si ho na kabaničku, kopal ho hrubými bosými nôžkami — ba koľko ráz i noštekom zaryl do neho, z čoho povstal niekedy plač a niekedy smiech. Marka chodila okolo neho, prekárajúc i baviac sa s ním.

Rodičia každý deň s novým potešením dívali sa na jeho počínanie a nikto nemôže im za zle mať, že podľa ich presvedčenia nebolo na svete rozkošnejšieho dieťaťa nad ich Vladuška. I stará mama zavše zahľadela sa na neho, ale zabávať ho nevedela, bol jej priživý a neposedný. Keď sa srdil a zo srdenia prešiel razom do samej dobrej vôličky, nikdy nezmeškala poznamenať, že práve taký býval i jeho otec.

Bolo na sklonku sparného letného dňa, keď Oľga vyšla z domu do záhrady, aby tam vyhľadala svojho syna. Idúcky pripravovala si na hlavu batistovú šatku, lebo slnce vždy ešte prihrievalo, hoci už hodne ustalo. Akási dusná horúčosť zalíhala na umdletý svet.

Oľga už zasa nadobudla svieži výzor, i trochu ohorela. Jej pohyby boli pokojné ako vždy, a predsa vyrážali mnoho bodrosti. Idúcky pozerala radom po zeleninových hradách, či sú v poriadku, či sa sliepky nedostali k nim. Ani zaneprázdnenie so synom neprekážalo jej obstarávať náležité riadenie záhrady.

Poberala sa ďalej ku trávniku, vedela, že tam nájde Vladuša. I našla ho. Na rovinke medzi stromami stál prázdny detský vozík, neďaleko neho na pažiti sedela Marka a mala Vladuša na lone. Stláčala mu reťaz z trávových byliek, on rozhraboval rúčkou zásobu natrhanej trávy a kvietkov. Sedel, ale neposedne naťahoval sa na všetky strany, až sa mu ružová kabanka motala okolo tučných nožiek. Nepočúval, čo mu rozprávala Marka, že pôjdu ,tatá‘, keď reťaz dokončia, ale zrazu siahol po hotovej reťazi a roztrhol ju až na dvoch miestach.

„Čo si to urobil? Počkaj, ja ti dám — ja ti už dám!“ vadila sa s ním varovkyňa a posunkom pristrájala sa, akoby ho išla poštekliť.

On sa smial, až sa mu líčka blyšťali, a znovu siahol svojou neohybnou rúčkou za reťazou, ktorú Marka s námahou opravovala. Tak išlo ďalej prekáranie a hundranie. Oľga sa na to chvíľu dívala, na jej tvári svietila číra rozkoš. Či nie je umný ten šibalček malý na svoj polrok? Už i samopaší! A hodný i silný je na svoj vek, to jej hovorí každý.

„Vladušo!“ zvolala na neho. Už sa nemohla ďalej zdržať.

Chlapča sa zatrepotalo a obrátilo hlávku za jej hlasom. Ako ju zazrelo, hodilo sa rúčkami smerom k nej a bolo by sa ozlomkrky dolu skotúľalo, keby ho Marka nebola zachytila. Ale mama bola nie menej nedočkavá než on, v tú chvíľu zastala pri ňom a brala ho na ruky. Prvé jej bolo bozkávať celú jeho tváričku — kdeže by nebola zažiadaná toho, veď nevidela ho vari už hodinu! Vždy sa jej zatriaslo srdce rozkošou, kedykoľvek ho takto k sebe vinula.

Prečkal jej láskanie za chvíľu, potom sa netrpezlivo vzoprel a napnuto pozrel dolu na Marku, čo si tá teraz už počne bez neho. Tá medzitým pozbierala sa zo zeme, vystrela ruky proti nemu a, preberajúc prstami, lákala ho k sebe. Mihom odvrátil tváričku a s takou prudkosťou hodil sa mame na plece, že sa temer potočila — dajúc tým spôsobom rozhodne najavo, že od mamy nejde k Marke.

