ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo dvorane okolo stien posadali si panie a pred nimi postávali ich dcéry v ľahkých rôznofarebných šatách. Panie sa medzi sebou zhovárali hlasno i polohlasno; dcéry medzi sebou pošepky. Niektorí mladí ľudia sa im pridružili a iní sa zoskupili naprostred dvorany. Pohľady lietali sem i ta, každý chcel vidieť, kto všetko tu je. Domorodí, na rakytovských zábavách stále sa objavujúci účastníci nevšímajú sa tak navzájom, veď to sa rozumie samo sebou, že sú tu; ale menej vídaní ľudia budia väčšiu pozornosť a každý domáci zakladá si na tom, keď je z okolia čím viac hostí.

Medzi tých, ktorí budia pozornosť, patrí i profesorová Laskárová so svojou dcérou. Ony síce nie sú tu neznáme, ale jednako málo vídané, a i teraz sa ešte mnohí spytujú medzi sebou: „Tá v tých belasých šatách, kto je to? To je Laskárová z Dažíc? Nože, ktorá je ona? Nuž tá najkrajšia!“ a tomu podobne, a každého pohľad dlhšie utkvie na nej. Potom púta pozornosť najnovší manželský párik: mladý pravotár Janský a dcéra doktora Boháča, ktorí nedávno mali svadbu a teraz sa po prvý raz zjavili spolu na verejnosti. Taký novomanželský pár je obyčajne pre každého zaujímavým predmetom pozorovania. Sú nerozluční, spolu sedia a čosi si šuškajú.

Aj niekoľko neznámych pánov z ďalšieho okolia je tu, na ktorých sa mnohí spytujú. V skupine mladých ľudí šarapatí jeden veľmi čulý a neposedný. Hovorí chybne po slovensky a nemeckým prízvukom. Všetci ho opravujú a smejú sa, no on nedá sa vyrušiť a hovorí, ako vie. Je to Nemec, Oto Lieber, za veľmi majetného pokladaný majiteľ strojovej dielne, ktorý, ako raz bol sa zúčastnil na niektorej rakytovskej zábave, odvtedy ani jednu viac nezamešká, hoci dosť ďaleko prichodí mu chodiť zo svojho bydliska do Rakytova.

No nad tých všetkých teraz utkvelo na Šavelskom najviac začudovaných pohľadov. „Dívajte sa: Šavelský je tu!“ šepkali si medzi sebou. To už veru bola senzačná novina vidieť ho v tejto spoločnosti. On však, vidieť, neveľmi dbá na to, či ho kto pozoruje, a či nie. Ako vošiel s Oľgou do dvorany, zamierila k matke a on šiel s ňou. Sklonil svoju hrdú šiju a pobozkal ruku profesorovej. I s pani farárkou z Pieskovca pozdravil sa sťa dobrý známy, ale ona sa poponáhľala jeho prv osloviť. Nezdržala sa nevysloviť mu svoje začudovanie, že ho tu vidí, spolu však nad tým i svoje úprimné potešenie.

On hneď zasa obrátil sa k profesorovej, odovzdával jej posolstvo od matky. Keď vraj matke rozprával, ako sa zišli včera na železnici, bola celkom vzrušená a nesmierne zatúžila vidieť dávnu priateľku, i dá ju prosiť, aby si nesťažovala prísť ju navštíviť, ak jej, ešte nezdravej, chce pripraviť veľkú radosť.

Profesorová nebola proti tomu. Hovorila, že síce dosť nakrátko sa sem vybrala, no ten jeden deň že si pre Pavlínku predsa utrhne. Šavelský ju prosil, aby si určila deň, vtedy že sám príde po ňu so svojím povozom. Antónyčka tiež orodovala za to; i ona bola navštíviť Šavelskú viac ráz v čase jej choroby a tá vždy sa jej potešila; dobre jej padne priateľská pozornosť.

Cigáni zahrali akýsi kolotanec; všetci tancachtiví, ako na povel, začali sa rušať. Oto Lieber prikrútil sa k Ľudovítovi Laskárovi, prosiac ho, aby ho predstavil svojej sestre, ktorá mu akosi veľmi padla do oka. Pobrali sa teda k nej krížom cez dvoranu. Ona počas rozhovoru Šavelského s jej matkou odišla k starému Laskárovi, ktorý, na tvári úsmev očakávania, sedel neďaleko. Tešil sa nastávajúcej zábave v mene tých, ktorí ju mali užívať, asi tak, akoby to všetko boli jeho deti. Oľga a Marína sadli si k nemu z dvoch strán, bolo až na počudovanie, ako vnučky so starým otcom vždy mali sa o čom zhovárať.

