ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla zasa zima i čas fašiangov, ale tohto roku u Šavelských nepomýšľali ani na stoličný ani vôbec na nijaký bál.

Do Oľginej tichej, vždy poriadne a príjemne vystrojenej izby pred niekoľkými týždňami prisťahoval sa nový, drobný obyvateľ, usalašil sa v nej bez všetkých okolkov a ju, doterajšiu jedinú oprávnenú obyvateľku, vzal si úplne pre seba. Každé ráno dovezie si ho sama zo susednej spálne do svojej izby, kde je jeho vozíku ponechaný najútulnejší, od jarkého svetla chránený kútik. Tento drobný obyvateľ stal sa pre ňu najpríťažlivejším bodom celého domu, ona nemôže ani štvrť hodiny pobudnúť vzdialená od neho, na jeho drobnú pričervenú tváričku hľadia jej oči s láskou jej samej nepochopiteľnou, i s najväčšou pozornosťou. Keď je maličký pokojný, vtedy je v jej očiach najlepším dieťaťom na svete — keď je nepokojný, hľadá príčinu, kým ju nenájde a jej neodpomôže. I jej zdarná činnosť gazdinej sa zasekla celkom pre tohto malého prírastka, nepovolí jej nijakú inú prácu — a je teraz nadovšetko.

Marka z horárne dala sa mu za varovkyňu — Janík doma už nepotrebuje jej pestúnstvo — no maličký pánik predbežne ešte neberie do nároku varovkyňu — chce len mamu.

Teraz do izby starej panej prišla jej Marka oznámiť, že Vladuško sa prebudil, ako jej to pre ten prípad nakázali. A chce vraj i plakať. Oľga hneď vstala a šla na citovanie: svojho syna. Jeho nemelodický hlások už sa tuho ozýval, keď ta došla, ale hneď začal sa mierniť na uspokojené mrnkanie, ako zacítil, že je na rukách maminých. Nič mu nechýbalo, len ho moril poriadny hlad.

„Áno, mama, ty len chodíš po zhovárankách a mňa, chudáčika, tu nechávaš, akoby som nebol ničím…“ vyslovuje ona jeho domnelé obžalobné myšlienočky, akoby sa tým jemu malo uľaviť.

Dlho posedela sama so svojím dieťaťom. Keď jeho hlad bol uspokojený, položila si ho na kolená a s tichým, zamysleným úsmevom hľadela na jeho malú tváričku. Nikdy nebolo jej priveľa toho pohrúženého pozorovania. Kde sa to len berie tá láska k takému nepatrnému stvoreniatku, ktoré ešte ničím si ju nezaslúžilo a iba starosť, nepokoj i nepohodlie donáša matke? Samú láskavú starostlivosť obracia naň, jej láske nič nie je obeťou, čo zaň podstúpi. Táto skúsenosť bola pre Oľgu ešte vždy nová, rozjímala o tom zakaždým, čo sa zahľadela na svoje dieťa, a zakaždým vylúpilo sa jej z toho povedomie, že je niečo nevýslovne blažiace v tej mimovoľnej, veľkej obetavej materinskej láske — hoci neskoršie nezriedka obracia sa na žiaľ.

Zamyslela sa nad jeho budúcnosťou. ,Akýže mi budeš… čo mi to len vyrastie z teba?…‘ pýtala sa pritom v mysli, a úslužná nádej bola vždy pohotove s prajnou, srdcu lahodiacou odpoveďou. Nedávno pri jeho krste bola tu celá rodina a každý prial mu mnoho zdaru i vôbec všetko dobré. Keby len aspoň polovica z toho chcela sa splniť! Starý Laskár bol k slzám dojatý, keď toto svoje pravnúča držal na rukách a požehnával ho vrúcnou, zo srdca vstávajúcou modlitbou. Pán farár toastoval naň ako na Vladimíra I. Šavelského, lebo ani nové ani staré matriky pieskoveckej a isteže ani šavelskovskej fary nevykazujú nijakého Šavelského takéhoto krstného mena. Nechže boh dá, aby tento Vladimír stal sa zakladateľom obnoveného, v národnom ohľade do pravej pôdy korene vpúšťajúceho rodu Šavelských! Potom nastal veľmi živý súhlas a tvár mladej matky malého krstenca svietila hrdou radosťou. Aj jeho otec bol v nemalom vytržení, ešte nikdy s toľkou srdečnosťou nemal sa k svojim hosťom ako vtedy, na synovom krstení. Boli prítomní i starí rodičia z Dažíc. Matka tu bola dávnejšie, v prvé dva týždne s nežnou starostlivosťou opatrovala vzácne vnúčatko. Potom odišla spolu s mužom. Odvtedy Oľga už zo tri razy musela im podávať správu o malom i o sebe, ako spolu navykajú, ako sa chovajú a správajú.

