ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará Šavelská vyšla prichádzajúcim v ústrety. Už bola hore, ale vždy ešte slabá a biedna.

„Vitaj, Oľuška moja! Pánboh požehnaj tvoj príchod do nášho domu!“ preriekla slávnostne.

Oľge zaslzili oči. Sklonila sa k svokre, aby jej pobozkala tvár i ruky.

„Chcem ti byť dobrou dcérou,“ riekla prejato.

I syn neobyčajne vrelo zvítal sa s matkou.

Potom sedeli všetci traja spolu okolo stola v matkinej izbe, nikým nemýlení. Hríbková, v ktorej správaní sa tiež odrážala samá sviatočnosť, dala im večeru a potom sa úplne venovala povinnostiam v sluhovskej izbe.

Oľga musela rozprávať o priebehu svadby, o rodičoch, ako ich zanechala, kedy prídu sem atď. — a na svokrine podobné otázky rozhovorila sa tak, že zabudla na clivosť, ktorá ju cestou pokúšala.

Šavelský po večeri nechal ich samotné, možno šiel sluhov pozrieť, a bolo ho tiež počuť chodiť po druhých izbách, akoby po práci.

„Mama naša, akého si ty syna vychovala — ja ti ho musím veľmi ľúbiť,“ priznávala sa nevesta dôverčivo svokre so šťastným úsmevom.

Šavelská vážne prikývla, na jej tvári bol úsmev najzriedkavejším hosťom.

„A on teba hádam ešte väčšmi — je teraz vo vytržení. Ale ty, Oľuška, hneď od začiatku pamätaj, že vždy nemôže tak zostať, že musíte aj na iné veci myslieť, nielen na lásku. Vidíš, to je tak: ak je muž žene zlý, musí byť ona veľmi trpezlivá; ak jej je pridobrý, musí byť veľmi rozumná, aby z toho nebolo zle. Tvoj muž bude tebe teraz nebodaj pridobrý.“

„Nechaj ho len; budem pamätať na tvoje naučenie, budem sa starať, aby z toho pre nikoho z nás nič zlého nepošlo,“ usmiala sa Oľga. „Vidíš, moji rodičia sú už dosť starí, a vždy sa veľmi radi vidia — a tá ich láska bola nám všetkým len na šťastie, lebo zjasňovala celú našu domácnosť.“

„Možno, ale všade sa to tak nedá,“ riekla svokra zamyslene. „Veď ani vám nechcem brániť vašu lásku, len to tak pripomínam. Starší človek všeličo skúsil; niektoré mladé panie, keď vidia, že ich muž veľmi rád, vedia to i zneužívať. Ale tvoja mama iste nebola taká a ty azda pôjdeš za jej príkladom. Lenže môj Feri je prudkejšej povahy, ako bol tvoj otec; budeš mať ťažšiu úlohu, než mala tvoja mama. Viem to: v mnohom sa ponáša na svojho nebohého otca.“

„Oj, nebojím sa ho, za jeho prudkosťou je dobrota,“ zastala si ho Oľga.

„Uvidíš, keď ho bližšie spoznáš. Ak ho bude treba z niečoho sťahovať, azda sa ti to lepšie podarí než mne s jeho nebohým otcom. Len mu nedopusť kamarátiť sa s márnotratnými pánmi, to bolo nešťastie pri mojom nebohom. Mám rada priateľstvo, ale len také tiché, domácke. Feri síce tiež nejde za ľahkým kamarátstvom, ale je len jednako priveľký gavalier; obávam sa, že si bude chcieť privysoko zavádzať, a to naostatok zle vypadne — niekedy, keď je už pripozde.“

„V tom ti ešte neviem nič povedať; ale ja aspoň bez tvojho súhlasu nebudem zavádzať nové priateľstvá, okrem mojich príbuzných,“ osvedčila sa Oľga.

„S tými i ja žiadam si nažívať ako s dobrou rodinou.“

Šavelský sa vrátil.

„Bol si pozrieť čeľaď v sluhovskej izbe?“ opýtala sa matka.

„Načo? Nech si nemýlene robia dnes dobrú vôľu.“

„Ale predsa by sa patrilo, aby si zašiel k nim; slávia vašu svadbu. I k čeľadi treba zachovávať slušné ohľady.“

Syn chcel odoprieť, ale Oľga ho predišla.

„Áno, mama má pravdu. Poďme obidvaja,“ navrhovala a hneď i vstala.

„Tak bude najlepšie,“ riekla matka spokojne.

