ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúce leto nastal u Šavelských živý, rodinno-spoločenský ruch. Po zimnej tíšine prišli neodbytné jarné hospodárske práce, súrne jedna za druhou. Neskoršie, keď sa všetko nastrojilo do náležitej koľaje, spravujúcemu hospodárovi trochu sa uvoľnilo.

Mladá gazdiná nebrala na žart svoju úlohu, ona už poznala svoje práce a čím diaľ lepšie vedela si rady s nimi. Stará Šavelská hovorievala svojej kmotre Radóczičke i pani farárke Antónyčke:

„Moja nevesta dobre sa priberá; nebola by som veru až toľko čakala od nej. Nič si neodpustí, nešetrí svoje pohodlie; vidím, že naozaj sa usiluje. A dá sa naučiť i rada si zachová, čo sa naučila. Už vidím, že môj Feri nepríde veru na mizinu pri nej — dobre je tak, ako je.“

Sama začala si oddychovať od práce i od starostí, a pred Hríbkovou často pripomínala, že však i hodna je toho, aby si oddýchla — veď sa už dosť natrápila v svojom živote. Keď nevedela, kde je Oľga a čo robí, hneď sa opytovala na to svojej dôverníčky, a Hríbková vždy bola pripravená svojej panej o všetkom referovať.

„Kdeže je tá naša mladá?“ bola obyčajne prvá otázka starej panej.

„V záhrade sú pri robotníčkach“ — alebo: „v komore zoberali mlieko, dajú mútiť“ — alebo: „v sypárni sú pri vymeriavaní obilia“ — a tomu podobne znela Hríbkovej odpoveď.

Stará pani na to obyčajne prikývla hlavou a nadhodila akúsi otázku ohľadom práce, ktorú nevesta mala pred sebou, či ju tak robí, ako dosiaľ bolo zvykom u nich. Hríbková obyčajne prisvedčila.

„Oni to rozumejú, oni vari už i predtým museli byť pri takomto, keď im to tak dobre ide od ruky…“ odovzdáva svoje dobrozdanie.

Pani pokrúti hlavou.

„Ona si len dobre zachová a poslúchne, ako ju ja naučím,“ odvetí a zamyslí sa.

Trochu jej je akoby ľúto, keď nevesta tak zastáva svoje miesto, že niet jej čo vytýkať, lebo sa tak nepocíti svokrino odstúpenie od domácich diel, akoby do tône príde jej ťažké, celoživotné namáhanie sa, ale keby tak nebolo, bola by nespokojná s nevestou.

„Veď to i sama uznáva, nebude si namýšľať, že by viac rozumela ako ja…“ hovorí potom Hríbkovej. „A čože by sa neusilovala? Čím viac sa usiluje, tým lepšie pre nich; veď všetko im ostane, nemajú sa s kým deliť, ani koho vyplácať.“

Hríbková horlivo prisviedča a stará pani dá sa znovu do vykladania všetkého, čo trpkého už prežila.

Oľga medzitým robila všetko najviac podľa svokrinho návodu, pritom však zbierala i vlastné skúsenosti a podľa nich pomaly zostavovala si svoj vlastný spôsob spravovania diel, kde doterajší nezdal sa jej vhodným. Veľkú starostlivosť venovala záhrade, v odľahlej, zanedbanej časti nad strmým svahom dala vystaviť nový záhradný domec z dreva, medzi grupami kvetín i cestičkami krovím obsadenými. Pod jeho široké, stĺpmi podopreté a vypiľovanými doskami ozdobené ostrešie radi prišli si posedieť i domáci i hostia.

