ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po návrate ženy a dcéry profesor Laskár sedel vo svojej izbe pri písacom stolíku; písal čosi do zošita svojím náhlivým, nezreteľným písmom, tu i tu podčiarknuc niektoré slovo.

Bol to pekný, hoci už obstarný muž vysokej, štíhlej postavy; ale pri práci držal sa nahrbene, jeho sivobelasé oči spod okuliarov mdlo vyzerali od namáhania.

Jeho žena vošla dnu a chvíľku postála pri stolíku. Čakala, kým dopísal stranu, potom prichytila jeho ruku.

„Otec, dajže už pokoj — umoríš sa v tej práci…“

„Vidíš, vidíš, keď mňa ty nenecháš! Ak si teraz cez prázdniny niečo nenapíšem, potom je z toho nič, keď raz škola nastane.“

„Viem, že si písal vo dne v noci, kým sme neboli doma — teraz už dosť!“ Objala ho i pobozkala na bledé čelo, tenkými vráskami prebrázdené, okolo ktorého ukladali sa tmavé vlny vlasov. „Poslal Deman, aby si šiel ta, že prišla mu akási zásielka.“

„Aha, teda prišla. Čakali sme ju.“

„Ale najprv sa ešte chcem zhovárať s tebou — čosi dôležité o Oľge…“

„O našej Oľge?“

„Áno, otec; musíme sa pripraviť na to, že už nebude dlho našou…“

Sadli si spolu na pohovku a vyrozprávala mu, že sa Oľga napolo zasnúbila so Šavelským. Oľga ju o to prosila, jej samej bolo náramne ťažko vyznať sa s tým otcovi, lebo vedela, že bol by si nadovšetko želal, aby sa vydala za Slováka-národovca. Akého stavu by mal byť, či majetný alebo chudobný, to bola celkom vedľajšia vec, len nech by jeho osobná hodnota zodpovedala. Za Neslováka Oľga sa už viac ráz mohla vydať, ale to nechcela a nechceli ani rodičia; preto bolo jej teraz tak ťažko vyznať otcovi, že predsa oddala sa, a to celým srdcom, takému, ktorý nepatrí medzi našich. S matkou bolo ľahšie, tá sama bola svedkom, ako sa to zviedlo, i Šavelského osobnosť sama za seba hovorila u nej, ale proti otcovi, ktorý Šavelského nepoznal, cítila sa akoby hriešnou, keď takto zmarila jeho najmilšie želanie a očakávanie.

Profesor Laskár miloval veľmi svoju rodinu: okrem záujmov, splývajúcich s jeho povolaním, jedine v nej žil. Každému z jej členov iným spôsobom prejavoval svoju lásku. So ženou zachoval pomer šetrnej nežnosti, nanajvýš zriedkavý v dorážajúcej próze ľudského života. Na syna nakladal vždy značné úlohy, spoliehajúc sa na jeho mravnú i duševnú silu a na matkin účinlivý vplyv. Ku dcére od jej detstva mal zvláštnu lásku, ktorou pri jej výchove blahodarne vplýval na jej duševný vývin. Dcéra zasa ľnula k otcovi nie tak povrchnou nežnosťou, ako opravdivým porozumením jeho snáh v každom smere.

Do toho pomeru teraz z čista jasna udrelo Oľgino rozhodnutie, že sa zasnúbi so Šavelským.

„Veď to bude krížne manželstvo v národnom ohľade, od akého sme ju chceli všemožne uvarovať. Tu sme ju uvarovali, a ona tam, tam medzi našimi, zasnúbi sa s nenaším! Na takéto božie dopustenie som veru nemyslel…“ hovoril s výrazom v tvári, akoby sa ozaj nešťastie bolo navlieklo.

„Dočkaj, otec, až sa s ním oboznámiš; azda sa ti potom nešťastie menším ukáže,“ potešovala ona.

„Verím, že je niečo na ňom, keď sa naša Oľga rozhodla za neho; ale nemožno sa spoliehať, že i pozdejšie by v takej rozdvojenosti mohla trvať jej spokojnosť. Ona od svojho neupustí, natoľko ju poznám, a od neho tiež nemožno žiadať, ani očakávať, aby pretrhol svoje dosavádne spojenia, vôbec, aby zavrhol minulosť. To nejde ani pri najväčšej láske. Neviem, či ona chápe tie ťažkosti, ktoré berie na seba.“

„Som presvedčená, že sa vynájde — azda si dôveruje obrátiť ho na svoju stranu…“ mienila matka, ale otec nechcel stavať na také neisté nádeje.

Keď Oľgu privolali, musel ešte viac žasnúť nad premenou, aká sa s ňou zrazu udiala. Jeho rozumná, vždy jasno a pokojne o všetkom sa vyslovujúca dcéra teraz na jeho otázky nevedela iné, ako uložiť sa mu na prsia a plakať — plakať bez odôvodnenia. Tým uľavila svojim pocitom, tiesniacim i blažiacim ju. Pomedzi to brala otcovu ruku a pritískala si ju k ústam, akoby sa cítila vinnou oproti nemu a odprosovala by ho.

„Moja Oľga — čože je to s tebou…?“

Nevedela mu vysvetliť.

