ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj v skupine pod erbom obrátila sa živá pozornosť na mladú Šavelskú.

„Hľa, hľa — Šavelský nám prišiel predstaviť svoju peknú ženu. Vidieť, že je na ňu pyšný, vysoko nosí hlavu!“ poznamenal chudý, čiernobradý pán nosovým, a predsa ostrým hlasom vyslovujúc každé á ako ä.

Ostatní páni si tichšie vymieňali svoje poznámky o Oľge, ktoré všetky nevdojak prajne dopadali. Len podžupan sa nezúčastňoval na kritike, ani sa neobzrel na Šavelskovcov, zhováral sa so stoličným fiškálom o akýchsi vážnych veciach. I jeho pani podľa možnosti ignorovala tých, ku ktorým sa upierala všeobecná pozornosť; mlčky sa ovievala svojím skvostným vejárom.

Gábor Vlasztha díval sa na Oľgu pútavo. Keď sa vzpriamil, bolo vidieť, že je postavy štíhlej a vysokej.

„Priateľ Savelszky v ružových putách!… Zaľúbil sa vraj prenáramne, ako to jeho povahe zodpovedá — pravda, len keď sa našiel na to hodný predmet. Zlý vkus nedokázal, to mu treba priznať…“ hovoril grófke Zonthyčke, ktorá neodkladala od očí lornet na dlhej násadke a stále ho mala namierený na Šavelskovcov.

„Ja, was für eine Geborene ist sie eigentlich?“ dozvedala sa.

„Laskár soli ihr Familienname sein.“

„Laszkáry? — ist ja ein adeliger Name und man sagt, sie sei nicht adelig…“

„Blos Laskár — sie ist wirklich nicht adelig.“

„So, so… Ja, der Savelszky ist darnach, sich so etwas herauszunehmen. Aber was für eine distinguirte Erscheinung! Ist durchaus nicht eingeschüchtert in unserer Gesellschaft. Und ihre Toilette wie tadellos — fein und geschmackvoll. Überhaupt ist nichts Taktloses an ihr herauszufinden…“ vyslovila grófka svoju mienku, potrhávajúc hlavou v rýchlejšom tempe.

Potom sa obrátila na župana v tom samom predmete.

Gábor Vlasztha opustil svoje miesto a poza druhých zamieril k Šavelskému. Oľga sa zhovárala práve s Boróczim, jej muž bol ďalej od nej inými zaujatý.

Vlasztha od chrbta položil mu na plece ruku.

„Či smie sa ti priblížiť starý kamarát? Všetci okolo teba nárokujú si právo starých známych — i ja nechcem sa dať z neho vylúčiť. Už odkedy si ženatý, a ja teraz po prvý raz vidím ťa ako takého…“

„Vina to nie je len na mne. Teba nebolo doma, nebol by som vedel, kde ťa hľadať, keby som sa ti aj bol chcel ukázať vo svojom novom stave,“ odvetil Šavelský, obrátiac sa k Vlaszthovi a so srdečnosťou podávajúc mu ruku.

„Čože by ja úbohý, osamotený človek vždy doma robil! Z jesene bol som v Prílesí u strýca, na veľkých honbách, a cez Vianoce našiel som rodinný útulok v Bradliciach, u milostivej tety grófky. Až teraz, asi týždeň, sedím doma. No dlho tam jednako nevydržím, najbližšie zájdem si do Pešti trochu si povyraziť.“

„Veselá to osamotenosť — ľutovať ťa, myslím, netreba.“

„Podľa mojej predstavy nie; no ty zo svojho terajšieho blaženého rozpoloženia nebodaj ma ľutuješ. Aspoň nechcel by si svoje miesto opustiť za moje.“

„To iste nie. Ty na svoj, a ja na svoj spôsob hľadáme uspokojenie v živote.“

„Lenže ty teraz si ma jedným razom dôkladne pretromfol — a to tak neočakávane,“ hovoril Vlasztha. „Po prvé počul som tú senzačnú novinu v Prílesí. Pravda, už len po hotovej udalosti došiel ta chýr, že sa Šavelský z čista jasna oženil. Hneď som riekol: Ten sa alebo oželel — alebo sa náhle zaľúbil. Teraz vidím, že jedine ten posledný predpoklad mohol byť pravý — a blahoželám ti. K tomu ťa predovšetkým prosím, aby si ma predstavil svojej panej. Ozaj: k žiarlivosti azda nie si náchylný?“

Šavelský sa usmial sotva pozorovateľne.