Na začiatku školských prázdnin prišli Oľgini rodičia najprv do Rakytova a potom na dlhšie pobavenie do Javorca. V Rakytove v prvých dňoch júla odbavovala sa u Laskárovcov dvojnásobná svadba: obidve dcéry sa odrazu vydávali. Všetci priatelia Laskárovcov i z mesta i z okolia boli pozvaní, i prišli. Ináč celé mesto bolo na nohách, každý chcel vidieť dve sestry-mladuchy odrazu. Veselá Ľudmila poplakala si pri sobáši. Marína bola vážne pokojná. No v ďalšom priebehu svadby stratili sa i Ľudmiline slzy ako ranný dážď; obidve mladuchy boli veselé spolu s hosťami, ktorí v dobrej vôli vytrvali až do rána. Doktor Boháč, ako obyčajne, mal najväčšiu zásluhu na dobrej vôli, všetci smiechuchtiví držali sa okolo neho. Šavelský sa povrchne poznal so všetkými, a teraz začal si medzi nimi nachodiť už takých, ku ktorým ťahali ho sympatie. Venovali mu mnoho pozornosti a vcelku dobre sa udomácňoval medzi novou rodinou. Predbežne sa cítil najviac pritiahnutým k samým Laskárovcom, a sám najväčšiu úctu i oddanosť vydobýval si u najmladšieho ich mužského člena, u Ivana Laskára. Ten s rastúcim uveličením obracal sa za Oľginým mužom, ako ho bližšie poznával a dával tomu tým vrelší výraz, lebo svedomie mu hovorilo, že predtým posudzoval ho predpojato-neprajne.

Ľudovít so Šavelským sa od začiatku spoznali a vzájomne sa ocenili.

Zo svadby rakytovskej išli dažickí Laskárovci hneď do Javorca. To bola ich prvá návšteva u vydatej dcéry. Obidve strany boli uradostené, Oľga a matka až k slzám. Stará Šavelská preukazovala neobyčajnú vďačnosť novým príbuzným, Oľga zas so zdvojnásobenou ochotou preberala na seba všetky domáce obstarávania, čulo bdela, aby každému vyhoveli i aby obyčajný beh v dome a hospodárstve v ničom nezaviazol. Celé dni bola v činnosti, a pritom samá spokojnosť, samý šťastný úsmev svietil jej z tvári. Kvitla i zovňajškom ako nikdy predtým. Jej matka, pridŕžajúca sa spoločnosti starej Šavelskej, s potešeným úsmevom sledovala ju zrakom a počúvala od svokry na ňu slová pochvaly. Otec ju zas až v užasnutom podivení pozoroval. Do akých hospodárskych vecí sa už rozumela a až dopodrobna pri nich zachádzala, o ktorých doma v Dažiciach nemala ani predstavy! Mnohé nové črty javili sa u nej, otec až hlavou pokrúcal nad tým, ale i usúdil, že tá zmena jej je k dobrému. Bol tiež spokojný, že v správaní jej muža k nej už nebolo prvotnej bezmernej prudkosti. Nezdali sa už zaľúbenými mladými manželmi, vrelosť ich pomeru zastierala sa nekalenou dôverou, aká vládla medzi nimi.

Ale keď raz rodičia medzi rečou prejavili žiadosť, aby Oľga alebo teraz s nimi išla do Dažíc, alebo neskoršie prišla ta na dlhšie pobavenie, tu z najlepšej nálady Šavelský zrazu zle-nedobre sa zachmúril. Oľga to hneď zbadala; ba i keby nebola na neho pozrela, vedela, ako prijme taký návrh. Odpovedala trochu vyhýbavo, spomínajúc svoju zaujatosť prácou, najmä cez leto.

„Akou dôležitou sa stáva — a ešte len do lanska bez nej práve tak vykonávala sa práca ako teraz s ňou,“ poznamenala Laskárová k Šavelskej.

A otec riekol s výčitkou:

„Nuž taká ti je práca dôležitá, že sa ani pre rodičov neodtrhneš od nej na niekoľko dní?“

Oľga pozrela na otca i na muža; videla, že musí s pravdou vyjsť.

„Nie pre prácu nemôžem odísť, ale myslím, že Ferko by ma nerád pustil. Od neho ma pýtajte.“

„Taký neprajný azda nebude. Už ste vyše troch štvrtí roka spolu, a ešte si nebola u rodičov. Kúsok práva na teba máme azda ešte i my,“ preriekol otec.

