ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O niekoľko dní neskoršie sedel Šavelský s Vlaszthom pri čiernej káve za stolíkom v altánku.

Predpoludním bol Šavelský v poli; Vlasztha šiel tade na koči cestou od Maršinej, i vzal ho so sebou domov, dávajúc sa mu dnes za hosťa. Chodil po okolí pripravovať si pôdu: vystupoval ako kandidát pri nastávajúcej voľbe vyslanca. Bolo mu to práve celkom vhod, nemal nijaké povolanie a k tomu i jeho veľmi stenčeným dôchodkom bol potrebný akýsi značnejší prídavok. Protikandidáta nebolo, vystupoval s vládnym programom. Vplyvní činitelia v jeho volebnom okrese priali mu napospol: úspech mal teda zaistený. To jediné dobré bolo pri tom, ako sám, plecom kývnuc, uisťoval, že jeho voľba vykoná sa bez znemravňujúcich kortešačiek. Tých voličov, ktorí prípadne dostavia sa k jeho vyhláseniu za vyvoleného, potom už radšej potraktuje dobrým, opravdivým vínom.

„Doviedol som ti hosťa,“ riekol Šavelský Oľge, ktorá v prostom a veľmi dobre jej slušiacom domácom obleku, trochu vyhriata od práce, vľúdne ich prijala vo veľkej izbe.

„Pardon, vlastne ja doviedol som vám domáceho pána!“ opravil Vlasztha.

„Uznávam zásluhy oboch a srdečne vás vítam,“ urobila koniec škriepke.

Vlasztha bol už zo dva razy hosťom u Šavelských. K Oľge správal sa vždy s tou istou úctyplnou zdvorilosťou, ku ktorej cítil sa pohnutý pri prvom zhliadnutí sa s ňou, ale v domáckom obcovaní zásluhou samej Oľgy dostavilo sa viac nenútenosti.

Keď sa hosť usadil a obaja páni s privolením panej zapálili si cigary, zabával domácich novinkami, ktoré po okolí nazbieral. Najväčšmi ich zaujímalo, že sa Venduš Radóczi práve zasnúbil s Irmou Maršinských, hoci už vedeli, že sa to má stať, lebo s Radócziovcami boli v častých stykoch. Práve v nedeľu bola stará Radóczička v Javorci, doniesla Oľge nazad slovenské i české knihy, ktoré tá jej dala na čítanie, nuž vtedy rozprávala, dojatá i potešením i obavami, že sa jej Venduš odhodlal priženiť sa do Maršinských. Starý Maršinský vraj celkom súhlasil s tým, že dcéra kloní sa k mladému Radóczimu, ale keď, po predbežnom dorozumení sa mladých, došiel rad na rodičovské zvolenie, staval svoje podmienky, ktoré ostatne nikto nemohol mu mať za zle. Prvú, že jeho budúci zať musí prísť bývať k nim do Maršinej, keďže viac detí nemajú, iba tú jedinú dcéru, a druhú, že musí sa úplne zriecť akéhokoľvek úradu, lebo spravovanie značného pozemkového majetku Maršinských, ktorého spolumajiteľom má sa stať budúci zať, vyžaduje jeho nerozdelenú silu a pozornosť. Po niektorom uvažovaní s rodičmi odhodlal sa Venduš na ten pre muža vždy trochu príkry krok, a Maršinský zostavil zmluvu ohľadom majetku, s ktorou jeho budúci zať v každom prípade mohol byť spokojný.

Keď bolo všetko dohovorené a spečatené, dobrodušne obodroval vraj starý pán nastávajúceho zaťa:

„A keď tu budeme my dvaja chlapi, počkaj len, ako si my zastaneme: potom my ukážeme tým ženám, kto je pánom v dome a ako treba mužov poslúchať, erdegadta! Magamnak nem mindig akarnak szot fogadni, — de ha ketten leszünk és hiven összetartunk, már csak boldogulunk velük valahogy — ugye, Vendus fiam?!“

Venduš sa na to usmial a dôverčivo i obozretne vyslovil nádej, že azda nebude treba, aby sa stránky proti sebe stavali. Nechcel si už vopred napraviť testinú a snúbenicu proti sebe a v tichosti umieňoval si, že svoju budúcu, trochu rozmaznanú ženušku, uvedie čím viac pod blahodarný vplyv mladej Šavelskej, ktorá proti všetkým ťažkým okolnostiam vedela si u Maršinských získať sympatie. Stará Radóczička prepúšťala s obavou syna, žalostila, že u druhých rodičov bude jeho domov, ale vďačne dala sa Šavelskovcom potešovať, že to všetko môže sa celkom dobre zdariť.