„Dovoľujem ti podľa ľúbosti postaviť ma v tom na skúšku,“ odvetil.

„Ty sa cítiš, ako vidím, veľmi pevne a moja otázka bola, uznávam to, trochu domýšľavá. Odpusť a nepozastavuj sa na tom: pri takej krásnej panej ozaj mohlo by mužovi byť ťažko neupadnúť do žiarlivosti. Môžem ti predpovedať, že za ňou sa mnohí v snaživom obdivovaní obrátia.“

„To všetko mne strachu nenaháňa, lebo poznám svoju ženu. Je ešte čosi viac ako len krásna…“ Šavelský odpovedal zdržanlivo a s istou ohradenosťou, ktorá zabraňovala Vlaszthovi ďalšie podobné poznamenania.

V šume rozhovoru predstavil ho Šavelský Oľge. Jemno lahodiacimi slovami uvádzal sa jej do známosti, pričom spustil na ňu ohnivú hru svojich čiernych očí, ktorých očarovateľnosť bola uznaná všeobecne medzi ženskými. No nemohol spozorovať, že by to bolo vyvolalo v jej očiach odlesk uspokojenej márnivosti; jej pohľad ostal vážne pokojný, ani sa nevyhýbal jeho pohľadu, ani ho nehľadal. Vlasztha začal tušiť, že s ňou prichodí mu inak zaobchodiť než s ostatnými.

„My neženatí vlastne mali by sme príčinu k nepriateľstvu proti milostivej panej, že tak náhle pripravila náš krúžok o jedného významného člena, na ktorého spoluzotrvávanie, podľa všetkých príznakov, dlho sme počítali…“ hovoril medziiným.

„Za to len jeho samého musíte brať na zodpovednosť,“ odvetila. „Ostatne, že ste ho stratili ako člena, azda nebudete pokladať za nehodu, keďže ste ho preto nestratili i ako priateľa.“

„I to priateľstvo v takomto prípade zvykne podstúpiť veľkú premenu. Ak i celkom neprestane, musí sa predsa veľmi utiahnuť pred mocnosťou, ktorá nanovo zavládla, a pekne trpezlivo vyčkať, kým sa mu zasa vrátia staré práva. No, a nechže je tak; inak byť ani nemôže — my to ochotne uznávame.“

„Myslím, že opravdivému priateľstvu ani takto životná premena nepoškodí. I ženatý človek potrebuje priateľstvo, ja iste nechcela by som ho odohnať od svojho muža.“

„A ja, milostivá pani, vyslovujem vám svoju oddanú vďaku za to osvedčenie — vo výhľade, že využijem ho vo svoj prospech. Priateľ Feri síce ľahké kamarátstvo už predtým vedel udržiavať na tri kroky od seba — musím sa priznať, že istý rešpekt mali sme vždy pred ním, lebo nejeden raz museli sme nemilú pravdu od neho počuť — ale mňa akosi predsa neodstrašil; radšej hľadím, nakoľko zo mňa vystane, vyhovieť jeho požiadavkám. Azda je predsa ešte čosi dobré vo mne, a to obracia sa za ním i nechce sa ho nijako spustiť.“

„Vy, zdá sa, nemáte o sebe veľmi dobrú mienku.“

„Nuž, podľa pravdy, ani nemôžem. Nie som aspoň predpojatý za seba, uznávam svoje nedostatky.“

