ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo koncom septembra, za daždivého, chladného večera, keď do javoreckého kaštieľa priviezol si pán svoju mladú paniu.

Pred dvoma dňami odbavila sa svadba v Dažiciach pri tichosti. Boli na nej z Oľginej strany všetci rakytovskí príbuzní, s jedinou výnimkou Ivana, ktorý na počudovanie svojich vybral sa na akýsi študentský zjazd na Moravu, pripadajúci práve na tie dni, a odpravil na neho naliehajúcich tým, že sám sa vyhovorí Oľge pre svoju neprítomnosť na jej svadbe. I naozaj dostala Oľga-mladucha od neho list. Keď ho vyňala z obálky, ukázalo sa, že je to vlastne báseň, na jemnom, silnom papieri kaligraficky napísaná a „Oľge“ nadpísaná. Začínala sa:

Potom hovorí sa v nej o zúfalosti chvíľach otupných, o zraneného srdca bolesti a tak podobne — ale napokon vyznieva v zdravej rezignácii. Básnik ku koncu uisťuje Oľgu:

Sama posledná sloha bola vrelým želaním blaha, takého akého hodna je Oľga jediná.

Oľga nie bez pohnutia čítala si toto zvláštne blahoželanie. S láskavým úsmevom dala hárok naspäť do obálky a odložila ho medzi iné vzácne veci, nie ako trofej, ale ako milú pamiatku. „Môj brat milý, zostaň len vždy takej peknej, čistej mysle!“

Zo strany mladého zaťa prišiel na svadbu iba jeho ďalší ujec Maršinský z Maršinej a jeho mladý priateľ Venduš Radóczi z Radoviec.

Okrem týchto boli na svadbe farárovci z Borkoviec a zo Súdna, dve rýdzo slovenské farárske rodiny, s ktorými sa Laskárovci roky stále priatelili. Zo samých Dažíc bol len Deman so zaťom Angeličom, s dcérou a vnučkami.

No účasť nevolaných svedkov v kostole pri sobáši bola neobyčajne hojná — a to práve z najprednejších, meštianskych kruhov. Pravda, nie priateľstvo, ale zvedavosť doviedla ich ta. Každý chcel vidieť na vlastné oči toho, za ktorého sa vydáva hrdá, krásna dcéra profesora Laskára, o ktorej išla povesť, že vlastne ona je tou urputnou panslávkou v dome: lebo nikdy sa neuchyľovala, ale zastala si a vybojovala boj, keď akési dotyčné zádrapky sa dostali až k nej. I to, že v spoločnostiach nebolo ju vídať, robilo ju akousi odlišne zaujímavou.

Kolovali zvesti, že jej ženích je akýsi nesmierne bohatý zeman (bez preháňania to už raz nejde pri takých príležitostiach), a bez všetkej pochyby dobrý, maďarský vlastenec. Je teda celkom pravdepodobné, že takému už i ona dá si imponovať a v novom stave pekne-rúče odloží na stranu svoje vystatovanie sa so slovenskosťou.

Chóry a lavice v kostole boli obsadené zväčša ženskými; ich tváre pod širokými peravými klobúkmi neutajovali zvedavosť, ba až napnuté očakávanie. No i pánov hodne postávalo v kostole i pred ním; pri takejto príležitosti i u nich prevládala zvedavosť.

Koče zarachotili a malý svadobný sprievod vylúštil sa z nich. Mladá nevesta oslňovala svojou krásou, biele, hladké rúcho mladonevestinské ju vyzdvihovalo. Na tvári spočíval ružový nádych. Páni v mysli nedivili sa, že mladý zať, ako sa dočuli, je tak náramne zaľúbený. Ako zdvihla pohľad svojich vážnych očí, kráčajúc s družbom vedľa nich, mimovoľne sa jej všetci uklonili. Štíhly, belasooký družba cítil sa tiež zvláštne povznesene pri jej boku, jeho príjemná tvár vyrážala obdiv a pozornosť.