Vlasztha pripomenul i očakávané odstúpenie z hodnosti doterajšieho župana na jeho vlastnú žiadosť. Ako jeho následník vraj spomína sa podžupan. Má vraj i najväčšie zásluhy i najväčšiu spôsobnosť, a je nadol energický. Potom na podžupanstvo podľa zásluh i spôsobnosti mal by výhľad Boróczi — ak ho Ákoš Dubínyi nevyhodí zo sedla. Tento má natoľko prajnejšie výhľady, že ukazuje náchylnosť vziať si Ilonu Barcsányiovú, keď mu jej otec dopomôže k takému úradu.

Ináč mal vraj Barcsányi nepríjemnú vec so svojím chránencom Agnuszom, ktorý v poslednom čase zrazu zmizol z tunajšieho dejiska. Akási kasa na vlastenecké ciele, ku ktorej mal Agnusz prístup, vďaka dôvere Barcsányiho, našla sa neodôvodnene vyprázdnená; tento teda musel chybu zakryť so svojou škodou a ešte k tomu i hľadieť, aby sa čím menej rečí šírilo o tom. Kam šiel rozširovať vlastenectvo Agnusz, ešte sa nevie.

„Ostatne, je to nie nič nového — všedná história…“ dodal Vlasztha po tomto rozprávaní a pokývol plecom. „Neviem, na akom základe mohol skladať dôveru v Agnusza.“

„Na základe jeho tuhého ,vlastenectva‘. Kto sa ním opatrí, má poistenú prednosť pred najpoctivejšími i najsvedomitejšími, ak sú oni vo ,vlastenectve‘ menej výdatní,“ odvetil Šavelský.

Oľga odobrala sa do kuchyne. Vlasztha ju naliehavo prosil, aby sa neustávala so zvláštnym obedom, aby mu popriala vzácny pôžitok, tak prosto po domácky poobedovať s nimi, žeby mohol sa oddať ilúzii, že patrí tiež k rodine. Oľga odchádzajúc prisvedčila a poznamenala, že však to u nich inak ani nejde.

Táto žiadosť u Vlaszthu, nemajúceho vlastnú domácnosť, nebola úslužnou spoločenskou pretvárkou. Bolo mu polahodou pobudnúť u Šavelských a zdalo sa mu, že u nich i sám sebe cíti sa bližším.

„Ja to badám, že keď som u vás, zakaždým stanem sa veľmi zbožným…“ poznamenal Vlasztha, keď po obede sedeli on a Šavelský sami pri stolíku v altánku.

„Ako tomu treba rozumieť?“ pozastavil sa Šavelský.

„Tak, že keď som u vás, uverím v mnohé veci, v ktoré inokedy neverím; medziiným i v to, že niektoré manželstvá — pravda, len tie veľmi výnimočné — azda ozaj uzavierajú sa v nebi, ako je to zvykom hovoriť. Vy napríklad, ty a tvoja pani, boli ste všetkými životnými pomermi celkom oddelení, a predsa našli ste sa spolu, keďže srdcom, ba celou dušou spolu patríte. Či tu neponúka sa uveriť v priame zasiahnutie ruky dobroprajnej vyššej moci? Ak by tento dar mal byť odmenou tvojej prísnej čestnosti, tak i my ľahkomyseľníci hneď pousilovali by sme sa nasledovať tvoj príklad. Vy dvaja dosiahli ste v manželstve, za čím iní darmo túžia, a som len zvedavý, aký bude váš pomer o dvadsať rokov. Nemôžem uveriť, že by to i u vás malo vyjsť len na nejakú obyčajnosť, lebo na to ste obaja prineobyčajní.“

Šavelský necítil potrebu odpovedať, Vlasztha pobadal na ňom len zákmit úsmevu.

„Ty si myslíš: Čo sa tento zvedavec tak namáha pozorovať nás?“ pokračoval. „A mlčíš o svojom šťastí ako lakomec o svojich pokladoch. Ale taký boháč je pre chudáka vždy lákavým predmetom pozorovania.“

„Mám sa vari chvastať svojím šťastím a mám vychvaľovať jeho pôvodkyňu?“ pozastavil sa konečne Šavelský. „Mňa teší, že ty, človek priebernej kritiky, uznávaš cenu mojej ženy; myslím však, že ani ty ju celkom nevystihneš.“

„Teda nie skromnosť, lež hrdosť znamená tvoje mlčanie. Máš pravdu. Vy dvaja stojíte na výške, ku ktorej iní neľahko dostúpia. My teda len s obdivom budeme na vás pozerať — nakoľko nie so závisťou…“ riekol Vlasztha polovážne.