„Keď ich uznávate, ste už na polceste zbaviť sa ich.“

„Uznanie viny u mňa ešte neznamená i snahu polepšiť sa,“ usmial sa. „Sebe kvôli by sa mi to neoplatilo a iného nemám, komu by som to kvôli urobil. Takú bytosť mohol by som si nájsť, ktorá by právom požadovala odo mňa to polepšenie — no netrúfam si nájsť takú, ktorej kvôli rád by som sa polepšil. Nie každý nájde skvelú odmenu za cnosť, ako priateľ Feri…“

„Nie pre odmenu treba byť cnostným, lebo vtedy cnosť nebola by cnosťou, ale vypočítaním. I môj muž je taký, aký je, z vnútorného popudu, a nie z vypočítania. Odmeny vo vašom zmysle za to nečakal, ani nehľadal: odmena za cnosť je v nej samej!“ odvetila presvedčivo a s dôrazom.

Chvíľu hľadel do jej planúcej tvári, prejdúc si rukou po čele, značne vyvýšenom začínajúcou sa plešinou.

„Ráčite mať pravdu vo všetkom,“ preriekol potom, zvoľna prikývnuc hlavou. „Feri je voskrz šľachetnej prírody; je isté, že za odmenou nejde v nijakom počínaní, lebo na to je až veľmi hrdý — no isté je tiež, že odmenu jednako našiel, aká je srdcu najmilšia: našiel…“

Oľga nemohla ďalej počúvať, lebo okresný sudca Benö i s paňou, s ktorými sa už bola zoznámila, pristavili sa pri nej a zabrali ju do rozhovoru. Benöová, veľmi milá pani, rodená Maďarka, prejavovala k Oľge zvláštne sympatie. Benö pred rokmi prišiel sem v úprimnom predsavzatí, že pri najbližšej príležitosti tuho stúpi na prsty povestným rakytovským panslávom — no potom dosť skoro našiel sa na tom, že nevedel, za čo vlastne by im mal dostupovať, i stal sa časom priateľskejším k nim, než bol jeho predchodca, odrodilý Slovák. Preto však i mal byť preložený inam a nahradený akýmsi ostrejším — čo tu len mimochodom pripomíname. Teraz sa rozhovoril s Oľgou, opytoval sa jej, či je príbuznou tunajšiemu pravotárovi Laskárovi, na čo keď prisvedčila, zmieňoval sa o ňom s veľkou úctou a dobroprajnosťou. Také jednotlivé prípady osobnej uznanlivej sympatie medzi dvoma ľuďmi z nepriateľských národnostných táborov vyskytnú sa niekedy, ale len ako výnimky, potvrdzujúce pravidlo o pohotovom ináč nepriateľstve na celej čiare.

Šavelského bola k sebe privolala grófka Zonthyčka i zahrnula ho živými otázkami, plnými čudne zvedavej, ale pritom dobrodušnej účasti. Potom na jej žiadosť predstavil jej, ako i županovej, svoju ženu.

„Ja, mit mir müssen Sie schon deutsch reden, Frau von Savelszky; des Magyarischen bin ich nicht mächtig. Zu meiner Zeit war es in meinen Kreisen nicht modern, überhaupt war es bei Weiten nicht so im Schwunge, wie heutzutage, und im Ganzen kann ich mich auch jetzt ganz gut ohne dasselbe behelfen,“ objasňovala Oľge svojím okrúhlasto-mäkkým prízvukom.

Neprestajným vypytovaním sa i rozprávaním držala ju u seba dosť dlho. Podobalo sa to, akoby ju bola podrobovala skúške z bystrej konverzácie, ktorú Oľga hladko prestála. I županová s jemnou dobrotivosťou mala sa k nej. Šavelský medzitým zišiel sa s Maršinským.