Mladý zať, veľmi statného výzoru, viedol Marínu Laskárovú a Ľudovít Ľudmilu. I tieto dve driečne družice vzbudzovali pozornosť a lichotivé poznámky. Okrem nich boli ešte družičky dve roztomilé, čiernooké, čiernobrvé, štrnásť-pätnásťročné dievčatká v skvostných bielych šatách. To boli Demanove vnučky. Ich matka, pani Angeličová, im čosi pošepla a ony, idúc cez kostol, pohadzovali pred mladou nevestou ruže a iné kvety.

Zvedavé obecenstvo vo veľkom podivení, ba až v nedorozumení dvíhalo hlavy, keď od oltára zazneli slovenské slová — hranatým, necvičeným slohom síce, ale jednako slovenské! V dažickom kostole odbavujú sa sobáše po slovensky len pre ľudí z najnižších vrstiev, ktoré si už nikto ,vzdelaný‘ nevšíma. Na podobný prípad z prednejšej meštianskej vrstvy nepamätá sa terajšia generácia. Predtým kedysi bývali vraj samé slovenské, ako i služby božie — ale to je už v minulosti pochované, takým niečím teraz nikto nevystaví sa posmechu a opovrhnutiu.

Kde by sa teda nedivilo, ba nepohoršovalo zúčastnené obecenstvo, keď predsa ešte našiel sa niekto zo vzdelanej vrstvy, čo sa opováži dať sa tu po slovensky sobášiť!

Nastalo pošuškávanie, i nemilé, nevraživé, aj posmešné pohľady na svadobnú spoločnosť. To si iste mladucha vynútila svojou tvrdohlavosťou! Ešte ani pri tomto poslednom úkone, ktorým sa už odtrhávala od Dažíc, nemohla odložiť svoju zarytosť. Niektorí prchkejší študenti tuho mali vôľu akýmsi demonštratívnym spôsobom dať jej najavo svoje zazlenie, a počítali si za bezpríkladnú umiernenosť, že predsa tak neurobili. Iste najväčšmi zadržala ich od toho prítomnosť bohatého pána Demana, ktorý bol veľkým dobrodincom chudobných žiakov — a bol pritom i oddaným priateľom Laskárovcov. Tak svadobníci mohli si pokladať za zvláštne šťastie, že sobáš obstál bez nemilého zamiešania sa nepovolanej strany.

Keď po ukončenom obrade vyšli z kostola, pristúpil starý, šedivý pán k mladému páru a gratuloval mu. Laskár predstavil ho svojmu zaťovi ako direktora gymnázia. I ostatní prítomní kolegovia nasledovali jeho príklad, jedni dosť srdečne, iní odmerane. Najmladší medzi nimi bol Merényi, mladý muž zaujímavej, počernej tvári, s ktorým Oľga mávala pri každej príležitosti potýčky pre jeho maďarizačný fanatizmus a ktorý pritom podivuhodným spôsobom stal sa jej tuhým ctiteľom. I teraz prišiel vzdať jej svoje blahoželanie.

Mladý zať imponoval celým dojmom svojej osobnosti — tá hrdá panslávka nedočkala ledačo.

Keď koče odišli a pastva pre oči zmizla, rozpŕchlo sa diváctvo, živo vymieňajúc svoju mienku o veciach práve pozorovaných. Najviac odsudzujúcich rečí bolo pre ten slovenský sobáš. Keď farár vyšiel z kostola, niektorí ho hneď preto brali na otázku. Stisol plecami a rozpovedal im, že nielen zo strany mladej nevesty, ale i zo strany mladého zaťa bola rozhodná žiadosť o slovenský sobáš, a keď on, farár, upozornil, že by predsa bolo lepšie po maďarsky ohľadom na tunajšie pomery, mladý zať sa vraj zlovestne ohradil, že on a jeho nevesta žiadajú si byť sobášenými v tej reči, ktorá je im najbližšia, a nemôžu v tomto brať ohľad na žiadosť iných, ktorí naskrze nemajú práva do toho sa starať.