Ako hudba zahrala, zrazu stál Šavelský pred Oľgou a poprosil ju o tanec. Prikývla a vstala. Oblapil ju rukou, ona svoju položila na jeho ruku. Oči sa im stretli — jeho pohľad prenikal do hĺbky. Pocítila vnútorné zachvenie a sklopila zrak. Jeho ruka sa silnejšie vzpružila; pevne, bezpečne voviedol ju do víru tancujúcich, práve keď Ľudovít s Lieberom došli na miesto. Lieber poprosil Marínu o tanec, s ňou sa už poznal.

„Syn môj, majteže starosť, aby sa všetci zabávali a dobre cítili,“ nakladal starý otec Ľudovítovi.

„Čo z nás vystane, to urobíme,“ uisťoval ten a šiel pomáhať Križiakovi animovať otáľajúcich tanečníkov, ktorí sa báli horúčosti. Ľudovít a Križiak boli tí, ktorí si vždy úprimne dali záležať, aby spokojnosť so zábavou bola všeobecná.

Križiak bol naoko nepatrný, mladý človek, beznáročného, nesmelého výzoru. Samým svojím zovňajškom ťažko by bol mohol urobiť prajný dojem. No bol jednako všeobecne obľúbený, lebo vynikal mnohými dobrými vlastnosťami. Bol účtovníkom pri miestnom peňažnom ústave. Rodičov nemal, ani bližšiu rodinu, cez školy prebil sa vlastnou silou. K tomu ešte, keď bol prvoročným teológom, zasiahol ho úder, že pre ,panslavizmus‘ — vyplývajúci z čítania slovenských kníh v kruhu druhov — bol vypovedaný z teologickej fakulty i vôbec zamedzili mu ďalšie postupovanie na teologickej ceste. No preto nezahynul, priatelia sa ho ujali. Po náležitej príprave dostal sa za účtovníka do Rakytova i stal sa tam užitočným a spokojným občanom.

Panie rakytovské pretriasali nejeden raz otázku, prečo sa nežení; veď už viac rokov bol tu a jeho dôchodky stačili na udržanie rodiny. Ale on, zdalo sa, ešte na to nepomýšľal — aspoň že nikde nenadpriadal, to sa vedelo.

Teraz tancoval s mladým dievčatkom v belasokvetovaných šatách, ktoré bezpochyby po prvý raz bolo na zábave, lebo pozeralo hanblivo a pohybovalo sa veľmi nesmelo. Ivan Laskár krútil sa s jej sestrou.

Doktor Stanko, driečny, obratný mladý muž a nateraz v Rakytove najzaujímavejší kandidát ženby, za ktorým tiež mnoho očí pozeralo, tancoval s Ľudmilou. Zavadili do kohosi, zastali na chvíľu, povedali si čosi smiešne — aspoň tak sa zdalo, že on sa smeje na jej vtipe a ona na jeho — a zasa sa pustili do tanca. Križiak to spozoroval a závidel v mysli priateľovi, že sa vie tak nenútene baviť so ženskými. U neho dosiaľ ešte nikdy nedošlo k tomu, že by sa v spoločnosti bol oddal s dievčaťom do veselého alebo dôverného besedovania. Tancoval so všetkými a tancoval rád, ale nikdy nepozrel do očí svojej tanečnici.

Šavelský sa ešte vždy krútil s Oľgou; i myslel, že by ju už mal zaviesť na miesto, i nemohol sa dostať k tomu. Iní vymieňali už i po tri tanečnice a on vždy ešte s prvou. Ak ju zavedie na miesto, iste hneď bude tam ktorýsi iný pýtať ju do tanca, ona teda jednako nepríde k oddychu — a on radšej videl ju pri sebe než pri inom. Nakoľko s ňou dlho tancoval, natoľko v tanci šetril jej sily. Pevnou rukou ju oblápal, takrečeno ju unášal. Strmý takt hudby vyplnili povoľným, vlnivým pohybom. Ona dala sa unášať ďalej — nepočítala, koľko ráz už obišli dvoranu. Únavu necítila, ale cítila pôžitok z takého tanca. Jednako však pozbierala sa povedať mu, že je už čas prestať.