Išli teda spolu do tej sluhovskej a prekvapili Ďura práve v tuhom rečnení. Ešte z pitvora bolo ho počuť, pravda, už v ďalšom pokračovaní:

„… a ja vám len takto poviem: náš pán, to sú pán, a nie troškár! Ja by som už na druhého pána nemohol privyknúť. Pravda, vedia sa veľmi nahnevať, vtedy len tak zamiera srdce vo mne od veľkého strachu, ale keď ich hnev pominie, zas by som aj do ohňa aj do vody skočil za nich! Neviem, čo to je…“

Medzi čeľaďou nastal pohyb prekvapenia, keď sa objavili páni. Driečny valach Jano a slúžka Zuzka, ukárajúci sa spolu, razom rozleteli sa na protivné strany a hľadeli sa urobiť čím menej viditeľnými. Chlapi povstávali zo stoličiek a ženy, za príkladom kočišky, išli radom pobozkať ruku novej panej. Starý Ondrej, patriarcha medzi panskou čeľaďou, najprv sa spamätal i privítal pánov pekne skladanými slovami a — ako pri takejto slávnostnej príležitosti — pohárik v ruke držiac, žiadal hojné božské požehnanie pre tento dom, na pána i na jeho úprimnú paniu, i na celú vznešenú ,familiju‘, ktorej verne slúži už vyše dvadsať rokov.

Pán nakrátko, ale neobyčajne vľúdne mu zaďakoval. Hríbková medzitým sprostredkovala oboznamovanie medzi paňou a sluhovkami, popredstavovala jej ich po mene i po povolaní, a pani ešte i na deti, čo sa tam pridŕžali matkám o sukne, pekne sa dopýtala.

Keď potom páni odchodili, nakladal pán sluhom, že pri poriadku a tichosti môžu sa tu zabaviť, dokiaľ im ďaka, ale ráno aby každý bol na mieste pri svojej robote.

Keď odišli, nastalo medzi čeľaďou horlivé chválorečenie na mladú paniu. Všetci súhlasili v tom, že je veru krásna a prívetivá.

„Hm, náš pán, ten si mohli preberať — čo by si neboli po vôli vybrali! Hneď som povedal, keď sme ju vtedy sem boli doviezli: táto budú našou paňou! Poznal som to na našom pánovi! A ešte potom, keď každý týždeň chodili ta, aj od najtuhšej roboty! Večer, keď by si boli mali oddýchnuť, hybaj do Rakytova, a v noci po železnici! Cez deň boli v tých Dažiciach, a na druhú noc hybaj zas po železnici domov! Namojpravdu sa naustávali — to by sa tiež nechcelo každému!…“ rozkladal Ďuro.

„Ale sa aj mali za čo!“ súdil Ondrej. „Bože, keby to nebohý pán boli dožili!“

„A ja vám takto poviem, pamätajte: to budú dobrá pani! Ja to už po očiach poznám…“ prorokoval Ďuro.

Len to jedno neprestávalo ho mrzieť, že ani raz, ani len teraz na svadbu nešli na koči do tých Dažíc, aby aspoň vedel svet i tam, aký pán je jeho pán.

Keď sa od matky na noc odobrali, Šavelský viedol Oľgu do ich oddelenia na ľavú stranu, v ktorej ona ešte nebola. Prvá izba od pitvora bola jeho izba, i predtým ním obývaná, vystrojená dosť prosto, ozdobená niekoľkými oceľorezmi a rozličnou po stene rozvešanou zbrojou. Na písacom stolíku jedinou okrasou bola Oľgina veľká, svetlopisná podobizeň. Oľga sa usmiala, keď ju zazrela.

„Teda pomáhala som ti pri písomných prácach?“

Záporne pokrútil hlavou.

„Zle to bolo s mojimi písomnými prácami, odkedy tvoja podobizeň zaujala miesto na mojom písacom stolíku. Od nej nedajbože odtrhnúť oči — ako potom pracovať?“ usmial sa.

Druhá izba bola zariadená na spálňu; osvetľovala ju nočná lampa z bledočerveného skla.

No Šavelský viedol Oľgu ešte ďalej. I tretia izba, padajúca celým uhlom do záhrady, bola jasno osvetlená visiacou lampou. Tá svojím elegantným zariadením veľmi sa líšila od Šavelského izby. Všetko v nej skvostné, a jednako na upotrebenie príhodné; v každom obloku útulný kútik k akémusi zaneprázdneniu. Knihy, obrazy, pekné náradie a skvostné záclony. Celok však dával dojem nie nádhery, ale vkusu a príjemnosti.

Oľga zastala na prahu, nedalo jej ďalej vkročiť. V prekvapení spýtavo pozrela na muža, ktorý len na ňu hľadel.

„To je tvoja izba, zariadená pre tvoju osobnú potrebu, akže si len spokojná s ňou,“ preriekol.

„Oj, ty — ty márnotratník! Čo sa ty nazdávaš, že som ja…“

„Nič sa nenazdávam, len viem, že si ty už moja, že ťa tu mám a tu mať budem, dá boh, kým budem žiť!“ prerušil ju, s jasným úsmevom hľadiac na ňu. „Že som sa vynasnažil pripraviť pre teba príjemný útulok, preto veru nie som márnotratníkom: pre teba rád by ešte i omnoho viac…“

„Ba márnotratníkom si pre mňa; ale ja to nebudem trpieť,“ riekla v nežnom karhaní, stiahla k sebe jeho hlavu a znemožnila mu ďalšie protirečenie, pritisnúc svoje ústa k jeho.