„Ale povedz mi, prosím ťa,“ začal znovu po hodnej chvíli odmlčania, otierajúc popol z cigary o striebornú popolničku, „či ty si ozaj dôveruješ do konca svojho života obrábať tu, v tomto tichom zákutí, po otcoch zdedenú hrudu a zotrvať pritom v úplnej spokojnosti? Po predošle povedanom je toto síce otázka nie na mieste, lebo šťastlivé domáce pomery, ktoré ty asi máš zaistené, sú samy osebe hotovou zárukou spokojnosti; avšak s významnejším zovňajším postavením by im azda nebolo uškodené, tak ako ony neboli by ti prekážkou dosiahnuť také postavenie, keby si sa chcel oň pričiniť. Vždy som mával o tebe predstavu, že vynikneš ako úradník — rozumie sa, predstavený, a nie podriadený. V niektorom z rozhodujúcich postavení bol by si nedostihnuteľne užitočným. Ty práve si na to, boriť neporiadky, rúcať zlé a stavať dobré. Máš vždy zdravý rozhľad vo veciach a máš dosť ráznosti, aby si sa prebil so svojimi zámermi. Máš duševnú prevahu nad inými a k tomu sám neúnavnú činnosť. Slovom: si uspôsobený zaujímať dôležité miesto vo verejných dielach ako málokto, len azda trochu viac chladnokrvnosti musel by si si nadobudnúť. Divím sa, že ťa nič nepoháňa, sebe kvôli a iným na úžitok, priviesť v platnosť tvoje mimoriadne spôsobnosti.“

Šavelský necítil potrebu odpovedať, Vlasztha pobadal na ňom len zákmit úsmevu.

„Nemohol by som povedať, že mám za najvyššie povolanie človeka a zemana obrábať hrudu, hoci po dávnych otcoch zdedenú; poznám vyššie ciele a netajím, že nejeden raz obraciam k nim pohľad i zažiadam si postaviť sa k ich dosiahnutiu. Ale pre mňa niet inej možnosti na to, lebo u nás v každom ohľade iným smerom berú sa verejné diela, než aký ja mám za pravý. Tomuto smeru ja by som nevenoval svoje sily a tí, ktorí ho diktujú, tiež zas mňa s mojimi náhľadmi a zásadami nepripustili by k dielu. Ak mám vlastnosti, aké mi prisudzuješ, teda práve nemám miesta v dôležitom úrade u nás. U nás verejné diela tak sú zavlečené do vlastných záujmov istých mocných strán a klík, že opravdivo slobodný, samostatný, za dobro všeobecnosti vystavujúci sa človek nemôže byť pripustený k platnosti, lebo taký by celým svojím účinkovaním ustavične ohrozoval tie mnohé komplikované, zakrývané a okrášľované i bezočivo ospravedlňované vlastné záujmy rozličných u nás narastených faktorov…“ hovoril tak, ako hovorievame o veci, s ktorou sme už dávno načistom.

„V tom je mnoho pravdy,“ svedčil Vlasztha, „ale ty si z tých, ktorí si môžu trúfať pustiť sa do zápasu. Vieme, už sa stalo, že niektorí ozajstne silní so svojimi náhľadmi postavili sa proti prúdu a preborili im priechod, i kus toho prúdu strhli so sebou. Viac žiadať ani nemožno — to je už veľké dielo. Každému by to, pravda, neradil — sám sebe iste tiež nie — ale akže kto, teda ty prebil by si so svojou neohrozenosťou, keby si v niektorých chybných veciach opatrne povolil.“

Šavelský sa kyslo usmial.

„A toto je pre mňa ten nemožný bod — to by som nebol schopný! Uchýliť sa a povoliť v tých chybných veciach znamená zaprieť svoje presvedčenie a konať dielo polovičaté a zmrzačené. Nikdy v ničom nezapredám svoje presvedčenie, najmä v otázke národnostnej nie, a práve to je u nás osudné. Moje stanovisko so všetkým je také, že ma u nás k dielu vôbec ani nepripustia. Čo myslíš, prosím ťa, či napríklad Mocsáryho teraz pripustili by k vplyvnému úradu? A Mocsáry je opravdivý, úprimný Maďar — ja som k tomu ešte Slovák.“

Vlasztha pomaly prikývol hlavou.