„Prosím, už dosť…“ riekla s nádychom prosby v hlase.

„Ustali ste?“ opýtal sa pobodnutý svedomím.

„S takým tanečníkom ako ste vy, nemožno ustať,“ vetila priamo. Na jej tvári ozaj nijakej rozparenosti, líca jej mierne kvitli, málo viac než obyčajne. Šavelský sprevádzal ju očami, ako poza druhé udychčané tanečnice šla si sadnúť k starému Laskárovi. Sám ostal stáť neďaleko. Vtom už aj Oto Lieber ťahal Ľudovíta, aby ho zoznámil so sestrou. Musel ozaj vystriehnuť chvíľu, keď prestala tancovať. O chvíľu viedol ju do tanca a zachytil sa s veľkým ohňom, Oľga však donútila ho k tichšiemu, nezadala svoje povoľné, okrúhle pohyby. Šavelský hľadel za nimi a začalo ho čosi hnevať. Ale spamätal sa a odvrátil pozornosť od nich. Zazrel Marínu sedieť na Oľginom mieste, šiel ju popýtať do tanca. Keď ju späť doviedol, Oľga tancovala už s doktorom Stankom. Poprosil Ľudmilu. Keď i túto po chvíli doviedol na miesto, zdvorilo sa poďakujúc, utiahol sa ďalej; viac známych tu medzi tanečnicami nemal.

O chvíľu všetky tri vnučky obstali starého otca, ako na dohovor vždy k nemu sa dostavili, a nie k matkám. Pravotárová Laskárová i tak ešte nezaujala stále miesto: chodila podľa svojho zvyku krátkymi návštevami po známych. Pred chvíľou sedela pri pekárovej Matejkovej, teraz sa zhovárala so stolárovou Závorovou. Tešili sa spolu, že sa divadlo podarilo, že dievčatá neustávali sa nadarmo skúškami a prípravami, niektorí otcovia vraj už i tak začali podudrávať, že myseľ dcér tým odťahuje sa od domácich zaneprázdnení. No teraz je vraj každý rád, kto na to prispel, keď sa všetko vydarilo.

Križiak stál bokom; veľmi rád by si bol šiel po Ľudmilu Laskárovú, ale nemal na to odvahu. Hľadel ta a váhal. Marína a Oľga už zmizli z miesta, odvedené tanečníkmi. To pobodlo ho, razom prelomil nesmelosť a o chvíľu stál pred Ľudmilou s prosbou o tanec. Roztomile sa mu usmiala.

„Teda ste predsa celkom nezabudli na mňa! Už som sa nazdala, že so mnou vôbec ani tancovať dnes nebudete…“ namietala mu. Očervenel, bezpochyby od radosti.

„Ale, slečna Ľudmilka… Či by ste ozaj — vari ste naozaj mysleli na to, že som ja ešte — že sme ešte…“

„Áno, že ste sa dnes ešte neobzreli na mňa. Všetky iné sú vám prednejšie než ja!“

Chcel sa vyhovárať pre jej výčitky, ale tie boli mu také milé, že cítil sa skoro blažene pre ne. Iste dala pozor na neho, keď vedela, že už so všetkými tancoval — a tak teda nie je jej ľahostajný…

„Slečna Ľudmilka, ako ste si mohli také niečo myslieť! Vy máte vždy toľko tanečníkov, nuž som sa nazdával…“

„… že teda vy nemusíte sa so mnou unúvať? To nie je pekné. Príďte vy, nuž vystane iný.“

Zmútený a šťastný dal sa Križiak do tanca a nevypustil svoju tanečnicu, kým hudba neprestala.

Po tanci zbierali sa dievčatá na prechádzku. Vejáre prišli do tuhej potreby, vo dvorane bolo strašne sparno. Mladí mešťania a študenti cvičili sa v dvorení dámam, račkujúc pred nimi, ovievali ich vejármi a usilovali sa zabávať ich vtipnými rečami. Anna Závorová a Mariška Matejková, ktoré dnes tiež hrali divadlo, mali dvoriteľov z obidvoch strán, ustavične prehýbali sa im líca v usmievaní nad ich príjemnými slovami.