I stará Šavelská na svoj spôsob prejavovala vďačnosť vnúčaťu, mala obavy oň, že sa nevychová, keď je také hodné, strojila mu domáce lieky i vyše potreby a vystríhala pred všelijakými možnými nebezpečenstvami. Len pred Hríbkovou prejavila, že radšej by bola dievčatku, ktoré by jej časom vyrástlo po srdci, namiesto nebohej Gabrielky. Hríbková ju potešila, že však i túto žiadosť môže jej nabudúce pánboh ešte vyplniť.

„Počkaj len, mama, aký ti zo mňa bude šuhaj!“ odpovedala si Oľga bodro v mene synovom na svoje dumania. „Isteže i ja budem mať svoje všelijaké chyby, ale uvidíš, že zo mňa i hodne dobrého vykrešeš…“ dodala opatrnejšie a skromnejšie.

Takto sa už o mnohom spolu zhovárali, keď boli sami — najviac o otcovi, potom o starých rodičoch, o anjelikoch i o všeličom, čo im na um prišlo. Vladuško, pravda, len toľkú účasť mal pritom, že kde-tu hodil rúčkou, pocmukol ústkami, stúliac ich na šošovičku, i žmurkol očkami, ktoré boli akejsi neurčitej mútnobelasej farby. Mame boli ony napodiv krásne, menovala si ich hviezdičkami. Vyblednuté končeky jeho červenkavých vláskov drali sa von spod riedkeho čepčeka — mame veru ešte i tie zdali sa peknými. Celé to drobné stvorenie bolo jej zázračne ľúbezným.

Vo dverách objavil sa Šavelský. V jeho tvári skrsol zásvit blaha, ako mu pohľad padol na Oľgu s dieťaťom.

„Už ste zasa spolu!“ riekol akoby zazlievajúc, ale s úsmevom.

„Pozri, otec, aký som ja dobrý chlap, keď ma nemorí hlad…“ vítala ho zas len v mene synovom.

Šavelský si prikľakol na koberec k jej nohám a tešili sa spoločne pohľadom na dieťa.

„Veď ti peknie, náš Vladko, pozri, aký je už bielunký!“ tešila sa.

„Áno, ale len kým neplače…“ súdil.

„Alebo kým sa nenahnevá. Pováž si: už sa ti vie i srdiť — a vtedy hneď očervenie.“

Jej pozorovania zrejme boli dôkladnejšie a hlbšie.

„To je privčas, budeme mu srdy vyháňať,“ zastrájal sa s otcovskou prísnosťou.

„Neviem, ako to pôjde…“ pochybovala. „Mne sa vidí, že sa podal na kohosi, kto tiež hneď očervenie, keď sa nahnevá — až mu fúzy obelejú.“

Usmial sa.

„Tak mu niet pomoci. Bohužiaľ, zdedil i moje červené vlasy — iste nebude lepší odo mňa. Mal sa radšej tebe podobať.“

Ona na to pokrútila hlavou, nahla sa a ľahučko pobozkala vlásky na synovom čielku.

„Len nech je nie horší od teba — budem spokojná, keď bude celkom tebe podobný, i ty budeš spokojný s ním, počkaj len!“

„Verím — keď mi ho ty vychováš…“ odvetil s prízvukom vrúcnosti.

Vstal, sadol si k nej a obtočil ju rukou.

„Nie, prosím ťa — znepokojíš mi synka!“ vystríhala, vymáhajúc sa z jeho objatia a starostlivo prichytila dieťa i druhou rukou, pozorne nahýbajúc sa nadeň.

Očervenel a strmo pozrel na ňu.