„Teda sa jej vzdáva — tá dokazuje veľkú, nebezpečnú moc. Bolo by zle, ak by Slováci mali samé takéto dcéry,“ usúdili.

Dva dni po svadbe mladí i s rakytovskou rodinou ešte sa pobavili v Dažiciach. Boli na návšteve u Demana i u Angeličovcov, ktorá, neobyčajnou vzdelanosťou vynikajúca rodina, zaujímala celkom výnimočné postavenie tým, že sa nedala strhnúť prepiatemu maďarizačnému prúdu. Deman bol pôvodom Slovák, ale k pravému povedomiu toho nedospel vo svojom živote, zaujatom predtým obchodom, teraz učenými pasiami. Jeho žena bola dcérou zámožného kupca z nemeckej rodiny, a dcéru si podľa seba vychovala. No táto, z veľkej lásky, vydala sa za Srba Angeliča, ktorý v obchode prišiel do spojenia s Demanom — a keď si vzal Demanovu jedinú dcéru, dal mu ten i celý, veľmi renomovaný a pevne založený obchod s vínom. Angelič priznával sa k Srbom, svojej reči však, okolnosťami prevládaný, sa spustil. Ale aspoň natoľko udržoval svoj pôvod v pamäti svojich detí, že ich učil spievať srbské piesne. Sám pekne spieval i hral na viacerých nástrojoch. Keď v letné večery v záhrade pri tesťovej vile hral na tamburici, i spieval, a hlásky jeho detí pripojili sa k tomu, prechádzajúci sa ľudia v celých skupinách zastávali pri mrežovej ohrade a načúvali zvláštnemu spevu.

V tejto rodine bola Oľga od detstva udomácnená a obľúbená. Angeličová, od Laskárovej mladšia a od Oľgy staršia, bola priateľkou obidvom tak, ako Deman temer dňa nemohol byť bez profesora Laskára.

Potom ešte i do Súdna a do Borkoviec išli mladí, aby sa Oľga odobrala od dobrých priateľov. Kým oni robili návštevy, matka, slziac, ukladala dcérine veci do kufra, a dala sa švagrinej utešovať. Utešoval ju i svokor, starý Laskár, hlavne tým, že však Oľga ide do blízkosti Rakytova, do slovenského kraja. Samého ho to tešilo nadovšetko, len by si bol prial, keby sa radšej bola vydala za Slováka-mešťana než za takého zemana prednejšej triedy. Do konca mal sa veľmi zdržanlivo k Oľginmu ženíchovi. Starký mal akúsi neurčitú obavu, že Oľga alebo utonie v mužovom svete a stratí sa pre svojich, alebo, ak to nie, bude tam nevďačne trpená a bude nespokojná na svojom mieste.

Za tie dva dni, ktoré sa po svadbe bavili v Dažiciach, Oľga bola tichej, ale jasnej mysli. Šavelský jej s rozkošou čítal z očí blaženú spokojnosť. Na tretí deň však doľahla na ňu clivosť pri dojemnom lúčení sa od rodičov. Žiarlivému mladému manželovi bolo ťažko na to hľadieť. Potom cesta od Dažíc po Rakytovo minula sa im ľahšie, ako sa po ťažkom lúčení obával; uľahčila im ju spoločnosť príbuzných. Na Ľudmiliných vtipných žartoch musela sa usmievať i rozcitlivená Oľga. Mali osobitné kupé, besedovali si celkom nenútene. Ba Ľudmila a Marína si aj zanôtili, ako sa to vraj patrí, keď sa ide zo svadby. Vcelku v dobrej nálade dorazili na rakytovskú stanicu.