„Ja na to zabúdam, že pridal si sa rozhodne k Slovákom. Tým si si, pravda, celkom znemožnil kariéru spomínaného druhu. Je to vlastne vinovatosť od teba: seba zahrabeš a tým svojim už iste v ničom nepomôžeš. Skôr by si mohol stať sa im v čom-tom osožným, keby si sa nevytasil ostro s farbou, ale keby si ústupčivo hľadel prísť ku vplyvu a potom snažil sa ten vplyv, nakoľko možno, vynaložiť na ich dobro.“

Šavelský pokrútil hlavou.

„Toho som neschopný, ale i keby som to na sebe vynútil, nedosiahol by som cieľ, lebo akonáhle by som prejavil vo svojom počínaní najmenšiu dobroprajnosť k národu, z ktorého pochádzam, už by som sa prehrešil proti bežnému smeru a bol by som odstránený.“

„Teda pokús sa na také pole, kde ti nebudú môcť pristúpiť. Daj sa napríklad voliť za vyslanca, aby si na sneme mohol hájiť záujmy svojho národa. Osvedč sa, že to chceš, naskutku ti ustúpim z cesty.“

„Aby sa mi naskutku všetci ostatní do nej postavili! Hovoríš, akoby si nebol odtiaľto. Vieš veru, že moje vyvolenie by za každú cenu prekazili, veď ma už majú za pansláva. A potom: keby som sa ozaj jednako akousi zázračnou pomocou dostal do toho nášho snemu, čo by som mohol tam vykonať sám alebo s niekoľkými v terajších okolnostiach? Nič. O ňom platí to samé, čo som povedal o vplyvnom úrade: i tam osobničkárstvo do kosti. Keby vôbec bolo možno urobiť niečo, vtedy priniesol by som i ťažkú obeť, ale vieme, že je to nemožné. Za svojich pracovať nemôžem, a len preto, aby som sám nadobudol dôležitosť, nejdem venovať svoje sily službe systému, s ktorým nesúhlasím. Keby u nás bolo tak, ako by malo byť, vtedy mohol by si mi povedať: Slúž vlasti, tým spolu slúžiš i svojmu národu, ktorý v tej vlasti žije podľa svojho práva. Ale u nás nie je tak. Čo sa u nás rozumie pod slúžením vlasti, to je vlastne slúženie maďarskému národu — však i tomu nie v pravom čistom zmysle — a ubíjanie ostatných národov v jeho osoh. Takej službe sa ja neoddám — i keby mi desať ráz ťažšie padlo dať trúchnavieť mojim silám a hlivieť v nečinnosti. K takejto nečinnosti odsudzujú svedomitých mužov tí, ktorí teraz riadia vlasť — a nadajú im za to ešte do nevlastencov.“

„Oni vedia, že takých svedomitých nenájde sa v krajine mnoho — zdá sa mi, že by si ich ľahko spočítal na prstoch. No o tom sa práve presviedčam, že celkom nevyhynú nikdy, ako by sa človek už ľahko bol mohol nazdávať…“ povedal Vlasztha, polo v obdive, polo zatracujúco, hľadiac bokom za priateľa. „Divní ste vy charakterní ľudia na tomto svete! Pokojne živoríte vo svojom neoblomnom, nezvratnom pridŕžaní sa svojho čistého, nezištného presvedčenia a dívate sa, ako mnohí plytkí darebáci, ba i šudieri politickí, i ešte horšieho druhu ,výtečníci‘ zjedajú smotánku, ktorú vlastne vy by ste zaslúžili — hoci vy práve nechceli by ste ju iba pre seba, ale rovnako pre všetkých. A keby ste aspoň mohli počítať s konečnou odmenou — ale môžete vedieť, že ak by i došla víťazstva tá spravodlivá idea, ktorej ste nositeľmi, zasa naskutku vrhnú sa na ňu obratní oportunisti a zasa oni dostanú sa prví k smotánke. Svedomití nikdy nevyhrajú proti chytrým; preto je chybou — odpusť! — pridávať sa k svedomitým. Vidíš, my, Vlaszthovci, napríklad, veľmi dobre sme si toho vedomí, že sme rýdzi Čechoslováci. Peter a Ján, dvaja bratia Vlastovci sú z Kamenca, prišli sem z Čiech v pätnástom storočí; v tunajších domácich vojnách vydobyli si zásluhy i majetky; ich potomkovia manželskými zväzkami slovenskej šľachty poslovenčili sa úplne — podľa môjho vedomia ani jediného člena maďarskej krvi nepreukazuje náš rodostrom — ale to nám ani zamak neprekáža dať sa pokladať za maďarských zemanov, keďže sa to už raz požaduje a je i výhodnejšie. Ale preto, keby nastal obrat, žiadaný spravodlivými, žeby totižto všetky národy v Uhorsku a i národ slovenský, prišli k svojmu právu, nuž môžeš vedieť, že Vlaszthovci nepremeškali by dokázať hneď zo svojho rodinného archívu svoju príslušnosť k tomuto národu — a iste neboli by v tom osamotení.“