„Hat, baratocskam, rég nem lattalak! Bizony örülök, hogy itt talalkozunk, ambar én tulajdon képpen nem akartam ide jönni. Mit csinaljak én itt? Reggelig nézzem a tanczot?… Starému človeku, ako som ja, už len teplý kút za pecou a mäkký bochník. Veru tak! De hat mit csinaljak, ha a nöm és a leanyom nem akarnak nélkülem mulatni. Keby aspoň človek bol mladší, že by si sám mohol zaskočiť…“ hovoril starý pán, v jednom dúšku miešajúc, podľa obyčaje, svoju krátkotrhanú maďarčinu so slovenčinou.

Jeho pani, náročného a nevľúdneho výzoru, v ťažkých fialových hodvábnych šatách, sedela neďaleko. S istou napätosťou prijala i odvetila na pozdrav Šavelskovcov. Jej muž tým priateľskejším správaním hľadel vyrovnať jej nevľúdnosť.

Vlasztha zdržoval sa v blízkosti, kým sa nezačal tanec. Keď hudba, podľa velenia aranžérov, dala signál ku štvorylke, hneď sa uchádzal o ňu u Oľgy a Šavelského zaistil si na vis-a-vis. Šavelský vyviedol do tanca Maršinskú, ktorá, hoci bola k nemu nevľúdna, nedala mu košík, štvorylku tancujú i staršie panie. Oľga sa začudovala, že si nešiel hľadať príjemnejšiu tanečnicu.

Irmu Maršinských dostal Dubínyi, Venduš Radóczi sa oneskoril. Potom si išiel po Ilonu Barcsányiovú.

Boróczi vyznačil pani Aranyovú, tancujúc s ňou prvú štvorylku. Bola driečna, mladá, a takým činom si naklonil všetkých izraelitov. Ona za vďaku zabávala ho veľmi hlasno, dvorila mu svojím spôsobom. Aranyovi veľmi lichotilo také vyznamenanie jeho ženy; ani on nechcel ostať dlžníkom, preto navzájom vyviedol do tanca pani slúžnu Boróczičku a s pánom slúžnym sa dohovoril, že si budú vis-a-vis. Azda nikto sa necítil taký spokojný ako on, cez celý čas ľúbezne a duchaplne zabával pani slúžnu, ktorá ináč nebola rozmaznávaná zaliečavými tanečníkmi.

Agnuszovi po vytrvalom striehnutí dostala sa najkrajšia pani: Krasznayčka. No prisľúbila sa mu až potom, keď videla, že Vlasztha na prvú štvorylku je pre ňu už stratený. Dosiaľ viacerým dala košík, počítajúc s Vlaszthom, ktorý býval jej najprednejším tanečníkom.

Podžupanovú Barcsányičku vyviedol jej zať, Krasznay, majúci už viac šedivých vlasov na hlave než jeho tesť. Teraz bol pomerne spokojný, lebo jeho žena netancovala s Vlaszthom, na ktorého spomedzi všetkých jej dvoriteľov pozeral najžiarlivejším okom.

Vlasztha vôbec bol nepochybne najzaujímavejším gavalierom spoločnosti, a teda i najväčším zaujímateľom ženských sŕdc. Bol vdovcom, a to mu dodávalo ešte väčšieho čara. Pred niekoľkými rokmi bol si vzal veľmi bohatú ženu, barónku, ktorá ho vraj náramne ľúbila — ale umrela mu v prvom roku manželstva, urobiac ho dedičom svojho majetku. No on ho dobrovoľne vrátil späť jej rodine. Odvtedy sa neženil. Niektorí bádali, že k tomu ho zaviazala nebohá; on však naskrze nestaval na obdiv tvárnosť smútiaceho vdovca. Žil si veselo, ako najpríjemnejšie po svojej neviazanej vôli, ale jeho majetok išiel vraj pritom rapídne dolu vodou.

