ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prekročila prah. Šavelský stál opretý pri obloku, tvárou do izby. Zraky sa im stretli, a tu sa márnou ukázala všetka opatrnosť — Oľga nebola cvičená v pretvárke, nevedela zbrániť svojim očiam, aby nehovorili: ,Tu si — šťastná som, že ťa vidím!‘

Privítala ho, sama nevedela ako; ale on, zdalo sa, nepočul jej slová. Svoj upútaný pohľad na ňu upierajúc, išiel jej oproti a keď sa zišli, razom ocitla sa v jeho neodolateľne mocnom objatí.

Brániť sa: márna námaha. Nevedela si inej rady, ako schovať svoju červenejúcu sa tvár na jeho prsiach. Už nemohla, a veď už ani nechcela zapierať svoje city — v posledné dni odlúčenosti od neho dospeli k sile netušenej.

Prešla dlhá chvíľa, čo nenašli slova. Konečne pohla hlavou a pokúsila sa vyslobodiť z jeho objatia.

„Neuchoď mi — buď mi dobrá!…“ prosil vrúcne. „Tri dni som ťa nevidel… tri dni som pálčivo túžil po tebe. Stratil som spokojnosť — môj dom stal sa mi pustým po tvojej ojasňujúcej návšteve. Ďalej som už nemohol vydržať — najmä pre tú čiastočnú neistotu. Keby si bola vedela, aké muky netrpezlivosti mi tým pripravíš, nebola by si ma zanechala bez určitej odpovede.“

Máličko sa usmiala. Tiež už poznala tie muky.

„Či takto prichádza a takto si počína ten, kto je v neistote?“ riekla, usilujúc sa vyčítavo pozrieť na neho.

„Len tu, keď som pozrel na teba, zmizla náhle neistota, hoci som sa i predtým ubezpečoval, že nebola by si mi dovolila prísť, keby si ma nechcela vypočuť.“

Pritiahol si jej ruku k ústam a bozkával ju dlhým, zažiadaným dúškom.

„Mňa by mohlo mrzieť, že si zvíťazil tak bez prekážky…“ preriekla trochu chúlostivo.

„Prečo?“

„Ty si ma zaviedol do svojho pôvabného starozemianskeho domova, kde som mohla spozorovať, že tvoj hmotný stav je veľmi priaznivý; všetko v tvojom dome poukazuje na zámožnosť. Ta mňa zaviesť pred rozhodným osvedčením bola od teba neopatrnosť. Povedz, či v tebe nevznikne podozrenie, že mňa možno i to zviedlo a tebe dopomohlo k rýchlemu víťazstvu?…“

Jej pohľad sa vážne upieral k nemu. Zjavne sa pohoršil nad tým, čo počul.

„Také podozrenie vo mne nevznikne. Ty si osobuješ poznať pohnútky môjho konania — to si mi osvedčila už v Javorci. Ja práve tak osobujem si poznať pohnútky tvojho konania, a viem, že ty nie si schopná dať seba číro pre hmotné výhody,“ osvedčil s istotou. Tvárou jej prekmitol milý, uspokojený úsmev. „Podkladám ti iné pohnútky, o ktorých hovorí srdce — a dúfam, že preto azda nemáš ma za samoľúbeho a domýšľavého?“

Pozrela na neho, pokrútila hlavou a prihla k jeho plecu svoju zružovelú tvár.

„Držím sa na teba, že mi pomôžeš aj u svojich rodičov, akže by vari mali predsudky proti mne a obavy, že…“

„Nehovor o tom… som s tebou…“

„A ja s tebou, po celý náš budúci život!“ potvrdil s hlbokým výrazom a pritúlil ju k sebe v slastnom vytržení.

To bolo ich zasnúbenie.