Marína a Ľudmila vzali Oľgu medzi seba a vyviedli ju na prechádzku. Jej nebolo by sa chcelo pohnúť od starého otca, ale ten dal sa do rozhovoru s pánom farárom z Pieskovca, starým pánom krotkého výzoru, ktorý s nie menším potešením hľadel na hemžiacu sa mládež a často s úsmevom pozrel na svoju ženu, ktorá mu na to vždy prikývla hlavou.

„Ten Šavelský tancuje znamenite,“ preriekla Marína, „človeku sa vidí, akoby sa vznášal na krídlach s ním. Však, Ľudmila?“ Ľudmila urobila posunok, akoby užívala zvláštnu lahôdku — tým bolo už dosť povedané.

„Ale tej blahosklonnosti, že i s nami tancoval, dostalo sa nám len povedľa Oľgy. Škoda, že aj naša mama nie je starodávnou priateľkou jeho matky…“ dodala huncútsky.

Oľga hľadela pred seba, nehovorila nič.

„A ja neviem, načo sa odrazu tisne do našej spoločnosti: veď nie je Slovák…“ ozval sa Ivan nepriateľsky. Aj on sa pripojil k dievčatám a kýval Oľginým vejárom.

„Zato sa veru nemáme čo hnevať; mňa práve teší, že prišiel medzi nás,“ zavrátila Marína brata. „Keď i nemá sa za Slováka, aspoň nie je nám protivníkom. Nejeden raz už zastal nás pred svojimi. I nedávno vravel Ľudovít, že Šavelský skoro mal súboj s Agnuszom z takej škriepky o naše práva a o naše krivdy.“

„Ale i Slovákom nadal do chabých,“ namietol Ivan.

„To nie je nepriateľstvo, keď si praje, aby sme sa ostrejšie bránili.“

„Vyká a pekne hovorí po slovensky — to je dosť od neho!“ rozhodla Ľudmila, urobiac tým koniec škriepke.

Matka volala na dcéry a tie sa poslušne dostavili k nej. Nakladala im, aby zachytili medzi seba cezpoľné dievčatá, ktoré tak opustene postávajú.

Hudba skoro dala znak na štvorylku a páry sa začali zbierať. Čo mládež nepostačovala, to museli doplniť i starší, aby kolo bolo impozantnejšie. Veď vraj i starým treba užiť kúsok toho tanca. Ustavične bol dopyt na ,visavi‘, riaditelia zháňali tanečníkov a doplňovali medzery.

„Dostavil som sa dobrovoľne, lebo na dopravu postrkom bol by som im trochu priťažký. Či nie je to pekne odo mňa…?“ oznamoval korpulentný doktor Boháč. Potom upravil vyzvanie k paniam, aby sa osvedčili, ktorá želá si najväčšmi jeho dostať za tanečníka, len to jedno si vymieňoval, aby sa pri tom nepovadili.

„Choď, choď, ty táradlo! Teba veru nechce ani jedna,“ odprávala ho jeho žena. Ale on jej to neuveril, domýšľal si, že len žiarlivosť hovorí z jeho starkej, sľúbil jej tiež zaopatriť tanečníka, a ostatným paniam navrhoval, aby losovali o neho.

„Lebo vieš, že dobrovoľne nešla by ani jedna,“ posmeškovala ďalej jeho žena.

„Vidíte, či si ma ona vie oceniť?!“ posťažoval sa im. Ony ho poľutovali, ale so smiechom, a začali sa mu jedna po druhej tratiť spred očí, odvádzané tanečníkmi. Pravotárovú Laskárovú so zvláštne zdvorilou prosbou vyviedol stolár Závora, uznaný za zručného tanečníka, ktorý podľa dávneho zvyku pokladal si za právo aspoň jeden tanec vytancovať s ňou. Veď ešte i kedysi za slobodna tancúvali spolu, obaja sa narodili a vychovali v Rakytove. Profesorovej zasa doviedol jej syn pekára Matejku, ktorý svojím statným držaním sa a príjemným zovňajškom bol vždy vítaný i v jemnejšej spoločnosti, na čo vraj jeho žena bola nemálo pyšná. Boháč zle obstál, konečne neostala mu ani len jeho vlastná žena: odviedol ju pán apatekár.

„Pani matka, zmilujte sa nado mnou! V núdzi poznávame dobrých priateľov…“ prosil skrúšene pani farárku z Pieskovca, ktorá samotná ostala sedieť.