„Nedám ťa, nedám — ani za svet!…“ uisťovala ho mama, pridŕžajúc ho druhou rukou, akoby na ochranu.

Marke kázala ísť do dvora dohnať kačky z potoka, nachovať hyd a počítať, či nič neskapalo. Vladka zabaví sama, kým sa Marka vráti. Vladko bol s tým celkom spokojný, nepohlo ho ani zamak k ľútosti, keď ho Marka bolestne uisťovala, že len preto ide preč, keď ju už nechce.

„Vieš ty čo, Vladušo?“ riekla mama synovi, keď sa už spolu dosť nazabávali. „Tam ďaleko, ďaleko je otec — my mu pôjdeme oproti.“

Vzala z vozíka pásikavú odiedzku, odela ňou seba a syna celkom pravidelne, aby zmenšila jeho ťarchu, založila mu na prostú hlávku akúsi batistovú šatôčku a vybrali sa záhradnými dvierkami von do poľa, kam ich oči viedli. A oči ich viedli smerom ku ceste, na ktorej v ďalekej diaľke bral sa pomaly napred senom vysoko nakopený rebrinový voz, a navrchu na ňom za starým Ondrejom sedel ktosi v sivom kabáte a v slamenom klobúku. Oľga vedela vždy o postupe prác v hospodárstve, tak i teraz vedela, že už asi ostatný voz sena mali nakladať. Dnes s celým úsilím ho zvážali pod krov, lebo sa báli dažďa — vedela teda tiež, že s ostatným vozom príde domov i muž.

Išla popri kapustných záhradách, tam ženy z dediny okopávali kapustu. Keď Oľgu zazreli, postávali v práci a zadívali sa na ňu.

„Ľaľa, mladá veľkomožná! Kdeže sa zabrala?“

„Iba ak k nám.“

„Veru — načože by k nám išla, keď sme nie v jej robote! Ide si iste na svoje pole.“

„A čo by nie aj k nám? To vám je taká, tá sa aj s najchudobnejším pustí do reči. Nedávno, keď som šaty prala na potoku, pristavila sa pri mne a mohlo to aj polhodiny byť, čo sa so mnou zhovárala,“ chválila sa jedna z nich.

„A sama si nesie dieťa, akoby nemala varovkyne,“ divila sa iná.

„To vám je nie taká maznavá ako niektoré — že sa vraj do všetkej roboty berie, hoci ju nik nesilí.“

„Ba on, veľkomožný, že jej bráni — Hríbková povedala.“

„On je pyšný, chce, aby sa po pansky držala.“

„Ba len preto, keď ju veľmi ľúbi; nechce dať ani vetríku na ňu zaviať.“

„Ale stará veľkomožná že ju ku všetkému pridŕža a táto vždy pekne okolo nej: Mama moja, akože chceš — akože to treba?“

„Už je ani on nie taký pyšný, ako bol, aj k sluhom je lepší, čo ho ona tak tíši. Ale sa preto aj jej obzerajú, lebo skorej zvie všetko, čo robia — skorej by jeho oklamali ako ju. A k chudobnému svetu sú prajní, môže ich pánboh požehnávať.“

Tu spomínali ženy medziiným ako príklad pánovej prajnosti, že všetkým čo chudobnejším gazdom v jeseni a na jar podával akési krásne obilie nových druhov na siatie, ktoré predtým za drahý peniaz zďaleka kúpil a tu dopestoval. Čo majetnejším dáva z neho na zámenu za obyčajné, a všetkých vraj vždy naúča, ako si majú role obrábať, aby im donášali väčší úžitok.

Oľga sa priblížila, posudzovateľky zatíchli. Pozdravili sa jej zďaleka, niektoré šli jej i pobozkať ruku. Pristavila sa pri nich a čosi-kamsi rozprúdil sa medzi ňou a nimi živý rozhovor. Všetky prizerali sa jej synovi, chválili a obdivovali ho, i popľuvali pred seba, aby ho vraj neuriekli a aby mu z očí neprišlo.

