ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šavelský zastal a kývol rukou do kraja. Z tohto poloukrytého miesta bol milý pohľad ma najbližšie okolie. Vrchy sa ukázali v inom vide, akoby jednotlivo, a medzi nimi zelená dolinka s kamenistými, zráznymi stenami, o ktorej z druhej strany záhrady nedalo sa ani tušiť. Ďaleko v nej šerel sa starý mlyn so slamenou strechou, chránenou veľkými strapatými vŕbami.

„Tu je ozaj krásne,“ priznávala Oľga. Sadla si na zelenú pohovku a pohodlne oddala sa pôžitku pozorovania. Stál pri nej a hľadel tade, kade jej zrak blúdil. Jemu bol pohľad na tento kraj každodenný, no kvôli nej usiloval sa predstaviť si ho v prvotnom, nezovšednenom dojme. „Kto váš dom a záhradu na tomto mieste založil, iste mal zmysel pre krásy kraja,“ dodala.

„To bol môj ded, Teofil Šavelský. Vo svojej mladosti vystavil náš terajší dom koncom minulého storočia, a aby sa mohol rozložiť naširoko, vysunul sa von z dediny. Starý panský dvor, pôvodne javoreckovský, stál dnu v dedine.“

„Vaši predkovia boli tu oddávna usídlení?“

„Môjho dedov ded začiatkom predošlého storočia prišiel sem zo Šavelova, hniezda Šavelských, na ženin majetok. Dcéra posledného Javoreckého bola jeho ženou. Testament jej otca máme medzi našimi listinami. Je dojímavé, ako sa stará v ňom o svoju vdovu, a zaťovi i ,své nejmilejší dcere Magdaleně‘ zbožnými, vážnymi slovami kladie na svedomie, aby majetok, ktorý on a jeho predkovia nadobudli, aj oni poriadne, bez ujmy hľadeli zachovať pre ďalšie potomstvo.“

Oľga sa zamyslela.

„Je to čosi zvláštne znať istotu o svojich predkoch, vedieť významnejšie deje ich života a bývať na tej pôde, ktorú obhajovali, i v tom dome, v ktorom oni trávili svoj život…“ hovorila.

„Iste. Ale v poslednom čase, ako zemianstvo tratí význam i privilégiá, mnohí menej si na tom zakladáme. Väčšine zemianskych synov ani sa nedostáva dedovizne, musia sa vystúpiť z hniezda a ísť za iným povolaním; okrem mena máločo vynesú zo svojho zemianstva. Sám som len pred šiestimi rokmi tiež nemyslel, že budem sedieť na otcovskom majetku. V školách stratil som chuť do poľného hospodárenia, majetok mal prevziať mladší brat, ktorý podľa mienky všetkých hodil sa na to lepšie. Pravda, tým bola by pripadla na neho ťarcha vyplatiť mňa i sestru z našich častí, čo pri terajšej malej dôchodnosti pozemkových majetkov náramne by podťalo jeho silu. Mne žiaľnymi udalosťami majetok pripadol bez tej ťarchy, a jednako nie mi je ľahko privádzať ho do kvitnúceho stavu.“

„Bolo vám iste ťažko vpraviť sa do toho, keď ste si už inú cestu vyznačili?“

„Zo začiatku dosť ťažko, kým som privykol a trošku sa rozhľadel, hoci už tým, že som sa pripravoval na lesníctvo, aspoň spolovice som ostal pri veci. Ako som majetok vzal do svojich rúk, hlavný zreteľ obraciam na zriadenie mojich lesov. V našom lesnatom a inak máloúrodnom kraji pýta sa to samo sebou. Ale i vcelku vžívam sa do poľného hospodárenia, a chuť rastie. Dedinský zeman to má akiste vrodené. A potom, čože robiť: ak sa nepripriem zo všetkých síl, nebudem môcť splniť požiadavky života. To veru nechcel by som dožiť, aby môj po otcoch zdedený majetok pre moju nesúcosť mal upadnúť — alebo prísť do iných rúk. Ešte mám toľko opravdivého zemianskeho sebavedomia i citu povinnosti.“

