ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pravotár, pán Ondrej Laskár, zanechal nadnes prácu v pisárni a prišiel do rodinnej izby, kde jeho žena, stojac pri kredenci, pripravovala čosi na misu k večeri, s ktorou očakávala hostí. Obloky boli otvorené, horúčosť dňa miernila sa v podvečerný chlad. Laskár by si bol veľmi rád zapálil na svoju dlhú fajočku, ako to robieval každý deň po dokončení práce, keby ho nemýlilo očakávanie hostí. Ale pri ich vítaní jednako bude mu prerušený pôžitok z fajčenia, nuž radšej s tým počká, až bude zasa všetko upokojené.

Šiel k obloku a pozeral na cestu, ktorou sa prichodilo od železnice. Bol vo veku medzi štyridsiatimi a päťdesiatimi rokmi. Dosť jarého vzozrenia, ale hlava sa mu stále klonila napred, ako bola navyknutá pri písomných prácach. Oči mal vľúdne, s výrazom dobrosrdečnosti. Ústa nebolo mu vidieť, spodnú polovicu tváre mal pokrytú hustou, krátkou, tmavou bradou.

„Či ste dostali povoz na stanicu?“ opýtal sa. O také veci sa vždy starávala žena.

„Nedostali. No preto nič. Čas je pekný, ani už nie taká horúčosť; nebude im preto nič, keď i pešo prejdú ten kúsok cesty…“ odvetila ona.

„Ej — no, jednako bolo by sa svedčilo…“ krútil hlavou.

„Ale čoby! Haninka to uzná. Keby bolo ešte blato, to by už bolo iné, ale takto…“ odvetila netrpezlivo. Zatvorila kredenec, išla pozatvárať i obloky a spustiť napolo i záclony, lebo slnce, chýliac sa k západu, udeľovalo až oslepujúce svetlo do izby. Belavé vlasy panej zaleskli sa pod čiernym sieťkovaným čepcom. Jej tvár bola sviežej pleti a rozhodných posunkov, i celé počínanie rezko pohyblivé.

Po ulici popred obloky prešli dvaja mladí ľudia a poponáhľali sa neobyčajne úctivo pozdraviť pani Laskárovú, čo ona vľúdne zopätovala. Obzerali sa ešte i po ostatných oblokoch, či by nezočili i mladších ženských členov Laskárovej rodiny — no bez výsledku.

„Ktože to bol?“ opýtal sa Laskár, ktorý odstúpil od obloka, keď tam začala poriadky robiť.

„Križiak a doktor Stanko,“ znela odpoveď.

„Aha, idú do kolkárne oddýchnuť si po práci.“

„A to najkratšou cestou: popred naše obloky…“ usmiala sa pani. „Od svojho bytu poza kostol majú ju o pol cesty bližšie.“

„No, no — načože by sa mali ponáhľať najkratšou cestou; chcú mať kus dlhšej prechádzky.“

„Križiakovi možno potrebná je tá prechádzka po dlhom sedení, ale Stanko má pohybu i tak dosť. Už ho i na okolie vozia ku chorým, doktor Boháč sám ho odporúča. Tomu už nezáleží na pacientoch, rád je, keď sa mu námaha trochu zmenší. Stanko má ozaj mnoho šťastia.“

„A ty mu ho zvlášť praješ…“ usmial sa muž.

„A čo by som mu ho mala nepriať?“ odvetila naostreno.

„Tak — tak! Veď i to je možné, že stane sa naším zaťom. Mne sa aspoň vidí, že páči sa mu naša Ľudmila.“

„Div veru, že si ty to spozoroval,“ poznamenala, kriticky pozrúc na muža.

„Hm — akoby ja mal nič nespozorovať. Ja i to badám, že sa ona páči i Križiakovi. On sa celkom blažene usmieva na jej vtipy. Tá šelma tiež strojí mať viac šťastia ako iné, zaslúžilejšie osoby.“

„No, čo sa týka Križiaka, tam si zle vypozoroval. Tomu sa skôr môže páčiť Marína — s Ľudmilou nevedel by si ani rady. A popri Stankovi sa ani neopováži vystúpiť,“ súdila svojím neomylným spôsobom.