„Ak si Oľga praje, môže ísť; uznávam, že je to od vás oprávnená žiadosť…“ ohlásil sa Šavelský čo možno pokojne. No Oľga vedela, že nie je v dobrej nálade. I jej matka to asi uhádla.

„Príďte vy len oba, keď vám bude vhod; tak sa všetkým stránkam najlepšie vyhovie,“ navrhla obozretne.

„Mne nie je možné na dlhšie preč z domu; pôjdem si po Oľgu, kedy na to ustálite termín,“ odvetil zať.

Laskár bol by spokojný býval s tým, ale ostatní zbadali, že Šavelský zostal po tomto rozhovore rozladený.

„Mne sa vidí, Ferko nám to má za zle, že si žiadame, aby nás dcéra navštívila,“ riekla Laskárová stranou k Šavelskej.

„Veru tak sa mi vidí…“ potvrdila tá pološeptom. „Nazdáva sa, že to neprenesie, nemať tu Oľgu niekoľko dní. Dobre je a patrí sa, aby si muž ľúbil ženu — ale toto je už vyše všetkej miery. Ja som to nikdy nevidela. Veď ja by som už nič zato nepovedala, lebo Oľuška je na šťastie taká rozumná, že vie ho vo všetkom mierniť — ale o neho sa bojím, že pánboh ho pritiahne pre tú bezmernú lásku. Veď i na to treba mu pamätať, že ich pánboh smrťou môže rozlúčiť — koľkým sa tak stáva. Každý deň sa modlím, aby ich od toho zachránil — veď je len hrôza na to i pomyslieť. Môj Feri by vari sám o život prišiel, ak by mu boh Oľgu vzal. A myslieť veru treba na všetko.“

„Azda to len predsa boh neurobí, veď takú lásku za hriech nepokladá,“ tešila ju i seba Laskárová.

Šavelská v posledné roky navykla očakávať vždy všetko najhoršie na seba i na svojich a mala za ľahkomyseľných tých, ktorí nezmýšľali podobne.

„Vždy je lepšie bojsa ako nebojsa,“ pripomínala. „A keby si bola videla, čo nedávno robil! Oľuške zrazu prišlo zle, mala nám omdlieť,“ tu nahla sa k samému uchu Laskárovej a šepkala jej čosi in parenthesi, kým zasa vrátila sa k predošlému — „tu bol celý preč, čo sa bál, že sa jej stane niečo. Ona hneď vravela, že jej je nič, s ňou nemali sme biedy, ale jeho museli sme celý deň upokojovať, ona sama najviac. Ešte ani na druhý deň nemal pokoja, Oľušku nechcel pustiť do práce, ani len von z izby, kým sa mu nevzoprela. Z toho si predstav, čo by bolo, keby ona, čo nedaj bože, tak naozaj ochorela. Preto sa i veľmi obávam na potom… ty musíš prísť sem, lebo mňa by i umučil, ak by sa Oľuške niečo stalo…“

Keď Šavelský o chvíľu šiel čosi do druhej izby, Oľga šla za ním. Jej nedalo pokoja vidieť ho nespokojného.

„Ty si dnes zasa zlý… hneváš sa, že moji rodičia si prajú mať ma trochu u seba…“ dohovárala mu, berúc jeho tvár do svojich dlaní.

„Nemôžem sa preto hnevať na nich, ale ani tešiť sa nemôžem, keď teba volajú preč odo mňa a ty keď k nim sa držíš…“

„A či som povedala, že rada pôjdem s nimi? Skôr mohlo by ma svedomie omínať, že primálo žiadam sa k nim, že priveľmi som sa odtrhla od nich a pridala som sa k tebe. Či nemáme im popriať ani tú omrvinku vďačnosti, navštíviť ich aspoň raz do roka?“

„Nedohováraj; všetko uznám, ale to mi nič neosoží. Som im najväčšou vďakou zaviazaný za teba, i môžu žiadať odo mňa čokoľvek — len nech mi teba neberú preč. Neviem, prečo tak nástoja na tom, veď ťa teraz vidia. Načo máš hneď zasa ísť k nim!“

„Oj, ty si zatvrdlivý… prečo ma ty nevďačne prepúšťaš na tých niekoľko dní, keď ináč máš ma vždy tu? Ak teraz nepôjdem, vieš, neskoršie nebude mi to príhodné…“ hovorila svojím láskavým karhaním, ale zdalo sa, že teraz ani tým ho nedojme.