Tam Šavelskovcov čakal koč. Odobrali sa od Laskárovcov; k nim teraz nešli, sľúbili sa na druhý raz. Bolo už podvečer a začínal pršať dážď. Ďuro musel zatiahnuť striešku nad pánov, i ochranný remeň. Teraz, hľa, nešiel pán sám poháňať ako vtedy o žatve — teraz si sadol dnu, k tej, ktorú vtedy ako hosťa viezli do Javorca, lebo teraz vezú ju ta už ako paniu. Ďura mrzelo, že pred dažďom musel pod gubu ukryť svoj nový oblek, do ktorého vyparádil sa z takejto významnej príležitosti. A ešte väčšmi ho mrzelo, že páni takto samotní, bez hluku a svadobného sprievodu, vezú sa domov — akoby nič. Či to tak chodievajú s mladuchou? Takí páni už len boli by si mohli inakšiu tú svadbu vystrojiť! Ani len šatky koňom nedali priviazať — nikto nebude vedieť, kedy doviezli mladuchu do Javorca, do kaštieľa.

Dnu pod remennou strieškou mlčky sedel mladý pár. On myslel na domov, ku ktorému sa blížili, či nájde všetko v poriadku, tak ako nariadil, a ona, ako sa odlúčila od rodiny v Rakytove, zasa neprestajne musela myslieť na domov, ktorý opustila. Tomu bola rada, že Ľudovít ostal na čas v Dažiciach, aby sa na skúšku pripravoval, aspoň rodičom nebude odrazu pripusto. Slzy jej vypadli pri pomyslení na rodičov. Šavelský ich videl a nemilo sa ho to dotklo.

„Plesám, že si ťa vediem do svojho domu, a ty plačeš, že sa k nemu blížiš…“ preriekol s výčitkou.

„Ty si to na zlé nevykladaj; myslela som na rodičov. V ich osihotenosti budem im veľmi chýbať — aspoň zo začiatku.“

„A trochu sa bojíš, že i oni tebe budú tak chýbať — však?“

„Bojím sa, že na nich skôr zabudnem, než oni na mňa — my deti sme nevďačné,“ odvetila, pokúsiac sa usmiať.

Poutierala si oči a položila hlavu na jeho plece. Privinul ju k sebe a viac nehovorili.

Už bola tma, keď došli domov, a hustý, drobný dážď sa sypal. Brána čakala ich dokorán otvorená a pri zahurtovaní koča vyhrnula sa všetka čeľaď von zo sluhovskej izby. Všetci boli pohromade, stará pani veľkomožná dala im vystrojiť hostinu na dnešný večer, na znak pánovej svadby. Domáci sluhovia vraj môžu sa veseliť, ale panské veselie nechceli pani veľkomožná vystrojiť, keď vraj po tieto roky mali v dome toľko smútku. „Veď by to tým nebohým vraj muselo byť ľúto, keby sa tuto po nich tak veselili,“ vysvetľovala Hríbková čeľadi.

„Vystúp sa každô!“ velel Ďuro zo svojho vysokého miesta a jediným zatiahnutím pristavil kone pred domovým vchodom. Niekoľko lampášov sa zakmitlo, starý Ondrej prišiel ku koču a pekne vítal pánov, hovoriac čosi o daždi, ktorý vraj znamená požehnanie božie. Pán skrátka kázal mu odopínať remeň, ale zato mladá pani vľúdne zaďakovala starému sluhovi za privítanie, i ďalej sa mu čosi prihovorila, že všetkej okolo stojacej čeľadi pritom okrialo srdce. Ženy sa naťahovali, aby uzreli prišlú paniu, ale pre tmu mohli len veľmi nedostatočne ukojiť svoju zvedavosť. No toľko predsa videli, že pán hneď z koča vzal paniu na ruky a ponáhľal sa s ňou dnu, aby mu len nezmokla. Až v osvetlenom pitvore pustil ju dolu, i to len tak, akoby ju radšej bol ešte i do izby zaniesol. Pritom pošepol jej čosi a tak ,milosrdne‘ pozrel na ňu. Potom zavreli sa pitvorné dvere, ženy sa v horlivej vrave pomaly vracali do sluhovskej; chlapi neobyčajne ochotne pomáhali Ďurovi pri vypriahaní — to všetko v príjemnom očakávaní ďalších dobrých vecí.