ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo už na svitaní, keď sa rozchádzala spoločnosť od Bieleho havrana. Vo dvorane dusno, zápach dohárajúcich lámp — von šerobiele ráno a čerstvé povetrie, aké býva pred východom slnka. Bledé tváre a mdlé oči účastníkov zábavy nevítali ho s radosťou po prebdenej noci; každé sa ponáhľalo schovať sa pred ním do tienistej izby a zo dňa urobiť si kus noci ako náhradu za prezabávanú. Čo je teraz z tej všetkej zábavy: kus zmútenej rozpomienky; opakovanie v mysli tej a onej prežitej, príjemnej alebo i nepríjemnej udalosti, alebo zaujímavého rozhovoru u tomu podobné. Hlava pustá, a predsa ťažká; v ušiach hučí tanečná hudba, ale už nie prvotným oživujúcim dojmom, lež odporne, dotieravo, ostro ako škodoradostný výsmech — a práve vždy tá melódia, ktorá nám je najodpornejšia, najspríkrenejšia.

Ako Laskárových rodina opustila zábavu, všetko sa začalo rozpŕchať. Šavelský tiež odchodil naraz s Laskárovcami. On ako do polnoci, tak i po polnoci venoval celú svoju pozornosť Oľge a jej matke, takže to vzbudilo každého pozornosť. Ostatným jej známym mladým ľuďom sotvaže po jednom raze dostalo sa s ňou tancovať. No jeho správanie pri tom bolo do konca také bezúhonné, umiernené, že nik nemohol mať naň hanlivú poznámku. S Ľudovítom zďaleka už dávnejšie sympatizovali, tejto noci si potykali.

S profesorovou sa dohovoril, že hneď teraz pôjde s ním, len čo sa trochu preoblečie — aby nemusel po druhý raz chodiť po ňu. I tak len tento deň má voľný; ostatné, ktoré sa ešte tu pobavia, už švagriná vzala do programu. Šavelský navrhol, že dočká v hostinci niekoľko hodín, kým by si azda odpočinula, ale ona nechcela mu dať čakať, že však môže si vraj odpočinúť i v Javorci. A tak o pol hodiny po rozídení zábavy zatiahol Ďuro na tmavých sivkoch pred byt Laskárovcov. Dnes bol na koči, nie na bričke. Jeho pán zoskočil a šiel dnu, Ľudovít vyšiel mu oproti. Ďuro, rozospatý, spolovice driemal na svojom vysokom sedisku, jeden fúz skláňal sa mu nadol a druhý krepko stál nahor. Myslel, že mu dajú dlho čakať, ako je to panská obyčaj; ale veru už o chvíľu vyšli jeho pán a neznáma pani, čo predvčerom prišla po železnici, a domácimi vyprevádzaní, sadli do koča.

Koč odrachotil, u Laskárovcov ostalo ticho, záclony na oblokoch sa pospúšťali ako viečka na oči ospanlivého človeka.

Mohlo byť okolo deviatej, keď sa všetci poschodili na raňajky. Dievčatá vymysleli raňajkovať v záhradnej besiedke, na čerstvom povetrí.

Nálada bola veľmi opadnutá, vyšinutá z obyčajnej spokojnej koľaje. Každý sa musel premáhať do rozprávania. Len keď domáci pán pripomenul to spevácke zápolenie cez polnoc, všetci sa rozhovorili a prišli do živšieho rozmaru. Starý Laskár sa schuti smial, o tom ešte nevedel. Ľudovít so strýcom uvažovali, či by rozhnevaní páni v ,Ohlase‘ nemohli nájsť akúsi zádrapku na inkvizície. „U nás je všetko možné — hladkej tvári slúžneho nemožno dôverovať.“

Ivan bol zlej vôle, na všetko mal zlostné, kritické poznámky. Marína ticho konala domáce práce; teraz bol jej týždeň. Ľudmile tu i tu huncútsky potrhlo kútikmi úst, keď si v mysli pripomenula rozličné príbehy zo zábavy.

Oľga hovorila málo, privoniavala rezedu a klince, čo si idúcky odtrhla. Zavše nútene sa usmiala na Ľudmilinom vtipkovaní a nevedela jej odpovedať na dôležitú otázku, ktoré šaty sa jej na celej zábave páčili najlepšie, lebo si nijaké nezapamätala. Ľudmile to bolo až smiešne: veď všetky ženské obdivovali krásne nové krémšaty mladej pani Jánskej — i začala Oľgu prekárať, že vraj iste jej pozornosť bola priveľmi inam obrátená. Oľga nezašla na jej žartovné podchytávanie — nebolo jej príjemné. Minulú zábavu prežila v nebývalom rozochvení, nepokoj i teraz neustupoval. Ani spať nemohla, márne bolo odháňanie myšlienok a márna snaha nájsť svoj bývalý mier. Začala ju i hlava bolieť, tým ospravedlňovala svoju nezhovorčivosť.