„Vidíte, tak býva pýcha pokorená!“ poúčala ho, keď išli medzi ostatných do radu, a jej muž, sediaci pri starom Laskárovi, smial sa srdečne.

Šavelský stál s Oľgou, jej ruka zľahka, ledva na zbadanie držala sa jeho ruky. Ľavno ju pritiahol k sebe. Mladý Antóny s Marínou boli im vis-a-vis.

Šavelský s Antónym boli blízkymi známymi. Javorec bol nielen blízko Pieskovca, ale bol i fíliou pieskoveckej cirkvi, a Šavelskovci s farárovcami bývali v dobrom pomere, hoci boli v protivných národnostných táboroch.

Oto Lieber zúfal, ako sám uisťoval, lebo od všetkých troch Laskárovie dievčat dostal po košíku. Najprv dobehol k Oľge, až zadychčaný, no ani nepredniesol svoju žiadosť, lebo Šavelský práve zastal pri nej právom včerajšieho dohovoru a porážajúcim pohľadom odohnal ohnivého uchádzača. Lieber ponáhľal sa k Maríne, ale tá už bola zadaná Antónymu. Zostávala mu ešte Ľudmila a tú už tak úpenlivo prosil, že skoro bola by sa zľutovala nad ním — keby nebola mala pred sebou iný úmysel. Takto ho i ona odpravila tým, že je už zadaná. Laskárovú mrzelo, keď videla, ako si u jej dcér tŕži košíky, i našla mu ona tanečnicu.

Ľudmila sotvaže odpravila Liebera obzerala sa za Križiakom, ktorý ako riaditeľ ešte vždy zháňal vis-a-vis pre iných.

„Pán Križiak, vy ste už zadaný?“ začul zrazu milý mu hlas tajnostným tónom neďaleko svojho ucha. Obzrel sa rýchlo: bola to naozaj Ľudmila.

„Ešte nie — nestačil som: vždy iní potrebovali…“ načal sa temer rozpačito vyhovárať, nevediac si vysvetliť jej otázku. Srdečne sa zasmiala.

„To som vedela, to je u vás vždy tak…“ hovorila, pokyvujúc hlavou. Potom však, do tajnostného šepotu znížiac hlas, začala skrúšene vyznávať: „Pán Križiak, dopustila som sa pred chvíľou nepeknej veci a dostala som sa do klepca, z ktorého neviem, ako vyviaznem, ak mi vy nepomôžete. Vyhovorila som sa pánu Lieberovi, že som už zadaná na túto štvorylku — a to nie je pravda…“

Pozerala na neho spýtavo i milo prosebne. Znovu prišiel do rozpakov; nevedel, či sa má opovážiť ponúknuť jej seba a či ona očakáva, že nájde jej iného, vítanejšieho tanečníka.

„Slečna Ľudmilka, keby som vás smel prosiť o túto štvorylku?“ riekol nie bez obavy.

„Teda predsa ste sa domysleli a chcete mi pomôcť — nie nadarmo spoliehala som sa na vás!“ vyriekla uľahčene, a v očiach zablysol jej šibalský i dobrodušný úsmev.

„Ja by vás bol chcel už prv poprosiť o ňu, ale som sa obával, že by vám to hádam nebolo milé, že hádam už iný…“

„Vidíte, aký ste vy. Keby ste nemali vždy tých zbytočných obáv a boli by ste ma oslovili, nebola by som musela luhať Lieberovi. Viem, že to bolo nepekne, ale vy ste na vine.“

Nevedel, ako sa vyhovoriť, bral tú vinu na seba a vďačne ju chcel niesť, keď ona spomedzi všetkých ju skladala práve na neho. Ba ešte pritom i akosi nekajúcne pozeral.

„Slečna Ľudmilka, ak sa odteraz stanem prismelým, toho vinou budete vy…“ preriekol, neobyčajne nežne pozrúc na ňu, on, ktorý si vždy zvykol vyhýbať jej pohľadu. Ona sa zaružovela i pre jeho slová i pre jeho pohľad, no iskra šibalstva ani teraz nevymizla z jej očí. Iste bola trochu zvedavá na tú jeho ,veľkú smelosť‘.

„Poďme — už sa obzerajú po nás,“ napomenula. „Máme vis-a-vis?“

„Áno, tam hen Ľudovíta,“ spamätal sa a viedol ju na označené miesto.