Oľge sa kedysi, kým žila v Dažiciach celkom odlúčená od ľudu, veľmi žiadalo poznať ho, prísť s ním do bližších stykov. Teraz mohla vyhovieť tej svojej žiadosti a ani to nezmeškala pri nijakej príležitosti. Jej to bolo po chuti a medzi ľudom, najmä medzi ženami, nadobudla tým veľkú obľúbenosť. Hneď našla si predmet hovoru. Úvodom k nemu bolo obyčajne počasie, práca, výhľady na úrodu alebo neúrodu. Zatým prešlo sa na deti, vôbec na rodinné veci každej jednotlivo — a tu už potom nastalo živé besedovanie, tu bolo treba plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi, no bolo treba i napomínať, mierniť a potešovať.

Paľušová, jedna z okopávajúcich žien, mala so sebou i svoje malé dieťa; sedelo v brázde na perinke. Oľga šla k nemu, lebo teraz ju nadovšetko zaujímali malé deti. Každé spozorovala, každému sa prizrela i spýtala sa, koľkého je veku a tak podobne. Paľušová nechala robotu a tiež zdvihla si dieťa na ruky, keď videla, že pani veľkomožná javila oň taký záujem. Bolo trochu väčšie od Vladka, ale biednejšie a bez bodrosti. Oľge ho prichodilo preto ľutovať. Jej Vladušo bol samá iskra, živý a často svojvoľný. Dozvedela sa, že Paľušovej Miškovi ešte dva týždne pred Michalom bude rok, ale že bol chorý, nuž že mu to zarazilo vzrast.

„Vidíš, bába!“ riekla Vladušovi, keď sa ten bystro zadíval na Miška a začal rúčkami kývať proti nemu.

„Vidíš, páňatko krásne!“ riekla zas Paľušová svojmu, ktorý s ovesenou gambičkou nepohnute hľadel na neposedné páňa v ružovej kabanke.

Oľga sa ešte prezvedala, čím kŕmieva svojho Paľušová a zhrozila sa, keď jej tá spomenula, že mu dáva i ,po kvapke‘ pálenky, aby vraj zmocnel.

„Mlieka, mlieka mu dávajte; pálenkou si ho otravujete!“ dohovárala horlivo.

„Ach, nuž my len ako chudobní ľudia. Pálenky dá mu otec zo svojej, mlieko museli by sme kúpiť — a na to nemáme peňazí. Darmo ho nik nedá — ba gazdiné, čo ho majú, nechcú dávať ani za peniaze mlieko z domu…“ vyhovárala sa Paľušová.

„Odteraz príďte k nám s hrnčekom každé ráno po dojení, ja vám budem dávať mlieko pre Miška — ale potom pálenky nesmiete mu dať ani okoštovať. To mi musíte na svedomie prisľúbiť. Veď je to hriech, tak si dieťa hubiť!“

Paľušová sľúbila zachovať zákaz, bozkala ruku odchodiacej panej a vinšovala, aby pánboh odmenil jej dobrotu.

Medzitým voz so senom dvíhal sa už hore posledným návrším. Práve keď dotiahol na rovnú cestu, došla k nemu Oľga s dieťaťom. Starý Ondrej vľúdne sa uškrnul a pristavil kone prv, ako by bol dostal rozkaz.

„Kde je otec?“ riekla Oľga Vladušovi.

Chlapča bystro hľadelo očami na všetky strany, ale nemohlo zočiť toho, koho mu napomenula mama. Ona uvoľnila odiedzku a zdvihla dieťa obidvoma rukami dohora, opätujúc predošlú otázku. Hneď sa strepotalo, istý to znak, že zazrelo otca.

„Daj mi ho sem, môjho zurvalca…“ Šavelský žiadal, vystierajúc ruky proti nim.

Ale ona pokrútila hlavou a stiahla dieťa naspäť.

„Nie, nie — bála by som sa, že sa obidvaja zveziete z tej výšavy!“

Šavelský vedel, že tu niet apeláty; o chvíľu spustil sa z voza a zastal pred nimi. Zatisol si klobúk do tyla, aby mu neprekážal priblížiť sa k synovi. Starý Ondrej ešte vždy sa usmieval a zasa vedel i bez pokynutia, že už môže ísť ďalej.

