ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľká dvorana stoličného domu bola osvetlená a ozdobená dôstojne vyberanej spoločnosti, aká sa dnes v nej zhromaždila. Na význačnom mieste, na stene oproti vchodu, skvel sa stoličný erb, ovenčený zeleným chvojím a ovinutý drapériou červeno-bielo-zelenou. Podobné drapérie hojne upotrebili i okolo zrkadiel, ba ešte i svietniky a lampy skveli sa v okrase krajinských farieb.

Zhromaždené bolo tu všetko významnejšie zemianstvo stolice, prítomný bol i sám župan a jeho pani.

Tanec sa práve skončil, hudba zatíchla a tancujúci sa rozchodili na svoje miesta. Riaditelia plesu, ktorých bolo rozoznať nielen po trojfarebných odznakoch, lež i po ochote a dôležitosti, akou pri tejto príležitosti sa vyznačovali, i viacerí mladí páni zdržiavali sa neďaleko vchodu, aby mohli prichodiace ešte dámy vovádzať; niektorí roztratene postávali tu i tam dvoriť dámam. Spoločnosť vo dvorane pozostávala zväčša zo ženských a z mladších mužských, starší páni dívali sa zo dverí vedľajších miestností na pestrý ruch vo dvorane. Len najpoprednejší stáli neďaleko kresla pani županovej, patronesy plesu, sediacej na vyšnom konci, pod ovenčeným erbom. Pán župan, potomok jednej z najstarších šľachtických rodín stolice, bol uprostred nich, líšiac sa od nich nižšou postavou a tichším, nenáročnejším vystupovaním. Vytýkalo sa mu, že v politizovaní nemá záľuby. Radšej sa zaoberal knihami a hudbou a za županskou hodnosťou nikdy by nebol išiel, keby mu z rodinnej tradície nebola dedične pripadla.

Podžupan Barcsányi, o hlavu vyšší od neho, držal sa pri ňom a usiloval sa byť mu príjemným; no jeho tvári, pokrytej plavou, nakrátko strihanou bradou, akosi nepristal úsmev — čím sa viac usmieval, tým sa stával nepríjemnejším. Nemal mnoho priateľov, a jednako vedel sa vždy v sedle udržať. Jedinou jeho zásadou bolo slepo držať s každou vládou a hlavnou jeho zásluhou bolo jeho horlivé ,vlastenectvo‘, v čom ináč nedali sa mu zahanbiť ani ostatní podriadenejší úradníci, ktorí teraz tiež slnili sa okolo županovcov.

Pani županová, dáma štíhleho vzrastu a šťúplej tvári, oblečená v hladkých sivobelasých hodvábnych šatách, sedí v tmavočervenom zamatovom kresle, jemnou rukou, na ktorej iskrí sa briliantový prsteň, zľahka drží sa bočného operadla, obracajúc tvár k svojej susedke, grófke Zonthyčke, ktorej malé zelenkavé oči z plnej bledej tvári so živou zaujatosťou pozorujú všetko, čo sa im naskytá. Županová oslovuje ju tetou, zhovárajú sa po francúzsky a po nemecky, lebo Zonthyčka, hoci má maďarské magnátske meno, nevie po maďarsky, v čom však ani nie je osamotená medzi seberovnými vrstovnicami. Obidve dámy dôverne besedujú s elegantným pánom zaujímavého zovňajšku, Gáborom Vlaszthom, ktorý stojí za ich kreslami a venuje sa im obom v rovnakej miere. Je grófkiným sestrencom a grófka po nebohom manželovi je v príbuzenstve so županovou. Vlasztha, oboznámený so stoličnou spoločnosťou, dáva tete podrobnejšie vývody o osobách, ktoré vo väčšej miere budia jej záujem.