Privinul ju k sebe.

„Ako ty len môžeš žiadať, aby som ťa ešte i vďačne prepustil! Vieš, že cez tie dni, keď by si bola preč odo mňa, by ma trápil samý nepokoj o teba. Tebe by cestovanie mohlo poškodiť. Vieš, sama hovorievaš, že len tu sa cítiš bezpečnou a chránenou od všetkého zlého. Povieme rodičom, že teraz nemôžeš ísť, len až potom — niekedy na rok. Teraz radšej ich nepustíme odtiaľto cez celé prázdniny, aby ste mohli do chuti spolu byť. Bude ti tak po vôli?“

Objala ho na potvrdenie uzrozumenia. S vyjasnenými tvárami vrátili sa medzi ostatných.

„Už ho udobrila; ona to vždy potrafí,“ poznamenala jeho matka k Laskárovej.

Ale od tých čias nebola viac reč o tom, že by Oľga mala ísť ešte toho roku do Dažíc. No i profesor Laskár prestal sa nazdávať, že by prudká náklonnosť jej muža k nej bola sa zmiernila.

Ináč rýchlo míňali sa všetkým dni, hoci boli dlhé. Laskárová popri Šavelskej nachodila si domácke zaneprázdnenie v dome i v záhrade, Oľga obratne konala svoje práce, i Šavelský svoje nezanedbával. Laskár každé ráno vyviezol sa s ním do poľa a kým si ten bol pri poľnej práci, tento chodil za bylinami a nerastmi, kade mu bola dobrá vôľa. Profesorová čo deň ohorenejším uznávala svojho inak bledolíceho muža, ale i zdravým a zrejme osvieženým.

Čas uchodil, oni už zo tri razy rozhodne poberali sa domov, ale zakaždým tiež tak rozhodne sa im to nepovolilo. Vždy našla sa hodnoverná zámienka, pod akou ich ešte zdržali.

Raz bola na fare v Pieskovci veľká rodinná schôdzka, na ktorú sa zhromaždila celá antónyovská i laskárovská rodina. Išla i stará Šavelská a cítila sa tam tak dobre, že sa sama nevedela na tom prenačudovať. Rozumie sa, že boli tam i dva najmladšie manželské páry z laskárovskej rodiny. Antónyovci z Mútňan a Križiakovci z Rakytova. Marína prituľovala sa k starému otcovi a k matke; zdalo sa jej, že ich už veľmi dávno nevidela. Vedela im premnoho narozprávať o svojom novom hospodárstve, v akom stave ho našla a do akého si ho vpravuje. Starému otcovi i Oľge najlepšie sa páčilo, že mladá pani farárka s veľkou zaujatosťou hovorila o svojom dedinskom ľude. Rozprávala, ako mnohé ženy prichodia jej na poklonu s rozličnými darčekmi a odporúčajú sa jej do lásky. Ona ich už pozná a prihovorí sa im, keď ktorú postretne, alebo keď idú z kostola. Kureniec má vraj už celý kŕdlik, čo jej nadonášali. Jej muž vážne načúval jej rozpravám a kde bolo treba, prisviedčal, alebo opravoval.

Ľudmila skoro bola by mala vôľu trochu žiarliť, že teraz je len Marína mame vzácna; nahliadla však, akú to má príčinu a nedala si pokaliť dobrú vôľu. Marínu totiž nevideli rodičia od svadby, preto sú tak okolo nej. A ona, Ľudmila, riadne, každý deň popoludní dostaví sa k nim i s mužom. Predpoludním, kým je on v úrade, prejde jej čas riadením izieb, pripravovaním obeda atď. — a popoludní, keď ide do úradu alebo za inou prácou, odvedie ju k rodičom, aby jej doma samotnej nebolo otupno.