„A toho ináč už musí byť málo medzi zemianstvom, keď teraz tak mnohé zemianske majetky prechodia do cudzích, zväčša židovských rúk…“

„Stará zemianska chyba: radi dobre a ľahko žijeme. A teraz nedá sa to už na úkor poddaných ako za oných dobrých starých čias. Teraz sami musíme sa chytiť práce, i držať sa slušnej sporivosti, ak nechceme prísť o to, čo je naše.“

„Málo tých, čo sa podľa toho držia. Spoliehajú sa, že otvorené sú im úrady. Na úrad zeman vždy má prednosť pred nezemanom.“

„Áno, mnohí sa domáhajú úradov a mnohému zemianskemu majetku v strednej, chudobnejšej zemianskej triede práve úrad je príčinou úpadku. Úradnícky chlieb, pravda, je pohodlnejší než gazdovský, je však i závislejší. Z mojej strany za cenu nezávislosti podrobím sa nepohodliu poľného hospodárenia, hoci sa nebohato odmieňa. Nevymenil by som ho za úrad. Pevne verím, že ak ma zvláštne pohromy nezastihnú, môj majetok nielen udržím, lež i zveľadím a budem pritom žiť, ako sa patrí na môj stav. Na čo som sa pripravoval, pri tom by som sa tiež dostal do úradníckej závislosti, ale vtedy nemal som na výber, i vôbec inak som zmýšľal. Teraz však, keď mám možnosť nezávislosti, mojou vinou si o ňu neprídem.“

Pokojné sebavedomie hľadelo z jeho tvári, sám nevedel, ako prišiel do toho — objasňoval Oľge svoje stanovisko. Načúvala nielen uchom, ale so živým porozumením. Hľa, stvrdzovala sa jej mienka o ňom, že je hrdého, samostatného ducha.

„Oj, bože môj,“ vzdychla si nevdojak zopnúc ruky, „keby všetci slovenskí zemani takto zmýšľali a konali, kde by sme my už boli! Oni by vzrastali, a my by sme vzrastali s nimi…“

V odporujúcich si hnutiach hľadel chvíľu na jej túžobne uveličenú tvár.

„Vy to myslíte v národnom ohľade?“ opýtal sa pomaly.

„Áno,“ potvrdila živo. Zasa chvíľu pomlčal.

„Slečna Oľga,“ pribral sa hovoriť nie bez stiesnenosti, „keby mne svedomie dopustilo vyzískať si vašu priazeň akýmkoľvek spôsobom, bolo by mi najvýhodnejšie ponechať vám tú prajnú mienku, ktorú, zdá sa, máte o mne v tomto ohľade, a tešiť sa jej. No mne práve oproti vám nemožné je dopustiť sa i najmenšej nepravdy — hoci si tým nebodaj poškodím — preto i túto prajnú mienku o mne nemôžem vám ponechať. Ja síce netajím, lebo tajiť nemôžem, že som pôvodu slovensko-zemianskeho, ale v národnopolitickom ohľade nezaujímal som nikdy to stanovisko, ktoré by mi podľa vášho náhľadu a podľa pravdy prislúchalo…“ Jeho hlas bol znížený, i hlava sklonená.

Pozrela na neho spýtavo i zarmútene — zdalo sa, že i s výčitkou.

„Nie tak!“ vzpieral sa jej výrečnému pohľadu. „Musím dokončiť svoje vyznanie. Vy máte pred sebou takého, ktorý len pred niekoľkými rokmi nechcel ani vedieť o tom, že je slovenského pôvodu a bol tuhým, úprimným nepriateľom všetkého, čo je slovenské. Áno, nesmiem tajiť: tiež patrím medzi renegátov, ktorí pre cudzie zavrhli svoje, o ktorých ste sa minulej noci pred slúžnym vyslovili s toľkým opovrhnutím. Vyrástol som s nimi, v ich duchu, v ich snahách, nabral som sa ich ideálmi a spolu s nimi zúril som proti svojeti…“ Hovoril to v podivnom, trpkom rozochvení a vstal zo zeleného sedadla, na ktoré, jej oproti, bol si sadol medzi rozhovorom.