Krasznayčke nebol ľahostajný a on sa tiež rád s ňou zabával, ako vôbec vždy mal sa okolo paní, nie okolo dievčat, nechcejúc sa zamiešať medzi kandidátov ženby. No dnes márne čakala na neho: ako sa zjavili Šavelskovci, celkom sa k nim pridal. Krasznayčka pocítila preto pálčivú žiarlivosť, a čím ju väčšmi morila, tým sa veselšou ukazovala navonok.

Keď Šavelský v chasé-croisé-ture došiel k Irme Maršinských, táto sa zmútila a sklopila oči. Povedal jej čosi bodré, priateľské, ako predtým bol navyknutý s ňou obcovať — ona len núteno sa usmiala.

Ilona Barcsányiová pyšne odvrátila od neho tvár a ďaleko natiahla ruky, kým skrútila sa s ním. Sotva si to všimol. I pekná, smutná Rašická sa začervenala, keď na ňu prišiel rad skrútiť sa s ním.

Oľga sa medzitým celkom spokojne zabávala so svojím tanečníkom, netušiac vo svojom čistom svedomí, koľkým je tu tŕňom v oku a koľko nepriateľských citov vrie tu voči nej.

Zonthyčka obracala svoj lornet za ňou, sledujúc zaujato všetky jej nerýchle, zaokrúhlené pohyby.

„Sie ist wirklich eine ausnehmend angenehme Erscheinung; sie macht einen ganz aparten Eindruck…“ bol výsledok jej pozorovania.

Po štvorylke bol kolotanec, ktorému nechcelo byť konca-kraja. V ľahkých, letmých, hudbou dvíhaných pohyboch kmitali sa pestré, strojné postavy tanečníc vedľa čiernoodetých tanečníkov. Tváre sa rozohrievali, oči sa rozžíhali. Niektoré tanečnice išli z rúk do rúk, že si nestačili ani vydýchnuť. Medzi tými bola i Oľga. Niektorí Šavelského priatelia závodili v pozornosti voči nej; u nich jej krása i vôbec osobný pôvab razom zmohli hrádze predpojatosti. Jej muž, ochotnými tanečníkmi takrečeno odtískaný od nej, bol s tým spokojný. I sám sa roztancoval, vyvádzal zaradom všetky známe mu dámy.

Oľga, prestanúc tancovať, obzerala sa po ukrytejšom mieste, aby si mohla oddýchnuť. Zazrela Radóczičku na druhom konci dvorany i šla si k nej sadnúť. Tá sa cítila potešenou, že vyznačovaná mladá pani tak dcérsky ju vyhľadala. Dali sa do rozhovoru, predmetu našlo sa dosť. Radóczička tlmila svoj hlas, aby sa niekto nepozastavil, že hovorí po slovensky, a i preto, že rozprávala Oľge o osobách tu prítomných.

„Od Šavelských Feriho sa mi to páči, že má sa priateľsky k Maršinskovcom,“ poznamenala medziiným, keď videli Šavelského v rozhovore s Maršinským. „Maršinská sa nepekne zadržala k nemu — pravda, len na svoju ujmu. Tým krajšie od neho, že si to neťažká, ale ešte im podáva ruku na pomoc, aby zasa všetko prišlo do starej koľaje.“

Oľga hľadela na ňu s neporozumením.

„Neviem, čo mali medzi sebou — u nás nebolo o tom spomienky…“ prehodila zdržanlivo.

Začala tušiť, v čom bude asi vec.