Po ukončenej práci zasa príde si ta po ňu a podľa chuti i obidvaja sa tam pobavia. Ona je veľmi spokojná s takým nažívaním; je to vo všetkom tak, ako si vopred predstavovala. Je veselá, vždy do žartov ochotná a na všetky prekárania má pohotové odpovede. Keď zas jeho prekárajú, dá pozor, či sa bude vedieť vynájsť; ak by videla, že viazne, hneď prispeje mu na pomoc — ale zato i sama ustavične zapára, do neho. On žaluje na ňu, že musí ju vo všetkom poslúchať, i rozpráva rozličné žartovné kúsky, ktoré mu za ten krátky čas už navyvádzala. Ona sa mu zas hneď vyhráža, že dá mu doma kľačať, keď jej to vykričal.

„Vidíte, tak ona so mnou zaobchádza…!“ sťažuje sa on, ale pritom sa usmieva veľmi šťastlivo. Ako je ženatý, i jemu mušky veľmi ožili.

„Tak ti treba, mohol si ju nebrať!“ testiná hovorieva neľútostne na podobné jeho žaloby.

O krátky čas po pieskoveckej návšteve zas u Šavelských zišla sa celá rodina — a to na najväčšie naliehanie starej Šavelskej. Také neparádne, domácke pohostinstvo rada vyvádzala a pred Hríbkovou pritom si vždy pochvaľovala, že tak sa jej to páči, hľa, bývalo to i v jej rodičovskom dome! V Javorci je všetkého dosť na opatrenie hostí. Oľga je srdečnou hostiteľkou a Šavelský pozorným hostiteľom, zakladajúcim si na tom, keď jeho hostia dobre sa cítia. Na celý druhý deň vysťahovali sa hostia i domáci — s výnimkou starej panej — do hory, piekli zbojnícku pečienku, obracali a hrabali seno na laze, až sa neskoro večer ustatí, ale i uradostení vrátili, mladí pešo, starší vozmo do javoreckého kaštieľa s nevyčerpaným programom, vypočítaným na viac dní.

Neskoršie zasa prišla z Dažíc Angeličová s dcérami. Pani jemného taktu, ktorá sa vedela s každým zhovárať o tom, čo jeho zaujímalo, i načúvať so zaujatosťou všetkému, čo jej rozprávali.

V čase jej pobytu v Javorci stará pani prevzala obstarávanie domácnosti, aby sa Oľga viac mohla oddať jej spoločnosti, lebo bolo zrejmé, že rady pobudli spolu. Ináč i Angeličová rozhodne si vyhradzovala, aby ju a jej dcéry domáci pokladali tiež za domáce, a nie za hostí. Pri prajnom počasí robili vychádzky do blízkej hory, čo Angeličovým bolo najmilším pôžitkom. Pri menej prajnom počasí uspokojili sa s ,Belvederom‘ v záhrade, ako dievčatá nazvali Oľgin záhradný domec. Ináč celá spoločnosť najradšej sa zdržiavala vo veľkej izbe, z ktorej bol východ do záhrady. Vo vedľajšej zasa Helena a Fedora, dcéry Angeličovej, premúdrené, hrávali na klavíri a spievali. Najradšej však vkĺzli do dvora a kŕmili hydinu. Najdrobnejšie kurence a hltavé mladé kačky privádzali ich do vytrženia. Teta Oľga povolila im mimoriadne dávky zrna a ony mali nesmiernu radosť, keď sa na ich zavolanie kačky hneď ohlásili a kurence s kvočkami začali sa zbehúvať k nim. I v stajni ich nejeden raz zastihla Hríbková, ako teliatka škrabali popod krk a znepokojenú červenoškvrnavú kravu, mať najmladšieho teliatka, uisťovali, že však ony jej malému nič zlého neurobia. Všade, kde ich nebolo treba, zakmitli sa vo svojich jemných, jasných šatočkách. Matka napomínala, aby neboli na ťarchu svojou zvedavosťou, ale stará Šavelská im nadŕžala v ich gazdinskej pasii. Tešili sa dedinskej slobode, najmä, že tu guvernantky nebolo, ktorá doma bola im vždy za pätami, preto sa cítili preblažene — ,ako v raji!‘ uisťovali tetu Oľgu. Boli by chceli, aby ich mama trochu dlhšie nechala v Javorci, ale tá o tom nechcela počuť; odkladala ich s tým až na potom, keď budú dospelé a rozumné.