Chcela sa prejsť izbou, pozrieť niečo pekné, ale on ju posadil na pohovku, sám skĺzol k jej nohám, a, držiac ju rukou okolo pása, tlačil svoju tvár do záhybov jej šiat.

Sama nebola prístupná náruživým záchvatom, ale poznala jeho prudkosť a nikdy živšie necítila prúdenie svojej vrelej lásky k nemu, ako keď ho videla v zápase so svojím vášnivým poryvom. I teraz, s nekonečnou nehou nahla sa nad jeho červenkavú hlavu, vzala ju do svojich dlaní a ľúbala ju ľavno, vrelo, chlácholivo.

„Môj drahý, milý, nie tam je tvoje miesto — sadni si sem ku mne,“ riekla mu.

Zdvihol k nej tvár, v jeho očiach bol výraz nesmiernej vrúcnosti.

„Keby si ty len vedela, ako ťa ľúbim a aký som šťastný…!“ hovoril pritlmeným hlasom.

„Ako by som to nevedela, veď som v tvojom srdci, tak ako ty v mojom.“

„Úplne pochopiť mohla by si to len vtedy, keby si ma tou silou ľúbila, čo ja teba — a i len vtedy bola by si odmenená.“

„Či ty vari pochybuješ, že by som ja bola schopná ľúbiť teba tou silou, čo ty mňa…?“ spýtala sa s výčitkou v hlase.

„Pochybujem, že by som ja mohol vzbudiť takú lásku ako ty, preto cítim sa tvojím dlžníkom. Nie som priskromný, mám hrdosť i sebavedomie — ale toho som si vedomý, že tvojej hodnoty nedosahujem. Ty pripadla si mi ako nezaslúžená milosť; iba moja veľká láska oprávňuje ma tebe.“

Jej oči sa naplnili slzami.

„Nehovor mi tak, čo je priveľa, to nemôžem prijímať…“

Zdvihol sa a sadol si k nej.

„Povedz mi ty, ak môžeš, že pokladáš ma za hodného seba, a budem spokojný.“

„Či potrebovala by som ti to ešte hovoriť…! Vidíš, ako po prvý raz nahliadla som ti trochu do duše, hneď cítila som sa mocne k tebe pritiahnutou, a potom čím diaľ mocnejšie, ako som ťa lepšie spoznávala. Zaľúbila som si ťa nezvratne, nie zo slepej náruživosti, lež z čistého srdca. To ti môže byť dostatočnou odpoveďou. My sme sa jedným razom spoznali a ocenili vzájomne; to svedčí, že sme si súrodí. Akže som ja hodna teba, ty zaiste tiež hoden si mňa…“ hovorila, opierajúc si hlavu o neho.

„A nebojíš sa mojich chýb — ani nepýtaš sa na minulé moje prehrešenia?…“ neupokojil sa ešte.

„Povedz mi, či také sú tvoje prehrešenia, že by ich následky mohli pokaliť naše šťastie?“

Pokrútil hlavou.

„Keby boli také, nebol by som si ťa prisvojil, kým by som sa ti prv nebol s nimi priznal.“

„I také bola by som ti rada odpustila; takto sa však na ne ani nepýtam — predo mnou si čistý. Tvoje chyby ma nestrašia, lebo nepochádzajú z podlosti. Vďačne ich prijímam s tvojimi cnosťami, ktoré nadovšetko milujem. Takého ťa ľúbim, aký si — niet na svete muža, ktorému by moje srdce dalo prednosť pred tebou…“

Bozkával jej tvár, plece, ruku v blaženej vytrženosti.

„Prudký, vždy prudký, bez všetkej miery — aký to kríž s ním! A ja sa ho predsa nebojím…“ hovorila tichým, láskavým úsmevom.

„Verím, že sa ma nebojíš, lebo vieš, že máš ma vo svojej moci. Ja, prudký, búrlivý, som predsa bezvládny proti tebe, mierne…“

Pokrútila hlavou.

„Dúfam, že nie sme až tam. Môj muž nesmie sa vzdávať do moci svojej ženy, akže si chce udržať moju úctu.“

Na to on pokrútil hlavou a usmial sa.

„Keby si ty dobre poznala ženu svojho muža, nemala by si tej obavy. Ona bude mať starosť, aby jej muž neupadol do slabosti oproti nej, akže by sa on sám nemohol zaručiť za seba v tom ohľade.“

„Viem, že môže sa v tom zaručiť za seba, lebo ho poznám najlepšie. Ty, ako vidím, rád ho ohováraš.“

„Kým teba nepoznal, myslel si nemálo o sebe; nazdával sa, že je dokonalejším než iní. Ako teba pozná, stal sa omnoho skromnejším a snaží sa k lepšiemu. S tebou azda bude z neho čosi; bez teba nedošiel by svojho zdokonalenia, ba ani nesladilo by sa mu ísť za ním.“