„Prečo mi to hovoríte?“ riekla neisto.

„Pretože chcem, aby ste o mne vedeli všetko.“

„I tak viem, čo si o vás myslieť.“

„Povedzte mi teda, prosím vás, čo si myslíte o mne — zdržím i nemilú pravdu.“

„Nuž: trpko sa prezývate renegátom, ale vpravde nie ste ním…“ začala tichým, ale istým hlasom, hľadiac mu priamo do očí.

„Ale ako by ste mi to dokázali?“ pretrhol ju. „Veď hovorím, že ja som od prvopočiatku vychovaný v nepriateľskom duchu k tomu, z čoho pochádzam, že…“

„Viem si predstaviť, v akom duchu ste odchovaný; viem, ako to ide všade a najmä v školách: veď to každodenne mávam pred očami. To sú mocne prevládajúce vplyvy i tam, kde sa z domu donesie pravé národné povedomie — a vy ste to mať nemohli, lebo z vašich vrstiev je úplne vypovedané. Vás teda a vám podobných nemožno pripočítať za odrodilcov z vlastnej viny, výchova a okolnosti vás ospravedlňujú. Lenže ostatní u vás nechcú uznať svoj blud, ani keď prídu k vlastnému rozsudku, ale potom v povedomej zatvrdilosti ho upevňujú, a to je už veľký hriech. Odtiaľ ten zmätok, nemajúci konca, a žriedlo nášho nešťastia. Vy uznávate svoj blud, i vyznávate — i necháte ho padnúť u seba. Keby všetci na to prišli, na čo prichodíte vy, nuž by sa naše pomery celkom vyjasnili.“

„Teda nie som u vás medzi najpodlejších pripočítaný — to mi dobre padne!“ vyriekol uľahčene. „Ale odrodilcom som jednako a nemôžem byť iným ani práve vo vašich očiach, ktorá ste tak čisto oddaná svojmu národu. Vy, dá sa myslieť, v Dažiciach tiež ste neboli ušetrená od odnárodňujúcich vplyvov, a jednako obstáli ste bez úhony. Ako potom môžete súdiť tak ľavno o slabosti iných?“

„Bože môj — vyrástla som pod celkom iným, domácim vplyvom, v celkom iných názoroch! Podívajte sa na môjho starého otca, toho prostého starčeka: jeho čistá oduševnenosť za potlačenú, spravodlivú vec prešla na mňa ešte v detstve. I môj otec, ktorý podstúpil toľké protivenstvá od streštencov — hľadajúcich zásluhy v upodozrievaní iných, v kadejakých vlasteneckých zádrapkách proti nim — pri všetkých hrozbách i lákaniach ostal verným a i nás tak udržal. Len svojmu vplyvnému priateľovi Demanovi môže ďakovať, že niekoľko ráz neprišiel o profesúru v Dažiciach — hoci vlastne to, že už sám sa jej nevzdal, je obeťou od neho,“ rozprávala.

Jeho načúvajúco k nej upretý pohľad i sama jej žiadosť nútili ju rozprávať ďalej:

„Pri svojej dobrej povesti našiel by si niekde aj výhodnejšie postavenie, kde streštenosť neprevláda, ale zotrváva na svojom mieste preto, že cíti sa jedinou mocnejšou oporou slovenských žiakov, ktorí prichádzajú na dažické gymnázium. Bez jeho záštity boli by celkom ponechaní odcudzujúcim vplyvom i nemilosrdnému nátlaku. A túto jeho tichú obeť málo znajú i jeho vlastní. Odmeny za to nemá, ani jej nečaká. Šťastný je, keď vidí, že z jeho odchovancov niektorý vynikne ako bezúhonný človek a verný národovec. Zato nie mu je priťažká jeho obeť. Pritom v slobodných chvíľach pracuje na slovenských vedeckých spisoch, hoci my na vydávanie takých ešte nemôžeme pomýšľať. Pamätá na budúce, lepšie časy, ktorých sa, pravda, sotva dožije. Tak vidíte, to je jeho tichá rodoláska, ktorá je mocnejšia než všetky veľké kriky protivnej strany. Všetko som s ním precítila, protivenstvá a krivdy nám robené presvedčili ma o našej pravde a utužili ma vytrvať pri nej. Mnohí sa odnárodnia, kde majú voľnejšie podmienky ostať pri svojom: nás utužila očisťujúca moc utrpenia. Naša vec je svätá, preto vieme trpieť za ňu a nikdy sa jej nespustíme, ktorí sme ju práve spoznali.“