I domácu paniu bolela hlava, ani dvadsať kvapiek borovičky na cukre nechcelo pomôcť. Marína starostlivo posiela matku a sesternicu, aby si ešte išli ľahnúť. Oľga rada pristala, chcelo sa jej ujsť do samoty. Práve uberali sa dnu, keď na ulici zarachotil akýsi povoz a zastal pred samým domom.

„Ej, to je akýsi panský rachot!“ vyskočila Ľudmila.

„Aký je to ten panský rachot?“ pozastavil sa Ľudovít.

„Keď podkovy strmo bijú a vozík tupo hrčí, to môžete vedieť, že je panský povoz, i keď ho nevidíte,“ poúčala Ľudmila. „Naproti tomu, keď podkovy nepočuť, len ťažké rachotenie kolies, tam si nežiadajte voziť sa — dívajte sa, veď je to zasa Šavelský! To sa už teba týka, Oľga…“ pretrhla pritlmeným hlasom svoje vykladanie.

Oľge udrela krv do tvári, Ivan sa zachmúril.

Naozaj to bol Šavelský. Prišiel s posolstvom od svojej i od jej matky: žiadali Oľgu do Javorca. Na potvrdenie podal jej i list, v ktorom píše jej matka, aby prišla, že snažne žiada si to pani Šavelská. Rozprával, ako on i pani profesorová dostávali dohováranie od jeho mamy, že slečnu hneď so sebou nedoviezli. On vôbec bol teraz čírym vykonávateľom matkinej žiadosti.

Toto uľahčilo Oľge jej trochu chúlostivé položenie. I strynkej dala prečítať list; tá bola toho náhľadu, že tu nedá sa inak ako poslúchnuť. Dievčatá išli jej pomôcť vystrojiť sa na cestu.

O chvíľu vyšla v klobúku, slnečník v ruke a kepeň na ruke. Šavelský pomohol jej do koča. Vyzval i Ľudovíta, aby šiel s nimi, no ten odoprel, lebo že žiadosť pani Šavelskej sotva vzťahuje sa i na neho. „Keby sestra mala ísť sama, bolo by iné; ale keď ide pod tvojou ochranou, nepotrebujem mať starosť o jej bezpečnosť,“ odôvodnil svoje odopretie.

Šavelský podal mu ruku, ďakujúc nie slovom, ale pohľadom za prejavenú dôveru, a vysadol na predné sedisko. Keď, vezúc dámu, sám poháňal kone, bol to prejav gavalierskej úcty k nej, aký býval vo zvyku u zdvorilých mladých zemanov.

Ľudmila si medzitým stala na stúpadlo a, prihnúc sa k Oľge, šeptom citovala jej z Chalupku: „V mene kráľa, môjho pána, ste moja zajatá“ — i zoskočila, významne prikývnuc hlavou.

Šavelský, dvorne sa domácim ukloniac, vzal Ďurovi opraty a bič z ruky — nad čím ten ostal nemálo osprostený, lebo nevedel, načo je teraz tu — a netrpezlivo hrabajúce kone bez ponúknutia dali sa do behu. Podkovy tvrdo zacvendžali na dláždení a koč tupo zahrčal. Ľudmila nezdržala sa poznámky:

„Tej je dobre; na také vozenie by som i ja pristala.“

„Ostaň ty len pri chuti!“ napomenula opatrná matka.

Ľudmila sa zasmiala. „Čo len to — pre ten nedostatok ja ešte nezvesím hlavu!“ odvetila, bystro obrátiac sa do domu.

Ivan ostal v záhradke; nežiadalo sa mu byť svedkom, ako Šavelský odvedie Oľgu. Srdce mu stislo, keď počul odrachotiť koč — bolo mu ako kráľovičovi v rozprávke, ktorému drak odviezol princeznú na ohnivom voze. V tajnosti srdca rojčivo vzýval svoju krásnu sesternicu a bol presvedčený, že bude ju tak vzývať vždy, kým — kým svoje štúdiá skončí a k postaveniu príde a bude si ju môcť vziať za ženu. A prečo by sa to nemohlo stať? Je síce od neho o päť rokov staršia, ale čo po tom, len keby ho chcela dočkať… A prečo by ho nedočkala? — Je hrdá, nie hocikto jej je po vôli. Ale on zná jej nároky na mužskú hodnotu, nejeden raz bola medzi nimi reč o tom: stane sa teda takým, že uskutoční jej ideál, tak ako ona uskutočňuje jeho ideál. Potom už nemôže ich minúť najčistejšia blaženosť, aká len na tomto svete môže byť — prečo by ona tomu kvôli nedočkala tých niekoľko rokov!

