ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní ktoréhosi jasného dňa naši mladí dali sa vyviezť do hory. To bol pre Oľgu zvláštny pôžitok. Do doliny šli na vozíku a potom pešo hore vyrúbaným úbočím, až do hory. Ďuro mal ich čakať s vozíkom na označenom mieste, neďaleko horárne, náležiacej Šavelskému.

Oľge sa náramne páčilo v zelených zákutiach, po ktorých blúdili; lesná príroda ovila ju svojím čarom. Je podivné, ako tá veľkolepá samota, to vážne mlčanie prírody práve budí rozličné živé predstavy a v každom kúte vždy novým očakávaním i novými dojmami osviežuje zmysly. Nie div, že i prostonárodné povesti, rýdze výtvory ľudu, pohybujú sa po samých horách-dolinách.

Bola v tichom uvelebení, muž len hľadel na ňu a tešil sa z jej pôžitku. V jeho očiach bola najpôvabnejším doplnením krásneho obrazu, ktorý sa im všade naskytoval. Nechcela ísť domov, keď to pripomínal, ani nechcela sa mu dať podporovať, bez ťažkosti vyvládala namáhavú chôdzu. Bol tu dokonale oboznámený, vodil ju najdostupnejšími cestami po najkratších ďahoch. Ani sa nevedela rozhodnúť, ktoré by sa jej najlepšie páčilo, a bola celá uveličená, keď jej povedal, že tu všade chodia po svojej vlastnej hore, že sami sú pánmi týchto krás.

„Sem dovedieme na leto Angeličovcov, keď nás prídu navštíviť — a tadeto bude otec botanizúvať…“ robila si príjemné predstavy.

V odľahlom rúbanisku pásli sa jednotlivo roztratené kravy. Oľga sa im hneď priznávala, že sú to ich, i po menách ich znala, natoľko už bola rozhľadená v hospodárstve. V druhom úbočí zasa našli rozpasené stádo oviec. Valach Jano, sediaci pod stromom a stružlikujúci čosi, prekvapene vyskočil a strhol klobúk z hlavy, keď zrazu zazrel tu svojich pánov. Biely Dunčo tiež hneď vstal a, ochotne chvostom oháňajúc, šiel im oproti. Pristavil sa nie pri pánovi, lež pri panej, od ktorej už niekoľko ráz dostal pod zuby niečo dobré. Poťapkala ho po hlave a on prskal od samej vďaky, i všemožnými posunkami dával najavo, aká mu je príjemná jej blahosklonnosť, a vôbec celá tá vzácna návšteva. Dunčo sa tu cítil doma; pánov pokladal trochu akoby za svojich hostí.

Slnce stálo už nízko, keď sa napokon vylúčili z hory; Oľga sa začudovala, ako rýchlo im čas ušiel. Spustili sa dolu do bukovej rúbane a šli chodníkom ku horárni, pri ktorej mal ich vozík čakať. Černičie plazilo sa po žltnúcej tráve, aj lístie na ňom sa už zabronievalo. Dlhé tône jednotlivo stojacich stromov padali na cestu. Dolu kdesi bystrý potok ponáhľal sa svojou cestou, ale nebolo vidieť, len jeho šumenie oživovalo kraj.

Horáreň samotná, ako stratená ovca, sivela sa na čistinke v zelenom úbočí. Oľga si žiadala ísť dnu, bola ustatá i smädná. Šavelský šiel ku vozíku a vzal odtiaľ košík s potravou a s vínom.

Horáreň našli temer prázdnu, doma bola len Marka, štrnásťročná horárova dcéra. Otec sú vraj v hore a mamka vyberajú zemiaky, hovorila na otázku panej. Prišla do veľkých rozpakov pri nevídanej návšteve, ale dosť skoro okriala na veľmi vľúdny a milý príhovor pani veľkomožnej, ktorá sa jej opýtala, či ich prijme na chvíľu do podnájmu, kým si trochu oddýchnu, a či môže im zaopatriť čerstvú vodu.