Hľadel neodvratne na jej tvár, osvietenú vnútorným ohňom.

„Ale tisíci a tisíci sa jej predsa spúšťajú…“ riekol trpko a rezignovane.

„Tak bolo a býva od začiatku sveta s každou pravdivou vecou, ktorá nesľubuje hmotné výhody. Množstvo odporujúcich krikľúňov, málo charakterných zástancov, hotových podstúpiť za ňu i nezjavné martýrium. A ja vami hovorím, že vy, práve vy, aký ste, ste jedným z týchto, lebo aj vy nenávidíte krivdu a horíte za pravdu. To jej moja odpoveď i na vaše obviňovanie sa z odrodilstva…“

Vstala a poberala sa na odchod. Líca jej horeli. I jeho tvár sa rozohriala — pravdou, ktorú mu hodila do očí. V nezdolnom pohnutí zastal jej cestu a vzal ju za ruky.

„Ešte neodchoďte…“ Z jeho hlasu znela vrelá prosba, jeho oči ľpeli na jej tvári a čistá neha žiarila z nich.

„Prosím, nie tak…“ bránila sa nevoľky, keď cítila, ako zvieral jej ruky vo svojich. Razom ich vypustil a odstúpil. Na jeho žiarivo rozjarenú tvár padol tieň.

„Teraz vyslovili ste na mňa veľkú pochvalu, a, vidím, jednako mi nedôverujete…“ Tu bol zasa výraz v jeho očiach a tón v jeho hlase, ktorý sa javil, keď cítil sa urazeným. U nej vtedy hneď ozvalo sa srdce.

„Dôverujem vám úplne, bezpodmienečne; tu je moja ruka na to!“ riekla vo veľkom pohnutí.

„Dobre, verím vám. I dúfam, že nezastraším si tým vašu dôveru, keď vám vyjavím, čo ďalej zadržať nemôžem a čo i tak už viete: že vás ľúbim… a že ako vás ľúbim, tak túžim i po vašej láske!“

Bolo vyrieknuté. Úsilne sa snažil byť pokojným, s uprenou napnutosťou hľadel na Oľginu tvár, na ktorej neprestávalo sa zračiť veľké pohnutie. Viečka mala spustené až na lícach; slobodnou rukou nepovedome hľadajúc oporu, chytila sa bazičkovej vetvy. Hovoril ďalej:

„Vy musíte cítiť, ako vás ľúbim, nejdem vám teda vykladať o tom — nebojte sa. Len o jedno vás prosím — povedzte mi otvorene, ako to vy viete: či môžem mať nádej, že si vás tiež k láske nakloním a že stanete sa mojou ženou?“

Nemohla hovoriť.

„Hovorte, prosím — nesmiete ma nechať v neistote! Či tak alebo onak mi odpoviete, mojej vášne sa nebojte: mám ju v moci.“

Najradšej by bola odpovedala: Buď bezpečný, že ťa ľúbim tak ako ty mňa — ale na to nemohla sa odhodlať. Veď to prišlo náramne rýchlo: predvčerom videli sa po prvý raz, a už chce riešiť túto osudnú otázku medzi ňou a sebou. A jednako jej bolo jasné, že nekoná prenáhlene; ona cítila tak ako on, že toto nie je chvíľkový záchvat, ktorého možno vytriezvieť, lež neklamné povedomie spolupatričnosti. Dve rovnorodé duše prihlásili sa k sebe.