Keď Vladušovi dostalo sa od otca vyzvania, aby šiel k nemu, pozrel najprv mame do tvári, až sa nahol, aby ju pod šatkou lepšie mohol vidieť. Iste sa zamýšľal opustiť ju. Napokon však predsa rozhodol sa a podal sa otcovi oboma ručičkami. Ten si vedel oceniť jeho milostivé rozhodnutie: s celou otcovskou rozkošou pritisol dieťa k svojej, od pálčivosti ohorenej tvári. Vladušo strčil mu za to klobúk z hlavy a nanosil sa mu do vlasov i do fúzov. On otcove fúzy mal vždy za najpríhodnejšie, aby sa za ne zachytil, keď dostal sa do ich blízkosti, a od toho nedal sa odvrátiť ani maminej vyhrážke: „Počkaj len, počkaj, aj tebe fúzy narastú — potom sa ti otec podobne odplatí!“

Zapáčilo sa mu u otca natoľko, že mame dal košík, keď ho volala naspäť k sebe. Niesol ho teda otec celou cestou k záhrade. Oľga ešte cez ostredok privolala dobrú noc ženám, zvedavo dívajúcim sa za nimi.

„Došiel list z Dažíc, od Ľudovíta. Predsa tam sa vraj usadí, podľa prvotného úmyslu. Už si zariaďuje kanceláriu…“ Oľga idúcky rozprávala mužovi.

„Teda dôveruje si prebiť sa tam?“

„Prísne si to pokladá za povinnosť a iste sa preborí i udrží. O neho sa nebojím, že vari pohádže zbroj a zuteká, keď zo všetkých strán si začnú na ňom zuby sprobúvať. Je dosť obrnený, aby sa tie zuby zatupili na ňom.“

„Aj ja ho tak poznám, že nedá sa zastrašiť, ani z miesta vytisnúť. I bude si vedieť obrobiť svoje pole a utvoriť svoj kruh: ale prvý čas predsa nebude pre neho bez krušnosti.“

„Však je na to dobre pripravený, a dá boh, že to prekoná. Dobre je aspoň, že tam má rodičov. Bývaním i ostatným zaopatrením bude u nich, kým neukáže sa potreba osobitného bývania pre neho.“

„Tá potreba ukáže sa asi vtedy, keď začne pomýšľať na ženenie…“ mienil Šavelský.

„A na ženenie nebude pomýšľať dotiaľ, kým nebude cítiť pevnú pôdu pod sebou. V tom ohľade bol náramne svedomitý, nerobil nijaké záväzky.“

„To bolo rozumne — je vôbec až veľmi rozumný. Všetko uváži a nič nepodujme bez istého cieľa.“

„Ale jeho ciele sú vždy ako najlepšie a nesebecké.“

„To vidím i ja. U človeka, ako je on, nemôže ani inak byť. Iste sa stane významným v najlepšom zmysle. No ja som ozaj zvedavý, ako si bude počínať pri svojom ženení — či rozumu a či srdcu dopraje prevažný hlas.“

„Myslím si, že bude hľadieť priviesť do rovnováhy oboje. Aspoň to by sa na neho ponášalo.“

„Mne sa zdá, že už pomýšľa na kohosi…“

„I mne sa tak zdá.“

„Nepíše, kedy prídu?“

„Asi o týždeň prídu všetci. Pozdejšie, myslím, prídu i Angeličovci — dievčatá vraj nedajú matke pokoja. Návštevu v Javorci vymieňovali si po celý rok ako odmenu za to, že doma ešte nie je im povolené navštevovať spoločnosť, hoci už nemajú guvernantku. Teraz si my musíme veci tak usporiadať, aby sme potom boli od roboty trochu voľnejší. Neprídu tebe nevhod naši hostia?“

„Nie. Takí hostia sú mne vždy vhod. Tí prinesú nám príjemné oživenie a nepríležitosť temer nijakú. Vieš, že ja hostí rád; bolo by mi nemilé, keby nás obchodili. Sám síce nerád odchádzam z domu — má ma, chvalabohu, čo pútať k nemu — ale rád mám, keď k nám zavítajú milí ľudia. A ktorých si ty sem pritiahla, tí sú mi zväčša milí. I s ohľadom na mňa si prajem, aby naši Dažičania vždy cez letné prázdniny chodili k nám. Ak sa oni tešia na svoju návštevu u nás, ja z mojej strany tiež sa jej teším.“

„A z tvojej vďačnosti mám najväčšiu radosť,“ dodala milo.