Marka hneď pochytila zásterku a poutierala lavice i stôl. Potom uchytila krčiažok a bežala chodníkom do hory k studničke po čerstvú vodu.

„Či je toto nie milé bývanie?“ hovorila Oľga, rozhliadajúc sa po vybielenej izbici. Jedným oblôčkom bolo vidieť lúčinu a kraj hory, všetko ešte zelené; druhým ponad lesnatý pahorok bolo vidieť celý Javorec i okolie. Kaštieľ s lipami vysoko vypínal sa nad ostatné kopce.

„Kto lepšieho nezná, tomu áno — ale ja by ho nechcel začarovať za naše.“

„To ani ja; ale myslím, že tu práve tak môže prebývať šťastie a spokojnosť ako v panskom dome — a čo viac, i peknota duševná. Mne je to veľmi uspokojivé povedomie, že boh šťastie neurobil závislým len od zovňajších okolností.“

„Ako ťa poznám, ty by si ho dožičila nadovšetko práve tým, ktorí zovňajšími okolnosťami sú najutisnutejší — ty si veľkou patrónkou obecného ľudu.“

„Áno. Popri jeho chybách vidím i mnoho pekného v ňom, rada ho. Často si prajem, aby si i ty bol vľúdnejší k nemu, je zo srdca vďačný za kúsok vľúdnosti.“

„Možno, ale kto sa mu oddá, toho i hľadí nadužiť. Rád mu pomôžem, kde možno, ale nerád sa maznem s obecným ľudom.“

„Ty pozeráš naň ešte zo svojho zemianskeho stanoviska, a vcelku si mu jednako lepší, než sa činíš. Vidím, že tým je dobre, ktorí sú bezprostredne od teba závislí; ty chceš, aby mali všetko, čo potrebujú; neuťahuješ, i vôbec v ničom ich nenadužívaš — a jednako nebudú ťa mať za dobrého preto, že nie si láskavý k nim.“

„To už inak nebude, musím znášať konzekvencie svojej povahy. O lacnú lásku nechce sa mi uchádzať.“

„Ty si prihrdý ukázať sa zo svojej peknej strany, a ja by som si priala, aby ťa celý svet poznal takého, akým si v skutočnosti.“

„Mne je dosť na tom, keď ma poznajú moji priatelia — a predovšetkým moja žena.“

„Oj, veď ty…“ riekla nespokojne, ale láskavo. „Dokiaľ sa nevylupneš z tejto hrdosti, dotiaľ nebudeš porozumený, len tými niekoľkými, ktorí siahajú až k tebe.“

„A či hodno, alebo i len možno nájsť akési porozumenie u tých, ktorí v duševnom ohľade sú až poniže našich nôh?“

„Nestoja oni tak nízko od nás, ako si myslíme, a keď pre seba nezdá sa nám hodno hľadať ich porozumenie alebo uznanie, ohľadom na ich pozdvihovanie nemáme práva odťahovať sa od nich do takej aristokratickej exkluzívnosti.“

Medzi hovorom prestrela na stôl obrúsok a vyložila kus chleba i upečenú kačku z košíka, vtom však znenazdania vyrušili ju z jej zaneprázdnenia.

Na druhej strane izby totižto visela plachtová hajda, trakmi pripevnená hore o žrď, a tá sa teraz začala pohybovať, i zrazu objavila sa nad jej okrajom belovlasá detská hlávka, z ktorej trochu pripuchnuté čierne očká s udivením, ba vari trochu i nepriateľsky kukali na nezvyčajných hostí za stolom, ktorí až teraz zbadali, že nie sú v izbe samotní. Oľga s úľubou pozerala na buclatú, od chutného spania červenolícu tváričku, ale Šavelský nie veľmi bol uveličený netušeným malým svedkom, bál sa, že budú mať s ním nepríjemnosti, kým Marka príde.