No nebol jediný, ktorého opanoval slastný pocit pri pohľade na svoju tanečnicu. Tanec plynie, oči sa stretajú — neviditeľné nite snujú sa od srdca k srdcu. Jemné sú ako pavučina a zväčša i také slabé — roztrhajú sa, keď prestane zábava. Niektoré však dokážu byť neroztrhnuteľné.

Šavelský sa málo zhováral s Oľgou, ale spôsobom, akým obracal sa k nej, i pohľadom, ba i každým svojím pružným pohybom akoby jej bol hovoril: ,Len teba vidím, len pre teba som tu, ostatní sú mi ničím.‘ Z jeho nevystatovačnej, a predsa zjavnej pozornosti hrial zdržiavaný oheň, dobre ho pocítila. Na jeho prívety odpovedala ticho, no nebol to jej zvyčajný pokojný spôsob. Cítila sa dávno stiesnenou a stránila sa zdvihnúť k nemu oči. Keď v roztratenej šiestej figúre po dlhšom rozlúčení vložila svoju ruku do jeho, slastne pocítila, že je zasa u neho, i keby ho nebola mohla vidieť. Obaja zbadali, že snuje sa medzi nimi čarovná páska a roztrhnúť ju ani za svet sa im nechcelo.

Po štvorylke nasledoval čardáš. Tancujúci v nijakom tanci tak neustanú ako v čardáši, a jednako v ňom najviac zvykne sa žiadať pokračovania. I teraz trval donekonečna. Tancujúci tisli sa do blízkosti hudby, že iba dolná polovica dvorany bola nimi zaplnená. V hornej polovici voľkali si len niekoľké páry, medzi nimi i Šavelský s Oľgou. Tancovali i teraz povoľne, nakoľko to dovolil rýchly takt hudby. Nevypustil ju z náručia a staral sa, aby čím menej ustala. Stále hľadela nabok, i ponad jeho plece, nemohol nikdy postihnúť jej pohľad. Previedol si ju na druhú ruku, aby bola prinútená obrátiť hlavu — obrátila ju, nepozrúc na neho. Jej viečka s čiernymi mihalnicami boli spustené temer k samým lícam. Šavelský hľadel na ne, čím ďalej prudšie zažiadaný, aby ich pozdvihla. Jej mierne rozohriate líca, zastreté oči a biele čelo boli mu tak blízko — len trochu potreboval sa nahnúť, aby ich ústami dosiahol. Hlava sa mu začala krútiť. Zrazu sa vzpružil, krv vstala mu do tvári v hneve nad sebou. Nadal si v mysli do nezauzdených bláznov.

Oľga pocítila jeho pohnutie a teraz pozrela na neho. Jej čistý, tichý pohľad mal uvoľňujúcu moc: pod ním prešiel závrat i napnutosť.

Ľudmila ukĺzla Križiakovi a dlho ho prevádzala, kým sa mu dala lapiť.

Cyril Antóny s Marínou Laskárovou viac sa zhovárali než tancovali, a brali si samé vážne predmety. On s čistým zápalom rozprával o svojom účinkovaní vo svojej cirkvi a pritom predsa s opravdivou skromnosťou ohľadom svojej osoby. Na jemnocítiacu Marínu robilo to veľmi dobrý dojem, načúvala so záujmom a uvažovala o jeho snahách. Hľa, i na dedine, medzi prostým ľudom, dá sa žiť povznesene, nielen samým chlebom a samou nudou — podumala pritom.

Staršie panie vystali z čardáša, tým sa im nechcelo namáhať. Ich tanečníci boli sa zväčša odpratali do reštaurácie. Pani matka z Pieskovca mala dosť biedy so svojím objemným tanečníkom vo štvorylke: vždy si nárokoval miesto za troch iných, a predsa sa ešte žaloval, že mu ide o život, že ho pridusia za vďaku a ochotu, akou sa podvolil okrášliť svojou osobou štvorylkové kolo. Teraz si pani matka oddychovala od štrapácie spytovania sa s ním. Dívala sa na svojho syna i na jeho tanečnicu — a to veľmi prajným okom.