„Viem to, viem. Tak to bývalo i tak bude bývať, že nie tí užívajú úspechy víťazstva, ktorí ho vydobyli žertvami, sebaobetovaním. Ale kto bojuje za spravodlivú vec, ten nebojuje z osobného záujmu. Pre mňa to všetko, čo si povedal, nemôže byť dôvodom, aby som zavrhol svoje presvedčenie. Uvedomil som si, čím som, a tým ostanem v prajných alebo neprajných okolnostiach. Na zavrhnutie mizerné bolo by v mojich očiach ľudské pokolenie, keby nebolo v ňom aspoň výnimiek, neženúcich sa iba za vlastnými výhodami, ale spravujúcich sa nepodkupným svedomím.“

Vlasztha zdvihol hlavu a bystro pozrel na priateľa, bodnutý jeho príkrymi slovami. Boli vyrieknuté trpko, ale nie ostro, nebolo v nich úmyselnej urážky. Pokývol plecom na svoj obvyklý spôsob.

„Ty máš pravdu ako vždy; ja som sa ti podplietol a dostal som po nose — celkom zaslúžene. Ináč tiež podpisujem tvoje posledné výroky a dodávam k tomu, že ľudstvo bez tých svojich, nepodkupným svedomím sa riadiacich členov, ktorí sú jeho mravným pňom, nebolo by hodno ani len jedného náboja pušného prachu — iba ak takého, ktorý by ho úplne do povetria vyhodil. Ja, pravda, tiež letel by som s ním…“

Šavelský vychlipol z čiašky ostatok kávy, zahľadel sa pomedzi zelené lístie do kraja s akýmsi utrápeným výrazom v tvári, a neodvetil nič na Vlaszthovo čudné prisvedčenie. Nemal toľko konvenčnej pretvárky, aby mu bol protirečil.

„Ach, milostivá pani! Objavili ste sa vhod sťa svetlý duch zmierenia!“ vítal Vlasztha Oľgu, ktorá sa zjavila v izbových dverách. „Musím vám totižto žalovať: Feri upadá do nedobrej obyčaje, že hovorí mi príkre pravdy — tak medziiným, že ja vraj nie som hodný iného, ako byť vystrelený do povetria…“

Musela sa usmiať.

„To veru išlo už veľmi stuha. Rozpovedzte mi, prosím vás, v čom je celá vec, aby som mohla vyniesť súd.“

„Keď ho neodsúdite rovno na moje slovo, i u vás som zle obstál, lebo pri bližšom skúmaní veci dozviete sa, že prehováral som Feriho, aby sa nepriznával zjavne k slovenskému národu, ale aby mu len tak ukradomky hľadel byť po strane. Mienil som to veru dobre, ale dostal som si za to od neho — a teraz viem, už som odsúdený i u vás…“

„Azda sa pokonáme podobrotky. Čo Feri povie, to nepotrebuje moje podopretie. Povedal vám, ako priznávate, pravdu. Vy, ako vás poznám, pravde vždy dáte miesto, hoci by bola príkra — nemám teda čo naprávať,“ odvetila s úsmevom, zastala si za mužov chrbát a položila ruky na jeho plecia.

Prichytil ich svojimi a tvár sa mu rozjasnila, keď ju zdvihol k nej.

Vlasztha nezaprel si pozorovať ich pritom s čulým záujmom — takrečeno so záujmom umelca.

Keď sa hosť neskoršie odoberal, prosil, aby mu i nabudúce dovolili zavítať k nim, hoci sa podobne príjemným pohostinstvom nemôže odmeniť. Príde sem vtedy, keď sa mu zažiada presvedčiť sa na vlastné oči, že sú ešte na svete dobrí ľudia, ktorí sú pritom i šťastní.