Keď došli do záhrady, slnce sa chýlilo k západu. Posledné jeho lúče osvetľovali vrcholce hôr, okolo ktorých nasnovaná bola akási ťažká sivobelasá para. Dolu sa už rozliehali širšie tiene. Na náprotivnej strane vstávali tučné, sivé oblaky, povetrie bolo dusné.

Šavelský so synom usadil sa oddýchnuť si na lavicu pod náhradným domcom a ustato oprel hlavu o drevenú stenu.

Oľga vyniesla mu znútra chladnej, do kolmého briežku vpustenej skrýše fľašu vína a kyslú vodu.

„Dobre to padne, keď sa človek od poludnia pražil na tej horúčosti…“ pochvaľoval si po prvom dúšku.

Oľga si sadla k nemu a volala k sebe Vladuša. Tohto začala omínať šatka na hlávke i zbavil sa jej najkratšou cestou: zvliekol si ju cez tváričku dolu.

„Dobre máš. Ty nie si dievča — čo by si ty mal šatku nosiť!“ súhlasil otec.

Syn za to so zvlečenou šatkou šiel mu kývať rovno do očí.

„To ako to, otec — ty ma nerozumieš. Ty celý deň pracuješ namáhavo pre mňa i pre moju mamu, pre nás všetkých: nuž ja, malý darebáčik, chcem ti za to aspoň pot z tvári utrieť…“ opravovala mama, ktorá vždy ešte osobovala si najväčšiu hodnovernosť v komentovaní každého posunku svojho nehovoriaceho decka.

„Šťastný som, že pre vás môžem pracovať; pracovanie pre vás mi je sladké, hoci by bolo namáhavé…“ odvetil otec plným prízvukom a s rozsvietenou tvárou.

Slobodnou rukou pritiahol k sebe Oľgu a láskal striedavo ju i syna, so svojou vrelou prudkosťou. Oba túlili sa k nemu, na jednom líci pocítil pery ženine a na druhom mäkké, hladké líčko dieťaťa.

„Pristala by ti aj iná, širšie osnovaná práca — spôsobný si i pre vyššie úlohy, než len živiť nás…“ namietla žena po chvíli nežne i vážne. „Často sa trápim, že musíš cítiť otupnosť preto, že nemôžeš náležite rozvinúť svoje sily, i zamýšľam sa, či predsa neoľutuješ, že vtiesnil si sa do našich pút…“ dodala, skúmavo i starostlivo pozerajúc mu do očí.

„Ako môžeš tak o mne myslieť ty, ktorá má poznáš! To máš ma iste za slabého. Pravda je, že v istom ohľade vzal som na seba vonkajšie putá, keď som sa vrátil k vám, ale zato zbavil som sa pút vnútorných. Uvoľnilo sa mi v svedomí a srdce mi je na svojom mieste. Požehnávam ten obrat, hoci zdanlivo doniesol mi nevýhody, i pochvaľujem si, že moje deti vyhnú sa tým bludom a nejasnostiam, cez ktoré musel som sa ťažko preboriť — lebo moje deti svojou matkou budú chované v čistom ovzduší. Ty myslíš, že pre mňa nie je dosť dôstojnou úlohou živiť vás, a mne sa zdá, že to mi je predsa úloha najprednejšia, nielen preto, že to mi je úloha prirodzená, ale i preto, že je v nej tiež kus toho vyššieho cieľa, keď sa podľa toho chápe. Ostatne, tiež sa zamýšľam účinkovať i vyše svojich súkromných záujmov; vidím, že i v našich putách dá sa viac robiť, než ako sa robí. Len slabí a chabí skladajú všetku vinu nečinnosti na ne. Pravda, sily treba napnúť, nie hovieť si v lieni. Márne sú nádeje naivných, že hotová spása z neba padne nám do lona. Ktorý národ zo seba nevyvinie sily a životnú súcosť, ten zanikne medzi ostatnými, i keby odvonku bol v prajnejšom položení, než v akom je náš. To je neúprosný zákon. My boj ešte len vidíme pred sebou — a to ťažký, nerovný; no naše deti už dôjdu víťazstva, keď ich dobre do boja pripravíme.“