Dieťa sa chvíľu dívalo na pánov, potom na biely chlieb a pečienku na stole, i zdalo sa, že ho to veľmi púta. Oľga vstala, odkrojila kúsok chleba a šla s ním ku hajde.

„Ako ťa volajú?“ opýtala sa vľúdne dieťaťa.

To sa na ňu dívalo, a nič nepovedalo.

„Povedz mi, potom ti dám toto…“ pobádala.

Dieťa z jej tvári spustilo zrak na chlieb a odpovedalo:

„Janík.“

„Tak. Teraz tu máš, Janík,“ podávala mu sľúbené.

Vzal trochu otáľavo.

Odišla na svoje miesto. Janík hľadel na darček; nevedel, či sa má dať do neho, a či nie. Akosi mu nedôveroval.

„Papaj, neboj sa!“ posmeľovala ho.

Pozrel na ňu, akoby bol chcel povedať: a čo teba do mňa! Potom sa začal rýchlo zbierať z lôžka a, natiahnuc sa ponad okraj plachty, volal:

„Maľa, poď!“

Oľga ho prehovárala, aby len trochu dočkal, že Marka hneď príde; ale on sa staval na nôžky, držiac sa plachty, ktorá sa začala veľmi oháňať.

„Bože — vypadne!“ ľakala sa a hneď zas bola pri hajde. „Dať ťa dolu?“ opýtala sa ho, ale on nakrivil tvár do plaču a úzkostlivejšie opakoval svoje volanie: „Maľa, poď!“ Začalo mu byť otupno v tej nevídanej spoločnosti, najmä na Šavelského hľadel so strachom.

Oľga neváhala, vzala ho na ruky.

„Poď, ideme Marku vyzerať,“ riekla a šla s ním ku dverám.

Janík, ako sa cítil na jej rukách, hneď akosi dostal k nej dôveru. Upokojil sa a obrátil pozornosť na korále na jej krku, i začal ich rúčkou omakávať. Ona to rada trpela, také dotknutie mäkkej detskej rúčky má v sebe čosi milo lahodné.

„Vidíš, aký si ty dobrý chlapček — teraz ťa rada,“ hovorila, vyhládzajúc mu vlásky z čela.

Podíval sa jej do očí, akoby skúmal, či má jej slovám veriť — a iste rozhodol sa uveriť im, lebo pritkol bližšie k nej tváričku, tak, že pocítila jej teplo na svojej. Nezdržala sa, bozkala ho na ružové líčko.

Šavelský, so záhadným výrazom v tvári, díval sa na jej počínanie. Pri poslednom akte prudko vstal a šiel za ňou.

„Zlož ho pred dvere, tam sa vyzná a nebude ho mýliť naša prítomnosť. Neobťažuj sa s ním zbytočne!“ preriekol strmo.

Pozrela na neho: bol akýsi nahnevaný a červený v tvári. ,Tu to máme, hnevá sa, že sa zapodievam so sedliackym dieťaťom…‘ myslela si trochu urazená. No neuhádla dobre, jeho teraz nezachvátila pýcha, ale prudká žiarlivosť, keď videl, ako láska a túli k sebe to cudzie dieťa.

„Zložím ho, ale musím pozor dať naň, aby sa mu niečo nestalo, kým Marka príde,“ odvetila povoľne a chcela Janíka zložiť pred prah pitvora.

Ale ten, postrašený strmým vystúpením Šavelského, začal sa pristrájať do plaču a prichytil sa jej okolo hrdla.

„Vidíš, nemôžem ho dolu dať…“ preriekla napolo prosebne. Privinula dieťa bližšie k sebe a tíšila ho: „Neboj sa, Janík, nedám ťa preč.“

Šavelský sa znovu zamračil.

„Daj ho sem, ja ho zložím.“ Vystrel ruky po dieťati.