„Ale kedy to bude…“ riekli si medzi sebou. Im sa to zdalo v nedohľadnej diaľke, keď ony budú dospelé a rozumné podľa matkiných predstáv.

Ľudovít a Ivan vtedy sa bavili tiež dlhšie u Šavelských. Ivan neprestal v tichosti vzývať svoj ideál, Oľgu; predsa však badal, že na ňu pozerá zo značne zmeneného vidu. Skrze svoj vydaj stratila čaro panenskosti, v ktorom sa mu predtým skvela, ale svoj pôvab preto nestratila. Krásna je, ako bola; jej slová mierne, jej úsmev pôvabný — a on predsa, na vlastné začudovanie, neupadol do zúfania a neodnechcelo sa mu života preto, že je pre neho navždy stratená. Jej sesterskoláskavé správanie k nemu upravovalo ho do pravého postavenia k nej; zrazu začal ju pokladať za svoju sestru i začal byť hrdý na to, že je jej bratom. K mladým, zvedavým slečinkám zo začiatku mal sa trochu odpudlivo, ale pri klavíri spriatelili sa nadobro. Učil ich hrať i spievať slovenské piesne a ony chytili sa toho s celým oduševnením, tešiac sa, aká to bude radosť pre otca, ktorý je veľkým milovníkom pekných piesní. Ony naopak, naučili Ivana niektoré piesne srbské.

Ľudovít obcoval s týmito svojimi rodáčkami s akýmsi poučným, mentorským tónom, na čom sa však naskrze nepohoršovali, lebo boli na to navyknuté odprvu, keď ešte býval doma v Dažiciach a navštevoval ich rodičovský dom.

Helena a Fedora divili sa veľmi, že tu všetko po slovensky hovorí — i vzdelaní ľudia. V Dažiciach okrem Laskárovcov u nikoho to nevideli. Vyslovili, že ony žiadali by si tiež tak pekne a plynule hovoriť touto rečou, ako ju tu počujú, v dôsledku čoho Ľudovít a Ivan zaviazali sa nehovoriť s nimi inak, iba po slovensky, kým tu pobudnú. Ochotne pristali, tým viac, keď vedeli, že sa aj ich mama namáha so slovenčinou kvôli starej domácej panej, ktorej nemčina bola nepohodlná. Nadto pomocou mladých Laskárovcov čítavali slovenské básne, čo nerozumeli, dali si vysvetliť a naučili sa mnohé z nich i naspamäť. O niekoľko dní pochválil ich Ľudovít, že urobili už značné pokroky, i ľutoval, že to doma v Dažiciach zasa všetko zabudnú.

„My rady by sme sa i doma ďalej cvičili v tom, ale tam sa len so slúžkami môžeme po slovensky zhovárať — i to nám slečna Reifová zabraňuje…“ sťažovala sa Helena.

„A nepripadlo by vám trochu nemilo, keby som sa vám nabudúce i u vás v Dažiciach prihováral po slovensky?“

„Prečo nemilo? Skúste to a uvidíte!“ poponáhľala sa odvetiť Fedora.

Úsmev prekvapenia na jej tvári svedčil, že je to pre ňu nová, zvláštna predstava.

I Helena stľapla spolu svoje biele rúčky.