„Môžem si myslieť, že vám nič neriekli o tom — a vari ani ja by som nemala hovoriť. No, myslím si, že lepšie bude, keď budete vedieť, prečo je Maršinská nie priateľská k vám — tak vy sama rozumným a pekným správaním budete môcť prispieť k napraveniu porúchaného pomeru…“ rozhovárala sa Radóczička polohlasne. „Veď je to niečo dosť obyčajné, bez toho vari nezoberie sa ani jeden pár. I keď sa ženil môj starší syn Eduš, bolo hnevov dosť, že si nevzal tunajšiu. A tak aj keď sa rozchýrilo, že Ferenc Šavelský sa žení, nastali hnevy a ťažkania. Nie div; prišlo to neočakávane, a tu sa niektoré držali na neho. I hen na Rašickú hovoria, že nechcela sa vydať za Rašického, kým sa Šavelský neoženil. Bola sirotou, ale mala peniaze po rodičoch a bola pekná, nuž sa úfala. Šavelský bol hodný, driečny a majetný — za takým pozerajú dievčatá. No najväčšmi držali sa za neho Irma Maršinská a Ilona Barcsányiová; vždy vraj žiarlievali na neho medzi sebou. Barcsányiovci si o sebe veľa myslia, nazdávali sa, že Šavelský bude rád, keď sa bude môcť dostať do ich rodiny. Maršinských zasa radi ho videli, chodieval ta častejšie, lebo sú i v rodine, nuž si namysleli, že si Irmu vezme. Priali si to, a tak sa aj úfali, hoci vraj z jeho správania — ako môj Venduš hovorí, ktorý tiež tam býval — nemali si nič také namýšľať. Ale keď sa dopočuli, že sa žení, Irma vraj plakávala a omdlievala, a Maršinská, ktorá svojej jedinej dcére všetko na svete urobila by kvôli, potom zle-nedobre pohovorila na Šavelského. No on na to nedbal, ako rozumný človek ju azda viac ľutoval, než aby sa bol hneval. S ním, s Maršinským, zostal celkom ako predtým, aj ho ešte povolal na svadbu za starejšieho. Maršinská vraj najprv nechcela muža pustiť, no on jej vraj, i dcére, potom navravel, aby mali rozum a nevystavovali sa svetskému posmechu skrze také hnevy. Tak pomaly sa na to azda zabudne a bude zasa, ako bolo.“

Oľga mlčala pri týchto odhaleniach; zanechali jej akýsi nemilý, tiesniaci pocit. Teraz už vedela, prečo sa stretávala s toľkými neprajnými pohľadmi ženských očí. Ju nepochybne pokladali tu za votrelkyňu, ktorá zaujala miesto inej, oprávnenejšej. Chladnosť Maršinskej, ochablá nechutnosť Irmy — ba ešte i smutná rezignácia v tvári peknej Rašickej, spoza ktorej bolo vidieť i odpor proti vlastnému mužovi, padli Oľge akoby na svedomie, takže začala z toho cítiť ťažobu. Pritom nepokojne obzerala sa po mužovi, ktorý sa ešte vždy zhováral s Maršinskovcami. Zrazu prudko zatúžila po jeho hlase, jeho pohľade, a že sa on práve neobzrel, predišla si sama sebe náramne opustenou v tejto temer cudzej jej spoločnosti — až natoľko, že oči jej zašli slzami. Potom sa spamätala a sama pred sebou sa zahanbila. Veru tak sa to podobalo, akoby ju bola žiarlivosť nadišla — po prvý raz v jej manželstve. Hudba, tanec, celý tento nepokojný vír rozdrážďuje nervy a ponúka k nedobrým pocitom. Radóczička medzitým prešla v rozprave už na svojho syna Eduša, ktorý je úradníkom pri kráľovskej tabuli v Pešti a vzal si za ženu akúsi Dolnozemku, ktorá nerada prichodí na návštevu do Radoviec. Majú krásne, milé deti, ale stará mať nevie sa s nimi dohovoriť, keď nevie po maďarsky a ony nevedia po slovensky. Rozľútostila sa, keď to rozprávala; Oľga potlačila svoj nepokoj a načúvala ju s účasťou.

„Môj Eduš mi sľúbil, že mi ich raz nechá tu na celé leto — potom by sa mi ony naučili štebotať po slovensky — ale na to dosiaľ darmo čakám. Iste to nechce, nevidí sa jej náš dom dosť panským. Tak Eduš i jeho deti ostanú nám odcudzenými…“ žialila starenka.