Keď Laskár prišiel domov, predstavila mu Oľga Šavelského už ako svojho snúbenca. Tohto jeho šťastie urobilo zrazu mäkkým a poddajným. Bol otvorený a srdečný voči rodičom, akého ho Oľga ešte nepoznala. Prosil ich, aby ho neodsudzovali, že tak hupkom, bez ceremónie vdral sa do ich domu. Oľga je tomu na vine: v Javorci bola neprístupná, odkázala ho na pokonanie do Dažíc, a on, ako hostiteľ, nesmel jej byť proti vôli. I to mu tiež majú uznať, že teraz nemohol dlhšie čakať, čas tratiť s okolkovaním.

Oľga sedela ticho, jej šťastie nerozprúdilo náladu. Ona len načúvala jeho slovám a tešila sa, keď pozorovala, že i jej otec stáva sa k nemu čím ďalej srdečnejším.

V samom súzvuku, však neminuli sa ani tieto pekné hodiny. Šavelský začal naliehať na ustálenie termínu svadby a chcel ju mať najďalej o mesiac. Laskárovci podívali sa na neho, či žartuje — ale myslel to krem žartu. Nastalo tuhé rokovanie; oni mali kopu námietok proti takému náhleniu a on ich všetky podvracal. Načo vraj zbytočné vystrájanie? Čo Oľge bude potrebné, spraví si aj po svadbe v Javorci. A čo samej svadby sa týka, želá si, aby sa slávila len v kruhu najbližšej rodiny. V tomto poslednom Laskár úplne súhlasil s ním a ostatné ponechal na rozhodnutie svojim ženským. Oľga to zasa zložila na matku, a tá chcela odtisnúť svadbu až na začiatok budúceho roka.

Tu Šavelskému prišlo na um, že má ešte jednu posilu: list od svojej mamy pre Laskárovú. Dal jej ho a ona ho hneď čítala. Bol krátky, s namáhaním písaný, ale mal svoj účinok. Šavelská píše, že jej syn oznámil svoj úmysel i svoju nádej vzťahom na Oľušku. Pripája sa k jeho žiadosti a bude sa tešiť, ak bude vypočutý, lebo to bude považovať, že sám boh zviedol ich spolu. Dúfa, že Haninka a jej muž s dôverou odovzdajú svoju dcéru jej synovi. Sama si úprimne praje dostať Oľušku za nevestu, a ak sa tak stane, chce ju v budúcnosti považovať za svoju vlastnú dcéru. V tom prípade len nadovšetko prosí Haninku a jej muža, aby so svadbou neodkladali. Nechže sa so zbytočnou výbavou netrápia, Oľuška vo svojom novom domove nájde všetko, čo bude potrebovať. A tak nech ustália svadbu na čím skorej, nech berú ohľad na to, že ona, chorá, slabá, veľmi tvrdo dočkáva sa toho dňa, keď syn privedie jej dcéru do domu.

Na toto teda poddala sa i Laskárová: svadbu dohovorili na koniec septembra.

Šavelský ďakoval rodičom; ledva zmohol zmierniť svoje radostné vytrženie. Náramne však ho zarazilo, keď zbadal, ako Oľga odvrátila tvár a ukradomky utrela si slzy.

„Čo — takou ti je obeťou…?“ bral ju prudko na otázku. V jeho hlase pohrmievala urazenosť.

Pomaly obrátila k nemu pohľad. „Ty sa nesmieš cítiť ukrivdeným — tebe to nič neujíma.“

„Ak máš preto slzy roniť, odhodlám sa dlhšie čakať — i ja viem sa vzniesť k obeti! A či vari ľutuješ, že si sa mi prisľúbila?…“ rozdrážďoval sa ďalej.

Pozrela do jeho zlostných očí a zhovievavo sa usmiala. On už skrotol.

„Neodstúpim od ustáleného termínu, ale ani ty neoľutuješ, že si mi ho povolila!“ riekol vrelo.

„Viem to,“ odvetila ticho a milo.

Šavelský odchodil večerným vlakom, nebolo mu možné teraz na dlhšie sa odtrhnúť od súrnych hospodárskych robôt. Oľga bola nespokojná, že si skúpo vymeral čas.