Dieťa jedným očkom kukalo, čo sa robí za ním, a ako zbadalo, že ten nahnevaný pán chce ho brať, náhlivo odhodilo sa ďalej na plece svojej mimovoľnej pestúnky i silne pridŕžalo sa jej hrdla. Šavelský sa nevládal premôcť, strojil sa odtrhnúť dieťa od Oľgy. Uhádla jeho úmysel, rýchlo sa odvrátila a vystrela ruku proti nemu.

„Nie, prosím ťa — rozplače sa! Je rozčúlené a bojí sa ťa…“ hovorila, sotva môžuc obrátiť tvár k nemu, čo ju dieťa tuho držalo.

Neznesiteľne sa hneval.

„Hlúpe dieťa, čo sa ma má báť — čo som mu urobil?“

„Vľúdnejšie musíš hľadieť naň a prihovor sa mu. Vidíš, také dieťa má veľmi jemný cit…“ orodovala. Jej cit kázal zastať sa dieťaťa, i keby ako kruto prišlo.

„Ja sa veru nejdem uchádzať o jeho dôveru,“ odvetil. „Len kde je to dievča toľko!“ Netrpezlivosť mrvila ho v každej žilke.

„Janík, pozri, ten pán je dobrý — on ťa tiež rád…“ sprobúvala Oľga vo svojom kritickom položení sprostredkovať z druhej strany. Na podopretie svojich slov hladkala ,pána‘ po tvári hnevom rozjatrenej. Dieťa neodstránilo hlávku od jej pleca, ale predsa obrátilo tváričku a podívalo sa na pána. „Aj ty ho pohladkaj,“ pobádala. I vzala rúčku dieťaťa a ľahko prešla ňou mužovi po rozpálenom líci.

V Šavelskom sa v tú chvíľu zatriaslo srdce. Ako hľadel na ňu a na dieťa k nej sa túliace, razom sa roztopila jeho slepá, žiarlivá zlosť a jej miesto zaujal nevýslovne slastný, mäkký pocit.

„Moja krásna, milá!“ zvolal premožene. Objal a láskal ju; nemútilo ho už, že spolu s ňou pritiahol k sebe i to cudzie dieťa.

Po jej lícach rozliala sa živá rumeň.

„Vidíš, ty, márne sa tváriš ako zlý, jednako vždy na to príde, že si dobrý,“ hovorila s oddanosťou, položiac hlavu na jeho plece. „Však už vieš, že nám tým nič neubudne, keď trochu láskavosti preukážeme iným — hoci i sedliackemu dieťaťu.“

Keď Marka prišla s vodou, našla malého brata celkom uhniezdeného na rukách pani veľkomožnej a poponáhľala sa oslobodiť ju od neho. On sa i trochu obmýšľal, či má opustiť svoju vernú obhajovkyňu. Keď sa k tomu konečne odhodlal, dostal od pána do rúčky kačacie stehno.

Pri odchode pánov zas Marka dostala od panej belasú batistovú šatku na hlavu, ktorú tá mala na hrdle, keď po hore chodila — a nevedela kam od radosti. Oľgin dobrý pocit dovŕšil sa blaženým výrazom na tvári dievčatka. Teraz zvlášť bolo jej potrebou urobiť niekomu radosť.

V šťastnej, zhovorčivej nálade vracali sa Šavelskovci domov; dojmy milo prežitého dňa ich občerstvili. Robili plány, kam ešte pôjdu na vychádzku, kým potrvajú pekné dni, a keď rakytovskí prídu, potom stroja výpravu vo väčšom rozmere.

Bola temer tma, keď došli domov. Stará pani sa čudovala, čo sa toľko mohli tam obmeškať; hovorila, že vari schodili celý chotár.

„Putovali sme horami-dolami, ako Červeňkráľ so Žltovláskou, a keď som sa opýtala, čie je to alebo to, vždy som práve takú odpoveď dostala ako Žltovláska: ,Čieže by bolo: To je Červeňkráľovo!‘ Ferko hovoril, že sme všade po svojom chodili,“ rozprávala Oľga v dobrom naladení.