„Prirýchlo postupujete — nebolo by lepšie vziať si čas na uváženie?“ nadhodila, zdvihnúc tvár.

„Pre mňa nie!“ odvetil strmo. „A vy teda, prosím, odpovedzte mi len na toto: či neprichodím pripozde? Nie ste ešte viazaná sľubom inému?“

Stál ticho, ani sa nehol, ale na jeho poblednutej tvári zračila sa potlačovaná napnutosť, jeho oči upäté na ňu akoby sa zatemňovali.

Cítila jeho muku a ponáhľala sa urobiť jej koniec.

„K nikomu inému nie som viazaná, ani sľubom, ani srdcom…“ vyriekla otvorene, jasným hlasom.

I jeho pohľad sa vyjasnil.

„A dovolíte mi prísť k vám do Dažíc po odpoveď na moju predošlú otázku?“

„Áno.“ Bez slova nahol sa k jej ruke, tisnúc k nej svoje ústa.

O chvíľu išli širokým chodníkom jeden vedľa druhého k domu, na tvárach stopy vzrušenosti.

Keď podvečer matka s dcérou odoberali sa od Šavelskej, tá skoro slziac ďakovala im, že svojou návštevou pripravili jej taký milý deň, i musela jej priateľka prisľúbiť, že nikdy od týchto čias neobíde Javorec, keď príde do Rakytova.

Čeľaď schodila sa z poľa, bolo treba statok opatrovať. Starý Ondrej, dávny sluha Šavelských, takže ho v dedine už gazdom prezývali, chcel byť s pánom.

„Pán nie sú doma; odvážajú hostí do Rakytova…“ oznamovala so zvláštnym prízvukom slúžka Zuzka, idúca do stajne.

„Zasa do Rakytova!“ Ondrej poškrabal sa na čele, vždy vyššie a vyššie, až mu ťažký klobúk, z ktorého viseli byle slamy, padal vždy nižšie a nižšie do tyla. „Tí hostia si tiež mohli vybrať inokedy čas, nie teraz, vo vrchovisku žatvy.“

„Však si ich sám pán doviezli! To ani neboli hostia ako hostia… ešte som ich tu nevidela. Jedna pani boli a jedna kišasonka — ako len tá ruža! Pán nárokom boli po ňu v Rakytove — kočiš povedal, že najprv nechceli ísť. Najprv že sa ani zhovárať nechceli s pánom cestou…“

„Ba odkiaľ sú?“

„Kočiš povedal, že po železnici prišli s naším pánom — ktovie až odkiaľ. Náš pán sa vari zaprisahali, že si vyhľadajú iba takú, čo bude biela ako sneh a červená ako krv — lebo táto just sú taká. Kočiš rozprával, že boli s ňou tejto noci na bále, do bieleho rána.“

„A teraz teda boli u nás vari ohnisko prezerať?“

„Ja sa veru tak nazdávam — aj Hríbková vravia.“

V izbe zavolala si Šavelská Hríbkovú k posteli, aby jej obviazala hlavu do krúžaliek zo surových zemiakov.

„Veľa som rozprávala, vytúžila som sa, aj užialila, preto mi je hlava taká omarená,“ ponosovala sa.

„Len aby neráčili horšie ostať…“ starala sa Hríbková, ukladajúc krúžalky na zloženú šatku.

„Azda nie. Okolo srdca nemám ťažoby. Tak mi to dobre padlo s tou paňou sa vyzhovárať. To bola moja kamarátka za dievčenstva.“

„Ja som sa, že ráčia byť z rodiny.“

„Veď sme boli ako sestry. Či by si uverila, Hríbková, že je len o rok mladšia odo mňa? Aká mladica oproti mne! Vidíš, vydala sa za chudobného, a bolo jej dobre — ja som sa vydala do majetku, a mala som vždy trápenie a žiaľ.“

„Nechže sa neráčia sužovať: koho pánboh miluje, toho navštevuje. A predsa je len lepšie byť v majetku ako v ničom…“

„Veď by som už nič nepovedala, len moja Gabrielka keby mi bola ostala. Vidíš, akú má dcéru — a ja som musela moju pánubohu dať. Vždy mi na um prichodila, keď som túto videla.“

„,Co bůh činí, vše dobré jest‘ — veď jej je u pánaboha hádam ešte lepšie, ako by jej bolo tu…“

Pani utierala si tečúce slzy, kým jej Hríbková pozorne obväzovala čelo.