Podžupanová Barcsányička s dvoma dcérami už jej bola predstavená. Teraz sedí z druhej strany pani županovej i so svojou vydatou dcérou, Krasznayčkou, prvou krásavicou stoličnej zemianskej spoločnosti. Obe majú šaty zo zelenkavobelasého hodvábu, drahými čipkami ozdobené, len matkine sú o niekoľko odtienkov tmavšie než dcérine. Ďalej za nimi sedí rad starších-mladších paní vo viac-menej moderných hodváboch.

Na náprotivnej strane je najživšia časť spoločnosti: mladé dámy v ľahkých plesových úboroch a čiernoodetí mladí páni so širokými bielymi vložkami vo vykrojených vestách. Škriepia sa a prekárajú o daromné veci, dávajúc si výzor, akoby sa výborne bavili. Maďarský hlahol zaznieva od nich ženskými i mužskými hlasmi, ale prízvuk je slovenský a výslovnosť nejadrná. Medzi nimi dominuje Irma Marsinszká, ďalšia sesternica Šavelského, lebo je jedinou dcérou majetných rodičov. Dvaja dvoritelia závodia i teraz okolo nej, ktorí by sa s ňou radi nielen zabávali, lež i oženili: Ákoš Dubínyi, stoličný notár z pyšnej rodiny, a Venduš Radóczi, stoličný podnotár, ktorý bol družbom na Šavelského svadbe. K niektorým vývodom o osobách, podávaných tete grófke, Vlasztha dokladá i svoje štipľavé poznámky, pri ktorých sa mu posmešne zaiskria čierne oči pod dlhými mihalnicami.

Ku Krasznayčke prichádzajú na poklonu jej známi páni, medzi nimi sa slúžny Boróczi najviac skláňa k jej nakučerenej hlave. A rozhovor iste i u nich ide o prítomných účastníkoch zábavy, lebo obaja sa obzerajú po spoločnosti.

„Úbohá Vilma Rašická — nepodobá sa šťastnej mladej manželke. Jej Kerberos stojí jej za chrbtom na stráži, aby akosi nestratila slova s inými,“ poznamenala Krasznayčka na mladú paniu sviežej ružovej tvári v nezábudkových šatách, ktorej oči zastrašeno uhýbali sa zvedavým pohľadom kritizujúcej spoločnosti.

Jej muž, od nej hodne starší, zostal pri nej, aby jej nebolo priotupno.

„Bezpochyby nie si je celkom istý jej láskou…“ prehodil Boróczi.

„Žiarlivosťou i tak si ju nezíska. Žiarlivý muž je najodpornejší tvor na božom svete — každému na posmech.“

„Svätá pravda. Som toho istého presvedčenia,“ potvrdil Boróczi.

„Vy do tej krehkosti nikdy neupadnete…“ prehodila na to pekná pani, posmešne stiahnuc kútiky úst.

Posmešok padal na jeho nepeknú ženu, ktorú si vzal len pre peniaze a o ktorú sa nepotreboval báť, že sa mu iní do nej zaľúbia.

„Ja nikdy!“ svedčil ochotne, necítiac sa ani najmenej urazeným. „Ale tomu sa nedivím, že Krasznay báči, ako počuť, niekedy trpieva týmto neduhom…“ dodal dôverným tónom.

Ona sa huncútsky usmiala a pohrozila mu vejárom.

„Nedovolím ohovárať môjho starého — on je dobrý, netreba mu ubližovať.“

„Akože by nebol dobrý: ku krásnej žene byť zlým je číra nemožnosť!“ tvrdil slúžny lichotivo.

Zrazu umĺkol po dvorane všetok bzučiaci hlahol, len jednotlivé, zaostalé slová bolo počuť. Všetky zraky upierali sa ku vchodu, ktorým práve vošli Šavelskovci. Spoločnosť bola ešte v tom prvotnom, napnute vnímavom štádiu, keď zraky všetkých sú všade prítomné, preto prichádzajúcich temer razom všetci pozorovali. Pozornosť sa tak na nich upriamila, že na chvíľu zatíchlo besedovanie v skupinách. I pravotárová Aranyová, ktorá, zaujmúc miesto neďaleko grófky Zonthyčky, napodiv hlasno sa zhovárala po francúzsky so svojou sestrou, slečnou Arankou Békei, zamĺkla razom a v židovskej nemčine obrátila sa teraz k mužovi o uspokojenie svojej zvedavosti ohľadne Šavelskovcov: prečo tí vyvolávajú takú pozornosť?

