ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vysokom strome v háji vedľa cesty hneď na kraji hniezďa malé havrančiatka, pestuje ich verná matka, pestuje ich, chová, stráži, poletujúc v úzkom kráži; havrančiatka prospievajú, obrastajú, odrastajú. Jurko vtáčnik, šibal k tomu, dotáral sa k tomu stromu, zpáčil hniezdo zdvihnúc čelo zatĺklo mu srdce vrelo, očervenel tuho v tvári, a zrak jeho túžbou žiari: „Nie, to takto nesmie ostať, ja tú chamraď musím dostať!“ Rozmýšľa sa trochu síce, snáď sa bojí havranice; no tá ajhľa obdiaľ málo — sťaby sa jej netýkalo — sadla na strom — pokoj v tvári, a zrak Jurkov plesom žiari, splesal: veď hľa, drieme ona; spi len, kým sa dielo skoná! O tú teda málo strachu; ale počkaj, milý brachu: veď ten strom tak vysoký je, — jako hor? a — škoda šije… No túžba vraj dáva sily, tuží svaly, tuží sily: trhá Jurkom v každom úde, veď len bude ako bude. Pokoja mu nedá, nedá — rozhodol sa neposeda, shodil kabát, vyzul boty, ihneď dal sa do roboty. Prvý krok je šťastne statý, druhý, tretí, štvrtý, piaty, a tak ďalej, lezie mocne, u cieľa sa hneď už octne. Nebadá však Jurko čulý, jako havranica škúli a jaké mu hody chystá, — zle, zle bude dozaista. Vráť sa, Jurko, s kratšej cesty, lebo sa už blížia tresty: tvoj rováš má plno znáčkov, mnoho si už ztrápil vtáčkov! Ale Jurko nemá času počuť výstražného hlasu; jeho srdce túžbou horí, a tá každú ťažkosť sborí. Vysoko sa Jurko vzniesol — No v tom sťaby dlaňou plesol: rozletí sa havranica — strachom vstáva Jurka štica… Čo sa stalo? Na otázku odpoveď tu na obrázku… Vrieska Jurko: „Rata, rata! spomáhajte mamko, tata!“ Sliezol, — beží — (kde by ostal!) — i na cestu ešte dostal. — Hľa, jak Jurka Pán Boh strestal, aby vtáčkov trápiť prestal.