„Fedora, to by ti bolo!… Mama a papa boli by prekvapení, keby nás doma počuli tak hodnoverne po slovensky hovoriť, a slečna Reifová prišla by do rozpakov, nevedela by, ako sa pritom držať. Pred pánom Laskárom netrúfala by si zavrátiť nás, že nesvedčí sa po slovensky hovoriť…“ tešila sa huncútsky. „Vieš čo: keď budeme samy dve, budeme sa vždy po slovensky zhovárať pre cvičenie, aby sme potom dobre vedeli, keď pán Laskár príde do Dažíc!“

„I knižky si vezmeme so sebou od tety Oľgy, budeme si ich potajomky čítavať večer, v našej izbe…“ strojila sa Fedora.

„Knižkami vďačne poslúži vám i môj otec,“ pomáhal Ľudovít.

„Lenže kedy to bude, keď vy prídete do Dažíc?“

„Až poslednú skúšku budem mať za sebou, čo azda už dlho nepotrvá, prídem iste do Dažíc. Pravdepodobne tam sa usadím, ak sa mi len celkom zle nebude vodiť.“

„To sa divím, že sa radšej do takého kraja neťaháte, ako je tento, v Dažiciach bude vám otupno, keď ste už navykli medzi svojimi…“ mudrovala Helena.

„Veď mám tam i svojich rodičov, a úfam sa, že i okrem nich podarí sa mi utvoriť si kruh priateľov, ktorý mi vyhovie. Keď nie v samom meste, teda s pomocou okolia.“

„Ale aj k nám budete chodievať ako predtým?“ namietla Fedora.

„Ak mi to dovolia vaši páni rodičia…“

„O tom nemôžete pochybovať. U nás sa vždy všetci zaradujeme, keď pán profesor a pani profesorová prídu k nám — potom i vy prichoďte s nimi.“

„Azda môžem prísť i bez nich, akže nič nemáte proti tomu?“ usmial sa Ľudovít.

„Vám je dobre, keď nemusíte vždy trpieť za sebou sprievodcov! My ani na prechádzku nesmieme vyjsť bez slečny Reifovej.“

„A bude vás ešte dlho spravovať tá slečna Reifová?“

„Neviem. Druhé dievčatá vychovajú sa bez guvernantky, a my sa musíme s ňou trápiť. A už sme i dosť veľké — neviem, či sme my horšie ako druhé…“ mrzela sa Helena.

„Vieš čo: poprosíme mamu, aby nás konečne od nej oslobodila. Teraz mama môže vidieť, že my vieme sa už i bez nej pohybovať. Nik ju tiež nepotrebuje, na jeseň pôjde do gymnázia. (Niko bol ich brat.) I v hudbe sme tak ďaleko ako ona, už nás nič nemôže naučiť!“ horlila i Fedora.

„Ešte by nám bránila cvičiť sa v slovenských piesňach; iste by povedala, že tými neobohatíme svoje hudobné vedomosti. A náš starý papa spomína, že on, keď bol mladý, poznal pekné slovenské piesne — bude rád, že sme sa tu niektoré z nich naučili.“

O chvíľu mladá kompánia pri klavíri už mala zosnovaný celý plán, ako si budú nabudúce v Dažiciach usporadúvať domáce koncerty, keď Ľudovít Laskár bude tam pravotárom a Ivan Laskár bude jeho koncipistom.

Pri druhej príležitosti zasa poúčali sa slečny Angeličové od Laskárovcov, že Srbi sú práve tak Slovania ako i Slováci, a to bolo odhalenie veľmi príjemné.

„Teda my sme vaše sestry, lebo vy ste Slováci a my sme Srbky podľa nášho papu!“ hovorili natešené.

Až ku koncu prázdnin odobrali sa dažickí hostia od Šavelských, ešte i vtedy nimi nevďačne prepúšťaní. Domáci i odchodiaci pri rozlúčke potešovali sa tým, že na rok, ak budú živí a zdraví, zasa sa tu spolu zídu.

Helena a Fedora odnášali si so sebou Francisciho pre klavír usporiadané vydanie slovenských piesní, jeden výtlačok Chalupkových básní a Vajanského Tatry a more, čo dostali do daru od Laskárovcov.