„Prišiel ako vo víchre, chvíľu sa tu pobavil, spoprevracal všetko po svojej vôli: a teraz zrazu zmizne, nepýtajúc sa, či je to mne po vôli, alebo nie…“ vyčítala mu.

„Neuvádzaj ma do pokušenia! Ráno ma čaká vozík v Rakytove a doma zatým súrna práca. Chceš, aby som na všetko to zabudol a ostal? Na tvoju žiadosť urobím i to…“

„Nie, nie! Veď vcelku nebudeme dlho rozlúčení, keď si vynútil taký skorý zrok svadby.“

„A ja ťa dotiaľ nemám vidieť! To by si mohla žiadať odo mňa?“ pozastavil sa. „Dovolíte mi dotiaľ ešte niekoľko ráz prísť?“ obrátil sa k rodičom.

Dostal uistenie, že kedykoľvek im bude vítaný, ak len jemu možno toľko času na to vynaložiť.

„Jeden deň do týždňa si vždy nahradím — jeden šťastný deň do týždňa, to je nie mnoho…“

Keď večer napokon odchodil, niesol si so sebou Oľginu podobizeň. Od nastávajúcej testinej odobral sa so zdvorilosťou, v ktorej už prevládal srdečný tón.

Keď išli dolu schodmi, Laskárová držala lampu; Laskár, ktorý šiel vyprevádzať Šavelského na stanicu, bol už dolu na skrutke a Šavelský schodil síce dolu po stupkách, ale Oľginu ruku ešte vždy tisol k svojim ústam — skoro bol by ju samu stiahol za sebou. Zrazu sa odtrhol, vtlačil klobúk na hlavu a, nepozrúc viac hore, ponáhľal sa za profesorom.

Matka, pokrúcajúc hlavou, s výrazom užasnutia pozerala na dcéru, ktorá mala oči zvlhnuté a mäkký úsmev spočíval jej na tvári.

„To som nikdy nevidela…“ povrávala si matka, keď sa vracali do izby. „Len by rada vedieť, čo by bol urobil, keby si ho bola zavrhla.“

„Bola by som sa bezpochyby od začiatku inak k nemu správala a on by nebol dal tak vzrásť svojej láske.“

„Ale je predsa mrzuté, že nás takto obrobil s tou svadbou — a človek mu nikam nemohol odoprieť. Oľga moja, už len päť týždňov budeš našou; bože môj, len či sme to dnes šťastné dielo uzavreli…“

„Zmorená som dnešnými dojmami, ale verím v šťastie,“ odvetila Oľga. Unavene spustila sa na stoličku a dumný úsmev sadol jej na spanilú tvár.

Matka neobyčajne nežne odobrala sa od nej na dobrú noc.

Oľga sedela pohrúžená v dumy do budúcnosti, kým sa otec vrátil. ,Svet sa mi krúti a neviem, ani nechcem sa brániť víru, ktorý ma zabral. Clivo mi odtrhnúť sa od rodičov, i chvejem sa pred tým, čo beriem na seba — a jediné pomyslenie na neho to všetko zaháňa, len jeho samého mám pred očami. Som s ním celou mocou srdca, tak ako on so mnou; bez neho život pre mňa nemal by pôvab. Prečo len, prečo musím ho tak ľúbiť?‘

Otec prišiel.

„Otec, povedz mi teraz, čo si ty myslíš o ňom?“

„Čím diaľ viac dobrého. Je síce teraz priprudko zaľúbený, to ho celého tak zabralo, že ťažko ho súdiť z inej strany, ale i cez to jednako vidieť, že je šľachetného rázu.“

„A už sa nedivíš a nezazlievaš mi, že som sa mu dala tak zaujať?“

„Nie. Ani nebojím sa u neho o tvoju budúcnosť.“

Dcéra s vďakou objala otca.

„Počkaj, otec, viem, že budeš súdiť o ňom ešte i priaznivejšie.“