Aj Krasznayčka razom zdvihla hlavu, dosiaľ v gracióznej lieni priklonenú k operadlu, a jej chrbtom do dvorany stojaci spoločníci mimovoľne pozreli sa smerom, ktorý im naznačoval jej napnutý pohľad.

„Ah, Šavelskovci! Teda predsa sa ublahosklonili…“ poznamenal Boróczi, rýchlo sa narovnajúc.

„Panslávka vovádza sa do našej spoločnosti — bez takej blahosklonnosti vedeli by sme sa aj zaobísť…“ vetil Agnusz zlostne.

„Bývalá panslávka…“ opravil ho Boróczi, významne sa pousmejúc. „Keď sa raz dostala do nášho kruhu, dosť skoro bude sa na to nerada rozpomínať, že kedysi bola panslávkou.“

„Keby Šavelský trval na tom, možno; ale ten… za jeho vlastenectvo nedám deravej babky už preto, že si panslávku vzal za ženu…“ odvetil Agnusz opovržlivo.

„Nuž keď sa vraj akosi neslýchane zaľúbil do nej,“ prehodila Krasznayčka s vynúteným úsmeškom, žiadostivá, aby jej dvoritelia vyslovili svoj nesúhlas so Šavelského vkusom.

„Nech by ma boh skáral, ak by som sa zaľúbil do panslávky — ak tomu ešte vziať si ju — a čo by bola čírym anjelom!“ veril sa Agnusz.

Krasznayčka neprajným pohľadom sledovala Oľgu; bolo jej naprotiveň, že pri najlepšej vôli nemohla jej odškriepiť krásy. Začala sa obávať, že sama bude zatienená touto krásavicou, čo sa zrazu zjavila. Jej sestra Ilona, ešte slobodná, zrovna nepriateľsky pozerala na Šavelskú — iste tiež mala na to svoje príčiny.

I Irma Marsinszká trochu sa zmútila a odvrátila tvár, keď ich zazrela. Venduš Radóczi naproti tomu sa im potešil; hneď sa pobral pozdraviť ich. Dubínyimu bolo vhod, že na chvíľu zbavil sa soka; využil to, aby Irme vyrozprával, ako jedine kvôli nej tešil sa na tento ples, ako bolo by mu do zúfania otupno, keby jej tu nebolo.

Šavelskovci sa medzitým pomaly podávali napred, pozerajúc, ku ktorým známym mali by sa pridať. Viedol ju pod pazuchou, hrdosť sa zračila v jeho vztýčenej postave. Ticho mu hovorila čosi, máličko bokom nachýlil k nej hlavu, aby lepšie počul. Jej tvár bola úplne pokojná, akoby nemala ani zdania, že oči všetkých zvedavo lipnú na nej. Niektorí z postávajúcich pánov sa im pozdravili. Vendušovi Radóczimu Oľga s vľúdnym úsmevom podala ruku, ku ktorej sa nahol, aby ju pobozkal.

„Hát, uram, öcsém, felénk nem is néz?…“ ozval sa fúzatý, šedivý starý pán, sediaci pri stene. Bol to starý Šimon Radóczi z Radoviec, Vendušov otec, oddávna dobrý priateľ Šavelskovcov. Pri ňom sedela jeho pani v staromódnych hodvábnych šatách a čiernom čepci s čipkovanou okrasou.

„Bocsánat, uram bátyám!“ usmial sa Šavelský, podávajúc Radóczimu ruku a ukloniac sa jeho panej.