Takto sa dosiaľ ubezpečoval, ale minulej noci ho zasiahli trpké rany. Zatemnili sa jeho jasné nádeje, keď videl Šavelského okolo Oľgy, a videl tiež, že ona ho neodháňa. Už býval svedkom, keď sa jej mladí ľudia blížili s vážnym úmyslom, keďže roky býval u jej rodičov. Blížili sa jej i takí, ktorí ináč hory-doly rúcali na panslávov, ako napríklad posledne mladý, vychytený kolega jej otca v Dažiciach, profesor Merényi — ale dosiaľ každému z jej správania od prvopočiatku bolo zrejmé, že darmo by sa ustával. Tak ako k Šavelskému nesprávala sa k nikomu inému. Nie že by ho bola azda posmeľovala, ale Ivan videl, že stratila vnútornú rovnováhu, že sama sebe si je nejasná, že pláva a necíti sa bezpečná. Takú ju dosiaľ nevidel; cítil, že tu sa začína chmúriť jeho nebo, ktoré si vždy len jasné predstavoval. Šavelský, ako sa ukázal, už bolo zrejmé, že je nebezpečný, a najťažšie bolo Ivanovi, že ho považoval za nehodného jej už preto, že nebol slovenským národovcom. Trpko mu bolo, že ona, taká Slovenka, dala sa pomútiť nenášmu človeku. Sám seba presviedčal, že ľahšie by prenášal všetko, keby jej vyvolený bol už aspoň Slovák.

Biedne sa cítil, trpké slzy neboli mu ďaleké. Pohrúžil čelo do dlane a prsty do mäkkých, vlnistých vlasov. Tak ho našla Marína, keď prišla zobrať zo stola.

„I tebe pľuští — je to mrcha poriadok, že človek zábavu takto musí odpokutovať,“ poznamenala polosústrastne, šetrne vyťahujúc kávový obrus spod jeho lakťa. Nevrlo sa pohniezdil. Človek ešte ani ten svoj žiaľ nemôže v pokoji precítiť!

„Čo by mi plušťalo: nudím sa.“

„Treba by bolo nudu zahnať novou zábavou. Strynke a Oľge je dobre, im ľahšie prejde dnešný deň.“

Ivan vstal a vyšiel z besiedky. Zdalo sa mu, že Marínine reči sú nemiestne, nechcel ich ďalej počúvať.

„Príď dnu,“ riekla mu ešte raz na odchode. „Križiak a Stanko iste prídu prezvedať sa, ako sa máme po zábave. Možno prídu i Antónyovci.“

No Ivanovi nezdalo sa to také milé ako jej. Šiel chodníkom až do konca záhrady. Tam v uhle, pri samom plote stála osamelá borovica s nízko rozvetvenými konármi. Hodil sa pod ňu na trávu, citujúc si v mysli poslednú slohu z Vajanského Jedle:

Áno, nádej bledla i u neho; radosť, zdalo sa mu, navždy vymrela pre neho — ale srdce nebolo pusté. Preplnené bolo trpkým bôľom, no i ten bol mal v sebe čosi pôvabné. Zdôveriť sa nikomu nemohol s ním — ktože by tu mal dosť jemného zmyslu, aby ho pochopil! Ale akýsi výraz predsa musel dať svojim rozorvaným citom.

Vytiahol z vrecka zápisník, roztvoril ho pred seba na zem a, s upretým do neurčita zrakom chvíľu podumajúc, vpísal niekoľko ťažkovážiacich slov. Zasa dumal a zasa ďalej písal, mdlé oči sa mu rozžiarili. O chvíľu povstala prvá sloha strastiplnej básenky. Došlo i na druhú slohu, v tej bili vlny vyššie. Ale čo to všetko bolo proti skutočnému cíteniu — mizerný, bezfarebný obrázok! Predsa však písal ďalej. Už tretí lístok obracal na knižočke a čím ďalej písal, tým viac uľavovalo sa mu na srdci. Keď najväčšiu tiaž zvalil si z duše do viazaných riadočkov, prečítal starostlivo, čo napísal, tam opravil slovko, tu celý riadok. Vcelku bol spokojný s básňou, temer oduševnili ho tie strastiplné výlevy. Umienil si, že pri chladnejšej krvi to ešte lepšie vybrúsi. Líca a oči mu horeli a vlasy nad čelom boli zvlhnuté.

Zastrčil knižočku do vrecka, položil sa lícom do trávy a zažmúril oči. Nejasné obrazy začali mu prechodiť mysľou, cit túžby ešte slabo sa hlásil. Zdalo sa mu, že Oľga číta jeho báseň a že so slzami v očiach skláňa sa k nemu. Celkom jasne vidí nad sebou jej krásnu tvár a cíti sa blažený vo svojom žiali.

Keď Marína zvolávala na obed, našli ho spiaceho pod borovicou. Slnce svietilo na neho, len čo hlavu mu chránila tôňa stromu.