„Povedzže: si úplne rozhodnutá?“

„Áno. Nezdolný cit ma núti.“

„A nebojíš sa, že oľutuješ?“

„Nie, lebo mu pevne dôverujem.“

„Neoslepilo ťa jeho výhodné postavenie — výhľad, že sa staneš zemskou paňou?“

Oľga zdvihla hlavu. Na tú otázku ešte sama nebola prišla.

„Ľúbim ho tak, ako je, i s jeho postavením, lebo je vrastený do neho. Ale keby teraz stratil všetko, čím vládne, stav i majetok, nie menej by som ho ľúbila — ba s tým väčšou oddanosťou šla by som s ním do chudoby.“

Otec prikývol.

„Tak má byť, tak by som i očakával od teba. Ale tá nešťastná nezrovnalosť v ohľade národnom — nebojíš sa, že ti bude strpčovať manželstvo? Veď tebe je to nie vedľajšou štafážou, ktorú by si prípadne hodila stranou…“

„Nemám obavy, a keď ho spoznáš, i ty ju stratíš. Maj dôveru v neho a vo mňa.“

„Ty si azda dôveruješ obrátiť ho v tomto ohľade za sebou?“

„Nie sebe, lež jemu dôverujem. Sám od seba zastane si ta, kam patrí, čo ani prstom nepohnem. Bez mňa našiel si začiatok návratu; keď ho dovŕši, i to bude len jeho vlastnou zásluhou,“ poponáhľala sa Oľga prejaviť toto svoje presvedčenie, a oči jej zažiarili. „Preto ťa prosím tejto otázky vôbec sa netýkať, keď príde. Na ňom netreba nič vynucovať, lebo poskytne dobrovoľne všetko, čo je spravodlivé.“

Otec pokýval hlavou a usmial sa, po prvý raz pri tomto rokovaní.

„Čože tu mám povedať — takej dôvere nemožno sa protiviť. Teraz predovšetkým si prajem poznať ho. Kedy asi príde?“

„Neviem ešte, ale myslím, že dlho odkladať nebude. Azda sa prv listom ohlási.“

Profesor nemal čo povedať; do myšlienok pohrúžený prechádzal sa po izbe, kým mu žena nenapomenula, že má ísť k Demanovi.

Oľga ostala samotná. Veľmi sa jej uľahčilo, že otec už bol upovedomený o všetkom. Ale nepokoja, ktorý ju trápil od rakytovsko-javoreckej návštevy, ani toto ju nezbavilo. Vedela, že odľahne jej iba potom, keď on, Šavelský, príde a vec sa konečne medzi nimi vyrieši.

I matka v druhej izbe premýšľala o tej veci, neprestávala sa čudovať, že ten nepoddajný človek, nevynikajúci ľúbeznosťou, vedel si takto Oľgu nakloniť. Poschodilo jej na um, čo Šavelská pohovorila o svojom synovi, o jeho zlosti a svojhlavosti, i robilo jej to starosť. Ale, vidieť, Oľgu to nemúti, a keď si dôveruje poradiť si s ním a s okolnosťami, niet príčiny na nesúhlas a na nespokojnosť…

Oľga začala chodiť po otcovej izbe, i sadla si, i zasa prechodila sa. S napnutou netrpezlivosťou očakávala popoludňajšiu poštu. Šavelský vedel, kedy mali ísť z Rakytova domov, dnes teda už mohol by od neho dôjsť list.

Konečne počula na schodoch listárov známy krok; sama išla odobrať listy. Boli len dva pre otca, so známym jej písmom jeho niektorých dopisovateľov. So žeravou nespokojnosťou položila ich na stolík a potom seriózne začala sa hnevať na seba pre svoju chorobnú netrpezlivosť. Práve že bola jej neobvyklou, tým citlivejšie ju mučila.

Sadla si k stolíku, vyhľadala začiatočný zošit otcovho rukopisu a začala si ho prečitovať. Vedela hádať otcovo náramne nečitateľné písmo a mala rukopis prepisovať do čista. Vynaložila naň všemožnú pozornosť, aby len nemohla myslieť na nič iné.

Keď sa jej to začalo pomaly už dariť, vtedy prišlo vyrušenie odvonku. Matka vošla k nej.

„Oľga, poď, máme hosťa, ktorý si žiada s tebou hovoriť…“ riekla akýmsi zdržiavaným hlasom i pohľadom.

Oľga pozrela na ňu a z jej tvári vyčítala čosi významné.

„Koho?“ spýtala sa, zatajac dych.

„Šavelský je už tu — čaká v hosťovskej.“

Oľga náhle vstala, krv návalom vrazila jej do tvári, srdce prudko bilo. Neriekla nič, nepýtala sa, ako sa sem dostal, kto ho doviedol do ich bytu — len úsmev sadol jej na tvár, svit nevídaného potešenia predral sa jej z očí. Chvela sa od vytrženia a predošlý nepokoj akoby sa razom bol kamsi prepadol. Blednúc a červenajúc sa kráčala pomaly ku dverám hosťovskej. Cítila, že nemá moc utlmiť svoju vzrušenosť, ale usilovala sa aspoň len zmierniť ju.