„Však sa nahľadíme,“ odvetil na jej vyslovenú domnienku.

Príchod očakávaných prekazil jej zastávať ju ďalej. „Hľa, už sú tu!“ oznamovala, odstúpiac od obloka, a poponáhľala sa von. O chvíľu dostavila sa dnu celá spoločnosť, s ktorou sme sa zišli na stanici.

Po uvítaní, ktoré bolo nestrojene srdečné, nastalo zo strany domácich spytovanie sa na profesora Laskára.

„Je veľmi zaneprázdnený, nemohol si to dopriať. Hneď na začiatku prázdnin vybrali sa s Demanom na výskumné cesty a boli tam vyše troch týždňov.“

„Teda boli zasa hľadať poklady?“

„A na viacerých miestach. Ale to je vraj všetko nedostatočné; na rok priberú sa s väčšou silou. No i takto majú dosť radosti. Tento nový nález sú vraj samé slovanské pamiatky, ani ostatní páni kolegovia nemôžu to zapierať. Janko je každý deň u Demana, všetko odnova usporadujú. Tešia sa tým starým črepom, kameňom a spiežovým kúskom, ani ozaj pokladu. V samej práci prejdú mu prázdniny, chudákovi; ale on hovorí, že mu je to najlepším oddychom. Keď ho ľutujem, mrzí sa, že neviem pochopiť jeho pasiu.“

„Nedávno boli navštíviť otca dvaja kolegovia z Nemecka, s ktorými si píše. Do Dažíc prišli len kvôli otcovi a Demanovým zbierkam,“ hovorila Oľga.

„Janko sa stáva známy. Už som i v maďarských novinách čítal, kde sa veľmi uznanlivo vyslovovali o ňom a o jeho účinkovaní. To, pravda, zamlčali, že je Slovák.“

„To jediné je, čo ho trápi, že nemôže svoje sily vynakladať bezprostredne na úžitok svojho národa. Keby to nie, bol by celkom spokojný.“

Starý Laskár zbožne načúval tieto správy o svojom synovi-profesorovi. Bol uveličený, že sa mu pošťastilo vychovať synov výtečných vo svojich odboroch. Bol ešte z tej starej, silnoduchej slovenskej gardy, ktorá všetky svoje pomysly a počiny zasväcovala národu — i deti pre neho chovala v prvom rade.

Už ako dospelý, ženatý muž prežil revolúciu a v nej i po nej mnoho všelijakých nerestí. Ale pri všetkých odstrašujúcich skúsenostiach nestratil svoj jasný, čisto idealistický pohľad na veci.

U neho ani oduševnenosť nevytuchla, ani viera v konečný úspech neochabla.

Synov vychoval po biede, ale dobre. Dosť hmotného nedostatku zakusovali za svojho školovania, ale pilnosťou a bezúhonnosťou jednako dostali sa k cieľu.

Starší, podľa žiadosti rodičov, bol by mal byť kňazom, ale sám viac cítil sa byť povolaným pre katedru; od vied nechcel sa odvrátiť vtedy, keď najlepšie začal sa vžívať do nich. K tomu znenazdania ponúkla sa mu v Dažiciach výhodná a zodpovedajúca profesúra, protekciou vplyvného veľmoža, u ktorého bol začas domácim učiteľom. Že ani v maďarskej spoločnosti neodcudzil sa svojeti, na tom najväčšiu zásluhu mala jeho žena, farárska dcéra z Drieňan, vychovaná v peknoduchej slovenskej domácnosti a oddaná svojmu národu celým srdcom. Zo začiatku ťažko niesli, že nebolo im dopriate žiť medzi svojimi, ale napokon navykli. Tešievali sa tým, že keď pôjdu do penzie, pôjdu bývať na horné strany — azda do Rakytova. Mladší brat Ondrej vyštudoval právo, prišiel za koncipistu ku váženému slovenskému pravotárovi do Rakytova, ktorý si ho tak obľúbil, že — sám dávno neduživý — odstúpil mu svoju kanceláriu a vďačne mu dal svoju dcéru za ženu, ktorú si mladý Laskár vedel nakloniť.