Oto Lieber sedel pri pravotárovej Laskárovej. On, ako Nemec, nikdy nevyznal sa v čardáši, s tichou závisťou hľadel na tancujúcich, zíval a tvrdo čakal, kým mu bude koniec, no pritom uisťoval pani pravotárovú, že cíti sa celkom ,gemüthlich‘. Od Oľgy neodvracal oči, na krásnu tvár ťažko sa je dosýta nadívať. ,Sie ist göttlich,‘ prisudzoval jej v mysli. Ale keď pozrel na Šavelského, zasekla sa mu výbojná chuť ohľadom nej. To bol sok, s ktorým si netrúfal pustiť sa do zápasu. Po takej úvahe prešiel pohľadom k Maríne. ,O, sie ist auch einzig!‘ doznával jej s úľubou. Kým Oľgu nepoznal, hovoril o Maríne, že je najroztomilejším dievčaťom celého okolia. Hlavne ona ho priťahovala do Rakytova, len v tom bola bieda, že od nej nikdy nemohol dosiahnuť iné ako číru ľahostajnosť. A o Ľudmile si myslel: ,Sie ist noch ein halber Backfisch und zudem ein arger Schelm.‘

Čardáš predsa raz prišiel ku koncu a ustaté, vyhriate tanečníctvo hľadalo miesto na vypočinutie po toľkých námahách.

„Ale teraz ste predsa ustali?“ opýtal sa Šavelský Oľgy.

„Ani teraz nie som ustatá, ale som smädná. Tamto ide Ľudovít: popýtam ho o pohár vody…“ vetila a už sa brala uskutočniť svoj úmysel.

Ale vtom Šavelský prudko pritiahol k sebe jej ruku.

„Slečna Oľga, to mi neurobíte!“ zvolal rýchlo, hnevlivo zatemneným hlasom. „To by bola pre mňa urážka, lebo ja mám právo vás obslúžiť!“

Ustrnuto pozrela na neho — jeho zlostný pohľad naskutku začal tajať. I vzbĺknuvšia červeň už ustupovala z jeho tvári. Cítil, ako sa jej trasie ruka.

„Odpusťte…“ zaprosil skrúšene, až sa mu hlas tajil. Bol by kľakol k jej nohám, keby sa nebol spamätal, že je svedkov plná dvorana. „Vy ešte neviete, aký som ja zlý, keď…“

Nedopovedal. Sklonil hlavu a pritisol ústa k jej ruke. Bol v silnom pohnutí. „Prosím o malé pozhovenie…“ hovoril na odchode.

Ostala celá zmútená, nevyznala sa sama v sebe. Prečo vážne nezavrátila jeho prudký výbuch i prudkú kajúcnosť? Na to myslieť, o tom súdiť teraz vôbec nebola schopná; len to vedela, že ani najslabší hlas urazenosti neozýva sa v nej. Pre priestupok z takejto pohnútky nemá hnevu a afektovať ho je vo svojej pravdivosti nie schopná. Sebe priznala vinu, jemu nie; strhol ju na svoju stranu. Kam to už prišlo s ňou?…

O chvíľu kelner doniesol na veľkej tácni fľaše s ovocnou sódou i poháre a položil ku paniam Laskárovým. Prišlo to vhod, hneď sa dali do nich. Horúčosť robila všade smäd. Nazdávali sa, že tým pamätal na ne niektorý z ich domácich pánov.

Oľga nechcela sladký nápoj, žiadalo sa jej čistej vody a umienila si pýtať ju od Šavelského. No ten práve so žiadaným nápojom zastal pri nej. Pohár bol zájdený rosou.

„Žiadali ste si vody…“ prehovoril, neznajúc, či už iné nepila.

„Áno, čakala som na ňu…“ riekla trochu neistým hlasom, ale osmelila sa pozrieť pritom na neho. Jeho tvár sa rozjasnila — ona rýchlo cúvla očami. Porozumel, že mu nielen odpustila predošlú nemiernu prudkosť, ale že aj priznala mu oprávnenosť ohradiť sa, preto mu tak zažiarili oči. Už sa nestaral dať si pozor na tvár, aby neprezradila hneď každé jeho vnútorné pohnutie.

Oľga brala pohár z jeho ruky.

„Ale, prosím, nie všetku odrazu: je veľmi studená. Moja sestra tým pritiahla si ostatnú chorobu, že rozhorúčená napila sa studenej vody.“

Oľga poslúchla, nepýtala sa, či mu ozaj záleží na tom, aby neochorela. Pomaly, po viacerých prestávkach, vyprázdnila pohár a vrátila mu ho s ďakovaním. Dotiaľ mal zámienku stáť pri nej a nadpriadať rozhovor. Zmierenie bolo dokonané.