„To je trochu primnoho! Ty o nikoho nedbáš okrem neho!… Vidieť, už nemám ani kúska miesta vedľa neho v tvojej mysli, vidieť, ty jedine jemu náležíš…“ vyčítal jej urazene.

Rýchlo pozrela na neho, či je to žart — no nezľakla sa, keď videla, že nežartuje.

„Tu ho máme, hľa, už zasa nevie si rady so sebou — a synovi chcel by srdy vyháňať! Počuj, Vladuško, tento tvoj otec ide na teba žiarliť — čo ty na to povieš?“

Podvihla dieťa v bielej perinke a podniesla ho otcovi pred oči.

„Pozri, otec, aký som úbohý, drobný, bezmocný — čože by bolo zo mňa bez mamy? Ja ju, vidíš, veľmi potrebujem — o koľko väčšmi ako ty! Bez nej som ešte ničím. Som mamin a tvoj; mama je tvoja a moja; ty si mamin a môj, čo by sme sa tu mali ešte hádať a hnevať!“

Vladuško aspoň tým potvrdil maminu, v jeho mene povedanú obranu, že pohol rúčkou. Otec si pritiahol tú rúčku k ústam na znak zmierenia, až celá zmizla pod jeho fúzmi. Netrúfal si bozkať ho na tváričku, aby ho fúzmi nepoškriabal, ale už sa zasa usmieval na dieťa i na ženu.

„Ozaj, čo by si povedal, keby som ho zanedbávala — nepokarhal by si ma?“ spýtala sa skoro zvedavo.

„Že by si ho zanedbala, na to sa u teba nedá myslieť. Skôr môžem mať obavu, že mňa zanedbáš, ukrátiš popri ňom — a vieš, moja sebeckosť to nestrpí.“

„Márne strachy! Tvoja sebeckosť môže byť veru na pokoji…“ odvetila, nežne sa usmejúc.

Objala ho voľnou rukou a pritisla si tvár k jeho lícu. Jeho sebeckosť sa pri tom naozaj uspokojila.

„Ale si ozaj priveľa s dieťaťom, priveľmi mu slúžiš. Rozmazneš si ho, i keď bude staršie, ani na chvíľu nebude chcieť byť bez teba. Nechcem, aby si sa mu podriaďovala, radšej strpím, keď si ono pri varovkyni niekedy trochu poplače,“ hovoril už celkom vážne.

„V lete, keď bude staršie, bude von chodievať; to samo sa nájde, že sa trochu uvoľním od neho. Sama predchodím si teraz ako väzeň, ani práce nemôžem brať pred seba, no nedá sa inak. Aspoň do jari maj trpezlivosť; uvidíš, že potom bude lepšie s ním.“

„Ja? O mňa tu nejde. Ty trpíš pri tom, že k duhu ti to nejde, je isté. Pobledla si, ruže tvojich líc obetovala si dieťaťu.“

Ticho sa usmiala.

„Počkaj len, vykvitnú ony na jeho líčkach.“

„Vykvitnú vnove i na tvojich — ale musíš chodiť viac na čerstvé povetrie. I teraz mal by som vôľu teplo ťa poobliekať a posánkovali by sme sa aspoň hodinu. Sanica je dobrá, zima nie priostrá, Marka nech je medzitým pri dieťati.“

Nemala nič proti jeho návrhu.

„Marka, kočiš nech naskutku priaha do saní!“ riekol vstupujúcej varovkyni.

O niekoľko minút vysánkovali sa von z brány, cestou cez dedinu. Oľga vľúdne pozdravila niekoľkých ľudí, ktorých postretli. Už tak dávno nevyšla zo svojho izbového väzenia a nevidela tento svoj malý svet, že všetko okolo zdalo sa jej novým i dvojnásobne milým.

Po dobrej hodine, zimou občerstvení, vrátili sa domov a umieňovali si opakovať takéto občerstvenie každý deň. Oľge, pravda, prvé bolo ponáhľať sa k synovi, či sa mu v jej neprítomnosti nič zlého nestalo. A keď jej povedali, že nie — že ani len nezaplakal vraj za ten čas, to by si bola skoro poťažkala a požiarlila na starú mamu, ktorá ho za ten čas strážila.

„Keby len skorej bolo leto, aby i Vladuško mohol ísť von! To bude radosť, keď ho po prvé oblečiem do kabanky!“ robila si príjemné predstavy.