„No, no, veď je nič; medzi toľkými človek nemôže každého vidieť. Dobre, že ste prišli, tak sa patrí, tak! Aj sa treba trochu popýšiť peknou mladou paňou — čo? A ona tiež nech sa oboznámi so všetkými nami — akože by privykla tu, keby nás nepoznala!“ rozhováral sa starý pán svojím nízkym, širokým hlasom, požmurkávajúc očami.

Oľga sa priklonila a prihovorila Radóczičke, a to, podľa príkladu pánov, po maďarsky, nechcejúc ju slovenčinou akoby kompromitovať, hoci dobre sa pamätala, že pri prvých návštevách s Radócziovcami zhovárali sa len po slovensky.

„Jaj, moja starká nehovorí po maďarsky — už je to raz tak, už je darmo…“ starý pán poponáhľal sa objasniť, aby svojej žene usporil rozpaky. „Ona je veru múdra žena, môžem povedať — len už tá maďarčina jej nikdy nešla. Ani ju veľmi nepotrebovala. Ona už len najradšej po slovensky, ako je navyknutá — no a veď pred pánom bohom i tak obstojí. Keď bola mladá, vtedy sa na učenie rečí ešte tak nešlo.“

Oľga, nevyčkajúc koniec vyhovárania, poponáhľala sa napraviť chybu: prihovorila sa Radóczičke po slovensky, čo tá prijala s vďačným úsmevom. Hovorila Oľge, že málo vychádza z domu; je vždy zaneprázdnená a je i zvykom upriamená na svoj domáci pokoj. Ale teraz jej muž i syn nedali pokoja, aby sa predsa raz s nimi šla podívať na takú peknú zábavu, ako je stoličný bál — nuž prišla aspoň na niekoľko hodín.

Oľge bolo s ňou milo, mala chuť prisadnúť si hneď k nej a nevyhľadávať iných. No nemohla sa riadiť podľa svojej chuti, lebo prichádzali mnohí Šavelského priatelia a žiadali byť predstavenými jeho panej, i zaujali ju do rozhovoru tak, že o chvíľu bola odtrhnutá od Radócziovcov. Čosi-kamsi dostavil sa i slúžny Boróczi a vyberane dvorným spôsobom vítal ju, vzácneho nového člena tejto spoločnosti.

„I z celkom osobnej príčiny ma zvlášť teší prítomnosť milostivej panej. Úfam sa totiž, že teraz sa mne azda podarí zahladiť nepriaznivú predstavu, akú vari ráčili ste si utvoriť o mne z príležitosti nášho prvého stretnutia v reštaurácii Bieleho havrana…“ hovoril s ľúbezným úsmevom.

„Nakoľko sa pamätám, vymenili sme si tam len svoje náhľady na rečovú otázku u nás, ako sa nás ona najbližšie dotýka — a svoje náhľady mať je azda dovolené každému,“ odvetila tiež s úsmevom.

„No, to sa rozumie samo sebou,“ prisvedčil najochotnejšie. Potom však uznal za vhodné prejsť na iný predmet. Vcelku bol veľmi zdvorilý a hladký k nej, dal si na tom veľmi záležať, aby sa jej stal príjemným. Mal veľkú chuť získať ju na stranu vlasteneckej spoločnosti a k tomu i jej osobnosť sama v sebe ho pútala. Predovšetkým s potešením konštatoval, že hovorí peknou, plynulou a správnou maďarčinou, akú na Horniakoch málo počuť.

„Nemôžem pochopiť, že vy, milostivá pani, nemilujete tú reč, ktorá vám tak pekne sluší…“ doložil k tomu.

„Či mi sluší, neviem, ale viem, že sama v sebe nie mi je nemilá. Ba mohla by som mať v nej i záľubu, keby nám ju nespríkrili tým, že nám ju natískajú na úkor našej vlastnej,“ riekla odchádzajúc.

,Aká pekná je tá hlava, taká je tvrdá,‘ podumal hľadiac za ňou.