Keď umrela matka Laskárovcov, deti vzali ovdoveného otca k sebe. Začal bývať v Dažiciach, kde vnúčatá priľnuli k nemu s nesmiernou láskou, lebo sa zapodieval viac nimi než sám otec, vždy inými vecami zaneprázdnený. Rozprával im slovenské povesti, čítaval slovenské básne — vlastne bol ich vychovávateľom, silne vplývajúcim na ich mravný a národný vývin.

V Dažiciach vtedy maďarizácia už celkom prevládla i medzi nižším meštianstvom. Starší medzi remeselníkmi ešte pridŕžali sa v domácnosti slovenskej reči a slovenských mravov, ale ich deti a tobôž vnukovia už sa vysmievali preto z nich.

Neskoršie prešiel starý Laskár k mladšiemu synovi do Rakytova, na veľký žiaľ dažických detí. Tu našiel si vždy zaneprázdnenie v kancelárii a priateľov mimo domu, s ktorými sa rád rozhovoril.

Ináč rodiny dvoch bratov boli v častých stykoch. Dažickí radi prišli do Rakytova a deti rakytovských zas odbavovali školy v Dažiciach, kde bolo i gymnázium, i ústav pre výchovu dievčat. Teraz zasa Ľudovít, syn dažických, pripravujúci sa na pravotárstvo, bol koncipistom u svojho strýca, bol tu teda ako domáci.

Keď sa takto spolu zišli, najväčšie potešenie mal starý Laskár, obklopený deťmi i detnými deťmi. Medzi nimi však prvým jeho miláčikom bola vnučka Oľga, hoci sa k tomu veľkoryso nepriznal.

„Teda predsa i ty hráš?“ čudovala sa bratovi, keď po večeri medzi sediacimi okolo stola prišiel na pretras zajtrajší program.

„Nuž, musím sa kvôli dobrej veci priprieť, keď vidím, že iní by ešte horšie hrali túto úlohu než ja,“ odvetil, kývnuc plecom. „Križiak ma dostal na to, ten vie strašne prehovárať.“

„Som rada, že predsa dal sa na to nakloniť, lebo má byť mojím milencom i snúbencom na javisku, a, vieš, bude i objímanie — to je ľahšie tak s rodinou,“ objasňovala Marína. „My budeme takí vážnejší zaľúbenci a Ivan s Mariškou Matejkovie budú takí šialenejší.“

„Mne dali najhlúpejšiu úlohu!“ hneval sa Ivan.

„Nuž vidíš, každý nemôže mať najlepšiu. Križiak mal dosť ustávania, kým nás horko-ťažko zriadil a priviedol k poslušnosti,“ odvrávala Marína.

„No, a moja úloha je aká? A predsa som spokojná…“ zamiešala sa Ľudmila.

„Tvoja je kapitálna, tebe budú najväčšmi tlieskať,“ odvetil Ivan. Ľudmila sa usmievala mnohosľubným, šibalským úsmevom, vopred prežívajúc predstavu svojho zajtrajšieho hereckého triumfu.

„Nože, prosím vás, neprezraďte Oľge moju úlohu, či ma ozaj spozná. Nože nie, prosím vás!“ obracala sa ku všetkým, tak skrúšene prosiac, akoby ktovieako na tom záležalo.

„Nepovedzte mi, bude mi väčším prekvapením,“ pomáhala jej sama Oľga povoľne sa usmievajúc. „A po divadle teda iste bude i tanečná zábava?“ spýtala sa a sama pred sebou nútila sa dať otázke ľahostajný náter.

„Iste bude. Keď sa nám naschodia z celého okolia, nech sa už potom do chuti zabavíme všetci spolu; však to i tak býva málokedy,“ odvetil Ľudovít.

Rozhovor šiel ďalej o zajtrajšom dni, ale Oľga hovorila málo. Zrazu jej prišiel na myseľ ten, komu sa zadala s prvou štvorylkou, a s tým spolu dostavil sa znovu i nepokoj, na chvíľu utlmený pri zhliadaní sa s rodinou. Po celý večer neopustila ju myšlienka na Šavelského.