„Ale mne ostal len žiaľ…“

„Pánboh môže ich potešiť dobrou nevestou a vnúčatkami.“

Pani sa zamyslela.

„Nevesta je len nevesta, a nikdy nie dcéra…“

„Ale aj nevesta môže byť lepšia alebo horšia.“

„Či sa ti táto, čo dnes bola tu, nevidí pripyšnou? Nerozhovorila sa cez celý deň. Neviem, či sa hanbila, a či sa jej tu nepáčilo…“ rozjímala pani po chvíli.

„Hádam sú nie zvyknutá v takomto dome, keď sú z mesta. Ale úctivo vyzerajú — a ich mamka sú veľmi zvravná.“

„Ak je ona ako jej matka, bolo by dobre. Ale neviem, ako by sa šikla do takýchto gazdovských starostí — tie chudobné niekedy bývajú horšie, ako čo sú z majetku, väčšmi sa odťahujú od práce. I táto má biele ruky ako kvet…“

„A či by vari ozaj…?“ vyzvedala Hríbková už samým šeptom.

„Ešte sama neviem, ale vidím, že sa môj syn za ňou obracia. Či si nezbadala? Veď bol dnes ako na krídlach…“

„Ba veru som si tiež začala hneď myslieť…“

„Aleže nehovor o tom nikomu, kým je nie istota, nech sa daromné reči netrúsia!“ pohrozila pani svojej dôvernici a prepustila ju.

Hríbková samým šeptom sľubovala žiadanú mlčanlivosť.

Potom si Šavelská povzdychla, zložila ruky ako k modlitbe a obrátila sa ku stene.

V najbližšom čísle Felvidéki Hazaöru zjavil sa dlhý, veľkolepý list z Rakytova, plný o rozmáhajúcej sa hydre panslavizmu v rečenom meste a jeho okolí. Rakytovo vraj má zvlášť príťažlivú moc pre ľudí nasiaknutých panslavizmom, lebo každoročne niekoľko ráz prichodia sem vybavovať svoje radovánky, ktoré zaiste nie sú takého nevinného rázu, ako by sa myslelo. Pri tých príležitostiach medziiným i tým zabávajú sa rozihraní panslávi, že vynachádzajú si slovenské texty na čisto maďarské nápevy a potom sa honosia, že sú to ich piesne. Ani Szótat nie je ušetrený od takej svätokrádeže — na jeho nápev spievajú akýsi vlastizradný text. To samo osebe je dôkazom dostatočným, že tu náležité poklepanie po prstoch patričným je neodbytne potrebné. Dopisovateľ splna opisuje nebezpečenstvo takých panslávskych schôdzok a dáva miesta svojmu náhľadu, že by mali byť zrovna zakázané, lebo panslávi počínajú si na nich naozaj bezočivo.

Keď ako najväčšej dôležitosti pridal týmto svojim správam, ku koncu predsa upokojuje svoje obecenstvo, aby sa priveľmi nenaľakalo, hovoriac, že v Rakytove je síce mnoho nebezpečných panslávov, no sú tam i mnohí statní, energickí vlastenci, ktorí stále bdejú, majúc vždy pred očami blaho vlasti, a silnou rukou držia na uzde akékoľvek vlasti nebezpečné chúťky tamtých. Potom nasledovalo napospol veľké vychvaľovanie stoličnej vrchnosti i štátnych úradníkov ako vynikajúcich vlasteneckou horlivosťou.

List podpísaný bol značkou, akou v obchode označuje sa dukát. Všetkým rakytovským čitateľom Felvidéki Hazaöru bolo známe, že pod touto značkou schovával svoje autorstvo Ármin Arany.