V diaľke začalo sa blýskať i pohrmievať, akési olovené mračno rýchlo sa rozliehalo a hlásil sa dažďový zápach. Pomedzi to tuhá kvetinová vôňa lahodila čuchu.

Marka udychčaná dobehla po Vladuša, vlákala ho do vozíka a rýchlym postrkom viezla ho k domu po širokom, pieskom vysypanom chodníku. Šavelský a Oľga tiež pobrali sa za nimi.

„Verím v dobro a vo víťaziacu moc spravodlivosti…“ hovorila ona, ako kráčali chodníkom spolu. „Šťastná som, že ty sa oddávaš do služby tomu, ľúbim ťa preto dvojnásobne, i hrdá som na teba tak, že ti to ani vysloviť nemôžem.“

Zaroseným zrakom pozrela na neho a zdvihla jeho ruku k svojmu planúcemu lícu.

Odpieravo pohol hlavou, potom sa na ňu usmial a podržal jej ruku vo svojej až do konca cesty.

Hrmavica sťahovala sa zo všetkých strán, všetky hory dookola zaľahnuté boli mračnami. Prvé veľké kvapky dažďa začali ťažko dopadávať na vypálenú zem, keď Šavelskovci došli pod zelenú záštitu altánku. Marka s Vladušom boli už v izbe, odkiaľ bolo počuť starú paniu horekovať, že temer dali sa zachvátiť hrmavici.

Lipy tuho šumeli i zvíjali sa v prudko vychytivšom sa vetre. Zápasili s ním, ako už koľko ráz, odkedy tu stoja. Zakúsili už aj údery hromu, a predsa pevne stoja i rozprestierajú široko svoje koruny ponad krov starého domu, akoby chceli chrániť peknotu a spokojnosť prebývajúcu v ňom.

Šavelský vtiahol Oľgu do izby a zavrel dvere. O chvíľu z obloka jej izby dívali sa na búrny vietor a na príval dažďa. Čím diaľ však vietor tíchol, hrmenie a blýskanie sa odsťahovalo. Prudký dážď tíchol tiež v hustú, drobnú pŕšku, smädná zem ho pohotovo poberala.

Po večeri už bolo vidieť kusy hviezdnatej oblohy. Lipy stáli vzpriamene a ticho. Oddychovali si po búrke, len časom striasli zo seba spŕšku ťažkých kvapiek, pozostalých z dažďa. Každá rastlina v záhrade vysoko dvíhala hlavu, akoby chcela ukázať, že ju búrka neskrušila. Čo vietor pokazil, to napravila občerstvujúca vlaha.

„Zajtra sa dáme vyviezť do slobodného,“ riekol Šavelský pri otvorenom obloku. „Príroda osviežená, povetrie prečistené, cesta bez prachu — to nepremeškáme.“

I sám očerstvel v tej búrke, i úžitok z dažďa na poli robil mu dobrú vôľu.

„Vladuš, pôjdeme hotó!“ podávala to Oľga ďalej synovi, miesiacemu sa na jej lone.

Akýsi tichý, šťastný úsmev spočíval dnes večer na jej tvári — bol to odlesk jej preplneného srdca.

„Bože, aký si bohatý a štedrý, keď toľký svet blaženosti vieš vložiť do ľudskej duše…“ bolo jej pomyslenie, plné skrúšenej vďaky.